Yossi Ghinsberg - Uvažovania mimo vymedzených hraníc
Po tragické nehodě, se Yossi dostal od svých společníků uprostřed amazonského deštného pralesa a bojoval tři týdny sám o přežití bez jídla a zbraní. Ve své řeči se dělí nějaké vzpomínky na boj o přežití a postřehy, které si vzal od této životní zkušenosti. Jaká je síla života? Co se můžeme naučit z přírodních ekosystémů?

Mám konšpiračnú teóriu. Moja konšpiračná teória je, že nie je žiadne sprisahanie. Ak nie je žiadne sprisahanie, je to kvôli mne, je to kvôli vám. Nikto nie je na vine. Tak som to vzal do krajnosti. Hovorím si; na Barme trpia kvôli mne. Za zverstvá v Zimbabwe. Som zodpovedný ja. Konflikt na Blízkom východe, vyriešenie je na mne. Viete, nemyslím si, že som oddelený od sveta. Svet nie je taký, aký je. Svet je taký ako ja, ako vy. Nie sme oddelení od sveta, my tvoríme svet. Som zodpovedný za všetko, čo sa vo svete deje, pretože s tým naozaj môžem niečo urobiť.

Jednoducho svojou existenciou. Čím som, čo dávam svetu. To je to, čo tvorí svet. Viete, je tu ešte jedna vec. Ak niekoho obviňujete, dávate im silu. Ak prevezmete zodpovednosť, ste splnomocnený. Môžete s tým niečo urobiť. Ak prevezmete zodpovednosť, nemôžete byť obeťou. Bez ohľadu na okolnosti. Bez ohľadu na to, koľko nešťastia vám to prinesie. Ak ste zodpovedný, môžete s tým niečo urobiť. Nemusíte byť ničoho obeťou. Obeť je voľba. Básnik raz povedal myšlienku, názor, s ktorým sa môžem naozaj stotožniť.

Bolo to: "Len môj príbeh, viem ako povedať." "Malý je môj svet, ako svet mravca." Môžem sa tým stotožniť, ale ja hovorím "Len môj príbeh, viem ako povedať". "Rozľahlý je môj svet, ako celý vesmír". Dovoľte mi v krátkosti povedať svoj príbeh. Keď som mal 21, takmer pred 30 rokmi, bol som stratený v bolívijskej Amazónii. Uprostred obdobia dažďov, stratil som všetko, čo som mal. Stratil som svojich 3 spoločníkov, stratil som raft s kompletným vybavením, nemal som nič. Žiadny nôž, žiadnu zbraň, žiadny oheň, žiadne jedlo, ani skúsenosti. Bol som stovky míľ od civilizácie. Bolo to najhoršie obdobie dažďov v dekáde. A predsa, napriek týmto okolnostiam, som prežil.

A nielen že som prežil. Tiež som niečo objavil. Nevedel som, čo mám. Pretože si myslím, že niekedy sa potrebujete stratiť, aby ste sa našli. Množstvo protivenstiev, ktoré sa mi postavili do cesty, je nepredstaviteľné. Tri týždne útrap, uprostred pralesa. Možno viete, že amazonský dažďový prales pokrýva 4% planéty, ale 50% všetkých živočíšnych druhov žije v Amazónii. Poznám väčšinu z nich osobne a dôverne. Hlad, zranenia, prívalové dažde, búrky, záplavy, močiare, útoky dravcov, hadov a jaguárov, pijavice, kliešte...

Neviete si ani predstaviť, koľko protivenstiev sa mi postavilo do cesty. A boli chvíle, keď som sa modlil, aby som sa nezachránil. Nikdy v živote som nebol taký sústredený, vyrovnaný a silný. Nebol som zúfalý, nebál som sa. Ako je to možné? Cítil som, že som vybudený. Nemal som na výber. V takýchto prípadoch musíte dať do toho všetko čo máte. Bojujete o svoj život. Strach je prekážkou a trápenie sa berie energiu. Takže sa všetky moje schopnosti spojili, aby slúžili svojmu účelu: ochrane života. Ten spôsob balansovania ... bol opojný. Nikdy som si o sebe nemyslel, že som tak silný.

Tá sila je vrodená, ako aj veľa múdrosti, ktorú som v sebe objavil. Tá múdrosť je genetická, nikto sa nepotrebuje učiť, ako prežiť. Preto sme tu. Pretože to vieme. Bol som zachránený, ale veci, ktoré som objavil v pralese, mi nedovolili vrátiť sa k pôvodnému životu. Objavil som prozreteľnosť. Objavil som vieru a nepotreboval som na to žiadne kázanie. Cítil som, videl som v pralese tvár boha. Prostredníctvom samotnej prírody. K návratu do spoločnosti som sa už proste nehodil. Táto spoločnosť ma pripravila pre život.

Ale všetko sa rozpadlo a nič sa nevrátilo na miesto. Takže som bol sám. Nehodil som sa do svojho vlastného domu, v mojej vlastnej spoločnosti. A po niekoľkých pokusoch prispôsobiť sa, som proste odišiel. A vrátil som sa na cesty a stal som sa svetobežníkom. Pútnikom. Hovorím si "večný cestovateľ". Doma je tam, kde som. Ale som cudzinec, dokonca v krajine, kde som sa narodil. Ako pútnik mám zvyk. Spím v stane. Nezáleží na tom, kde bývam. Postavím si stan a to je moja spálňa. Nespím v dome, spím v stane.

Ak tam je nejaký nájomný dom, postavím si stan na streche a idem sa vyspať tam. Ak je tam rodinný dom, postavím si stan na záhrade. A vždy spím v stane. Milujem stan. Stan je symbol nestálosti. Je to symbol, že ste doma, kdekoľvek ste. Vždy tam patríte. Je to symbol, že zanechávate za sebou na Zemi veľmi jemné stopy. Ale viac než to. Dáva to zmysel. Premýšľajte o tom. Ak vlastníte dom, ste pripútaný k domu. Hypotékami, čímkoľvek iným, potrebujete chrániť ten dom. Nie ste slobodní. Ale keď máte stan, vlastníte celý svet. Svet je váš.

Čo inicializovalo moju cestu do bolívijskej Amazónie, bol spočiatku sen. Som rojko. Ale nehovorím "Mám sen". To nehovorím. Ja hovorím: "Sen má mňa". A nesnívam, keď idem spať. Nejdem spať, pretože sen ma drží bdelého. Popíšem tento stav, volám to rojko-blázon. Pretože rojko-inteligent, len stále sníva. Rojko-blázon, nemá na výber. Musí nasledovať svoj sen. Je oveľa lepšie byť rojko-inteligent, pretože ísť za svojím snom, je nebezpečná vec. Musíte nechať všetko za sebou a vykročiť do neznáma. Musíte sa vzdať zóny pohodlia.

Nazval som to miesto, v ktorom väčšina z nás žije. Volám ho krabica. Popíšem vám život v krabici. Zobudíte sa v nejakej krabicovej spálni, v krabicovom dome alebo krabicovom byte. Sadnete do vášho krabicového auta a odveziete sa do krabicovej kancelárie, kde si sadnete pred krabicový monitor. To popisuje asi polovicu života. Potom idete svojím krabicovým autom alebo krabicovým vlakovým vozňom, späť domov. Ak je to vlakový vozeň, potom držíte v ruke malú krabičku, aby ste sa medzi krabicami nenudili. A keď prídete domov, sedíte vo vašej krabicovej obývačke, pred ďalšou krabicou.

A to je druhá polovica vášho života. Krabica vám povie všetko. Krabica vám povie, kto ste a kde ste. A čo by ste si mali myslieť a koho by ste mali nenávidieť a koho by ste mali zabiť. A kto by vás mal viesť a čo by ste mali nosiť. To vám povie, ako by ste mali vyzerať. To čo potrebujete, čo chcete, všetko pochádza z krabice. A je tu mesto krabíc. A svetlo toho mesta proste pohlcuje svetlo svetielkujúceho vesmíru. V tomto prostredí, sa stretávate jedine s krabicou. Názor, zaujatosť, viery, ideológie, myšlienky, presvedčenie, vzdelanie. Krabica nám povie všetko o našom živote.

A potom, nakoniec umrieme. A položia nás do krabice. Ako sa môžete dostať von z krabice? Príroda. Ak si spomeniete, že sme súčasťou prírody, vaše životy budú oveľa bohatšie. Vo vesmíre nie sú žiadne krabice. Jeden z najťažších momentov, keď som bol stratený v tom prostredí, bol 17-ty deň mojej samoty a po oblohe prechádzalo lietadlo. Po 17 dňoch zápasu, keď prechádzalo to lietadlo, pretkla mnou vlna nádeje. Začal som behať a kričať, ale bol som pod stromami a lietadlo bolo hore na oblohe. Zmizlo, nevšimnúc si moje utrpenie. V tej chvíli som sa zrútil. A cítil som v hrudi niečo prasknúť.

Plakal som. A ako som plakal, tvár som mal v bahne. Vzdal som sa života. Chcel som zomrieť. Smrť bola oveľa sladšia než život. Aspoň po smrti som si mohol odpočinúť. Tak som sa modlil, z celého svojho srdca. "Prosím, prosím, dovoľ mi zomrieť." Vzdal som sa života. Je to tak úžasné, že život sa nevzdal mňa. V tom samom momente som zrazu začul, ako plače niekto iný. Vedľa mňa vzlykala nejaká mladá žena. Bolo to tak nemožné. A napriek tomu som to počul. Za pár sekúnd som zdvihol hlavu a keď som zdvihol hlavu, videl som ju hneď vedľa mňa.

A v tej chvíli som sa videl ako skáčem na nohy a začal som kričať z plných pľúc "Vstávaj! Ihneď sa postav!" "Lietadlo sa stále ešte môže vrátiť, stále máme šancu!" "Nie je čas plakať!" Skočil som k nej, popadol som ju a vytiahol som ju z bahna a rozbehol som sa smerom k rieke. Nechcem ju tam nechať, prosím ju, kričím na ňu, robím všetko možné, len aby išla ďalej, pokiaľ nenájdeme otvorený breh rieky. "Postavím ti táborisko.. prinesiem ti jedlo..." "nevzdávaj sa... musíme sa dostať k rieke!" "Stále je tu šanca." Staral som sa o ňu 2 dni.

Na druhú noc s ňou, som urobil dosť veľký úkryt pre 2 ľudí. Na naše zakrytie som nalámal viac palmových listov. Povedal som jej: "Poď ku mne bližšie, tak môžeme lepšie navzájom absorbovať teplo". Potom som si uvedomil, že objímam len prázdny vzduch. Nikto tam nebol. Myslel som, že som prišiel o rozum. Avšak, jej objavenie sa v týchto dvoch dňoch, mi zachránilo život. Teraz neviem presne, ako to vysvetliť. Niektorí ľudia hovorili, že to mohol byť nejaký druh strážneho anjela. Ale ja si to nemyslím. Osobne sa domnievam, že to bola len predstava.

Ale ona nebola len predstava. Predsa len, čo naozaj neviem je, čia predstava ona bola. Pretože ja som si ju nevytvoril. A ak som ju nevytvoril ja, koho predstava to bola? Keď som ležal v bahne, plakal a modlil sa za smrť, nerobil som si žiadne plány. Nehovoril som si, že budem predstierať že je niekto tu a hrať hru. Neurobil som to. Tak kto to urobil? Na túto otázku nepoznám odpoveď. Ale oveľa dôležitejšie je, že zmenila môj život. Pretože mi nielenže zachránila život. Ona mi ho zmenila. Vďaka nej som si uvedomil niečo, čo je neuveriteľné. Ako mi zachránila život?

Nebol to niekto veľký a silný, kto mi pomohol. Nie, bol to niekto slabý, kto ma potreboval. Tým spôsobom mi zachránila život. Potrebovala ma. Nemohol som sa už postarať o seba, ale v tej chvíli ma niekto potreboval. Pohodlne som sa vedel postarať o ňu, aj o seba. Naša skutočná sila je odhalená, keď pomáhame druhým. Je 10-krát silnejšia, dokonca 100-krát silnejšia. Keď sa nestaráme len sami o seba, ale keď slúžime vyššiemu dobru. Vtedy odhalíme našu skutočnú silu. Počas mojich ciest som sa vrátil na toto miesto.

Vrátil som sa do Amazónie. Bolo to 10 rokov po tejto ťažkej skúške. A šiel som za ľuďmi z osady, za domorodcami, žijúcimi pri tej rieke, ktorí sa podieľali na záchrane môjho života. A oni mi povedali: "Yossi, vymierame, celá osada vymiera, pretože mladí nás opúšťajú a nikdy sa nevrátia." Hovorili: "Pomôž nám". Povedal som: “Čo mám urobiť?” Odpovedali: “Máme sen Chceme tu, v strede pralesa, vybudovať rekreačné stredisko.” “A do nášho strediska prídu turisti z celého sveta." "Mladí sa vrátia a budú z nich sprievodcovia a kuchári a vodiči a budú hrdí na svoju kultúru, pretože o nej budú hovoriť návštevníkom. A týmto spôsobom zachránime osadu."

Myslel som si, že je to najhorší možný nápad. Je to asi 2 dni hore po rieke v malom vydlabanom kanoe, v hlbokom pralese. Žiadne letecké linky, žiadna doprava. Ale nemal som lepší nápad, tak som im povedal, že je to skvelá myšlienka, poďme ju uskutočniť. Pretože som rojko-blázon, stalo sa to mojim snom. A keď mám sen, nemám život. Žijem pre sen. Takže to nebol projekt, bol to môj život. Nasťahoval som sa do osady a žil som s nimi. Zostal som tam 3 roky. Pri prechádzkach so šamanom, so spoznával prales a uvedomil som si niečo naozaj úžasné.

Príroda má odpoveď. Prales je ekosystém a tento ekosystém prospieva ako celok. Pretože všetko v ekosystéme je prepojené, vo vzájomných vzťahoch a navzájom závislé. Takže nemôžete niečo vyňať, bez nepriaznivého dopadu na všetko ostatné. Takže jediná cesta ako udržať prales ako celok, je použiť ho ako celok. Tie znalosti ako to urobiť, tam boli po celý čas, pretože domorodci tak žijú tisíce rokov. Tak som na základe tejto myšlienky ekosystému, začal skúmať a čítať. Je to dosť ohromujúce. Viete, v ekosystéme žiadne druhy nemiznú alebo nevymierajú.

Všetci prospievajú. Ako je to možné? Je to tam tak nahustené; mysleli by ste si že ide o zápas o zdroje. A napriek tomu žiadny druh nemá hlad. Všetkým sa v ekosystéme darí. Ako je to možné? Myšlienka konkurencie je založená na chybnom presvedčení. Západné spoločnosti sú postavené na myšlienke, že je nedostatok. Že zdroje sú nedostatočné. Ak ich nie je dostatok, je lepšie keď ich mám ja, nie vy. Je to konkurencia. A pretože tu je nedostatok a konkurencia je pre nás najdôležitejšia, potom máme také postoje ako: 'zabiť konkurenciu'.

A v tomto postoji sme veľmi dobrí, pretože sme už zabili veľa konkurentov. Zničili a vyhubili sme stovky až tisíce druhov. Na základe myšlienky, že je nedostatok. Je to chybná myšlienka. V prírode je dostatok. Premýšľajte o tom. Ak je dostatok, nie je potrebný žiaden zápas, pretože je dostatok. Objavujú sa rôzne stratégie. Spoločnosti, ktoré sú založené na špecializácii. Niky, miesta relatívnych výhod a spolupráce; všetci slúžia všetkým. Na základe tejto myšlienky som napísal 3 stránky a odletel do hlavného mesta Washington, zohnať peniaze na vybudovanie strediska.

Vo Washingtone, som mal našťastie extrémne dobré styky, pretože som mal prístup k Žltým stránkam. Takže som volal z telefónnej búdky so štvrťdolármi. A po asi 20 hovoroch, jedna organizácia konečne povedala dobre, príďte, stretneme sa s vami. A šiel som za nimi. Inter-American Development Bank, bolo to moje prvé a jediné stretnutie vo Washingtone. Tak som urobil prezentáciu. Nevedel som ani ako, som nováčik. Nie som žiaden ekológ. Som len rojko. Naivný rojko. Zastavili moju prezentáciu a povedali "Pán Ghinsberg, chceme vás požiadať o 2 veci". "Prvá je - prosím vás sľúbte nám, že o tom nepoviete nikomu inému v tomto meste."

Potrebovali nápad. Keď je nápad aktuálny, nemôže to byť zastavené. Druhá vec ktorú mi povedali bola - "Pán Ghinsberg, je nám ľúto, ale množstvo peňazí, ktoré žiadate, vám nemôžeme dať." Pýtal som grant 250.000 dolárov. "Nemôžeme vám ich dať, pretože sme malé pôžičkové oddelenie." "A minimum, ktoré vám môžeme dať, je milión a pol." Povedal som: "Vezmem si to". Vzal som to a postavili sme to stredisko. A to stredisko je do dnešného dňa inšpiráciou pre celé povodie Amazonky.

Nakoniec by som vám chcel povedať niečo o svojom otcovi. Môj otec minulý rok zomrel. A...viete, otec mal ťažký život. Ako východoeurópsky Žid, bol počas druhej svetovej vojny odvlečený Nemcami do pracovného tábora. Po vojne sa presťahoval do Izraela a začal všetko odznova. Celý svoj život tvrdo pracoval a nebol príliš šťastný. Bol trochu zatrpklý. Nepovažoval sám seba za šťastného. Mal ťažký život. Ale potom, koniec jeho života mu skrátila rakovina pečene. Diagnostikovali mu rakovinu pečene. Na prekvapenie nás všetkých, otec odmietol chemoterapiu.

Povedal nie a našiel si alternatívny liek. Je to liek vyrábaný z obilia, celkom prírodný. Volá sa Vodka. Otec sa liečil Vodkou. Takú premenu som nikdy v živote nevidel. Na to že zomieral, otec veľmi ožil. Otec predčil všetky očakávania. Už nechodil krokom, pretože každý jeho krok bol tanečný. Tancoval celý deň. Už nerozprával, pretože recitoval poéziu a hovoril vtipy a spieval od rána do večera. Otec zomrel ako šťastný človek. A myslím, že to je najväčšia česť zo všetkých. Zomrieť šťastný.

Pretože... ...posledný dojem je ten víťazný. Čo na tom, že mal ťažký život? Teraz bol šťastný! Keď ste šťastní teraz, premaľujete to všetko šťastím. Posledný dojem berie všetko. Ak ste nešťastní keď zomierate, je vám jedno, že ste boli šťastní. Ak ste nešťastní, premaľujete to všetko nešťastím. Posledný dojem berie všetko. Najúžasnejšia vec, najdôležitejšia vec, je zomrieť šťastný. Ale ako môžete umrieť šťastný keď nikto nevie, kedy zomrie. Takže jediný spôsob ako zomrieť šťastný, je šťastne žiť. Je to jediný spôsob. Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne.

Stela Brix - O písaní dobrodružnej trilógie
Nejmladší slovenské autorce je dvanáct a už vydala trilogii svých dobrodružných románů. Napsala první knihu ve svých deseti letech. Ráda čte, píše, přednáší, hraje a leze na stromy. Při psaní zjistila, jak literární teorie odpovídá praxi, a zjistila, že k napsání knihy vyžaduje nejen talent, ale i spoustu trpělivosti. Mrzí ji,že je nutné vynechat z knihy některé věci a zárove%n nechce knižní postavy aby vyrostli.

Takže dobrý deň, dámy a páni, rada by som Vám niečo prečítala. Nasledovala odmlka a Pierr si živo predstavil, ako sa muž zlomyseľne uškrnul. Obávam sa len detí, neznášam deti. Jeho hlas zrazu znel akosi šialene, zúfalo a monotónne. Deti sú ako zbraň, sú horšie ako zbraň. Sú zvedavé, vypytujú sa, do všetkého strkajú nos. Chcú ta zničiť, nedajú ti pokoja ako otravný hmyz. Špehujú ťa dovtedy, kým ťa úplne nezničia. Deti na všetko prídu, nič pred nimi neutajíš. Prezradia ťa, všetko si všimnú. Hľadajú, zapárajú, vypytujú sa, až kým im nevyzradíš všetko.

Stále sa niekam pchajú, nič im neujde ako kamerám. Dospelí sú nevšímaví, obalamutíš ich, no deti sa oklamať nedajú. Sú ako pomstychtivé hady, ktoré si nevydýchnu, kým ťa nezabijú. Dospelým uniknú detaily, starajú sa len do toho svojho, do svojej práce, rodiny, peňazí, moci. Ale deti, tie nemajú čo robiť, iba sa hrajú a majú pri tom dosť času všetko si obzerať. Na rozmýšľanie toho majú menej, a tak sa sústredia na okolie. Deti si vždy všimnú podozrivé veci. Som mocný a poraziť ma môžu len policajti alebo deti. Raz ma zničia, zruinujú! Majte sa pred nimi na pozore!

Ale čoskoro, čoskoro... Pierr napäto načúval, s očami aj ústami dokorán otvorenými, od zhrozenia z toho, čo sa o sebe práve dozvedel. Toto bol úryvok z mojej tretej knihy „Štôlne dvoch tvárí“. Ja som vlastne písala odmalička a začalo to tým, že keď som už poznala všetky rozprávky, ktoré sme mali doma, tak som si začala vymýšľať svoje vlastné, no a čím som bola staršia, tým to boli dlhšie príbehy. Neskôr som ich písala pre sestru, moju prvú čitateľku, no a raz, keď som mala desať rokov a bola som chorá a nudila som sa, tak som sa rozhodla, že napíšem knihu.

Tak som to oznámila maminke a ona: „Jasné, napíš, napíš“. Neverila, že ju naozaj napíšem, pretože aj moje spolužiačky sa do toho často pustili, že napíšu knihu, a nakoniec z toho nič nebolo, lebo to nejako vzdali. Ale nakoniec sa mi to podarilo napísať tú prvú knihu, potom aj druhú a aj tretiu, ale až minulý rok, čiže v príme, som sa dozvedela, že čo vlastne píšem a dozvedela som sa, že je to román, lepšie povedané dobrodružný román, čiže to, čo aj najradšej čítam.

Keď som to aj dopísala, všetky tieto tri diely a začala som študovať teóriu, tak jedna naša knižka, čo sme mali doma, sa začínala slovami „Existujú len tri pravidlá, ako napísať dobrý román. Jediný problém je v tom, že ich nikto nepozná.“ Takže to mi veľmi nepomohlo, ale myslím, že písanie románu je niečo ako plávanie. Ja som dosť dlho nevedela plávať, aj keď ma všetci učili, že ako mám metať rukami a nohami a že sa mám držať na hladine a pomáhali mi, ale mne to nešlo a nešlo, až kým som to neskúšala a zrazu mi to išlo.

No a ja som napríklad tieto tri romány napísala a až potom som začala študovať tú teóriu o tom, ako napísať román, takže ja som o tom nevedela, ale aj tak som to tak, neviem, intuitívne napísala podľa tej teórie. A myslím, že tá teória o tom, je len také poštuchnutie, aby sa do toho človek pustil. Jeden z dôvodov, prečo som začala písať, je aj ten že sa mi nepáčilo, keď niektoré knihy, ktoré som čítala, skončili zle alebo skončili tak neucelene, no a keď mám svoje knihy, tak ja sa rozhodnem, že ako skončia a taktiež, že aké postavy tam budú vystupovať.

Takže toto sú postavy, ktoré vystupujú v mojich knihách, všetkých troch. Zľava je to Ailit, Pierr, Wil a Lýria, majú dve zvieratá, ako vidíte, sú to dve dievčatá a dvaja chlapci a majú tak okolo dvanásť rokov. Keď čítam nejaké cudzie knihy, tak síce nachvíľu splyniem s tými postavami, ale oni aj tak najviac patria tomu autorovi, ktorý ich vymyslel. No a keď mám svoje vlastné postavy, tak tie najviac patria mne a sú to najviac moji kamaráti. Myslím, že ich vytváranie bolo samo ako také jedno dobrodružstvo, lebo bolo to také veľmi zaujímavé, keď som z ničoho zrazu mohla vytvoriť postavu úplne od koreňov a mohla som jej vymyslieť všetko - nielen meno a výzor, ale aj napríklad to, ako sa volajú ich rodičia, akú majú povahu, ich históriu, alebo napríklad to, koľkokrát si za život zlomili ruku.

Myslím, že je to ako taká veľmi napínavá počítačová hra. Tieto moje postavy, ja som do nich neúmyselne vložila svoje vlastnosti, ale to tak, že do každej niečo. Tak napríklad Ailit sa často háda a je netrpezlivá, Pierr rád lezie po stromoch a má bláznivé nápady, Wil veľmi rad číta, no a Lýria ma bujnú fantáziu a je poriadkumilovná. Okrem tých zlých koncov sa mi tiež nepáčilo, keď v niektorých knihách postavy príliš rýchlo dospievali. Tak napríklad ja som za mesiac prečítala päť kníh, ja som bola staršia o mesiac, ale tie postavy v tých knihách boli staršie o päť rokov a aj keď boli predtým menšie ako ja, zrazu boli omnoho staršie, aj hovorili dospelejšie, všetko sa tam menilo, aj rozmýšľali dospelejšie a vôbec sa mi to nepáčilo a mala som v tom chaos, a preto moje postavy starnú len pomaly.

V tých knihách, ktoré čítam, už nie sú vnútri zväčša obrázky, sú iba na obálke, no a napríklad, vnútri sa opisovala nejaká mapka, tak ten spisovateľ ju síce opísal, ale nenakreslil mi ju tam nikto a ja som si to nevedela tak dobre predstaviť, ako keby tam bol obrázok mapky a ja by som mala šancu zistiť, kde je napríklad ten poklad, na ktorý poukazuje, a preto v mojich knihách, mam obrázky aj vnútri. Myslím, že je na tom dobré to, že to, čo sa mi nepáči na cudzích knihách, tak vo svojich si to môžem urobiť po svojom, tak ako sa to mne páči.

Tieto moje postavy žijú v krajine, ktorá sa nemenuje čo je to za krajinu, ale nie je fiktívna, mohla by to byť hocijaká zo skutočných krajín. Konkrétne, prvý diel sa odohráva na hrade na Kopci strašidiel, druhý, ten je výnimka, ten sa odohráva v Egypte, čiže na skutočnom mieste, no a tretí sa odohráva späť v krajine mojich hrdinov, a to na vidieku pri farme. S týmto druhým dielom bolo veľa problémov, a to najmä preto, lebo ja som si o Egypte takmer nič nenaštudovala, ale tak pomyslela som si, že veď to je ľahké napísať - viem ako je v Egypte - je tam teplo a je tam púšť.

Ten problém bol v tom, že ja som v Egypte nikdy nebola, takže to vyzeralo ako jedna veľká katastrofa, čo sa prejavovalo napríklad tým, že deti išli zo Sudánu do Egypta, do Káhiry peši, cez hranice, ale hranice tam neboli, Káhira bola pri mori, ale zato rovno pri Káhire bola savana, kde žil lev, slony, nosorožce a také zvieratá, no a ešte tam okolie Nílu bolo úplne opustené, nikto tam nežil. Takže boli to riadne hlúposti, o ktorých som však vôbec nevedela, pretože som nikdy Egypt nenavštívila alebo preto, lebo som si o ňom nič nenaštudovala, takže som si to musela potom naštudovať a opraviť to.

Ale túto chybu som v tretom diely už nespravila a všetko som si poriadne naštudovala. No vlastne, v tom treťom diele som sa toho naučila asi najviac zo všetkých tých troch kníh, ktoré som napísala, pretože študovala som také veci, o ktorých inak, také informácie by som nemala prečo hľadať, no ale zišli sa mi napríklad aj v škole. No a naučila som sa niečo napríklad o výrobe ovčieho syra alebo o baniach, o strojoch, ktoré tam pracujú, o šachtách, o štôlňach, o fotokatalyzátoroch alebo o oxide titaničitom. Niektoré moje výmysly, ktoré som popísala, sa však naštudovať nedali a tie som skúšala na vlastnej koži.

Napríklad som jedla jedlo, ktoré jedol môj vedľajší hrdina alebo som svietila mobilom v pivnici, aby som dokázala, že v podzemí sa dá vidieť pomocou mobilu alebo asi najzaujímavejšia vec, že tu som mala zaviazanú papierovú vreckovku, cez to mi takto išli putá, ktoré mi zväzovali ruky, no a keď mi sestra vytrhala zubami vreckovku z tých pút, tak mala som ich voľnejšie, a vedela som si odtiaľ vytiahnuť ruky, čo urobila aj moja hlavná postava. Takže, dalo sa takto vyslobodiť.

Keď už ten druhý diel, tie také geografické chyby som opravila a aj ten prvý a tretí vyzerali byť hotové, tak vtedy sa len skončila tá zábavná časť a prišla tá veľmi nezábavná a počas tej časti som zistila, že je tam ešte strašne veľa chýb, najmä logických, o ktorých som nemala ako vedieť, no a tie keď som opravila na začiatku, tak som musela aj v strede, aj na konci, lebo sa to tiahlo celým dejom a vôbec sa mi to nepáčilo. No a okrem opravovania týchto chýb tam bolo treba aj vyškrtávať text niekedy, s čím som tiež nebola spokojná vôbec a iba s plačom som sa lúčila s tými pasážami, ktoré som musela vyhodiť, ale bolo to treba, aby tam neotravovali, keď boli nudné alebo aby tam nezavadzali, lebo ako povedal Alfred Hitchcock "Román je ako skutočný život zbavený nudných pasáži."

No a myslím, že je to pravda, takže to tam nebolo treba. A táto veta je aj odpoveďou na otázku, ktorú som si kládla, keď som bola menšia, keď som čítala kapitána Nema a čudovala som sa, že ako tí ľudia v tej ponorke chodia na záchod a potom som si všimla, že tam sa nikdy neopisuje, že by oni chodili na záchod, tak mi to prišlo také divné, no ale samozrejme, že to tam nebolo treba opisovať. Keď som mala desať rokov, vlastne vtedy, keď som začala písať ten prvý diel, tak som mala taký sen, že raz, keď budem omnoho staršia, tak napíšem knihu, ktorá bude mať sto strán a nielen, že sa mi tento sen omnoho skôr splnil, ale sa mi aj niekoľkonásobne preplnil, pretože tieto moje knihy majú dokopy omnoho viac strán, takže som si splnila svoj vlastný sen. Ďakujem vám za pozornosť.

Ján Šlinský - Agrokruh - Trvalo udržateľné pestovanie zeleniny
Farmář, autor unikátního systému výroby a distribuce organických zeleniny Agrokruh. Věří, že zelenina, prospěšná a nepostradatelná složka lidské potravy, by neměla být pěstovány s použitím jedů, hrubé síly a bezcitnou sobeckostí. Tvrdí, že kráčí směrem k udržitelnému systému rostlinné produkce a spotřeby. Ján Šlinský, autor konceptu Agrokruh, je inspirativní člověk s výjimečnými nápady, kontaktem s přírodou a postoji.

Číňania majú také porekadlo „Keď chceš byť šťastný jednu hodinu, tak sa opi z vína. Keď chceš byť šťastný jeden deň, tak sa ožeň. A keď chceš byť šťastný celý život, tak sa staň záhradníkom.“ Ja som sa stal záhradníkom a nejak v rámci tej svojej činnosti po ukončení vysokej školy, som ako pestovateľ zeleniny na družstve, šťastie nezažíval. Najskôr som si myslel, že to bude asi tým, že nie som Číňan, ale Slovák- východňar. A keď som strácal nádej a dôveru v čínsku múdrosť a pravdivosť tohto porekadla, zmenil sa u nás systém.

A zmenou tohto systému som sa aj ja dostal k informáciám, že existuje okrem agropriemyselného spôsobu pestovania aj tzv. ekologický systém. A vtedy som si akosi uvedomil, že je potrebné pre Európana, resp. príslušníka západnej civilizácie, upraviť čínske príslovie v tom zmysle, že „Keď chceš byť šťastný celý život, musíš byť ekologicky hospodáriacim zeleninárom.“ A posledných 20 rokov som išiel za tým cieľom, stať sa šťastným záhradníkom, ktorý bude ekologicky pestovať zeleninu. Po týchto 20 rokoch sa ekologické poľnohospodárstvo inštitucionalizovalo, a v tom predchádzajúcom videu som bytostne videl potvrdené to, čo vnútorne cítim, že pozor na inštitúcie!

U nás je, resp. v celej Európe je už ekologické poľnohospodárstvo inštitucionalizované, ale stále tam dochádza k jednému zaujímavému aspektu, že aj keď je zelenina spotrebiteľmi najžiadanejší produkt ekologického poľnohospodárstva, v praxi sa pestuje na najmenšej výmere ekologicky obhospodarovaných plôch. Problém sú ľudia. A problém je aj ovládač, neviem ako presunúť ďalej, aha. Problém u nás je taký, že bežná predstava o fyzickej realizovateľnosti v poľnohospodárstve je nastavená v dvoch mantineloch:

Prvý je ten ezotericko- romantický, ktorý nerešpektuje fyzikálne limity a hmotnú realitu. Ono, stretol som sa s takým množstvom nádherných ľudí, ktorí s takým oduševneným výrazom v očiach hovorili o tom, ako by bolo dobre, keby sme splynuli s prírodou, ako by to bolo dobre, keby sme nikomu neubližovali a vychádzali so všetkými dobre. V okamihu keď sa mal postarať o to, aby si večer mal kde ľahnúť, sa ukázal ako neschopný človek, ktorý žije v piatom rozmere, a pritom nezvláda tretí a túži ostatným povedať, ako majú existovať.

To je ten ezotericko-romantický, ktorý skutočne nerešpektuje fyzikálne limity a hmotnú realitu. No, a potom je tu ten, ktorý som zažil 10 rokov na vlastnej koži, ten technokraticko-byrokratický, ktorý nerešpektuje biologiku života. Moja predstava o tom, ako byť šťastným záhradníkom, je v takejto podobe, a prakticky táto podoba je po 20 ročnej práci, pri vývoji systému, ktorý som nazval Agrokruh. Jedná sa o systém pestovania a odbytu zeleniny, s dôrazom na princípy trvalo udržateľného rozvoja.

Ten trvalo udržateľný rozvoj je dnes už všeobecne platný termín, a ja nemám toľko času, aby som sa zaoberal vecami, ktoré sú už teoreticky veľmi perfektne ošetrené, a preto by som vás v krátkosti zoznámil o čo vlastne ide v tom systéme AgroKruh. Ten šťastný záhradník, aby bol celý život šťastný, skutočne nemôže byť ani ezoterický romantik, ani technokratický byrokrat, ale musí to byť človek, ktorý rieši situáciu, ktorá je momentálne tu a teraz, prostriedkami, ktorými disponuje on a ľudia, ktorí s ním sympatizujú.

V mojom prípade to znamenalo zmeniť 90% doterajších poznatkov. V prvom rade som musel zabudnúť, keď chcem vyriešiť systém trvalo udržateľného pestovania zeleniny, na rovné dlhé polia. Rovné dlhé polia, ktoré sú dnes štandardne považované za normálne, prakticky vznikli v dobách, keď sa poľnohospodárska práca zjednodušovala tým, že boli ako ťažné zvieratá použité voly. A voly, vzhľadom na to, že disponujú veľkou fyzickou silou, mali aj druhý problém veľmi ťažko sa otáčali na konci. Takže aby sa to zvládlo, tak vznikali dlhé polia, kde stačilo za deň sa trikrát otočiť, aby to bolo akosi zvládnuteľné.

Dnes predpokladám, že nikto sa necíti za vola, ale polia ostávajú stále dlhé a rovné a ľudia predpokladajú, že toto je normálne. Ja, čo sa určite necítim za vola, som narazil na problém, že rovné a dlhé polia mi spôsobujú také problémy, pri tom stať sa šťastným záhradníkom, že musím zmeniť prístup. Ten prístup mi pomohla zmeniť náhoda, keď v cestopisnom filme z Ladaku ukázali, aký je zhubný vplyv západnej civilizácie na samozásobovanie a existenciu samostatne existujúcich komunít dlhé tisícročie a to ma tak zobudilo.

Tam som uvidel taký záber, že v prostriedku námestíčka bol zapichnutý kôl, ku kolu bol priviazaný špagát, ku špagátu bol priviazaný vôl – nebol to vôl, bol to jak, stále sa s tými volmi človek akosi stretáva - a na zemi bolo rozprestreté obilie a ten vôl, respektíve ten jak za svätého ducha to nechcel vymlátiť takým spôsobom, ako dedinčania od neho požadovali, aby prešliapal celú plochu rovnomerne, ale tým že bol priviazaný k tomuto kolu na lano, lano mu nedovolilo, aby odišiel tam, kde chcel on.

Ale tým, že on chcel ísť tam kde chcel ísť, t.j. mimo miesta kde mal pracovať, ten vektor, tá fyzika ho donútila, že musel ísť dopredu a keď išiel dopredu, musel sa točiť dookola a to lano pri jazde dookola sa navíjalo na ten kôl a donútilo milého jaka, aby prešliapal, centimeter po centimetri, celé obilie. Vtedy som si povedal: Ty vole! Zmeň tie dlhé polia na okrúhle polia a odpadnú problémy s technikou. Nemusím sa starať o to, či štyri družice mi dokážu zabezpečiť pozíciu stroja tak, aby neprevalcovalo susedovu parcelu a aj môj majetok, a riadok v tvare špirály mi umožní jednoduchým spôsobom zautomatizovať činnosť tak, že 70% fyzicky namáhavej práce spojenej s odstraňovaním dôsledkov predchádzajúceho brutálneho hospodárenia na pôde a fyzickej dispozície, s ktorou ja disponujem a financiami, ktoré som mal vtedy, donútilo vymyslieť zariadenie, ktoré tu vidíte.

Ide o zariadenie, ktoré pracuje v automatickom režime, obrába parcely kruhového pôdorysu, vzniká na nich riadok v tvare špirály, pohon je elektromotorom a vďaka tomuto tam nevrčí motor, nesmrdí nafta a môže to pracovať v automatickom režime. Na základe prakticky overovaných skúseností, v živote je to tak zariadené, že ten zákon schválnosti funguje na princípe, že všetky možnosti, ktoré urobíte prvé, sú nefunkčné. Až tá nasledujúca, z ktorej keď sa poučíte a prilepíte k tomu, čo ste pred tým urobili špatne, toto čo si myslíte, že bude dobre, sa dopracuje k tomu, že to začne fungovať.

Mne po 20 rokoch sa stalo to, že z jednej strany juhovýchodnej časti Zemplínskej nížiny som skončil na západnej strane Podunajskej nížiny a vďaka priaznivým okolnostiam, keď z druhej strany republiky, po mojich predchádzajúcich súdnych sporoch a problémoch tu u nás na Slovensku, z Japonska poskytli peniaze a majiteľ pozemku daroval parcelu, aby som zrealizoval modelovú farmu, ktorou exaktne preukazujem, že je možné pre každého, kto chce, aby zeleninu, ktorú dáva na stôl svojim deťom a konzumuje ju z dôvodu, aby bol podľa možností čo najzdravší, je možné mať k dispozícii počas celého roka za ceny, ktoré sú bežným štandardom.

V mojom konkrétnom prípade najväčším problémom s inštitucionalizovaným ekologickým poľnohospodárstvom je, že o bio kvalite sa hovorí, že je to vyššia kvalita a za vyššiu kvalitu je povinný, resp. mal by ochotne zaplatiť spotrebiteľ vyššiu cenu. U zeleniny je problém v tom, že zelenina je v podstate 52 botanických druhov, v rámci ktorých len u nás na Slovensku je v listine povolených odrôd zapísaných cez 2180 odrôd. To je také široké spektrum, že prakticky sa nedá exaktne inštitucionálne preukázať bio-kvalita tak, ako je daná v zákone.

Tá je možná len na základe osobného kontaktu - osobného kontaktu pestovateľa so svojím spotrebiteľom, so svojím zákazníkom, ktorý mu pozerá do očí, keď mu hovorí „nepoužil som nič ... a snažím sa pri pestovaní čo najmenej ubližovať svojmu okoliu, kvôli tomu, že sa cítim byť súčasťou tohto okolia." A zároveň spotrebiteľ ale musí vychádzať v ústrety tomu pestovateľovi v tom zmysle, že si uvedomuje, že hospodári pod holým nebom, a tam nemá pod kontrolou nič, len seba a aj to ešte v obmedzenej miere.

Na základe tohto sa nám podarilo po troch rokoch vybudovať modelovú farmu, ktorá začína tohto roku po prvýkrát dodávať zeleninu všetkým ľuďom, ktorí o to prejavia záujem, a keď sa na nich ujde. Z časových dôvodov tie detaily nebudeme rozoberať, ale ide o to, že sa snažíme vytvoriť sieť spotrebiteľov, ktorí definujú svoju potrebu a na základe množstva spotrebiteľov potom presvedčiť pestovateľov, aby sa vybrali touto cestou nového prístupu. Nového prístupu k vzťahu k pôde, nového prístupu k vzťahu k ľuďom a novému prístupu vo vzťahu k celkovému bytiu. Asi toľko.

Na záver by som vám chcel zdôrazniť, vzhľadom na to, že táto problematika je široká, aby ste si uvedomili to, čo už hovorili v starom Ríme „Zelenina vypestovaná na cudzej pôde, mnoha rukami otroka nie je pre vaše zdravie prospešná.“ Ďakujem.

Charmian Wylde - Čínska medicína ako umenie a veda
Charmian je vedoucí odboru čínské medicíny a odborný asistent na Vysoké škole zdravotnictví a Bioscience na The University of East London. Hovoří o zkušenosti svých 20 let ve studiu a praktikování akupunktury ve Velké Británii a Nanjing, v Číně. Co je na těch malých jehlách, které umí zmírnit bolest, léčit nemoci a dokonce pomáhají ženám otěhotnět?

Nicolas Roope - Značky nemusia komunikovať reklamou. Dá sa to aj vecami.
Kreativní ředitel, zakladatel špičkového digitálního reklamní agentury v Londýně. Nicolas Roope je zakladatel a kreativní ředitel Poke London, jedné z nejlepších digitálních reklamních agentur na světě. Drží se zásady, že místo propagace značky by měly komunikovat o "věci". Ať už jsou tyto věci užitečné nebo jen zábavné. Zejména nemohou být nudné nebo nepříjemné. Ve svém volném čase je Nicolas také zakladatel a kreativní ředitel firmy Hulger, kde se zaměřuje na inovativní design výrobků.

Ďakujem vám za pozvanie. čo nám už nabehlo? Myslím, že o chvíľku to na obrazovke už naskočí. Som Nicolas Roope, z kreatívnej spoločnosti v Londýne. Pretože sme kreatívna spoločnos ť, máme veľa klientov a firiem, ktorí nás žiadajú o reklamu. Fungujeme už 8 alebo 9 rokov a od samého začiatku sme vždy hovorili - áno. Pretože, viete, potrebovali sme peniaze. Ale potom sme sa to nebadane a tajne pokúsili premeniť reklamu na produkty. Nemyslím že to je ono. Malo by to by ť biele. Keď je to biele, vieme že to funguje.

Takže v posledných 8 rokoch sme s pokúsili zmeniť reklamu na produkt. Och, na sekundu to tam bolo. Na začiatku sme si naozaj neboli vedomí tohto faktu. Bola to skôr intuícia. Myslím že kreatívni ľudia sú viac nadšení tvorbou vecí, ktoré majú dlhšiu životnosť a zohrávajú v živote ľudí skutočnú úlohu. Myslím, že to nás odviedlo od reklamy, cítili sme, že je to tak trochu povrchné. Takže toto je dnes ráno názov prednášky. Toto je škaredý prechod. Takže tu je ten produkt. Reklama zvyčajne celý ten produkt zabalí.

Ak ten produkt je TV šou, ktorú chcete vidieť, ak je to časopis, ktorý chcete číta ť, Plný všeličoho, čo chcete vyskúšať . Reklama sa potom umiestni okolo tohto produktu a doňho. Takže vás to v konečnom dôsledku núti sa na ňu pozera ť. Takže vy, užívatelia, čitatelia, diváci, v akomkoľvek vzť ahu ste, sa musíte predierať cez reklamy. Musíte pozera ť reklamy, aby ste mohli daný produkt využíva ť. A takto reklama vytvára príjmy. Vytvára príjmy pre ľudí od reklamy, ľudí z médií a osobu tvoriacu samotný obsah.

Samozrejme, že spolu so všetkými režijnými nákladmi na vytvorenie toho produktu za to potrebujete nejako zaplatiť . Vtedy nastupuje reklama. Ide o akýsi symbiotický vz ťah. Ale, čo sme si uvedomili a čo nám je veľmi jasné, je to čo nám poskytol internet a rastúci počet ľudí na ňom a web a budovanie sociálnych sietí a všetky tieto veci. Je to príležitosť obísť tradičnú reklamu a vytvárať produkty. Nerobiť obal, nerobi ť všetky tie veci pomedzi to či veci k tomu smerujúce, Ale sústrediť sa na vytváranie samotného produktu. To sa zdá by úplná samozrejmosť.

Je zrejmé, že ak spotrebiteľ príde rovno k produktu, pracuje s ním... ...a my budeme schopní odovzdať naše posolstvo alebo čokoľvek, chceme to urobi ť pomocou tohto oveľa priamejšieho vzťahu. Takže si myslím, že všetky tieto veci smerovali k tomu, čo používame teraz, ľudia sú nadšení z interaktívnych médií používaných v reklame. Ale všetko sú to produkty, myslím tým vírusový marketing a vytváranie podujatí a všetky tie veci sú umiestnené on-line. Sú to všetko produkty, sú to všetko cieľové stanice. Sú to všetko veci, s ktorými sa ľudia zaoberajú a zdieľajú ich.

Nepozerajú ich, pretože musia. A ak ich zabalíte a zaobchádzate s nimi ako s celkom, začína to vyzerať zaujímavo. A ďalší dôležitý bod je, že internet nenávidí reklamy. Keď beháte po stránkach a hľadáte rozličné veci, skutočne sa vám páči reklama, na ktorú sa pozeráte? Spomínate si, že by to bola dobrá a užitočná skúsenosť? Tak to nefunguje. A to vidíme na číslach úspešnosti a zaangažovanosti. Nastáva klesajúca hladina odozvy. Tak prečo mlátiť prázdnu slamu? Prečo s tým pokračovať? Je tu ešte ďalšia čas, ktorá je v rámci komunikácie, ktorá sa pokúša povedať príbeh, o čom je vaša organizácia.

Akési klasické značkovanie v novej oblasti. Objavila sa táto veta a myslím, že je veľmi užitočná. Znie: "NEHOVORTE MI, ŽE STE ZÁBAVNÝ." "POVEDZTE MI DOBRÝ VTIP." Hocikto nám môže sľubova ť a nahovárať nám, aký je. Ale čo je dôležité, je vlastne dôkaz tohto postoja, tohto tvrdenia. Z hľadiska vzťahu. Z hľadiska dôvery. Vaša dôvera bude oveľa silnejšia, ak uvidíte dôkaz. Nefunguje to na tvrdení. A reklamy sú vo všeobecnosti vlastne tvrdenia. Sú to výroky, ktoré niečo tvrdia, ktoré niečo sľubujú. Realizácia, ich skutočné naplnenie, predstavuje ten produkt.

Ide o to, čo firma potom vykoná. Alebo dokonca spôsob, akým sa tým zaoberá, to znamená, ako vy prichádzate do styku s naplnením toho tvrdenia. Nejaká spoločnosť príde a tvrdí, že má skvelé služby a potom tieto služby neposkytuje. Tak si myslím, že je tu ďalšia možnosť využiť orientáciu na produkty, aby to bolo zapamätateľné, aby sa to tvrdenie zrealizovalo. Takže nielen odovzdať správu, ale skutočne podať dôkaz o jej platnosti. Tu máme niekoľko príkladov toho, čo sme urobili, na objasnenie tohto bodu. Orange je jedným z našich najväčších zákazníkov a viem, že je aj u vás.

Pred pár rokmi vytvorili nový slogan. Znel: "SPOLOčNE DOKÁŽEME VIAC.“ Takže toto je ich tvrdenie, ktorým chcú inšpirovať ľudí a opísať, čo v prvom rade... ...ako telekomunikčná spoločnosť robia. Namiesto ďalšej reklamy, a tých už bolo dosť, sme vytvorili nástroj, aplikáciu umiestnenú na Facebooku, ktorá ľuďom umožňuje spoločne vytvárať projekty. Použitie sociálneho grafu a moci sociálnej siete... ...znamená neuveriteľne hladko zdieľať nielen obrázky, ale i nadšenie pre niečo. Všetko to spojiť s cieľom umožniť im spolupracovať, poskytnúť im nástroje na vytváranie vecí spoločne spôsobom, ktorým by to inak nemohli urobiť.

V tomto vzťahu je Orange v pozícii prostredníka. Tí, ktorí sa zapojili a vytvárali veci spoločne, získali skúsenosť; že "spolu dokážeme viac". To bol dôkaz. Zmenil som to tvrdenie na realitu. Teraz vám rýchlo ukážem krátky film. PROJEKTY ĽUDÍ – je to aplikácia, ktorá čerpá zo spoločenskej funkcie Facebooku, zoskupuje ľudí. Pomáha ľuďom spojiť sa, spolupracova ť a spoločne tvoriť, prostredníctvom vytvorenia projektov a účasti na nich. Silná sieť priateľov, spolu so širšou komunitou Facebooku, sú na dosah ruky, aby pomohli motivovať k činnosti... či už zapojením sa alebo sledovaním Facebooku.

S aplikáciou PROJEKTY ĽUDÍ je tvorba vecí spoločne jednoduchšia, rýchlejšia a oveľa zábavnejšia. Využívajte správu úloh, používajte časové harmonogramy a vytvárajte aktivity, aby projekt napredoval - a aby všetci mali aktuálne informácie! Úloha bola úspešne dokončená. Oslávte výnimočný pocit spoločného úspechu tým, že budete zdieľať vrcholné momenty projektu so svojim tímom. Vytvorením aktívnych spoločenstiev, aplikácia PROJEKTY ĽUDÍ pomáha dokazovať, že spoločne naozaj ľudia dokážu viac. "Začnite projekt" "Povedzte nám o svojom projekte" "Pomenujte ho "

Musím ís ďalej, pretože už mám dosť málo času. Takže to bola aplikácia. Toto je niečo iné. Pekár, ktorý je cez ulicu, naproti nášmu pracovisku. Sú celkom noví a samozrejme chcú, aby ľudia vedeli, že existujú. Ale my sme sa k tomu nedostali tak, že by si nás objednali, vložili sme sa do toho kvôli problému. Vyrábajú dobré výrobky, ale nikdy sme neveli, kedy to bude hotové. Tak sme urobili malú skrinku, bezdrôtové zariadenie, nazvané "Pekárov Twitter". To sme umiestnili na stenu pekárne. A tu je to na stene. Tak to je super jednoduché.

Väčšina zariadení pridáva funkcionality, tu sme ich odobrerali. Pekáreň je špecifické prostredie, kvôli všetkému cestu a všetkej tej múky a všetok ten neporiadok. Takže sme vedeli, že sa nám nepodarí dosta ť pekárov na Twitter na notebooku vždy, keď chlieb práve vychádza z pece. Tak sme tam zavesili túto krabicu. Môžu otáčať gombíkom podľa odlišného druhu výrobku. A keď stlačia tlačidlo, automaticky to zašteboce na Twitter, čo vychádza z pece von. Je to veľmi zábavná vecička. Je to ozajstný nástroj, aplikácia s nádychom komiksovosti.

Ale v skutočnosti je to naozajstný prínos. Znamená to, že vždy keď niečo pečú... ...každý, kto má záujem o čerstvo upečený chlieb, alebo čokoľvek iné z ponuky, bude informovaný. Viac než 1,5 tisíca ľudí odoberá tieto správy; a z týchto 1,5 tisíc ľudí, ktorí bývajú v tejto štvrti, veľká čas z nich sa dostaví a kúpia si výrobky. Zákazníci sú spokojnejší, pretože croissant stojí 1 libru či je čerstvo vybraný z pece, alebo sa niekde 2 hodiny povaľuje. A firma je spokojnejšia, pretože je to prepojenie zákazníkov s výrobkom zaujímavým spôsobom. Vyhrali obaja.

Klasický princíp výhra-výhra. Ďalší príklad hesla: "Spoločne dokážeme viac" Tu je "mexická vlna", ktorú sme použili na oživenie predajného procesu predvádzania prístrojov. V Orangei sa telefóny kedysi predávali na základe ich vzhľadu, ale teraz sú to už všetko minipočítače, takže sú predávané podľa funkčnosti. Ale ako predáva jú bez toho, aby sa ľudia museli prihlási ť na každý prístroj v celom spektre? Tak sme vytvorili umelecké ekvivalenty funkcií, ktoré môžu použiť v ich telefóne a použili sme ich. Tu sme požiadali ľudí, aby urobili individuálnu "mexickú vlnu", aby sme im predviedli, ako video funguje.

Predviedli sme im video a spýtali sme sa, či to chcú poslať ako MMS alebo e-mailom na server. Tak sme ich previedli procesom natáčania, editácie a odoslania. A potom sme to poslali na túto stenu s mexickými vlnami, kde sa o sekundu neskôr objavili v jednom z okienok... ...tak si to odskúšali a videli sami seba. Táto obrazovka je umiestnená pri vchode do obchodu a ten má na oboch stranách senzory. Takže keď vojdú ľudia do obchodu, spustí to stenu a privíta ich. A tá stena je vytvorená zo všetkých tých zákazníkov, ktorí prešli nielen obchodom... ...ale tiež predajným procesom.

A opäť sa spájajú a vytvárajú niečo väčšie zo svojich jednotlivých nahrávok. A my sme demonštrovali funkciu videa na telefóne. Tak sme vlastne všetko zbalili do jedného balíka. A ja by som to nenazýval reklamou. Nazval by som to nejako inak. Dnes by som to nazval produkt. Len pre zjednodušenie. Toto je niečo iné. Ide o charitatívnu organizáciu pre deti vo V. Británii s názvom Benados. Boli sme oslovení, už zase, aby sme na nich vytvorili nejakú reklamu pred Vianocami, keď je vhodný čas na charitu.

Vtedy sú ľudia najviac pripravení dávať, tak pochopiteľne sa okolo toho točí veľa aktivít. Namiesto toho, aby sme vytvorili reklamu, rozhodli sme sa radšej urobiť dokumentárny film. Pretože sme mali pocit, že ak o deť och môžeme niečo pravdivo poveda ť, a špeciálne o tínedžeroch, ... ...tak je to to, že médiám sa celkom podarilo vytvoriť o nich nesprávny obraz. Takže ak má tá charitatívna organizácia vytvárať správny obraz, potom najlepšia vec, ktorú sme mohli pre túto skupinu urobiť, bola da ť im platformu, aby mohli svoj obraz vytvárať sami.

Dať im platformu na oslovenie národa. Aby mu povedali čo najviac bezprostredne, čo si myslia. Preskúmali sme iné významné kultúrne chvíle v čase Vianoc a toto je jedna z vecí, ktorá okamžite vyskočila - prejav kráľovnej, ktorý sa vysiela na 1. sviatok vianočný. Možno ju poznáte z mincí a známok. Ale na nich poznáte jej portrét z profilu. A tu je fotka, ako sa my v Anglicku všetci angažujeme. Tak sme vytvoril projekt "prejav tínedžerov". Asi 2-2,5 mesiaca pred tým sme otvorili na YouTube kanál a vyzvali sme ľudí, aby reagovali na témy a vyjadrili svoj názor.

Ako bežal čas, tak sme to zostrihávali a potom sme požiadali režiséra dokumentárnych filmov aby natočil veci, ktoré sa vynorili, a vytvori l súvislý film, ktorý bežal na úvodnej stránke na MySpace, tak na YouTube, približne v čase prejavu kráľovnej, na 1. sviatok vianočný. A pretože to bol produkt, pretože to nebola reklama, malo to svoj obsah, bolo to niečo špeciálne vytvorené na to, aby sa zaangažovali aj dospelí, ktorí sa zaujímali o pohľad na britských tínedžerov. A pre tínedžerov samotných to bola možnosť zistiť, či sa s tým stotožňujú, alebo nie.

Takže to bežalo zadarmo, nikomu sme za to nemuseli platiť a zásadným spôsobom to pre Benados zaznamenalo veľmi odlišný prístup. Vyslalo to silné posolstvo, že reklama síce úspešne vytvárala povedomie o značke. čo ale nedokázala urobiť, bolo vyjadriť zložitosť toho, čo tá značka znamená. A tento film to naštartoval. Začal riešiť problém, s ktorým sa stretávame. Mám ešte dosť času ukázať vám začiatok filmu, ale nechám to bežať. Tak tu je to všetko od začiatku, keď sa z tohto procesu začali vynárať niektoré postavy.

Preto sme cestovali V. Britániou, aby sme sa s nimi stretli a oni zdieľali vlastné videá na youtube niektorí boli požiadaní zúčastniť sa na projekte "PREJAV TÍNEDŽEROV" pár minútového filmu, ktorý mal premiéru na úvodnej stránke myspace na 1. sviatok vianočný. "Ak je jedna vec, ktorú by som mohol povedať národu, bolo by to toto." "Veľa tínedžerov chce mať kontakt s dospelými." "A jediný spôsob ako to môžu urobiť, je učením sa od dospelých." "Tak si myslím, že by ste nemali súdiť ľudí podľa ich výzoru, pretože mnohí tínedžeri sú skutočne naladení priateľsky."

"Ľudia idú von a opijú sa ako delo a vyspia sa s ľuďmi, ktorých ani nepoznajú." "Nasledujúce ráno vstanú a idú ďalej." "To je v tínedžerskej kultúre normálne." "Nepremýšľal som celkom o dôsledkoch a naozaj by som mal." "Myslíme si, že sme neohrození." "Že nemôžeme dostať pohlavnú chorobu." "Mala som 15, keď sa mi narodil syn." "To, že nemajú rodinu a s kým si pohovoriť, má za výsledok to, že sa mladí ľudia pridávajú ku gangom, pre pocit spolupatričnosti." "Moja minulosť je trochu temná." "Slušne povedané, proste nenávidíte sama seba."

"Hneď za rohom od nás bol dobodaný muž a neďaleko od môjho domu sa stali znásilnenia... ...a ja musím chodiť do školy, keď je už tma." "A cítim sa naozaj vystrašená, že sa to stane i mne." "Neopite sa, nespite s nikým neznámym, používajte kondóm, ak sa toho obávate, choďte sa dať otestovať a riaďte sa radami, čo vám dávame." "Z náboženských dôvodov, som nikdy priateľa nemala." "Takže vlastne veľmi nemôžem hovoriť o tom, aké to je, mať priateľa." Nechal by som to bežať, ale vypršal nám čas. Tak veľmi pekne ďakujem.

Martin Beťko - Malé auto, veľký sen
Cestovatel, novinář, zdravotník. Řídil svou Škodu 1000 MB po celém světě za 250 dní. Myslíte si, že není možné cestovat po celém světě se starou škodovkou? Jde to. A víc než to. Martin Beťko říká, že sny jsou pro snění. Některé z nich jsou snil tak intenzívně, že se vrací znovu a znovu, že přehluší všechno ostatní a zcela vás přemohou. Zanechali svou kancelář v polovině dne a pak se najednou ocitli na břehu řeky Gangy. Pro realizaci svých snů, obvykle potřebujete značné prostředky. On a jeho kolegové chtěli dokázat, že to není nutné. Jejich hlavní výhody jsou nadšení, inspirace a odhodlání a jejich cesty dokázat, že sny jsou splněny i při minimálních nákladech.

Roman Baranovič a Juraj Platko - Notebook pre každého žiaka
Roman Baranovič - autor projektu Notebook pro každého žáka a Juraj Platko - učitel v jedné třídě školy v obci Abranovce mluví o svých zkušenostech s použitím technologie ve vzdálených zemí, školy a účinky to mělo na romské děti. Pan Platko, jen několik let před jeho odchodem do důchodu přijal nový způsob výuky ve své třídě. Tento školní rok zažil nebývalý úspěch ve své pedagogické praxi. Třicet pět žáků si každý školní den a jejich účast je bez poskvrnky. Důvodem této změny dětí, devadesát procent z nich jsou Romové, jsou devět notebooků a dalších IT technologií.

Ďakujem veľmi pekne za príležitosť rozprávať o svojom sne a o tom čo vlastne pokračuje aj v tom, čo rozprávala pani doktorka Bieliková a znova sa budeme baviť o technológiách a o motivácii a o tom, ako tieto veci dohromady zapadajú v procese učenia sa. Rozprávať teda budem ja, Roman Baranovič a Juraj Platko, pán učiteľ zo základnej školy v Abranovciach. V roku 1986 som bol siedmakom na základnej škole v Piešťanoch a táto základná škola sa nejakým spôsobom dostala do takého experimentálneho projektu, ktorý v tej dobe niekto vymyslel a v rámci tohto projektu niekoľko škôl na Slovensku bolo vybavených dvoma takýmito počítačmi.

Volali sa Didaktik alfa pre tých, čo si ich už nepamätáte to boli teda jedni z prvých počítačov vyrábaných na Slovensku. A tie počítače prišli do škôl s cieľom, aby učitelia skúmali ich možnosti vo vyučovacom procese. Tie počítače prišli aj s nejakým edukačným softvérom a ja si dodnes dobre pamätám našu pani učiteľku chémie ako nás vždy, celú triedu, zobrala do toho kabinetu, kde boli tie dva počítače umiestnené my sme tam sformulovali také dva dlhé rady, každý po 15 ľudí, za tými počítačmi a vždy sme dostali možnosť si sadnúť a ten softvér, ktorý tam na tých počítačoch bol slúžil na precvičovanie chemických rovníc reakcií vzniku solí kyselín.

Tak. To je to také -ný, -natý, -itý, -ičitý, čo si isto pamätáte. Takže vždycky si mohli dvaja sadnúť za ten počítač, vyriešiť tú chemickú reakciu a potom sme išli dozadu a tak sme sa tam prestriedali asi dvakrát alebo trikrát počas vyučovacej hodiny. Ale to, čo si dodnes pamätám z tej skúsenosti, z toho, čo som vtedy mohol zažiť, je tá skúsenosť toho, že my sme tam ako decká chodili strašne radi. Že napriek tomu, že tá téma reakcie vzniku... chemickej reakcie vzniku solí kyselín je asi jedna z najnezáživnejších aké si vieme predstaviť, tak nás to hrozne bavilo a ak si aj dnes pamätám niečo z chémie tak si zhodou okolností pamätám práve túto oblasť.

Myslím, že vtedy ja, ako žiak, a moji učitelia boli jednou z tých prvých generácií, ktorá mohla zažiť taký vzorec, ktorý sa opakuje znova a znova. Vo chvíli, keď učiteľ začne používať technológie, žiaci prejavia oveľa väčší záujem o to, čo ten učiteľ robí a hovorí. Dokazuje to aj taký výrok, ktorý som nedávno našiel na svojom facebooku, je to teda status update môjho kamaráta Ondreja Kolárovského. Ondrej Kolárovský je evanjelický farár v Košiciach a ako každý evanjelický farár chodí učiť náboženstvo do školy a keď ten výrok teda parafrázujem, tak hovorí o tom, že bol šokovaný z toho, že aktivitu, ktorú robil s deťmi na náboženstve veľakrát na tabuli, keď prišiel s notebookom a spravil tú istú aktivitu, tak záujem detí o tú aktivitu radikálne stúpol.

Je to znova a znova ten istý vzorec, o ktorom rozprávala možno aj pani doktorka Bieliková, že technológie majú potenciál zvyšovať motiváciu detí učiť sa a zaujímať sa o to, čo sa v škole deje. Tento vzorec mohli už odvtedy, od toho roku 1986, pozorovať ďalší a ďalší učitelia, pretože technológie sa na slovenských školách už využívajú naozaj množstvo rokov. Sám som mal tú možnosť viezť projekt Infovek, v rámci ktorého sa vlastne dostali počítače a technológie do každej školy a znova a znova počúvať svedectvá učiteľov o tom, že keď začnú používať technológie, tak sa stáva to, že deti viac zaujíma to, čo sa v škole deje.

Tá situácia na školách dnes, častokrát sa od tej situácie od toho roku 1986, až tak veľmi nelíši. Tak ako v tom roku 1986 aj dnes tie počítače, čo sú zatvorené v nejakých počítačových učebniach, kam učitelia musia prísť so svojimi žiakmi a musia trápiť sa a riešiť množstvo problémov, ktoré vyplývajú z toho, že ta hodina sa odohráva v malom priestore, aj keď to už nie je možno 15 žiakov na jeden počítač, ako to bolo v tom 86-tom, stále tam sedia traja alebo štyria žiaci za jedným počítačom a tá situácia nie je pre toho učiteľa zďaleka taká dobrá.

Takže sme chceli vybudovať alebo skúsiť taký experiment, čo takéto prostredie, bohaté na technológie prinesie učiteľovi, ktorý nebude musieť riešiť tú situáciu, že prídem do tej počítačovej učebne, ale skúsime to urobiť priamo v tej triede, kde bežne učí, kde bežne pôsobí. Nazvali sme to Notebook pre každého žiaka, ale ono to nie je len o notebookoch ale naozaj o tom, že vytvárame vzdelávacie prostredie bohaté na technológie, v ktorom učiteľ nemusí riešiť, či to funguje a kam idem s tým a čo budem robiť s tými deťmi v tom malom priestore, ale jednoducho môže povedať deťom zoberte si notebooky, vytiahnite si, choďte na internet v rámci toho, čo ten učiteľ robí.

A to je teda to, čo sa skrýva za naším Notebookom pre každého žiaka. A ako prvú školu som oslovil školu v Trstenej na Orave, som si povedal, že keď to pôjde takéto niečo na Orave, keď to bude fungovať, tak to má potenciál fungovať aj na zvyšku Slovenska. A tá škola, kde sa to odohrávalo prvýkrát v marci 2008, keď sme prišli s notebookmi a vlastne vybudovali to v tej triede, tak už tá samotná škola nie je úplne obyčajná, je to pomerne špeciálna škola, v ktorej učia skvelí učitelia.

A jeden z tých učiteľov sa volá pán Peťo Palo a on zhodou okolností učí na prvom stupni, no a tak v jeho triede sme to vlastne spustili a vybudovali takúto prvú triedu. Boli sme sami veľmi príjemne prekvapení úspechom ako dobre to fungovalo, a tak o pár mesiacov neskôr sme oslovili ďalšiu školu, ďalšiu triedu, ďalších učiteľov a skúsili to isté zopakovať aj na druhom stupni v základnej škole v Bošanoch. Ten rozdiel medzi prvým a druhým stupňom spočíval hlavne v tom, že na prvom stupni je jeden učiteľ, ktorý sa tým deťom venuje, na druhom stupni je tých učiteľov už trošku viacej a je to v podstate náročnejšie.

Po pár mesiacoch sme do tých škôl prišli s výskumníkmi z katedry psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského, aby sme tam urobili nejaký výskum toho, čo vlastne tento projekt robí a znamená. A jedna z metód, ktorú tí výskumníci používali je taký samodotazník, také sebahodnotenie, dotazník, keď sa žiakov pýtajú na odpoveď na rôzne otázky. Jedna z tých otázok bola, že ”Baví ťa škola?” Ten výskum sa robil naraz v kontrolnej triede, bežnej, v ktorej nebolo, nemali notebooky, ale učí tam skvelý učiteľ a tá trieda z ďaleka nie je bežná z pohľadu trebárs bratislavskej školy a v notebookovej triede, teda v triede, v ktorej decká mohli robiť s notebookmi.

A potešilo nás, že taká tá hypotéza, ktorá sa začína rodiť, že technológie majú potenciál motivovať žiakov sa učiť sa, sa darí napĺňať a že v tej notebookovej triede 00% detí odpovedalo na otázku "Baví ťa škola?" a väčšinou v tých dotazníkoch uvádzalo, že vďaka tomu, že učiteľ robí prácu s technológiami. Išli sme do Bošian, s tým istým týmom, s tými istými otázkami a tam ten úspech nebol taký obrovský, ale tiež to bol úspech, lebo zasa z nuly aj 35% je pomerne značný nárast, ale stále to hovorí a potvrdzuje jeden vzorec, že technológie majú potenciál zlepšovať motiváciu žiakov učiť sa a to sa prejavuje aj v odpovedi na otázku ”Baví ťa škola?”

Takže mali sme tieto dve školy a sme si povedali, že existuje nejaká ďalšia škola, kde by sme to mohli otestovať, tú hypotézu, naozaj v takých dramaticky náročných podmienkach? A odpoveď na tú otázku som dostal v priebehu tej práce, keď často počúvame v médiách o tom, že Slovensko má veľa problémov a jeden zo slovenských problémov je, že rómske deti nechodia do školy a je veľmi ťažké vzdelávať rómske deti. Tak sme si položili otázku keby sme vybudovali takúto triedu, takéto vzdelávacie prostredie v škole, kde je väčšina rómskych detí, bude to mať ten istý efekt, prejaví sa to rovnakým spôsobom?

A preto tu je so mnou aj Juraj Platko, lebo jeho som zhodou okolností poznal počas tej práce a dohodli sme sa, že aj on by mal záujem to teda vyskúšať, aby sa stali deti a on tými našimi pokusnými králikmi. Vybrali sme sa teda do jeho školy v septembri minulého roku, kde sme zasa dovliekli všetku tú techniku a po pár mesiacoch vo februári sme sa tam vrátili, aby sme natočili nasledovné video. Poprosím pustiť video. TV ABC uvádza Notebook pre každého žiaka. NPKŽ v ZŠ Abranovce. Deti, na dnešnej hodine prírodovedy si zopakujeme niečo o zime.

V zime zvieratká veľmi trpia, a preto im ujo horár nosí do kŕmidla.. Po 4 mesiacoch sme sa vrátili do základnej školy v dedinke Abranovce, aby sme sa pána učiteľa spýtali čo priniesli notebooky a technika pre jeho prácu na tejto základnej škole. Učím už 27, 28 rokov spolu s mojou manželkou sme tu odučili pár rôčkov, vychovali sme pár generácií, pár Rómov. Snažia sa robiť aktivity, ktoré sú rómskym deťom blízke. Zvládnutie digitálnych technológií, ale ani pre neho nebolo nereálne. Bol som oslovený pánom doktorom Baranovičom, čo by som na to povedal, keby na školu boli dodané notebooky.

Naša septembrová návšteva ho posunula na novú úroveň v rozsahu možností, ktoré mu technológie prinášajú. Podarilo sa vám vďaka technike dosiahnuť niečo, čo sa predtým na škole nedarilo? Áno, podarilo sa nám, rovno poviem, podarila sa nám dochádzka, vylepšila sa nám dochádzka. Deti chodia do školy každý deň. Deti už od rána “Pán učiteľ, budeme mať zapnutú interaktívnu tabuľu? Pán učiteľ, môžem kalibrovať tabuľu? Pán učiteľ, môžem zapnúť notebooky?” Oni sú zamestnaní, zamestnal ich ten notebook, ten softvér, ten program ich zamestnal.

Čiže ja už len v praxi mám uľahčenú prácu. Čo sa deťom najviac páči na vyučovaní s technikou? Je to oveľa zaujímavejšie ako klasické vyučovanie, ľahšie sa učia. Rómsky žiak doma nemá moc veľa príležitostí na to, aby robil domáce úlohy, aby si osvojil učivo, ale tuná v škole už to vie. Také vybrané slová cez interaktívnu tabuľu on už hneď na hodine vie vám normálne povedať a v praxi použiť, toto, že oni vedia v praxi použiť vybrané slová. A nielen vybrané slová, ale aj tú násobilku. Čiže je to ako keby niečo, čo predtým sa vám nedarilo?

Hej, lebo klasické vyučovanie, predsa bola to nuda. Čo sa pre teba zmenilo odkedy máte notebooky v triede? Odkedy notebooky máme v triede rada chodím do školy. Je to väčšia zábava? Áno. A čo ťa najviac baví na práci s notebookom? Písať. A na interaktívne tabule, keď píšete, čo ťa najviac baví, keď môžete robiť? Zvieratká. Si ich môžete triediť a kresliť a tak? Áno. Ja som za tých, koľko... 37 rokov, čo učím, prešiel toľkými zmenami, toľkými školeniami, toľkými kadejakými inými metódami, Musel som sa prispôsobiť. Učiteľ je na to, aby sa prispôsobil dobe.

Ahooj! Juraja Platka teda tu máme medzi nami a ja by som ho poprosil, keby možno doplnil pár slovami to, čo už ste mohli počuť na videu. Príjemný dobrý deň, ako bolo povedané, som Juraj Platko, Abranovce, okres Prešov, asi 10 km východne od Prešova. Tak ako ste počuli, dochádzka sa nám vylepšila- až na tie dni, keď sa berú podpory: to sú 19, 18, 20. Žiadne notebooky proste to nezamedzia, nehnevaj sa, ale tie tri dni, to je ich. Je to výborne, deti sa aj citlivejšie správajú v tej triede, máme poťahané tie káble k tým notebookom a interaktívnym tabuľám.

Chodia ako baletky, niekedy to sa besnelo tam, naháňali sa. A teraz krásne, ako v takom laboratóriu. Na jednej stene je interaktívna tabuľa, na druhej strane je klasická tabuľa. Učím druhý a štvrtý ročník. Druhý ročník robí interaktívnu tabuľu, štvrtý ročník klasickú tabuľu alebo notebooky. Nemiešajú sa, chrbtami sú k sebe otočení, čiže tak som si to vyriešil. Krásne sa učí napríklad aj cudzí jazyk- Anglický jazyk cez notebook, to oni priam zbožňujú tu angličtinu. Je to takým hravým spôsobom, neviem, kto má ten program, ťahajú tie slovíčka na svoje políčka a pritom je aj zvuk.

Hej, veľmi radi. Napríklad také, keď prší a máme telesnú výchovu, nemáme telocvičňu: ”Pán učiteľ, chceme angličtinu” Výborne! No má to aj svoje také určité negatíva. Viete, sme na Slovensku, určitá závisť. Môžem ďalej? Môžeš, ešte chvíľu... Kukám, to je strašné tu.. Proste tak, začali nám vyberať nerómovia nerómskych žiakov von, lebo tam riešime problémy o ktorých, neviem teraz ako to preložiť – gadžo, po slovensky neróm, doma už je dávno s ním oboznámený, teda začali nám tých nerómskych žiakov vyberať a dávať tých 10 kilometrov do Prešova a teraz vidia tie notebooky, prúšvih!

Proste oni tie deti aj by radi naspäť a už je tam pýcha východniarska, nedovolí naspäť dať tie deti, rozumiete, tak vozia sa tam, sú v plne organizovaných školách, kde sedia 25 detí až 26 detí, no a až teraz pochopili, čo je to malotriedka. Ešte raz pekne ďakujem Roman, za to, že som tu a proste z takej zastrčenej dedinky ako sú Abranovce a som sa dostal až tu. Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. A ja to už naozaj mám málo času, tak to už uzavriem len jednou myšlienkou.

Ja nechcem týmto povedať, že vyriešime všetky problémy slovenského školstva vďaka počítačom, ale sme si istí tým, že počítače sú súčasťou toho riešenia a treba nad tým premýšľať ako ich dostať k žiakom, ako pomôcť učiteľom ich využívať a treba rozumieť aj tomu, že dnešné deti vyrastajú vo svete, v ktorom nedelia ten svet na virtuálny a reálny, na internetový a iný, jednoducho to je pre nich ich svet.

My dospelí častokrát máme tendenciu to rozdeľovať na jedno aj na druhé a jeden z tých problémov prečo možno škola je v kríze a prečo možno deti nie sú ochotné sa učiť spočíva aj v tom, že ten učiteľ nie je učiteľom v tom virtuálnom svete ale zostáva len v tom reálnom svete a učiteľ, ktorý sa presťahuje aj do toho virtuálneho sveta dokáže v rámci svojej práce toho omnoho viacej. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem za pozornosť.

Martin Štulrajter a Miroslav Švec - Mozog a marketing - Výzkumní pracovníci v neuromarketingu
Proč dělat stále věci obvyklým způsobem, a to navzdory skutečnosti, že nové řešení může být lepší a efektivnější? Protože náš mozek vidí jinak. Dva nadšenci, azyl a výzkumné pracovníky v oblasti neuromarketingu know-how. Patnáct let konvenční a nekonvenční marketingového výzkumu vedly ke studiu mozku, která ovlivňuje život a sociální vztahy člověka jiným způsobem, než jsme si obvykle myslíme, nebo jsme se naučili myslet. Oni argumentují, že naše vnímání reality není tak bezprostřední, jak by se mohlo zdát. Vytváříme si vlastní realitu a my si to v vrcholů našeho mozku.

Dobrý deň, ja som Martin Štulrajter. S Mirom by sme vám dnes chceli porozprávať o takých dávnych ľudových múdrostiach, ku ktorým sa konečne dopracoval aj moderný neuromarketing. Budú to najskôr také odevné témy. Povieme si o tom, že šaty robia človeka a ako sa s tým dá pracovať a takisto vám povieme o tom, že zvyk je železná košeľa, ktorú si vyzliekame až vtedy, keď musíme. Bude to taký náš drobný príbeh o otázkach, ktoré nás postretli, ktoré sme si kládli a vlastne aj odpovede, ktoré sme našli alebo nenašli.

Takže máme teda otázku: Kde sa utvára skutočnosť. Poprosil by som dvoch dobrovoľníkov. Keby ste mohli prísť sem, a by sme si to vyskúšali experimentálne. Nech sa páči, poďte. Na úlohu použijeme toaletný papier. Tento zážitok bude trošku iný než ste zvyknutí bežne. Poďte asi sem. Úlohou týchto našich dvoch odvážnych mladých ľudí bude hmatom spočítať počet guľôčok, ktoré mám z toho "vzácneho" materiálu na dlani. Budú ich počítať tak, že prekrížia takto prsty a zavrú oči... dobre? Máte? Budem vám viesť ruku.

Mám tu najviac dve guľôčky, takže tri a viac nehovorte. Keď budete mať spočítané, povedzte, že mám a ja potom prejdem k tomu druhému. Dobre? A neotvorte oči. Potom sa vás opýtam, koľko ste napočítali a potom vám poviem, že otvorte oči. Takže, pripravení? Poprosím, zatvorte oči. Takže - hej? Idem takto zľava doprava. Máte? Dobre. Môžeme tu. Máte? Áno. Dobre. Koľko bolo guľôčok? Dve. Dve. Otvorte oči. Je ich? Jedna. Dobre, ďakujem. (potlesk) Takže vlastne naše zmysly prijímajú fyzikálne a chemické podnety.

To sú také stavebné kamene, z ktorých si potom utvárame skutočnosť, ktorú prežívame. Guľôčka bola jedna. My sme ošibali mozog tým, že sme prekrížili prsty a náš mozog vie, že tá maličká guľôčka sa nemôže naraz dotknúť tohto aj tohto bodu, tak nám to interpretuje ako dve guľôčky. Keď si to budete robiť sami na sebe, tak mozog vám informácie opraví, lebo tu bude cítiť jednu a keď sa budete pozerať bude cítiť jednu, tu bude cítiť dve, ale výsledok (v mozgu) bude jedna.

Takže teraz vieme, že skutočnosť si vytvárame v hlave. To, čo nás obklopuje je nejaká pred-skutočnosť, z ktorej čerpáme podnety. Teraz máme ďalšiu záľudnú otázku. Veľa sa hovorí o informáciách, tak sa opýtame ako sa prenášajú informácie. Máme tu vetu: "Na Fíši mi vopcháčil capol na hovník." Ako jej rozumiete? ... hotdog spadol na pohovku?! Dobre, niečo tušíte. Každý tomu rozumie inak. Povedal by som k tomu iba to, že informácie si utvárame v hlave iba na základe toho, čo už v tej hlave máme a keďže niektoré pojmy v tej hlave nemáte, tak ja vám teraz poviem, že Fíš je dedina Trávnica pri Šuranoch, vopcháčik je hot-dog, capnúť je padnúť hovník je pohovka od slova hovieť.

A zrazu sa vám tá informácia utvorila v hlave. Nič viac som vám k tomu nepovedal, len kódy. Takže vieme, že nielen skutočnosť si utvárame v hlave, ale aj keď na mňa niekto hovorí, tak tie informácie si ja vyskladávam v hlave. Toto boli také zábavy, ktoré nám možno robili radosť, keď sme boli menší. Náš príbeh potom pokračoval potom tak, že sme odrástli z chlapčenských nohavíc, ale, našťastie, zvedavosť sme si zachovali a začali sme pracovať v marketingovom výskume.

Naše cesty sa stretli. Jeden klient nám položili otázku, že nakoľko imidž ovplyvňuje nákupné rozhodnutie spotrebiteľa. Spravili sme taký jednoduchý experiment. Do dvoch rôznych fliaš od Fernetu sme naliali ten istý Fernet. Dali sme ho ochutnať ľuďom s tým, že videli, z ktorej fľaše im nalievame. Teraz uvidíte, že je to nebezpečná chemická látka, ktorá tiež ovplyvňuje skutočnosť, preto aj tie rukavice. A čo myslíte: Ktorý Fernet chutí lepšie? Takže vyzeralo to takto.

Niekolko % ľudí povedalo, že Fernet z obidvoch fliaš chutí rovnako, niekolko % povedalo, že lepšie chutí Fernet z tejto fľaše a 12% ľudí povedalo, že lepšie chutí Fernet z tejto fľaše. Čo nám to hovorí? Mali sme jeden podnet, jeden súbor stavebných kameňov, ktoré spomínal Miro a máme tri rôzne skutočnosti, ktoré sa utvorili. Čiže na základe rovnakého podnetu a tých stavebných kameňov si vieme utvoriť rôzne skutočnosti. Toto nás zaujalo a ďalej sa náš záujem sústredil práve na tie stavebné kamene. Ďalší experiment je taký, že sme ľuďom pustili spot.

Reklamný, propagačný spot. Počas premietania sme im merali zmeny vodivosti kože. To sa robí asi tak, že na dlaň príde takéto zariadenie. Možno viete, že vlastne zmeny vodivosti kože odrážajú zmeny intenzity prežívania emócií. Takže čím intenzívnejšie emócie prežívame, tým viac sa nám potí ruka a tým je vlastne vyššia vodivosť kože. Pustíme si ten spot. Poprosím. (Text spotu: Ona ľúbi ma, ona ľúbi ma, ona veľmi ľúbi ma. Moju mamičku ľúbim tiež, ja veľmi ľúbim tiež. Láska dokáže zázraky. V boji so zákernou chorobou však niekedy nestačí.

Dobre. Tu máme výsledky. Budeme si všímať tieto modré plochy. Tie nám hovoria o zmene vodivosti kože a ako vidíte počas toho spotu – po prvom pozretí spotu - sme identifikovali dve miesta, kde bola intenzita prežívaných emócií vyššia. Bolo to v 5 sekunde, keď dievčatko vyťahovalo srdiečko a spievalo: Veľmi ľúbi ma... a potom v 21 sekunde, keď mamička s dievčatkom boli spolu a ženský hlas povedal Láska dokáže... a pokračovalo to ďalej. Na tomto grafe si opäť budeme všímať modrú plochu.

Vidíte tu výsledky zmien vodivosti kože po opätovnom videní spotu. Zistili sme, že trochu sa to pohýbalo, ale najväčší peak, najväčšia zmena, bola zhruba v 15 sekunde, kde mamička objímala dievčatko a dievčatko spievalo: Mamičku ľúbim tiež... Takýmto spôsobom sme identifikovali stavebné kamene skutočnosti, ktoré boli emocionálne silné. Na základe nich sa spravil nový spot, ktorý potom bežal v televízii a môžeme si ho pozrieť. Schválne si spočítajte sami, koľko krát sa tam objaví srdiečko a koľkokrát sa tam objaví dotyk.

(Text spotu: "Deti potrebujú anjelov. Teraz stačí jedna SMS s textom ANJEL A a pomáhate chorým deťom každý mesiac. Viac na dobryanjel.sk. Ďakujeme. Ďakujeme. Ďakujeme.") Dôležité je, že tento spot bol oveľa úspešnejší ako predchádzajúce spoty Dobrého anjela a priniesol im takmer 7000 nových pravidelných prispievateľov. Takže hovoríme, že sú niektoré stavebné kamene, na ktoré sme možno hardvérovo nastavený tak, aby sme ich vnímali silnejšie, častejšie a lepšie ako niektoré iné.

To, čo Martin hovoril, to boli prejavy amygdaly. To je taký prastarý emočný systém, ktorý zdieľame s ostatnými cicavcami, ktorý nás mal varovať pred takými vecami, napríklad, aby sme nezožrali svoju sexuálnu priateľku a naopak, aby sme so svojím žrádlom nerobili iné veci, ako jedli. (smiech) My sme však prišli na to, keď tá amygdala nepracovala, keď vegetila, tak sme nevedeli nič povedať o mozgu na základe tých bioelektrických signálov. Preto sme si zriadili takúto...možno to poznáte... takúto čapicu a začali sme merať aj elektrickú aktivitu mozgu, teda šedej kôry.

Sme sa učili - my sme skôr nadšenci, ako vedátori. (smiech) Tu máme graf jedného merania. V literatúre sme čítali, keď v mozgu sa ukazujú nejaké veci a on má povedať páči/nepáči, tak to reaguje nejako v tej hlave. Pripravili sme si experiment. Mali sme 25 obrázkov, sme ich exponovali a ľudia mali povedať: páči/nepáči. Už sme to išli vyhodnocovať. Ono sa to nejako správa, ale prišli sme na nejakú inú vec. Máme tu graf - je tu čas a mikrovolty, ktoré sme namerali v skupine. A teraz ako sa to správa?

Tou modrou čiarou sú situácie, kedy ľudia reagovali akoby mali vopred pripravený postoj na ten obrázok a hovorili páči/nepáči. Čiže mali nejakú rutinu a na rozhodovanie o tom obrázku - odpovedali nám, rutinným spôsobom páči/nepáči. Tie červené, to boli nejednoznačné situácie, kedy oni si museli postoj nejakým spôsobom sformulovať. Keď sa na to pozriete, tak tie červené ako keby hovorili o vyšších energiách, ktoré mozog musel nejakým spôsobom akoby vyžiariť, ako tie modré.

Dokonca sa uvádza, že až sedemkrát viacej spotrebuje mozog, keď rieši úlohu ako novú, ako keď používa rutinu. Nám z tohto vyšla taká kliatba ľudstva, že mozgy ľudí - teda aj naše, keď sú energeticky efektívne, tak využívajú rutiny a to je možno aj otázka, možno aj kliatba nášho ľudstva, že preto my ľudia stále upadáme do rutín. V nemennom prostredí je to fajn, ale v medziľudských vzťahoch, keď používame rutinné postupy, je to veľmi škodlivé. Takže mali sme jedno také zistenie, že rutina má prednosť pred novinkou, lebo je to energeticky efektívne a keby som mal s nadsádzkou povedať, že ľudia nie sú leniví, len ich mozgy sú energeticky efektívne, tak by to bolo asi najpresnejšie.

S Martinom sme si kládli otázku, že keď sme našli takúto hierarchiu, keď niečo má pred niečím prednosť, že či je ešte niečo také, čo má prednosť. Prišli sme na to, že áno. Život má prednosť. Poznáte to, keď ste v extrémne studenom prostredí, tak sa vám najskôr začnú ochladzovať končatiny, potom nos, uši. Keď ste tam oveľa dlhšie než je to zdravé, tak vám to odmrzne, lebo mozog sa snaží zachovať orgány, ktoré sú dôležité pre život. Takže život má prednosť. To je prvá priorita.

Potom, ak nejde o život, tak uprednostňujeme rutiny, lebo je to energeticky efektívne. A ak nejde o život a nemôžeme použiť rutinu, už sa nedá inak, tak vtedy situáciu riešime ako novinku. Toto je asi taká základná kliatba ľudstva. Miro teda teraz povedal asi to, že v bežných situáciách keď nejde o život, tak naše správanie riadia rutiny. My ale vieme, že naše správanie môžu riadiť city. To, ako s tým pracujeme, či ich potláčame, či ich vieme vyjadriť navonok, či sa nejako s nimi necháme zaplaviť.

Takisto naše správanie riadi myseľ. Na čo myslíme, akým spôsobom na to myslíme a vlastne pamäť. Keďže všetky tie prepojenia máme v hlave. Čo je dôležité – toto všetko nás nejakým spôsobom formátuje a dôležité aj pozitívne je to, že sa s tým dá pracovať. Zásadná myšlienka, ktorú by som tu chcel zdôrazniť je, že my máme zodpovednosť za to, ako budeme naformátovaní a ako si skutočnosť budeme utvárať. Potom sa vynára taká otázka, že či vieme dať mozgu takú rutinu, aby nás nútil spracovávať situácie nerutinným spôsobom.

Či ho vieme vytrénovať. Máme dve možnosti - môžeme povedať Nie alebo Áno. My by sme sa rozhodne priklonili k ceste Áno. Rôzne kultúry riešili túto rutinu. Napríklad kresťanstvo malo Nesúď, budhisti riešili Utrpenie. Nám sa tak najviac neuro - taká najlepšia rutina, ktorá existuje, zdá štyri dohody starých Toltékov, ktoré hovoria . Nehreš slovom. Lebo aké slová používam, tak to sa mi tak aj uloží v mozgu a potom také myšlienky mám, aké slová používam. . Nepredpokladaj, neočakávaj. Lebo keď často predpokladám, očakávam a budúcnosť je iná, tak sa sklamem.

To neznamená, že nemám predvídať, keď ide auto a ja pôjdem krížom cez prechod, že či ma zrazí alebo nezrazí. Tak to áno. Čiže hovoríme o trošku inej veci. Neber veci osobne. Keď Martin povie o mne, že som idiot, tak to hovorí on. To je jeho problém, nie môj. (smiech) . Rob, ako najlepšie vieš. Ani nie lepšie, ani nie horšie, ale práve tak, ako vieš najlepšie. Čiže, veľa ľudí sa hrá na niekoho, kým nie sú. Alebo v našich vzťahoch je to to, keď používame rutiny, tak nerobíme najlepšie ako vieme.

A potom je tam ešte jedno: Buď kritický, ale neodmietaj. Tak vás chcem poprosiť, aby ste boli kritickí k tomu, čo ste tu počuli, ale aby ste to neodmietali. To, čo sme vám chceli povedať a zdôrazniť, je, že skutočnosť si utvárame my v hlave, sme za ňu plne zodpovední, často na to využívame rutiny. Tie sú dobrým sluhom, ale zlým pánom. Hlavne pokiaľ ide o premenlivé situácie a medziľudské vzťahy. Ďakujeme.

Tomáš Vančura - Prečo ľudia potrebujú divočinu
Lesní správce, ekolog, oceněný cenou Panda za ochranu přírody. Bývalý ředitel TANAP - Národního parku Vysoké Tatry. Pochází z rodiny, kde se dogled nad lesem dědí z generace na generaci. Poté, co jeho práce jako ředitel TANAP skončil odešel studovat do USA, kde se dozvěděl více o práci národního parku Rangers a výzkumných pracovníků na Floridě. V současné době je opět na Slovensku. Je jediný Slovensku, který byl oceněn prestižní celosvětové Panda Award za ochranu přírody v roce 2006. Vysvětlí, proč je tak důležité, aby lidé chránili divočinu.

Euro klesá. Dow Jones je už zase pod 10.000 bodov. Česi, mám taký pocit dovolili, nás to čaká. Je tu úžasná atmosféra, je tu veľa mladých ľudí, je to na vás. Keď 10. augusta v roku 1996 v Spojených štátoch, v krajine, ktorá sa pýši, že má všetko dokonalé, spadla sieť, prvý krát v živote som počul názov "Blackout". 2,5 milióna ľudí. Mnohí ľudia boli zaseknutí v tých výťahoch. Rozmýšľali, pozerali tak trošku čudne aj na mňa, že čo to tuná tento pán chce rozprávať, keď má nejakú inú prednášku o divočine.

A rozmýšľali, že čo sa to vlastne stalo. Veď predsa ten systém spravil človek a človek by mal byť garantom toho, že to všetko funguje. Človek vymyslel ale aj iné, ako veľmi pozitívne veci. Mali sme možnosť počuť, internet, dnešná doména. Mladí ľudia sú už na to pomaly napojení ako na krvný obeh. Ale tiež má svoje problémy. Minule mi napríklad nefungoval Gmail a chvíľku som musel čakať, kedy nejaký "človek" to znova opraví. Človek a jeho nervová sústava. Veľmi komplikované.

Aby som mohol zdvihnúť ruku, nohu, hovoriť všetko to niekto riadi, je nejakým spôsobom organické. Rozdiel medzi tými predchádzajúcimi dvoma je v tom, že toto je biologické a to predtým bolo technické. Ale aj toto sa môže pokaziť. Potom majú robotu mikrochirurgovia respektíve ľudia, ktorí sa tomu rozumejú. A buď to spoja, alebo to nespoja. Ale jedného dňa to aj tak skončí zle, pretože človek umrie. Ale poznám ešte inú sieť, ktorá všetky tieto problémy nemá vôbec, má ich tatam. A tá sieť sa volá divočinová sieť.

Keď som sa pozeral na tento obrázok z vrtuľníka, keď po 19. novembri v r.2004 "spadli Tatry". Sedeli sme tam rôzni ľudia. Jedni híkali "Ježišmária! Ako to ideme spracovať?" "To sú ťažké terény. To nás bude veľa stáť." A ja som sa na to pozeral ako na úžasnú príležitosť. Príležitosť, že konečne môžem niečo urobiť, pretože som vtedy bol v pozícii riaditeľa národného parku. Nádherné zamestnanie. Fantastické. Som šťastný doteraz, že som tam mohol byť. Už momentálne nie som 4 roky. Aj to je fantastické, lebo to vidím z úplne iného pohľadu.

A keď som na to pozeral, tak som videl sieť. Takú informačné sieť, presne ako aj tento TEDx tuná zasieťovaný. Všetko s niečím súvisí. Na rozdiel od tých technických ľudských sietí to stále ide. Ide to tisíce rokov. Ten les žije, svojim koloritom, svojim kolobehom, dokonca si aj pamätá tie veci ktoré boli predtým a tým pádom sa aj tá sieť aj ten systém vylepšuje. Divočina. Európa má jeden veľký problém. Toto som napríklad ťukol na internete. Že hodím na internet do googla, ako moje deti hovoria "oco vygoogli to", tak som dal "divočina SK" to tam vôbec nič nebolo.

Potom som dal "divočina" vo všeobecnosti a vypadlo mi, že kreslený film od Walta Disneyho, potom že Rihanna a že pochutnajte si na burine. Európa má veľký problém pochopiť divočinu. Je to logické, pretože Európa bola krajinou, ktorá tým, že bola prvá ľuďmi obsadená a veľmi rýchlo bola industrializovaná, veľmi málo bolo vlastne území, kde sa ľudskou činnosťou nezasiahlo, čiže tým pádom to nebol problém. Potrebuje vlastne človek divočinu? Ja som vzdelaním lesník, siedma generácia, my sme niekedy s bratom rozprávali, že my už aj spíme v hubertuse.

Hubertus je taký lesnícky kabát, zelený. Všade kde som čiahol boli knihy, obrázky o lese. Celú mladosť som prežil s mojim otcom v lese. Nádherné obdobie, ktoré mi strašne veľa dalo a z toho stále teraz ešte žijem. Išiel som na lesnícku školu pochopiteľne, lebo nikde inde som ani nemohol ísť. Vyštudoval som vysokú školu. Mojim najkrajším predmetom, ktorý som mal najradšej, bola "Lesná ťažba". Motorová píla, keď ju naštartujete, máte fantastický pocit. Pretože stojíte pod stromom, oni vás naučia tú techniku, aby vám spadol tam, kde to je treba a vy rozhodujete o ňom, kde spadne.

Či tam, či tam, alebo tam. Po škole som začal pracovať v Lesoprojekte. Bola to organizácia, ktorú vymyslel človek. Mária Terézia zistila, že treba trošičku lesy dávať do poriadku, aby sme si ich všetky nevyrúbali a hovoríme tomu, že to je druhá vysoká škola. Mal som zaostrenú ceruzku HB2, aby sa dala dobre gumovať. Preto, lebo keď som písal do zápisníka, že: "20 kubíkov vyrúbať v severozápadnom rohu" tak keď som sa pomýlil, tak som to vygumoval a bolo to 25 kubíkov alebo 26.

Hrali sme sa na bohov a chápal som tento svoj obor ako, ale skutočne úprimne, že pomáham prírode. Moja zmena nastala pri jednom príbehu, ktorý som absolvoval, keď sme mali stretnutie v národnom parku Bergchtesgaden. To je tam v dolnom rohu Nemecka. Na tom vrchu, v tom orlom hniezde, bol príbeh historicky nie moc pozitívny, ale tam to bolo pre mňa veľmi pozitívne. Boli sme v teréne, kde bol les, kde národný park vznikol pred niekoľkými rokmi, v r. 1980.

Kde Nemci, nemecký národ, ktorý je echt lesnícky, kde všetky stromy sú "umelé", všetky majú byť rovné, vyvetvené, každý už vidí foršne, lepené hranoly... si dovolili vytvoriť národný park a povedali, že chcú nechať národný park len tak, na prírodu. Aj my sme si mysleli, že to necháme na prírodu. Bola tam jedna situácia, boli sme v takom mladom poraste, kde sa predtým páslo. Oni to vymenili s tými vlastníkmi a teraz sa pýtam toho riaditeľa, ja, taký nabudený lesný inžinier:

"Prečo tomu nepomáhate, prečo ste moc taký lážo plážo" "veď vyberte ten strom ten taký krivý..." A on sa ma pýtal: "A prečo mám ten krivý strom vybrať?" "Veď ma učili, že krivé stromy dávame preč, nie?" "A ten taký tenký aj ten vyberte preč, " "a keby ste nechali len tie hrubé, tak to bude všetko rýchlo rásť" "a potom bude z toho divočina." A on sa ma pýtal: "A to odkiaľ viete?" "No učil som sa." "A to vás kto učil?" "A prečo?" A on sa ma pýta "Odkiaľ viete, že ten krivý strom nedožije 300 rokov?" "Odkiaľ viete, že ten tenký strom pri tom veľkom," "nedožije tiež 300 rokov?" "A odkiaľ viete, že ten veľký, zajtra nezvalí vietor?"

Keď som išiel cestou domov, ja som rozmýšľal, čo sa to vlastne deje. Pretože v mojej hlave zrazu sa to všetko preklopilo. Začal som chápať, že ono predsa len s tým lesom to bude trošičku inak. Že ten človek predsa len v tomto systéme toho lesa je len trápnou epizódkou a nemá to právo, o tom rozhodovať. Les je veľmi zložitý systém. Keď som počúval prednášku Ďura Lukáča, od ktorého je aj tento klip, s jeho dovolením, on je kybernetik, ja lesník keď som ho počúval, som myslel "Čo mi ty ideš rozprávať?" A začal vymenovávať V jednom hektári lesa je Toľko baktérií, toľko jednobunkových organizmov,...

Dal otázku: " Viete si predstaviť koľko je 6*10^9 " "Viete, čo to je za číslo?" Sa pozrite na oblohu. Všetky tie hviezdy, to je nič. To je ešte len 15% toho, čo je tých 6*10^9. Obrovské množstvo dôležité a chvíľku počkal a teraz takto cvakol, kde sme my a kde sú tie krásne veci. Tieto nádherné veci, o ktorých si myslíme, že to je to divočinové... Páni, ústavná väčšina rozhodovania v divočine to nie sú tieto pekné veci, nehovorím o človeku, to je práve o tých veciach, ktoré boli na začiatku.

To bolo o tých chvostoskokoch, o tých baktériách... Čiže keď sa bude rozhodovať o tom, či bude divočina divočinou, či sa bude ťažiť, mali by sme tuná všetkých zavolať. V tom rohu, tam budeme my, s tými krásnymi zvieratami, toto všetko bude plné tých, pre nás mnohých bezvýznamných %, ktoré majú o tom rozhodnúť. S kolegom, ktorý predtým rozprával ten nádherný príbeh o tom novom poľnohospodárstve, sme sa zhodli, že pôda je placenta lesa. Je to základ všetkého. To isté je aj v lese.

Pôda, môžme to rýchlo prebehnúť. Aj jej vlastnosti sú veľmi dôležité. A len keď porovnáme, či to vyrúbeme, alebo to necháme tak, tak len v súčasnosti, keď máme taký príbeh, že je tá veľká voda, strašne veľa odtokov no o polovicu viacej ten les to udrží samozrejme a tak isto viacej vsiakne. Tá pôda je v tom pôvodnom lese neporušená, nie je stlačená. Merná hmotnosť je presne naopak. Nehovorím o dusíku, ktorý vie viazať. Čiže všetka chemická podstata tej zeme a fyzikálne vlastnosti sú niekoľkonásobne lepšie v prípade, pokiaľ sa lesy nechávajú len tak.

VODA ZÁKLAD ŽIVOTA
Všetkým je to jasné. Len pre zaujímavosť Z hektára sa môže až 4 milióny litrov vody vypariť. Netvrdím, že toto je liek na to, aby sme mali bez problémov protipovodňové situácie. Ale treba si len uvedomiť, že čo je vlastne tento systém lesa a aký je náročný. Les. Aby sme pochopili divočinu, musíme pochopiť dlhodobosť lesa. Tu je vlastne špirála, ktorá nejakým spôsobom vysvetľuje rôzne štádiá. Máme 2 spôsoby riešenia tohto príbehu. Buď sa budeme starať, ale nemôžeme hovoriť o divočine.

Môžeme si myslieť, že tomu lesu pomáhame, môžeme si myslieť, že sa snažíme, aby čím skorej bol zelený, ale skutočnosť je práve naopak a niekedy skončíme práve tak, ako tento pán, v strede, ako kôl v plote. Máme druhú možnosť. Môžeme ponechať ... Ešte k tej predchádzajúcej - Tá situácia môže viesť až k tomu, že stratíme kompletne genetické informácie a vlastne vynulujeme a zresetujeme ten príbeh o ktorom sme rozprávali. Máme ale príbeh, ktorý sa môže stať, že sa o to nestaráme. Keď sa o to nestaráme, začíname možnože podobným príbehom na začiatku, ale úplne iným koncom.

Na tomto obrázku chcem povedať, aby človek pochopil, a to veľmi často hovorím aj svojim deťom, lebo moja manželka je učiteľka a ona mi hovorí "Vždycky to vysvetľuj ako pre 1-4" takže, toto je najkrajší klip na to, aby sa pochopila divočina v tej svojej podstate a tá podstata je, keď si to porovnáte s rodinou. Tak ako malé deti žijú so starými rodičmi, ktorí sú siví, mnohí už umierajú, ale nie úplne, ale spolu komunikujú a dávajú si tie rady do života. Aj umierajúci otec a práve v tom je tá krása, keď je syn pri umierajúcom otcovi, tak vo väčšine prípadov práve tie posledné hodiny sú kľúčové pre jeho ďalší život.

Tak prenáša tú informáciu. Tak isto je to aj v lese. Za bežných okolností sa všetky tieto veci, ktoré sú vlastne dôležité pre ten prenos genetiky, sa vlastne odoberajú preč a dávajú sa mimo územia. Mali sme jednu prednášku a jeden pán dal takúto otázku "Myslíte si, že stromy majú rásť zvislo?" Keď spadli stromy v Tatranskom národnom parku, tak všetky boli na ležato, dokonca niektoré žili aj 4 roky. % z toho územia sa ťažilo. My sme ťažili "živé stromy".

Tie stromy keby sa nechali, ony ešte 3 roky žili, ony plodili, vytvárali ďalší príbeh, nové semenáčiky a žili svojim životom. V Anglii, pokiaľ sú to listnáče, niekoľko príkladov je, ako stromy bez problémov žijú ďalej, pretože z tých konárov sa vytvoria kmene a pokračujú v raste ďalej. Toto sú všetko veci také odborné. Ja už ale dneska po tom všetkom s odstupom času skôr vnímam, že ak chceme pochopiť divočinu, tak je to vlastne otázka len takého mystického rázu.

Kto z vás spal v hore sám, alebo so svojim priateľom, alebo tak úplne sám? To je super. Wau! To môžme už končiť prednášku. To je úplne super! Lebo mám často takéto diskusie a veľmi málo detí, alebo proste ľudí, má takúto skúsenosť. A práve v týchto príbehoch, kedy ste sám v tom lese, v tom rozjímaní a v tom chápaní alebo v tých otázkach, ktoré vám bežia v hlave, si mnoho razy uvedomíte, že toto je niečo, na čo nemám vysvetlenie a to je tá mystická stránka divočiny.

To, že vo všeobecnosti dnes narastá popularita, pretože ľudia sú unavení z tohto technického sveta, ktorý ich vlastne obklopuje, čoho dokladom sú aj rôzne analýzy a výskumy že tí ľudia sú ochotní akceptovať tento príbeh. Môže to byť aj alternatíva k cestovnému ruchu. Práve dnes je veľká akcia, že sa predávajú akcie nejakého územia tam niekde na severe, myslím že je to Slovenska. Určite že by bolo výhodnejšie ponúkať niečo, čo je jedinečné.

To, že v Spojených štátoch to v r.1964 podpísal prezident, podpísal zákon o divočine, a v Spojených štátoch k dnešnému dňu je 16% území, kde človek vôbec nezasahuje, verím, že jedného dňa i v Grassalkovičovom paláci niekto niečo podpíše takéto a že na Slovensku budú skutočné územia, kde človek nebude zasahovať. Také územia sú dnes národné prírodné rezervácie, sú to územia, ktoré sú štátom chránené len bohužiaľ nemajú tú náplň. Heslo. Príroda je poškodená, potrebujeme ju chrániť.

Potrebujeme ju chrániť, ale pred človekom, pred motorovými pílami, pred chemikáliou. Nechajme prírodu prírodou. Záverečná vec. Máme 2 cesty. Buď budeme spomínať a ostanú nám len spomienky, alebo nejakým spôsobom sa k tomu budeme aktívne stavať. Ja viem, že nie všetci chápete, čo je divočina, všetci ju možno ani nepotrebujete, ale je skupina ľudí, ktorá ju chce mať. Tak ako máte knižku.

Ako malý chlapec, keď ste čítali, ja som čítal Londonove poviedky v divočine a je dôležité mať tie knižky v tej knižnici. Tak či už pre mňa, alebo pre nejakú úzku skupinu je dôležité ponechať na určité územie túto ochranu, aby ten svet bol bohatší, aby sme za niekoľko rokov mohli tam chodiť ako do takej špajze a naberať informácie a získavať to, na čo dnes nevieme prísť a dať si vysvetlenia na to, čo sa vlastne dnes s prírodou deje. Ďakujem.

Daniel Hevier - Umenie klásť otázky
Básník, spisovatel, textař, scenárista. Vydal téměř sto knih, poezie, prózy, esejů, básní a příběhů pro děti, překladů, je autor sborníků pro dospělé i děti. Píše texty, divadelní a rozhlasové hry, hudební libreta, filmové a televizní skripty, scénáře pro multimediální projekty, spolupracuje s rádiem, televizí, překládá z angličtiny. Příležitostně přednáší na různých typech škol, vede tvůrčí psaní a vnitřní tvořivost kurzy. S mysl dokořán znamená ptát se na spoustu otázek. Kladení otázek, objevovat, poznávat vše, co jste dosud známo o světě. Daniel Hevier má sbírku dvaceti tisíc otázek bez odpovědi a říká, že se na něco zeptat, je umění.

Prichádzam zdola. Keď skončím túto prezentáciu, tak sa vrátim dole. Medzitým sa budem pohybovať v tomto priestore, po tomto horizonte. Bude to prezentácia bez plátna, pre vás nie celkom bezplatná... Ale ja mám čo robiť, aby som si zapamätal, ako sa volá toto.

My ľudia sa často pohybujeme medzi takýmito limitmi a niekedy hľadáme takú slobodnú cestu vlastných alternatív. Ale niekedy nám celkom dobre padne, že nám niekto určí ... a nepoviem to slovo. Takže myslím si, že celý vesmír, celý kozmos, celé univerzum je v takom napätí medzi slobodou a medzi limitmi, medzi určenými hranicami. Dokonca, keď sme malí boli, tak sme si mysleli, že tento náš svet je uzavretý; že je takto ohraničený, bolo tam pár ľudí, pár miestností, pár hračiek.

Pozerali sme sa na to, čo je okolo nás, počúvali sme zvuky toho sveta, ktoré k nám doliehali, ale najmä sme sa pýtali. A tieto ústa otvorené v údive, tento otvor, ktorým prúdi energia, tento prievan, ktorý zabezpečuje, že kolujú myšlienky, že sa distribuujú názory, že sa do pohybu dostávajú ustálené a ustrnuté veci... Myslím si, že to je hybná sila vesmíru a hybná sila niečoho, čo môžeme nazvať vývoj, progres, vývin, pohyb, atď. Keď sme boli malí, tak sme sa nebáli dávať otázky.

Ja si pamätám, jedna z mojich prvých otázok bola "Ako to, že všetci umierajú, len ja som nesmrteľný?" Ďalšia taká moja filozofická otázka bola "Ako to, že som to ja??" Potom nastalo také filozofickejšie obdobie skepsy a pýtal som sa "Som to naozaj ja? Nie som ja náhodou náš sused?" "A nenarodil som sa niekde inde ako som sa mal narodiť?" Potom prišli otázky, ktoré, keď som zistil, že som nesmrteľný, tak som sa pýtal: „Čo bude vtedy keď narastiem, keď zomriem, ale moja duša bude žiť ďalej a ja sa ocitnem v nejakom čase, ktorý môžeme nazvať večnosťou?“

A znova som si kládol otázku "Nebudem sa v tej večnosti nudiť?" "Čo tam budem stále robiť?" Takže toto obdobie detských otázok sme asi všetci prešli a všetci sme ho absolvovali. A potom sme sa zabudli zrazu jedného dňa pýtať. Začali sme chodiť do škôl, do tých výrobných nástrojov a technológií, ktoré nám dávajú odpovede a my sme zistili, že jednoducho je oveľa pohodlnejšie dostávať odpovede ako za nimi chodiť, kráčať a pýtať sa na príčiny, konsekvencie a všetky problémy, ktoré robia tento svet taký komplikovaný a taký krásny.

Nie sme sami, ktorí sa pýtajú, aj keď sú už dospelí. Jeden z najväčších textov svetovej literatúry duchovného života Biblia- hneď v prvej knihe, knihe Genezis, kladie otázku... A tú otázku, opýtam sa vás teraz, či viete, kto ju položil. Tú otázku položil sám Boh, keď stvoril svet a stvoril ho za sedem dní. A stvoril ho imperatívne bez akýchkoľvek pochybností, čiže iba nejakým autoritatívnym gestom. Tak, až keď stvoril človeka, tak došlo aj na otázky Boha.

Keď mu dal slobodnú vôľu a povedal, že môže využívať všetko, čo má stvorené pre jeho úžitok, tak človek zhrešil svojou zvedavosťou a vtedy zaznela prvá otázka dejín, prvá otázka tohto času, tohto ľudského času, keď Boh volal, možno to bol výkrik, možno to bolo zvolanie, ale ja to vnímam ako otázku, keď sa pýtal Adama "Kde si?" Čiže prvú otázku nedal človek Bohu, prvú otázku dal Boh človeku. A ako keby za trest alebo na zmúdrenie, túto otázku potom začal klásť človek Bohu "Kde si?"

„A keď si, prečo ťa nevidím? A si vôbec?“ Takže vidíme, že otázky, ktoré sa dajú klásť či už ako malé deti alebo ako filozofi, ktorí sa z toho môžu zblázniť- a niektorí sa aj zbláznili- sú veľmi zásadné, aj keď znejú na prvý pohľad veľmi jednoducho. Prečo niečo je a prečo je radšej ako nie je? To je veľmi krásna až estetická otázka, ale je za ňou veľký filozofický priestor. A naozaj možnosť stráviť zvyšok života v nejakom ústave nad zodpovedaním tejto otázky. keď som spomínal ten starý zákon ako hlavný text židovského náboženstva, tak nemôžem sa nepokúsiť povedať takú starú anekdotu o kladení otázok.

Starého Židovského rabína sa ktosi pýtal, že "Prečo vy Židia ste takí vrtáci, že na každú otázku musíte odpovedať protiotázkou?" Ten rabín sa tak chvíľu poškrabkal po brade a povedal: „A prečo nie?" Takže kladenie otázok je výsadou človeka a jeho inteligencie. Občas aj v očiach nášho psíka vidím dáku otázku "Kedy pôjdeme von?" alebo „Čo je s tou večerou?", ale je to naozaj výsada človeka a nás ľudí. Ja som začal čítať knihy vo veľmi útlom detstve, spomínam si na jednu rozprávku Gianniho Rodariho, to je ten, ktorý napísal Jazmínko v krajine klamárov, a iné rozprávky...

a jedna taká rozprávočka bola, tá ma najmenej bavila v tom veku, o nejakom človeku, ktorý bol neúspešný, všetko robil naopak a keď psychológovia ho skúmali, v tej rozprávke to nebolo takto až do detailov rozpracované, ale bolo to rozprávkovým spôsobom podané, tak zistili, že keď bol malý, tak kládol nesprávne otázky. Ako svojim spôsobom Alica, keď padala dolu králičou dierou, až si spomínate na tú situáciu Alica padá, ocitá sa v inej fyzike, v inom čase, má čas rozmýšľať, vyberať všelijaké predmety z tých políc a kladie také existenciálne otázky, že "Žerú mačky netopiere?".

A v slovenčine je to veľmi dobre vnímateľné, lepšie ako v anglickom originále, lebo ona potom začala pochybovať, či sa pýta: „Žerú MAČKY netopiere, alebo žerú mačky NETOPIERE?" Čiže obrátila tam podmet a predmet a niekto si na túto tému môže urobiť dizertačnú prácu, lebo je to naozaj znak, že Lewis Carroll bol nielen skvelý fabulátor, ale že bol aj filozof, že sa dotýkal oblastí, ktoré len dnes objavuje súčasná astrofyzika alebo nejaké iné disciplíny. Ja som knihoholik, to znamená, že som narkoman na knihy, tak ako niekto je schopný prehajdákať svoj majetok na rôzne tekutiny, tak ja to všetko dávam do kníh a celú svoju kariéru vkladám do služieb knihy.

A začal som čítať knihy od istého času tak, že som si v nich všímal otázky, ktoré sa tam zjavovali a zistil som, že v každej knihe- ešte som nenašiel knihu, kde by nebola otázka, či je to poézia, próza, filozofické eseje, matematické state- vždy je nejaká otázka. Ja som tie otázky začal vypisovať a dnes ich je 19 865, vyzerajú asi takto, keď sú vytlačené . A tuto sme dovolili si trošku nastrihať aspoň taký zvyšok tých otázok.

Predstavte si, že Zem je bombardovaná rôznymi časticami, fyzici a astronómovia by vedeli o tom viac, ale, možno, vesmír je z našej strany bombardovaný otázkami, ktoré takto dávame do univerza a tie otázky sú rôzne. Sú to samozrejme otázky poetické, nie sú to nijaké otázky typu "Koľko je hodín?“ alebo „Kedy sa stretneme?", napríklad: „Bolo to medzi nami také pekné, prečo do toho musela prísť láska?“

„A čo verš káže??" "Ako sa v tom všetkom mám vyznať?" "Čo je toto za svet, kde každý hneď všetko vie, je to azda peklo?“ Wittgensteinova otázka "Ako si sa naučil význam zvratu tri stopy?" A posledná len tak za všetky „Aká je základná téma apokalypsy?“ ...ako keby som to... Pretože tu je mimoriadne kreatívne publikum, tak vás vyzývam, aby ste každý v prestávke napísali svoju otázku.

A možno ju zase priradím do mojej kolekcie, do mojej zbierky týchto otázok. Ja viem, že my ľudia máme na svete radi odpovede. Máme radi, keď sa niečo uzavrie, keď je niečo nepochybné, nespochybniteľné. Máme radi istotu, radi za všetko dávame bodku. Ale ja budem za tých, ktorí nad tú bodku vždy budú dávať otáznik. Ďakujem, za pozornosť?

Mária Bieliková - Prečo by sa informatici mali venovať umeniu a umelci matematike
Profesorka na FIIT STU v Bratislavě, proděkanka pro výzkum a lidské zdroje. Její studenti sklizeň ocenění v různých kreativních soutěžích. V roce 2005 se stala jedním z nejmladších profesorů na Slovensku, v oblasti softwaru a informačních systémů. Výzkumnice, učitelka a nadšená fotografka. Tvrdí, že má důkazy o tom, proč by studenti informatiky měli mít zájem o umění a proč by studenti umění měli studovat matematiku. Pravděpodobně má pravdu, protože její studenti vyhrát jednu tvůrčí soutěž za druhou. Využití IT ve vzdělávání jsou obrovské, ale lidský přístup a přítomnost skutečné lidské učitele jsou stěží nahradí.

Pekný deň prajem všetkým. Veľmi ďakujem všetkým rečníkom v prvom bloku, pretože pripravili úplne úžasnú atmosféru a oni zrejme vedeli o čom budem ja hovoriť, pretože pre mňa špeciálne pripravili perfektnú pôdu. Budem hovoriť o motivácii, o motivácii v súvislosti s učením, o kreatívnosti, o prepojeniach, o strojoch, ktoré na to môžeme používať, o webe a samozrejme všetko v súvislosti s človekom. Asi netreba nikoho presviedčať, že učenie je jedna z najzákladnejších vecí, ale možno to nie je až také zrejmé, že bez toho, aby sme chceli, bez motivácie to nejde.

Ja som presvedčená, že motiváciu treba pri každom učení a mnohokrát ju prijímame bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali. Prijímame ju z prostredia. Mnohokrát ju prijímame od ľudí, ktorí dokonca za to berú plat – to sme my učitelia a motivovať veľa ľudí je skutočne veľmi ťažké. Motivovať takých ľudí ako ste vy, by mohlo byť ťažké, ale myslím si, že nie až tak, lebo vy ste vedeli prečo sem prídete, ale motivovať ľudí, ktorí vám neprídu na prednášku, to naozaj nie je jednoduché.

Mohlo by sa zdať, že keď chceme naozaj dosiahnuť úplne perfektný výsledok, tak by sme mali mať jedného učiteľa, jedného žiaka, perfektný prístup. Predstavte si, že polovica z tejto miestnosti by boli učitelia, povedzme táto a táto druhá by neboli. Fungovalo by to v spoločnosti? No bolo by to nádherné, ale asi by tá jedna polovica neuživila tú druhú polovicu, takže celkom tak to nie je. A takto to nejde. Máme ale množstvo iných vecí a pomôcok.

Som presvedčená, že tu, v tejto sále, dole aj hore, je niekoľko stovák strojčekov, počítačov, ktoré dnes už majú skutočne pomerne vysokú výkonnosť a keď sa ešte prepoja s internetom, tak nám umožnia veľké množstvo maličkých, šikovných, neviem či inteligentných, ale možno, niektorí tomu tak hovoria, učiteľov. Čiže, mohlo by to fungovať. Môže teda stroj zastúpiť učiteľa, môže ho nahradiť? Zlá otázka! Napriek tomu, že mnohí si ju kladú, ale kladú si ju väčšinou tí, ktorí sa boja.

Mám mnoho kolegov, ktorí sa tohto doslova boja a boli veľké diskusie o tom, že či vôbec umožniť, aby sme tie stroje mohli používať. Našťastie, je veľa takých, ktorí rozmýšľajú inak a našťastie vývoj je taký, že toto nebolo možné, aj keď všetci vieme, že ľudia sa vždy nejakým spôsobom strojov báli, pretože sa báli o svoju existenciu. Ja sa pozriem na to z tej druhej strany. Z tej strany tých, ktorí sa tie strojčeky neboja vymýšľať. Tá história má už nejakú stovku rokov.

Asi prvý, ktorý do nej významne zasiahol bol Sidney Precey, ktorý vymyslel taký úžasný stroj, on bol taký veľký, kovový, mal tam gombíky a dalo sa s ním testovať- Testing machine. A ten gombík stlačíte, bol to jednoduchý single choice, keď bolo to dobre, tak ste sa posunuli na ďalšiu otázku, keď to bolo zle, tak ste museli skúsiť inú možnosť. Úžasné na tom bolo to, že mali sme prvý stroj, prvé zariadenie, ktoré mohlo pomôcť. Čo je podľa mňa ešte významnejšie bol Memex, čo je elektromechanický stroj, ktorý si ale uvedomuje jednu zásadnú vec.

Medzi poznatkami sú prepojenia a my musíme tie veci prepájať. A potom už veľmi rýchlo nasledoval hypertext, nasledoval WEB, ktorý vymyslel Sir Tim Berners-Lee, zhodou okolností bol pred nejakým týždňom aj na Slovensku. WEB, ktorý zasiahol veľmi silno do našich životov. Ja si dovolím predsa len ešte jednu poznámku k tej testing machine. Bolo to takéto nádherné zariadenie a okrem teda toho, že to bol stroj, tak spájal testovanie s učením. A tu je práve tá veľká motivácia.

Určite veľa ľudí z vás, si najlepšie, najtrvácnejšie vedomosti, ktoré má, sú tie, ktoré ste sa naučili na skúške alebo na tom teste, pretože vtedy sme boli práve motivovaní podať najvyšší výkon, a vtedy keď nám ten učiteľ povedal, že takto to má byť, tak si to možno pamätáme do konca života. Môžu tie stroje teda motivovať? Napriek tomu, že sú hlúpe, napriek tomu, že tie stroje, ktoré vymýšľame, vlastne pracujú len so znakmi a oni len simulujú to pochopenie, aj keď my im hovoríme inteligentné stroje, Inteligent tutors, ale toto v skutočnosti takto nie je – môžu motivovať, lebo ľudia ich vedia vymyslieť tak, že motivujú.

A nemusia motivovať, keď ich ľudia vymyslia tak, že nemotivujú. A najdôležitejšie na tom je to, že tá motivácia nie je trvácna. Čo je ale, čo to posúva tieto všetky strojčeky ďalej je teraz WEB. Všetci ho poznáme. WEB je úplne úžasná vec, ktorá zasiahla do našich životov a pre vzdelávanie je to nádherný nástroj, pretože nám tu prepája množstvo dokumentov, čo môžu byť naše poznatky, prepája množstvo ľudí a potom v poslednej dobe prepája ešte aj tie strojčeky a tie mašinky, ktoré tam všetky sú.

A táto celá sieť má veľmi zaujímavé vlastnosti. Hovorí sa tomu sieť malého sveta. Preto malého, pretože ona vykazuje bez toho, aby sme sa hoc kto z nás o to pričinili, veľmi krásne vlastnosti, a to sú také, že sme veľmi pekne v nej prepojení – či už ľudia alebo dokumenty. To určite mnohí vedia, že na šesť prepojení sa dostanete povedzme k prezidentovi Obamovi. WEB je troška väčší ako je nás ľudí na svete, ale tá sieť vykazuje rovnaké vlastnosti a teda na WEBe potrebujete zhruba tých desať, jedenásť.

WEB sa rozvinul do takých rozmerov, že ja nepoznám teda nikoho, kto by si vôbec trúfol povedať, vtedy pred tými dvadsiatimi rokmi, keď vznikol, že budeme hovoriť o biliónoch – o biliónoch používateľov, o biliónoch zariadení, ktorými k tomu pristupujeme. Je tam množstvo poznatkov.Stačí nám to? Ja som to už naznačila, že to najdôležitejšie čo tam je, sú práve tie prepojenia. V tých prepojeniach je veľmi dobrý človek. My chápeme veci a vieme si ich dávať dohromady.

Stroj vie dobre s nimi pracovať, ale stroj ich nevie automaticky odvodzovať tak, ako by sme chceli. A práve tu vidím tú nasledujúcu generáciu toho WEBu, ktorá by nám mohla pomôcť. Samozrejme tých vecí je o dosť viacej a práve tu je množstvo snahy, ktorá sa vykonáva a tu tiež nesmie chýbať motivácia. Napríklad, tu je hra, ktorú vymyslel jeden náš študent, ktorá práve takúto sieť vytvára. Čiže máme slovo a máme vymyslieť tri, štyri, päť podobných slov. Ako to vyhodnotiť, keď sa chcem hrať?

Ako získať body? No máme na to nádherné nástroje, veď predsa samotný WEB bez prepojení by nám bol nanič. Samotný Google, ten krásny vzorček, ktorý má a informatici ho poznajú, vlastne berie do úvahy len prepojenia. Cez Google sa to dá krásne odhadnúť, kto čo najlepšie odhadol tie slovíčka. Takže ľudia, vzťahy, samozrejme dáta a metadáta. Aby som to teda zhrnula, na tom WEBe, ktorý nám nádherne slúži pre vzdelávanie, máme ten obsah, pre ktorý bol vlastne ten WEB vytvorený.

Tí, ktorí ho vytvárali vôbec nerozmýšľali nad tým ako to bude teraz fungovať. K tomu sa pridala infraštruktúra pre aplikácie. To sú vlastne tie inteligentné strojčeky a nádherné je to, že práve ľudia a veci začali zasahovať v posledných rokoch do WEBu, aj keď samozrejme prostredníctvom svojich zástupcov. Toto nám umožňuje napríklad pri učení také krásne veci, že študent má výučbový systém, zrovna tento sme napríklad používali pri výučbe programovania tento semester a my sme do toho dorobili to, že študent môže pri učení označiť otázku, označiť časť textu, vyrobiť otázku, odpovedať na otázky a hrá sa.

Samozrejme on sa prišiel do toho systému učiť, ale pritom, že sa hrá, pritom, že chce získavať body, napríklad, aj to je veľmi silná motivácia, tak sa vlastne naučí omnoho viac. A pre mňa pre učiteľa je to tiež významné. Budúci týždeň tí študenti majú skúšku a ja im dám skúšku, na ktorej budú otázky, ktoré si oni vymysleli. A som strašne zvedavá, teda ako to nakoniec dopadne. Začala som s motiváciou a keď to teraz celé zabalím, tak by som veľmi rada s motiváciou aj skončila.

Kreativita a motivácia sú veľmi prepojené a keď my chceme dosiahnuť niečo viac, tak to potrebujeme. Ja som presvedčená, že motivovať môže každý z nás. Som presvedčená o tom, že keď budeme tú motiváciu okolo nás rozdávať, tak objavíme schopnosti v každom z nás a možno snáď si budeme aj menej závidieť. Hovorí sa, že každý deň treba urobiť dobrý skutok. Ja som si toto obmenila – každý deň treba aspoň niekoho máličko motivovať. Tí, ktorí máme deti, to máme o dosť ľahšie, pretože práve v tom období, keď oni vyrastajú, tak je motivácia vlastne každodennou prácou.

Ale skúsme všetci byť učitelia. Skúsme si naozaj každý deň povedať, koho by sme mohli motivovať, aby niečo urobil, a nie iba prijímať tú motiváciu, a dokonca ju ani neprijímať mnohokrát, pretože ten študent na tú prednášku ani nepríde, tak ja sa môžem aj rozliať, samozrejme. Okrem toho treba byť pripravený samozrejme, treba pracovať, bez toho to nejde. To majú taký problém potom tí, ktorí potom závidia. Ale ja som naozaj presvedčená o tom, že keď sa budeme navzájom všetci motivovať, tak objavíme to, čo je v každom to dobré.

A na to, aby sme to objavili potrebujeme budovať tie prepojenia. Tie prepojenia nie sú dôležité iba na tom webe, dokonca je to naopak. Ten web vlastne vymysleli ľudia, a vymysleli ich aj keď nad tým nerozmýšľali podľa toho, čo majú v hlavách. To sme sa aj v škole učili, že tam sú nejaké veci v tej hlave a oni sú poprepájané. A ani to vôbec nepotrebujeme vedieť, ako sú poprepájané, ale potrebujeme vedieť to, že my potrebujeme rozmanitosť na to, aby sme dosiahli niečo úžasné.

Preto, či veríte, alebo neveríte, tak každý technik, ktorý sa dokáže oslobodiť a príde napríklad na koncert, tak sa mu v hlave pouvoľňujú prepojenia a dá možnosť, aby sa vytvorili nové. Každý umelec, ktorý sa zasa troška, možnože do toho svojho sveta viacej zavrie, nebude taký otvorený a bude sa inšpirovať krásnou matematikou, ktorá je vlastne všade okolo nás, tak vytvorí kombinácie, ktoré budú pre ľudí ešte zaujímavejšie. A toto je veľmi dôležité a je úplne úžasný pocit, keď máte prezentáciu informatikov a tá prezentácia informatikov na počudovanie končí zahraním piesne na husliach, to sa nám napríklad stalo na slovenskom finále Imagine Cup, ktoré bolo prednedávnom v Košiciach.

Takže na záver.Ako to bude vlastne? Budú šikovní ľudia, ktorí budú vymýšľať strojčeky a my sa potom budeme učiť pomocou tých strojčekov? Tak by si to mnohí študenti radi predstavovali a stále vypisujú do tých dotazníkov - dajte nám streaming,  my chceme z domu z postele pozerať tie prednášky.

Alebo to bude tak, že bude v popredí človek, ja som presvedčená, že bez toho človeka to nejde a on nemôže byť iba vzadu, on musí byť vpredu, a je to úžasné motivovať ľudí a kto na to raz príde, tak je to potom vlastne nákazlivé. Keď na to raz prídete aké je to krásne, keď niekoho na niečo namotáte, a potom vidíte tie žiariace očká, tak jednoducho sa namotáte sám seba do toho, že budete namotávať ďalších ľudí. Ďakujem.

Vladimír Bužek - O kvantovej teórii merania, vedeckom poznaní a zákonitostiach prírody
Vynikající prvotřídní fyzik na Slovensku, držitel ocenění Hlava Roku 2008. Vystudoval teoretickou fyziku na Moskevské státní univerzitě, vede výzkumné centrum pro kvantovou informací na Fyzikálním ústavu Slovenské akademie věd v Bratislavě. Je také profesorem informatiky na Masarykově univerzitě v Brně. Napsal více než 200 vědeckých prací - je pravděpodobně nejvíce citovaným slovenským vědcem. Učil na Imperial College v Londýně, National University of Ireland, Maynooth, University of Ulm v Německu, v SOKEN v Japonsku a jinde. Podílí se na řízení několika evropských výzkumných projektů. Jeho specialitou je kvantová teorie informace a kvantové optiky.

Keď sa tak teraz postavím, tak nie celkom som si istý, či sem patrím – Technology, Entertainment, Design - - nič z toho, o tom nič neviem, takže myslím si, že reprezentujem to malé „x“. Moja prednáška... budem improvizovať. Budem hovoriť o zememeračoch pri ich zámku, taká improvizácia na tému Borges, Kafka, Kehlmann a trochu kvantovej teórie. Aby sme pochopili, kde sa nachádzame, priblížim vám javisko existencie sveta.

My sa nachádzame vo svete, teda to javisko, má neuveriteľné dimenzie od 10 na mínus 35 čo je Planckova dĺžka až po veľkosť vesmíru čo je kdesi 10 na 27. To je viac ako 60 rádov, 10 na 60, rozdiel medzi týmito škálami. Ale to isté platí aj o čase. Od Planckoveho času až po dobu existencie vesmíru, to je viac ako 60 rádov. Neuveriteľné rozmery, to je čosi, čo si nevieme predstaviť a žiadna Embéčka by neprešla takéto miesto.

A ani sa vás nepýtam, aby ste si to predstavili, to jednoducho nie je možné. My sme tam jednoducho priklincovaný v tom obrovskom priestore, malí, maličkí v zanedbateľnom bode, tohto obrovského fyzikálneho priestoru, tohto javiska. A kričíme existencionálnou hrôzou, sme stratení a snažíme sa zorientovať a jediné, čo nám pomáha, aby sme sa zorientovali, je naozaj vytvárať si mapy. Našimi zmyslami sa snažíme pochopiť, čo je aspoň v tom najbližšom okolí toho bodu, v ktorom sme priklincovaní.

Tie zmysly nám čosi vravia, jazykom to formulujeme a v podstate snažíme... sme ako takí malí kartografi, ktorí triangulujú ten priestor okolo toho náško klinca, na ktorom visíme a takto vzniká mapa. Mapa toho sveta, o ktorom si myslíme teda, že nám patrí, že sa v ňom nachádzame. A samozrejme pre našu ľudskú ambíciu stále máme ísť ďalej a ďalej. K tomu čo budem rozprávať, ma inšpirovala kniha Daniela Kehlmanna, neviem či ste ju čítali "Vymeriavanie sveta".

Nádherná kniha mladého nemecky píšuceho autora, ktorý hovorí o dvoch charakteroch, historicky dokumentovaných vedcoch - Alexander von Humboldt, barón, a knieža matematikov Karol Fridrich Gauss. Humboldt sám v tej knihe, a vôbec svojím životom, reprezentuje jeden prístup k svetu v ktorom žijeme. Humboldt bol presvedčený, že svet je tu na to, aby sme ho zmerali. Preto sa vybral na svoju expedíciu do Južnej Ameriky a stal sa slávnym.

Bol to teda jeden z cieľov expedídície, aby sa stal slávnym, ale súčasne naozaj popísal tie juhoafrické pralesy. Popísal miesta, kde sa nachádzal a bol úprimne presvedčený, že tvrdou prácou a systematickým prístupom k popisu ku kartografii, k tiangulovaniu, to kde sa nachádzame sme schopní popísať celý svet a náš zmysel existencie je v tom, aby sme ten svet popísali.

Tento prístup má jednu, má niekoľko problémov zakomponovaných v sebe a jedným z tých problémov je informačno-teoretický problém, ak by sme aj boli schopní ten svet popísať naším jazykom, je to tak veľa informácie, že tá informácia sa stáva neužitočnou. O tomto píše Borges, ak sa pamätáte, je tá poviedka o presnosti vedy, kde bola krajina, kde bol cech kartografov, ktorí boli posadnutí svojou prácou a stále vytvárali presnejšie, presnejšie a presnejšie mapy, až nakoniec vytvorili mapu:

A tá sa časom ukázala byť úplne zbytočnou a jediné čo po nej zostalo akési chuchvalce papiera, ktoré poletovali po púšti. Ďalším charakterom knihy Kehlmanna je Karol Fridrich Gauss - - dosť grobianske knieža matematikov, ktorý bol nesmierne ... ako je to asi jeden z najväčších matematikov, ak nie vôbec najväčší matematik v dejinách ľudstva a na rozdiel od Humboldta dospel k presvedčeniu, že realita je v princípe nepoznateľná, je neurčitá.

Že tá realita ako keby stále sa nám kdesi stráca, na istej úrovni realita má úplne iné vlastnosti ako na ktoré sme boli zvyknutí. Bol druhý taký zememerač ... jaj Gauss samozrejme v svojom reálnom živote vskutku fungoval ako zememerač, trianguloval časti Nemecka, a pritom vlastne prichádzal aj k svojim matematickým teóriám. A teraz bol iný zememerač – "K" - - ktorý mal neuveriteľnú stavbu zasa v zámku ak sa pamätáte, ku Kafkovmu zámku, a tento zememerač úplne zlyhával - - ten nemá šancu sa ani k tomu zámku dostať, a .. ale Kehlmannov zememerač Gauss sa do zámku dostane a rozpráva sa s majiteľom.

Môžeme tušiť, že je to on, THE ON ... toto nie je predvolebná kampaň, takže „on“ uvidíte o chvíľočku prečo to hovorím. A predsa len, je náznak toho, že on pozná fyzikálnu realitu, takže Gauss na jednej strane tvrdí svet je nepoznateľný, neurčitý, nespoznateľný pre nás, ale on ju možno pozná. Takže hovoril o jazyku, ktorý vyjadruje na istej úrovni naše zmyslové poznanie sveta.

Jazyk je prispôsobený nám, klasicky, pochopíte prečo hovorím klasicky, makroskopicky ľudom a naším zmyslom a pomáhame si tým jazykom pri komunikácii a pri popise toho čo vnímame a všetky tie ostatné súvislosti. Samozrejme pri každej kartografii, triangulácii, zememeračstve, kde potrebujete definovať parametre, potrebujete ich kvantifikovať - - toto všetko náš jazyk klasicky obsahuje.

Samozrejme potom sú ešte ďalšie metódy - - ak sa napríklad dostávame do situácie, že istú časť krajiny sme nevedeli zmapovať z čelných dôvodov, tak potom na tú mapu, kde je biele miesto napíšeme: "Tu žijú levy" alebo druhou možnosťou je - existujú také rekonštrukčné schémy typu maximálnej entropie alebo Laplaceovho princípu alebo maximálnej pravdepodobnosti, mnoho ďalších ktoré vychádzajú za rámec našich, ja by som povedal, empirických pozorovaní, ale pomáhajú nám extrapolovať mapu do oblastí, ktoré sme nepreskúmali priamo.

No a samozrejme k tomuto všetkému ešte patrí istý set axióm. Ako my spravíme niektoré predpoklady o tom svete, v ktorom sa nachádzame, ktoré v podstate sme nemohli empiricky verifikovať, akým si spôsobom si myslíme, že sú správne, ale nevieme ich dokázať. Jednou takou axiómou je napríklad, že priestor v ktorom sa nachádzame je euklidovský - - čo nakoniec Gauss ukázal, že toto zďaleka teda nie je pravda. Priestor v ktorom sa nachádzame Euklidovský nie je.

Takže to je akýsi jazyk a metóda, teraz sa pohybujem ďalej. Ako vlastne spoznávame svet? Ten spôsob ako spoznávať svet je mnohoraký, ale dal by sa zviesť do veľmi jednoduchého, takého návodu - - dávajte krátke otázky, ktoré majú iba jednoduchú odpoveď – áno/nie. Binárne... inými slovami snažíme sa zorientovať vo svete v termínoch binárnych opozícií. Pýtam sa na ne, či je to v pravo alebo vľavo. A mám odpoveď vpravo alebo vľavo, hore alebo dole.

Studený alebo horúci. To sú binárne opozície, kde získaním odpovede na túto otázku získame jeden bit informácie o situácii. Takže jeden bit – môžem hovoriť áno/nie alebo 0/1 a to je ten jeden bit informácie. Čo je dôležité - na našej úrovni, tak ako my vnímame svet, nula a jedna sú opozície. Nemôžu 0 a 1 byť súčasne odpoveďou na akúsi otázku. To sa nedá. Možnože nepoznáme presne situáciu a hovoríme - - s istou pravdepodobnosťou je to 0 a s istou pravdepodobnosťou 1.

Ale čistá odpoveď je buď 0 alebo 1. Takže vieme. A teraz prichádzame k obrovskému, by som povedal epistomologickému problému. Na istej úrovni svet sa môže nachádzať.... fyzikálne objekty sa môžu nachádzať vo vzájomne vylučujúcich sa stavoch. Objekt môže byť súčasne vľavo a súčasne vpravo. Nie v zmysle našej nevedomosti o tom, kde sa nachádza, ale je to jeho vnútorná vlastnosť. On je aj vľavo aj v pravo. Schrödingerova mačka je súčasne živá aj mŕtva.

To je situácia, ktorá nekorešponduje žiadnemu nášmu zmyslovému zážitku. Náš jazyk dokonca nie je pripravený na túto situáciu. Teda znamená že kvantová mechanika, v istom zmysle ďaleko presahuje náš zmyslový zážitok a popisuje situácie, na ktoré my nemáme adaptovaný jazyk. Preto vzniká množstvo paradoxov. Ale preto aby ste pochopili, v čom spočívajú tie paradoxy a istú takú zvláštnosť celého kvantového sveta, musím hovoriť o kvantovej teórii merania veľmi kratučko.

Ak som teda povedal, že ten bit, klasický bit, má dve logické hodnoty 0 a 1, predstavte si mincu 0, 1. Ja tú nulu si položím na stôl a môžem sa pozrieť, čo je hore, zhodou okolností je tam znak, odídem vrátim sa o chvíľočku, je tam opäť stále. Niekto z vás môže prísť, teda štátny znak. niekto príde a pozrie - opäť je tam znak. Teda tá minca, aj keď by som sa nepozrel na tú mincu, tá minca má objektívnu hodnotu, v danom prípade teda je tam tá hodnota, nazvime ju 0.

Objektívna hodnota, ktorá sa dá verifikovať, lokálne definovaná. Kvantová minca, ak by taká existovala, by mohla byt v superpozícii 0 a 1, teda znaku panny a orla. Čo to znamená? Znamená to, že ona súčasne nadobúda obidve hodnoty. Aby som to reprezentoval trošku graficky, môžem to spraviť takto. Kvantová verzia bitu, bude sa nazývať Q-bit, a severný pól označím logickou 1, južný pól označím logickou 0. To je môj klasický bit – to sú dve hodnoty klasického bitu.

Kvantový bit sa však môže nachádzať v akomkoľvek bode tejto sféry, tejto gule. Teraz, veľmi dobre viete, že bod na sfére má akési súradnice. Nie je definovaný jedným bitom. Je de facto definovaný minimálne dvoma uhlami šírka a dĺžka a na to aby som vyjadril tie dve hodnoty uhlov potrebujem de facto nekonečne veľa bitov. Takže jeden kvantový bit je vyjadriteľný nekonečným reťazcom bitov, ktoré môžem získať z merania.

No ale to meranie, v podstate, musí byť také, aby dokázalo extrahovať nekonečne veľa bitov. Inými slovami, musíme urobiť nekonečne veľa meraní na tom kvantovom objekte. Vtip je však v tom, že kvantový objekt pri meraní, pri prvom meraní, keby som sa na tú mincu pozrel, o stave o ktorom neviem, pretože je to kvantový stav a vôbec o nej neviem, keď sa na tú mincu pozriem, ona z toho kvantového stavu kolabuje do jedného stavu meracieho prístroja - - v danom prípade do nuly alebo jednotky.

Takže pred tým mohla byť v akomkoľvek stave. Ja som sa na tú mincu pozrel, a v tom prípade ona s istou pravdepodobnosťou, mne vopred nie je jasné aký konktrétny výsledok sa objaví. Objaví sa buď nula alebo jedna. A na to, aby som presne definoval ten stav, potrebujem nekonečne veľa rovnako pripravených mincí, ktoré postupne jednu po druhej meriam, získavam informáciu bit po bite o tom v akom stave sa vlastne ten kvantový bit nachádza. Dosť zložité.

Ale z toho si nič nerobte, ako - - taká je situácia, tá situácia je zložitá, pretože náš jazyk je ohromne nedokonalý. My sme vyrástli vo svete, kde takéto sme nestretávali. Keď nás naháňal lev po savane to nebol predmet nášho rozmýšľania, tam bolo predmetom rozmýšľania, zabehnem doprava alebo doľava. Tá situácia sa takto riešila. Takže problém je v tom, že kvantová teória je štatistickou teóriou a výsledky sa objavujú iba s istou pravdepodobnosťou.

Aby sme si zistili „skutočný“ stav kvantového systému, musíme spraviť nekonečne veľa meraní rovnako pripravených systémov, aby sme zistili ten stav. Čo je veľmi dôležité, meraním toho kvantového systému nenávratne meníme stav toho kvantového systému. My pozorovaním sveta, pozorovaním toho, čo sa okolo nás deje, ten svet meníme. Úplne niečo, s čím nie sme stotožnení v klasickom svete. To znamená, že svet nie je imúnny voči našim pozorovaniam.

Einstein mal s týmto obrovský problém. Obrovský konceptuálny problém. V liste Maxovi Bornovi vravel „Neverím že boh hrá v kocky.“ Konkrétne, teraz citujem „I, at any rate, am convinced that He does not throw dice.“ Einstein bol presvedčený, všetky jeho vnútorné inštinkty mu vraveli, nie je možné vo svete, aby bol vnútorne neurčený, aby teda Boh hral s nami a celým vesmírom kocky. Ako hovorí klasik - (citácia nejasná) - tá situácia je ešte zložitejšia.

Kvantové objekty môžu byť korelované. Ako vy máte opäť z klasického sveta predstavu o koreláciách, jeden objekt tu, druhý objekt tam a môže byť medzi nimi istá korelácia. Kvantové objekty sú však veľmi zvláštne korelované a to tým, že lokálne ten objekt nemá absolútne žiadnu vlastnosť. Lokálne nemá žiadnu vlastnosť. Ani jeden ani druhý. A tie objekty môžu byť vzdialené jeden od druhého krížom cez celý vesmír.

Ak však ja lokálne odmeriam jeden objekt, dostanem, ako som už vám hovoril, istý konkrétny výsledok s nejakou pravdepodobnosťou a v ten istý moment ako dostanem tento výsledok, sa zmení stav, respektíve, budem vedieť aký je stav toho ďalšieho objektu, ktorý pred mojím meraním nemal žiadnu vlastnosť. Ešte raz. Keď dva objekty sú nekonečne vzdialené a žiadnym spôsobom nekomunikujú, iba sú korelované, lokálne žiadnu vlastnosť nemajú, keď ja však spravím meranie na jednej strane, v tom istom momente sa zmení stav aj druhého objektu.

A s týmto mal Einstein naozaj vážny problém a hovoril že to je „spooky action at distance“, pretože základná predstava vo fyzike, že teória je lokálne realistická, sa týmto narušuje. Lokálny realizmus bol akousi predstavou a základným pilierom výstavby kvantovej teórie. A tak sa ukazuje „He is the gambler!“ Ukazuje sa, že inej možnosti niet, pretože ten náhodný výsledok lokálne na jednej strane ovplyvňuje to, čo sa stane inde krížom cez vesmír. Hooops.

My toto pochopiť nevieme, samozrejme. Môžeme s tým žiť, ja ako fyzik s tým žijem a vcelku radostne manipulujem a viem čo s tým, ale pochopiť to, to je naozaj sakramentský problém. Eugene Wigner, ktorý sa narodil neďaleko priateľskej Budapešti, vravel, čo je úchvatné, a teraz čítajte „The simplicities of natural laws arise through the complexities of the languages we use for their expresion.“ Jednoduchosť prírodných zákonov vystupuje cez komplexnosť jazykov, ktoré ich vyjadrujú.

A čo je jazykom vedy? Matematika. To znamená... môj pocit je, že jazyk, ten klasický, s ktorým sme sa narodili, alebo teda ten, ktorý sme získali ako kultúrne dedičstvo, nie je dostatočne adaptovaný na tie intelektuálne výzvy, ktoré pred nami stoja. Zdá sa, že matematika, jazyk matematiky, by mohol byť riešením. Áno, zdá sa a celkom radostne k tomu inklinujem, ale tá situácia je ešte neistejšia a zložitejšia.

Je mnoho mysliteľov v súčasnosti, ktorí si kladú otázku „Je Príroda, príroda s veľkým P, úplne matematická? Môže sa každý prírodný zákon vyjadriť cez presné matematické zákony?“ Je skupina vedcov, ktorí tvrdia: "Áno dá sa. " Sú ľudia ako Paul Davis, ktorý hovorí: "Asi nie, asi nie." Všetky fyzikálne zákony sa dajú vyjadriť iba s istou presnosťou. To nám otvára novú prednášku do akej miery sú zákony vskutku zákony.

Nehovoríme o tých, čo schvaľujú tam na kopci, ale o prírodných zákonoch. Oveľa zložitejšia otázka, samozrejme, ktorú otvoril Gödel a (meno nejasné) pokračoval, je veta o neúplnosti. Žiaden uzavretý svet axióm, v konečnom počte axióm existujú tvrdenia, ktoré sa nedajú dokázať. Pravdivé tvrdenia, ktoré sa nedajú dokázať. Takže my nevieme, či môžeme axiomatizovať naše poznanie o prírode, o tom čo existuje naokolo.

Steven Wolfram, ten ktorý používa matematiku, teda program matematika, ten si myslí, že na matematiku máme zabudnúť. Že matematika nie je jazykom, ktorý nám pomôže spoznať prírodu a myslí si, že celý vesmír sa dá popísať jednoduchým počítačovým kódom, ktorý by mal niekoľko riadkov. A potom samozrejme Neoplatonisti, ktorí tvrdia, matematické objekty majú presne takú istú existenciu, takú istú ako fyzikálne objekty. „The choice is yours.“ Neviem čo je odpoveďou, ale istotne viem, že z toho klinca, v tom obrovskom priestore, na ktorom visíme nás dokáže sňať iba náš intelekt.
Ďakujem za pozornosť.

Vladislava Dolníková - Dôvera zaväzuje
Zakladatelka a ředitelka nadace Divé Maky (Divoké máky). Nadšená stoupenkyně talentovaných romských dětí - potenciálních budoucích vzorů ve společnosti. Ve své přednášce hovoří o programu, jehož dlouhodobým cílem je vytvořit prostředí pro rozvoj romské elity a střední třídy, která v současné době prakticky neexistuje. Co ona a její spolupracovníci přidává do programu je důvěra - důvěra, že děti z nadace Dive Maky se jednou stanou velkým umělcem, učitelé, sportovci, intelektuálové a schopné překonat každou překážku, důvěra v děti, dárci, partnery a důvěru v sebe sama. Neočekávaným jevem je, že původně anonymní dárci poznat sponzorované děti a budují vztah, který často vyroste v přátelství. To otevírá dveře k porozumění, které má vliv vzájemné - děti mají ještě jeden důvod, aby se snažily a dárci mají důvod k hrdosti.

Dobrý deň, ďakujem veľmi pekne za úvodne slovo a príležitosť. Ja nebudem dneska veľmi hovoriť o nejakých problémoch alebo čo, lebo všetci vieme, že povie sa Rómovia a je jeden veľký problém. Z ktorejkoľvek strany prídeme, tam vždy narazíme na niečo, že je to neriešiteľné. Ale dneska, práve naopak, budem hovoriť možno o tých pozitívnych príkladoch, o tej nádeji, o tom svetielku, že dá sa zmeniť svet, dá sa zmeniť prístup a dá sa dať šancu aj deťom, ktoré napríklad vôbec nikdy tú šancu by nemali.

A musím sa priznať, že ma veľmi inšpirovala Stela Brix, ktorá je... Bola to úžasná prednáška, ale jedna vec ma fascinuje že to je dievčatko, ktoré ma totálnu podporu v rodine, ktoré ma prostredie, ktorá ma podmienky na to, aby mohla ten svoj talent rozvíjať. Veľmi sa mi páčila tá jej posledná veta s tým jej splneným snom, pretože je nesmierne dôležité, aby si ľudia a hlavne deti, plnili svoje sny. A nie každý... nie pre každého je to možné.

Nie každý je na to uspôsobený, nie každý má na to prostredie alebo podmienky. Dnes budem hovoriť vlastne o programe Divé maky. Ani nie tak o systéme, ale ako to celé začalo - ako začala tá myšlienka toho, čo sa tu vytvorilo. História je v podstate desať rokov. Desať rokov práce s Rómami, s rôznymi komunitami, kde som videla rôzne príbehy, rôzne osudy, rómske osady, segregované, kadejaké, všelijaké... A musím povedať, že je to nezabudnuteľný zážitok, ktorý ma práve podnietil na myslenie...

Všetko to začalo myšlienkou, a to tým, že keď som chodila po tých osadách, vždy ma napádali také základné veci. Keď si vezmeme teraz generáciu Rómov, alebo celkovo Rómov ako fungujú, kto sú, tak môžeme na prstoch jednej ruky zrátať úspešných ľudí, ktorí niečo dokázali, ktorí niečo dosiahli, ktorí sa etablovali v spoločnosti. Je ich príliš málo na to, aby sme si povedali, že okey, fajn, však oni si dokážu pomôcť.

A mňa práve veľmi začala fascinovať myšlienka, že prečo vlastne Rómovia nedokážu uspieť? U nás je to v podstate o tom, že každý sa vie presadiť.. Študujeme školy, čítame rôzne veci, internet, sme zavalení informáciami, ale predstavte si, že žijete absolútne izolovane. Žijete úplne vo svojom mikrosvete, úplne vo svojich nejakých rytmoch, ktoré vôbec nezodpovedajú realite. A práve toto mňa prinútilo rozmýšľať nad tým, že ako vytvoriť niečo, aby tí Rómovia mali väčšiu šancu na to, aby uspeli.

Že čo je vlastne ten úspech a ako sa ten úspech tvorí? Tá generácia Rómov, keď si vezmeme, že sú nadšenci sú Rómovia, ktorí naozaj spravili a vytvorili skvelé projekty. Sú ľudia, ktorí začali ísť na nejakú cestu, ale po tých rokoch zrazu všetko zmizlo, nič nevydržalo, skončilo to či už pre peniaze, pre nadšenie, pre vzťahy, pre čokoľvek iné. A ja som sa tak zamyslela nad tým, že chcelo by to nejaký systém, ktorý by možno napomohol úzkej skupine ľudí to nejakým spôsobom otočiť.

Ono totiž, my často krát máme také dve najčastejšie emócie voči Rómom - buď je to taká akože negatívna emócia, že "mm", alebo potom ľútosť. Ono to v podstate ani jedna emócia nepomáha. A tiež som si prešla tými fázami za tých desať rokov, kde som v podstate prešla tým, že chodila som po osadách, zrazu, že som bola z toho úplne hotová, čo sa deje, že tým sa ani nedá pomôcť tým ľuďom, však to je strašné.

Potom som prišla do fázy, že Ježiš ja chcem pomôcť všetkým. Však všetci si to zaslúžia. A v podstate potom zase, že nedá sa pomôcť nikomu. A podobné striedavé nálady, skepsa v spoločnosti. Napriek tomu som presvedčená o tom, že pomoc je, dá sa, ale treba ju nejakým spôsobom.. Treba sa zmieriť s tým, že nemôžem pomôcť všetkým. Ono to znie veľmi jednoducho, ale je to veľmi ťažké, keď vidíte osudy ľudí, a vy musíte podľa nejakého kľúča vybrať, že komu pomôžete uspieť a komu nie.

Nie je to taká sranda a každý jeden človek hľadá tú svoju životnú šancu. Hľadá to svoje prostredie, aby uspel, aby mohol vyrásť. A práve o tom je ten program, ktorý životné šance sa pokúša dávať práve talentovaným deťom. Pokiaľ o tom systéme moc neviete, tak nie je problém, informácie sú dostupné. Ale dnes budem skôr z tej filozofickej roviny hovoriť o tom, že do toho systému sme zakomponovali hlavne jeden fakt - kto môže pomôcť uspieť?

Uspieť môže pomôcť iba človek, ktorý už pozná ten algoritmus, alebo ten vzorec toho úspechu a sám prešiel tým, že niečo dokázal, dotiahol, niečo urobil, za niečo bol ocenený. Ono v podstate ten úspech je pocit. A zistili sme, že v tých bezútešných podmienkach tie deti, ani tí ľudia, oni ani netušia o tom pocite. Oni ani nevedia, že taký pocit existuje, že niečo si premyslieť, niečo chcieť, dať tomu energiu a urobiť to tak, že to aj dotiahnem. Nepoznajú to.

Nepoznajú to deti, nepoznajú to rodičia a v podstate to nepozná nikto. A tým, že sú tak separovaní a segregovaní, tak v podstate sú ochudobnení o túto emóciu, ktorú im chceme práve pridať cez úspech druhých ľudí. Je všeobecne známe, že je nedostatok vzorov práve v rómskych komunitách. Práve tým, že sa im otáčame chrbtom a môj subjektívny názor je ten, že najväčšie predsudky máme my a pokiaľ my nezmeníme ten pohľad na nich, tak ťažko sa oni zmenia.

Oni totiž nevedia ako. Oni nepoznajú ten vzorec, ktorý je veľmi jednoduchý. Pretože sú to ľudia, ktorí dokážu opakovať, dokážu memorovať, dokážu odčítať od druhých ľudí, len bohužiaľ nemajú na to prostriedky, nemajú na to prostredie. Toto sú ľudia.. práve preto sme to postavili na tom, že úspešní ľudia, ktorí už niečo dosiahli a aj z toho pocitu, že chcú dosiahnuť niečo viacej, už chcú aj odovzdať ďalej.

Tie deti, tým že hľadajú svoje vzory, tie deti, tým že hľadajú niekoho, kto by ich potiahol. Sú to všetko talentované deti, ktoré ale v základných umeleckých školách sú v rôznych krúžkoch. Nemôžeme sa spoliehať až tak na ten systém školstva, aby sme teda povedali, že okey fajn, tu choď na krúžky celý rok. Budeš chodiť dvakrát do týždňa, tu máš zaplatené, a tak je to vybavené. Ono to tak vlastne nefunguje.

Tie deti potrebujú v podstate stále neustále podnety a potrebujú niekoho, s kým budú dennodenne o tom rozprávať, s ktorými sa budú motivovať navzájom, ktorí im budú dvíhať hlavy, pretože často od tých rodičov to nedostanú. Sú prípady aj... to poviem aj neskôr... Ale poviem aj prípad týchto úspešných ľudí, ktorí dali šancu vlastne týmto deťom. Nejde len o to, o tú ekonomickú zábezpeku, že platím ročné školné dieťaťu, ktoré vlastne ani nepoznám.

Možno tam má nejaký talent, ale ide aj o ten ľudský rozmer. O to, že v podstate sa snažíme tých darcov priblížiť k tým deťom. Spojiť ich, prepojiť ich, a vlastne prepojiť tie dva svety, pretože tá diskriminácia, alebo ten rasizmus, alebo ten strach, v podstate z toho, je strach z neznámeho. A keď sa priblížia tieto dva svety, môže niečo úžasné vzniknúť na to, že sa vlastne obidve strany obohatia. Mali sme jeden prípad - máme darcov, ktorí sú dobrovoľní.

Dokonca sú tu aj vo vašich radoch, čo som veľmi rada. Mali sme prípady... teda máme anonymných a verejných darcov, majú možnosť sa rozhodnúť, či chcú teda podporovať anonymne alebo nie. Mali sme darcu, ktorý dlhodobo podporoval jedno dievčatko anonymne a na koncerte, ktorý sme organizovali v Slovenskom rozhlase, po vystúpení, famóznom naozaj, že všetci sme boli z toho úplne hotoví prišiel za mnou ten darca a povedal „Pani Dolníková, ja by som sa chcel s tou Mirkou zoznámiť, ja som na ňu tak strašne hrdý, ja som prelomil všetky bariéry a chcem sa s ňou zoznámiť.“

Takže sa aj pofotili, aj všetko, v podstate si píšu, stretávajú sa. A toto sú vlastne, toto sú tie rozmery nad tie peniaze, nad to, že tie deti sa už samé pýtajú: „A príde ten môj darca? Pýtal sa na mňa?“ a píšu im listy, a je to o tom, že je to ich motivácia. My síce chceme, aby uspeli, aby boli úspešní v živote, ale ono to je taká dlhá méta, si myslím, že nie každý, dokonca ani z nás, to nedokáže zvládnuť.

A ten program sa zakladá aj na tom, že nie všetko je také krásne. Síce sú talentované, to je výborné, ale tie sú všetky. Je však dôležité, ten talent zohráva úlohu len v 20 percentách. O úspechu sa rozhoduje v tom zvyšku, v tých 80 percentách. V tej drine, v tej dennodennej práci, v tom zanietení, nadšení. A na toto práve tie deti upozorňujeme, toto ich učíme, že ten talent, ktorý majú, to je dar.

To je dar, s ktorým môžu urobiť niečo, čo ich môže posunúť ďalej, alebo naopak zostanú tam. A práve ich učíme to druhé, pretože oni... sami všetci hovoríme, že veď to oni majú od Boha, zatancujú, zaspievajú. A nie je to celkom tak, ono ten úspech, v podstate, tá zotrvačnosť aj tých detí veľmi sa zakladá na tom, ako pristupujú k tým problémom svojim, k tým pravidelným aktivitám. A musím povedať, že to je taká tá smutnejšia stránka tohto.

Keď sa pozeráte na mimoriadne talentované dieťa, ktoré má kariéru pred sebou, je naozaj aj zodpovedné a jeho rodičia sa rozhodnú inak, napríklad, že ho stiahnu z programu, že ho vezmú zo Slovenska, niekde v Anglicku niečo robia. Takže to sú také smutné príbehy, kde vidíte, že aj tú šancu dáte, ale zase, nemôžeme pomôcť všetkým, vždy môžeme pomôcť iba tým, ktorí chcú. Základnou takou ideou, myslím si, že to nie je len o tom, že financovať deťom krúžky, je to len taký štart do budúcnosti.

Je o tom, aby sme vychovali tú novú generáciu - sebavedomú, proste múdru, ktorá vie aké má kvality, čo robí. A myslím si, že sa nám to postupom času pomaličky darí, aj keď vieme, že je to naozaj dlhodobé a tí lídri... napríklad, ako učíme deti: hneď odovzdávať, spravili sme taký projekt... Jarovnice - kde sme sa vlastne pustili... moja srdcová osada, rómska, kde sme sa pustili do experimentu, kde sme zobrali 100 detí, aby sme ich mohli potom neskôr pridať do tohto štipendijného programu.

Mali sme taký trojdňový workshop, nedávno pred mesiacom a stretli sa tam aj deti z Divých makov, ktoré majú už niečo za sebou. Niečo majú odkoncertované, už sú také akože celkom toto. A prišli tie Jarovnícke deti a bolo to úžasné vidieť ako v podstate preberajú tú úlohu. Najprv sa separovali, že to, čo sú, akože, tu sú tí menej... Tam Jarovnice, že wau, to, čo sú, že wau, to sú naše vzory.

A v podstate počas tých troch dní, sa tak premiešali, že učili sme ich aj to, aby aj odovzdávali. Že oni sú vlastne deti, ktoré prišli to sú z ešte horších podmienok ako sú práve tie divé maky a mali ste vidieť ako... akí sú to oni úžasní učitelia. Že v podstate tie vzory my potrebujeme čo najbližšie k sebe od tých najvyšších mét, to sú umelci, s ktorými spolupracujeme, ktorí venujú svoj čas.

Začali sme s myšlienkou, možno šialenou, možno bláznivou, ale dnes, po piatich rokoch, je asi taká, takisto sme museli dostať šancu. Skúste presvedčiť bankárov, napríklad, o tom, že oplatí sa investovať a o dvadsať rokov uvidia možno nejaký výsledok. Že z týchto detí budú raz aj umelci, športovci a podobne. Nebolo to jednoduché, ale šancu sme dostali a preto tie šance odovzdávame ďalej.

Dnes tie štatistiky vyzerajú tak, že máme 71 detí v štipendijnom programe. Každé jedno má svojho darcu, máme 53 darcov, to znamená, že niektorí darcovia podporujú aj viacej detí, čo je úžasné. Tam máme aj tých 100 detí z Jarovníc, to je naozaj začiatočný projekt, takže o tom ani nebudem hovoriť, to o pár rokov... A máme umelcov, ktorí venujú ten svoj čas, dvíhajú latky a dvíhajú deťom tie méty, že aj oni chcú byť také úspešné.

Dôležité je aj to prostredie, preto sa snažíme ho vytvárať. A tie deti, aby mali motiváciu pracovať na sebe, lebo fidlikať len tak, aby ma mama v kuchyni vypočula, nie každého to baví. Takže vytvárame naozaj priestor na koncertovanie, na prezentácie verejné. Učíme v podstate tým aj verejnosť o rómskej kultúre, nie je celkom to typické. My to skladáme z rôznych štýlov tak, aby tie deti, vlastne cítili tú svoju vlastnú slobodu.

A týmito podujatiami, kde sú vlastne aj fotky - pár fotiek z toho, aby ste videli, že naozaj to nie je len také, že fidli-fidli a ľutovať, ale sú to skutočné kapacity – sú to decká, ktoré dokážu zdvihnúť ľudí zo stoličky. Takisto výstavy, fotografi nám robili, umelci. Máme jednu zásadu, že všetci umelci, ktorí v podstate spolupracujú s nami, ich vklad je ich čas, čo je výborné, takže za to im aj takto na diaľku ďakujeme.

Ida Kelarová, ktorá experimentuje s našimi spevákmi. Ale poviem, že máme nielen spevákov, hudobníkov, máme skutočné talenty, študijné, športovcov - máme dokonca hluchonemého majstra Slovenska v kulturistike Vojtecha Oláha, ktorý napríklad bez toho, aby dostával podporu - lebo on potrebuje špeciálnu výživu, špeciálne cvičenie a jeho rodičia si to vôbec nemôžu dovoliť - takže vďaka tomu môže vôbec reprezentovať aj Slovensko.

Toto je napríklad juniorský majster sveta v spoločenských tancoch. Majster sveta v hre na husliach, vo Weimare v Nemecku pravidelne vyhráva. Dám vám 20-sekundovú ukážku jedného hláska - jedného skutočného talentu, a je to Lukáško Horvát, ktorý je naozaj príklad absolútne bezútešných podmienok. Je z obce Petrová, okres Bardejov. Proste tí, ktorí ste odtiaľ asi viete, asi tušíte, kde to je.

Je to chlapec, ktorý žije, naozaj v mnohopočetnej rodine, v jednej izbe. Nie je to vôbec med lízať, ale keď ho budete počuť, tak pochopíte, že ten človek ešte dokáže veľmi veľa. Je aj dobre nastavený, je aj veľmi disciplinovaný, takže aspoň taká kratučká ukážka.

Svetozár Hruškovič - Nebojme sa myslieť
Vynálezce, autor řady patentů a převratné teorie o mechanismu zemského magnetismu a obrácení polarity. Přáli jste si někdy být vynálezce? Myslíte si uložit své myšlenky v zásuvkách nebo vaše nepatentovaných prototypy v suterénu? Ne každý má talent a možná bychom ani nevím, co by měly být. Svetozár Hruškovič má velmi jasnou představu. Akustik z povolání, amatérský hudebník, vynálezce, sportovec a geofyzik. Je všestranný, kreativní, trpělivý a skromný. Tvrdí, že v životě je důležité mít úctu k vědě, ale stejně důležité je někdy prohrát.

Milí priatelia, je mi nesmiernym potešením, že môžem byť v takto milej spoločnosti a je zaujímavé, že koľko tém sa týka detí, ich výchovy, ich motivácie, že teda asi nám na tom záleží, že tá mladá generácia, aká bude, ktorá raz prevezme oťaže a bude riadiť nielen náš štát, ale mnoho iných formácií, aj vo svete. Ja občas tiež mávam vnuka svojho štvorročného na starosti a verte mi, že ma zasypal nesmiernym množstvom otázok.

Rozoberáme autíčka, pozeráme, že ako je to tam s tým zotrvačníkom alebo elektromotorčekom, že niektoré autíčko musí mať baterku, niektoré nie. Je to úžasné, že naberá vedomosti, hľadá pravdu a robí pokroky. Ale tieto tézy mi niečo pripomínajú. To sú predsa hlavné obecné znaky vedy - hľadať pravdu, robiť pokrok a robiť človeka lepším. To je niečo dobré pre tú vedu. Možno z neho raz bude dobrý vedec a niečo zaujímavého vymyslí. Prečo o tom hovorím?

Chcel by som hlavne motivovať mládež k túžbe po poznaní a odvahe spoľahnúť sa na samostatné myslenie. Je ale treba poznať terén. Vedie cesta strmá a kľukatá. Neexistuje univerzálny recept ako prísť na nový nápad a urobiť objav, alebo niečo vymyslieť. Je to nesmierny komplex často náhodných okolností, vedúcich k úspešnému výsledku. Napriek tomu je možné spomenúť niektoré aspekty, ktoré môžu týmto okolnostiam veľmi napomôcť.

Sú to tri fenomény: "chcieť", "vedieť" a "môcť". Takže poďme po rade, k tomu "chcieť". Tam sú danosti, ktoré sú ako aspekt, ktorý nevieme veľmi ovplyvniť, to je záležitosť genetická a sú aspekty, ktoré vieme ovplyvniť, najmä teda výchovu. O dieťati sa dá hovoriť ako o čistom hlavičkovom papieri, na ktorom je možné napísať krásnu báseň, alebo i počmárať alebo pokrčiť. Preto je výchova nielen krásnym, ale aj zodpovedným poslaním.

A verte, že pocit uspokojenia potom z tej dobre vykonanej práce, keď sa to vydarí a rodič vo veku kmeťovskom zbiera nádherné ovocie, je ten najmocnejší. K tej motivácii - zvedavosť je prirodzená, takisto ako lenivosť. V podstate prísť na kĺb veciam, alebo vymyslieť niečo pre uľahčenie práce, to stojí skutočne za námahu. A tie posledné štyri položky sú vlastne prostriedkami exhibicionalizmu, ktorý ako v rozumných medziach netreba zatracovať ako nemorálny.

Bez nutnej dávky zdravého exhibicionalizmu, čo je mocnou hybnou silou ľudského konania, by nebol človek dobrým učiteľom, hercom, športovcom, spevákom, ale ani vedcom. A ešte niečo je potrebné: hravosť - ako určitý relikt z detstva. Je potrebný, aby sme vedeli snívať a tá dospelosť, aby sme vedeli sny realizovať. K tomu aspektu "vedieť" - samozrejme je to v prvom rade vzdelanie, interdisciplinarita. A tá interdisciplinarita je veľmi dôležitá.

Napr. programátor nikdy nebude dobrý programátor, keď nebude dobre rozumieť problematike, pre ktorú ten svoj produkt robí. A to môže byť strojárstvo, elektrotechnika, ekonomika, ale i vedecký experiment. Proste niečo úplne iné než je oblasť informatiky. Študenti často reptajú na to, či ono, že sa musia učiť, a že im to bude zbytočné. Ej, nikdy neviete, čo sa zíde v praxi. K tej poznávacej a syntetickej činnosti. Je potrebné aby výskumník, vývojár, alebo obecne vedec, nebol tzv. utopený v problematike.

Často to vedie k profesionálnej slepote. Vždy sa treba vedieť pozrieť na ten problém s nejakým odstupom. Napr. predstavte si, že ste vývojárom plynového zapaľovača kuchynského Tak aké máme možnosti? Vieme, že výsledkom nášho bádania bude, že môže to byť nejaký kamienkový systém piezokeramický, môže to byť ja neviem na baterku s iskrišťom, atď. Ale po chvíli zistíte, že sa motáte stále na jednom mieste, lebo musí to mať ten tvar, musí to mať spúšť, musí to mať tú paličku aby som si teda nepopálil prsty, keď zapálim ten plyn.

No a tu je pravý čas na to, aby sme sa pozreli na ten problém trošku z diaľky. A vtedy vás napadne - aha, však keď dám to iskrište ku horáku priamo a potom potočením gombíka sa mi priamo ten plyn zapáli, tak je nový pokrok na svete a otvára si ďalšie obzory pre riešenie bezpečnostných všelijakých prvkov a vývoja ďalších a ďalších vecí. Takže toľko len taký jednoduchý príklad, že je teda dôležité pochybovať o sebe, ale niekedy i zdravo nemať rešpekt pred autoritami.

Pretože nikdy nikto nepríde na nejakú novú vec, keď bude drukovať nejakej teórii starej, bezmedzne teda. No a k tej skromnosti a sebakritike - tuto kdesi v zadnom závite, treba mať zakódovanú takú vetu jednu múdru, že: Pozor, i kacíri sa môžu mýliť. Teraz k tomu aspektu "môcť" - od tohto aspektu hodne závisí, teda aké je prostredie, v ktorom mladý človek vyrastá, stav spoločnosti, rodina a tu zdôrazňujem úplná rodina. Dieťa musí mať vzor v oboch rodičoch.

Ak ho nemá, tak ho začne hľadať niekde inde. Potrebné sú veľkorysosť i dôslednosť súčasne. Veľkorysosť sa týka spoločenských vzťahov, vedeckého manažmentu, dôslednosť naopak samotného riešiteľa. Vedecké problémy sa nedajú riešiť tým škrholovským ruky-mávnutím, kde práve v jemných detailoch je skrytý úspech. Nevyhnutná je podpora rozvoja osobnosti mladých ľudí a to je i úloha štátu, formou napríklad vedeckých centier, kde budú môcť si tí mladí ľudia pod odborným dohľadom realizovať svoje nápady a systém prezentačných akcií na rôznych úrovniach.

Školský systém dnešný to umožňuje len v obmedzenom rozsahu. Áno, návratnosť týchto investícií je dlhá, ale buďte si istí, že je spoľahlivá. Dnes vo vede nie je typické, že by na nejaké veci a objavy prichádzali jednotlivci, ako takí vlci samotári. Takmer vždy je potrebný nejaký tím ľudí, s dostatočným technickým i finančným zázemím. Týmto ale nechcem jednotlivcov odradiť. Je stále dostatok tém, ktoré sa dajú pri dobrej vôli riešiť individuálne, teoreticky i mierne experimentálne, takpovediac v skromných podmienkach.

Či už sa jedná o oblasť enviromentalistiky, energetiky. nových pohonov, medicíny, astronómie, geofyziky a mnohých iných odborov. Ako príklad chcem uviesť teóriu geomagnetizmu, do ktorej som sa pustil sám a len ako obyčajný elektrotechnik. Ako postupovať teda čiže najprv treba starú teóriu pochopiť, nájsť slabiny, potom ju rozbiť a potom postaviť novú. Tak poďme teda na to. Za zdroj jadrového prúdu v zemskom jadre, teda toto je ono, o veľkosti zhruba 10^9 Ampérov sa považuje akési samobudiace dynamo.

Páni Glatzmaier a Coe, z Univerzity Santa Cruz v Kalifornii, robili počítačové modelovanie prepólovania na tomto princípe Zadali vstupné dáta, spustili výpočet a opustili pracovisko. A ráno, div sa svete, našli na obrazovke magnetizmus prepólovaný. Napriek tomu, že teória je rozpracovaná do šialených vedeckých dimenzií a množstvo ľudí si na tom postavilo vedeckú kariéru, čosi mi tu nesedí. Niečo sa tu veľmi veľkoryso zanedbáva.

Prosím vás, žiadne dynamo nie je perpetum mobile. Existujú predsa akési Joulove straty, tepelné, teda prúdu vo vodiči a na vybudenie potrebného elektrického prúdu, by bolo potrebné čerpať energiu z momentu zotrvačnosti Zeme ako zo zotrvačníka. Zem síce spomaľuje svoju rotáciu, relevantne slapovým pôsobením Mesiaca a Slnka a to spomaľovanie je namerané cca 1.5 milisekundy za storočie. To ale výrazne zaostáva za teóriou, pretože tie slapové pôsobenia vieme veľmi presne vypočítať.

A keby sa k tomu pripočítala ešte akási spotreba zotrvačného momentu na geodynamo, tak by to malo byť ešte dramatickejšie, ten pokles, ale opak je však pravdou. Skutočne namerané spomaľovanie je menšie ako teoretické, ktoré zahrňujeme tam, kde sú slapové sily. Takže to je priamy rozpor. Je mi ľúto, ale geodynamo v tomto rozsahu asi nemôže byť. Môj vyhradený čas neumožňuje detailné vysvetlenie. Každý si to môže nájsť na netovej adrese.

A uvítam samozrejme diskusiu. Mailová adresa je na konci každého článku. Princípy a závery uvediem len veľmi stručne Princíp geomagnetizmu spočíva podľa mňa v slnečnom vetre. Vieme že Slnko nás ožaruje nielen svetlom, viditeľným, ale i prúdom častíc. Relevantne záporných elektrónov, kladných protónov. Hustota pri kľudnej prevádzke Slnka je cca 10 častíc/m^3 a rýchlosť asi 500 km/s.

Pri zvýšenej aktivite samozrejme ten počet častíc môže byť o niekoľko rád vyšší, aj tá rýchlosť môže dosahovať až 2500-3000 km/s. Takže, tieto častice dopadajú na siločiary magnetické, ktoré tá Zem má a vychyľujú sa, jedny idú doľava, druhé doprava. A tie protóny, nakoľko sú tažšie asi 2000-krát, sa usídlia v tomto vnútornom Van Allenovom páse, si predstavte, akože tie pásy sú také rotačné, samozrejme na tejto strane je to je pretiahnuté vplyvom práve toho slnečného vetra, dokonca to plápolá ako vlajka vo vetre, no a elektróny nakoľko sú ľahšie, sa zachytia v tom vonkajšom páse.

No a odtiaľ dotujú našu Zem nábojom. V polárnej oblasti dotujú elektrónmi, čo zbadáme ako polárnu žiaru a v medziobratníkovej oblasti zase ako búrkovú činnosť. Ale i pokojný spad, ktorý je dominantný. Lebo toto je len špička ľadovca toho spadu. Čiže my by sme de facto na našej Zemi mohli namerať nejaký potenciálny rozdiel. Že by sme vedeli zobrať voltmeter a dali tam. Tak stačí zobrať dve lode, prepojiť ich káblom, dať nejaký kvalitný elektrostatický voltmeter že sa nameria niekoľko desiatok tisíc Voltov.

V tejto súvislosti by som chcel spomenúť jeden zaujímavý klopný obvod. To je prvý raz, čo takéto niečo prezentujem. Je to vodivý obyčajný kotúč. Každý si to môže doma premyslieť a uvidíte, že to funguje. Čiže ja privádzam nejaký prúd elektrický, ktorý mi vchádza do toho kotúča, a odchádza tými bočnými tyčami. Prúd ide teda týmto smerom, elektróny idú presne naopak.

Je to vecou dohody, kedysi keď sa ešte nevedelo, že elektróny, teda nosiče náboja, sú záporné, tak sa to tak dohodlo, že plus bude protón a mínus bude elektrón a proste je to záležitosť dohody. A nakoniec ten prúd, ktorý tade ide nezačne lúčovito sa šíriť do tých odporov, ale začne sa stáčať lavínovite. A môže sa stočiť na jednu alebo druhú stranu nejakými fluktuáciami a keď sa už trošku stočí, tak to potom preklopne a drží to v jednom smere.

Čiže môže mať magnetické pole napr. tento smer. A teraz ja prídem s nejakým vonkajším magnetom, alebo s nejakou inicializačnou cievkou a klop, preklopne mi to na druhú stranu. Čiže podobne sa správa aj také jadro. Ešte k tomu Hallovmu javu, to je schopnosť elektrónov, ktoré tečú vo vodiči, sa uhýbať vonkajšiemu magnetickému poľu. Veľmi jednoducho povedané. Objavený v roku 1878 a v 1880 publikovaný v Journal of Physics.

Takže veľmi pekne sa dá znázorniť, zviditeľniť tento Hallov jav na elektroforetickej vaničke pre testy DNA. No a čo sa stane, keď teraz odpojíme ten prúd. No tak začne exponenciálne klesať, podobne ako v jave, ktorý nazývame Prechodný jav, v elektrotechnike. A čo to pre nás vyplýva: že magnetické pole Zeme klesá a bude klesať ďalej, kým nám Slnko nenadelí ďalšie prídely plazmy, potom sa zase povýši.

Ale keď príde ten prídel neskoro, keď už klesne ten magnetizmus pod určitú kritickú hranicu, a potom naraz príde spŕška a v tých vonkajších a vnútornom Van Allenovom páse sa teda naindukuje magnetické pole opačného smeru, retrotrogradálne, tak sa preklopí a to jadrové magnetické pole už nestačí a dôjde ku prepólovaniu. No a podobne by sme mohli hovoriť o doskovej tektonike.

Že teda nie je ten rift, kde sa tvorí nová zemská kôra a následne zaniká v subdukčných zónach. Že sa nerobí nejakým konvektívnym prúdením magmy ale že je to koincidencia slapová, to znamená príliv-odliv a strieda sa v tej pukline magma a voda. A keďže to nemôže zasyčať, lebo tam je hlboko v mori, a veľký tlak, kde voda nemá plynnú fázu, tak tam vzniká akýsi kalus, ktorý vlastne vztlakom to tlačí a roztláča, atď.

Môžeme povedzme hovoriť o podmorských komínoch, ktoré vlastne produkujú tú špinavú vodu. Ale zase môže sa stať, keby sme tam boli dlhšie, niekolko hodín a to ešte nikto neurobil, že sa zase zastaví ten výron špinavej vody a začne to nasávať. Môžme hovoriť o guľových hviezdokopách, môžme hovoriť o slnečnej koróne, o jej ohreve, ktorý odporuje druhej vete termodynamickej. Môžeme hovoriť o marťanských sopkách, o brázde Valles Marineris, ako to vzniklo, ako to spolu súvisí.

Toto je také marťanské Iguazu, vyschnuté. Môžeme hovoriť o záhadných dierach na Marse, ale aj z iného súdka, ako napríklad o nejakých keramických turbínach, objemových, ktoré sú novými spôsobmi, ekologickými a veľmi účinnými pre pohony. Alebo o Montmorillonite, to je nerast zaujímavý, ktorý z aminokyselín dokáže produkovať jednoduché skrutkovicové štruktúry. Čo by mohol byť ten dlho hľadaný svätý grál vzniku života.

Alebo o tom, že vesmír, príroda a evolúcia sú nepodplatiteľní. Nemajú žiadny plán a sú v ľudskom slova zmysle absolútne bezohľadní. Valcujú nekompromisne svoju stopu, cestou najmenšieho odporu. A mnoho, mnoho ďalších tém. Nebojme sa teda myslieť. Je toho ešte dosť, čo treba vymyslieť a nebude tomu nikdy koniec. Istý predstaviteľ z príležitosti svetovej výstavy v Paríži, povedal jednu vetu, že: "Všetko je už vymyslené". A že: "Patentové úrady sa môžu zrušiť."

Keby žil dodnes, videl by ako fatálne sa mýlil.

Juraj Krajčovič - Pôsobenie baktérii v procese globálneho otepľovania, vznik a budúcnosť života a skúmanie DNA
Biolog, odborník na molekulární biologie a genomiky. Absolvent Přírodovědecké fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě, ředitel Ústavu buněčné biologie, PriF ve Velké Británii. Zabývá se různými aspekty buněčné biologie, a to jak experimentálně i teoreticky, včetně otázky jejich původu. Je lektor evoluční biologie a vybraných kapitol z mikrobiologie. Hovoří o vztahu ke globálnímu oteplování jevů a činnost bakterií v tomto procesu, původ a budoucnost života a DNA výzkumu.

Dobrý deň prajem. Ďakujem za uvedenie a za pozvanie a skutočne by som sa pokúsil vám niečo povedať o živote a takpovediac o živote od základov. A keďže už vidíte tu, že sa to všetko odvíja od bunky ako od základu života, tak by sme sa trošku dotkli tých otázok, čo v sebe ukrýva a musíme začať tým, kde sa vzala.

Minulý týždeň mnohých z vás možno potešilo, ale zdá sa, že viacerých vydesila správa, že sa podarilo pripraviť umelé bunky, syntetické bunky a z toho sa začalo odvíjať spústa otázok, či sa máme skutočne tešiť, alebo sa máme báť, takže najprv by sme si povedali, kde sa tá bunka vzala a ešte druhé také prepojenie, by som si dovolil spojiť pretože tí, ktorí sledovali ste tie obavy, z tých nových buniek, možno ku koncu tých správ ste si prečítali, že Craig Venter, ktorý bol autorom tohto projektu sa ide teraz venovať aj produkcii biopalív cez riasy a práve cez takéto syntetické bunky, takže ja by som sa pokúsil spojiť tieto dva fenomény pretože to súvisí aj s fenoménom globálneho otepľovania, ktorého sa zase mnohí boja, a tak si to trošku skúsime dať dohromady.

Niektorí z vás si ešte spomeniete na školské časy, kedy ste sa učili o vzniku života a o vzniku buniek. A zaujímavé je, že tie základné teórie o vzniku života, ktorých autorom je Oparin alebo Haldane, uzreli svetlo sveta okolo roku 1920 a napriek tomu, že v mnohých oblastiach vedy, techniky, umenia, nastal obrovský progres, tak v tejto oblasti tak základnej a zásadnej, dlhé roky bola, v podstate sa vôbec nehýbala a nenastával žiaden pokrok a až v poslednom desaťročí môžeme povedať, že nastal istý posun v týchto pohľadoch a to práve vďaka tomu, že sme sa začali pozerať do hlbín morí a hlavne k tým podmorským sopkám, kde sa zdá, že toto mohli byť práve tie miesta, kde ten život mohol začať.

Tu konkrétne vidíte tzv. Stratené mesto na dne Atlantického oceánu a tuto v detailoch, ako to vyzerá, celá taká zvrásnená stena takého kráteru. No a práve v tých kráteroch, v tých puklinkách alebo v takých malých jaskynkách, kavernách, sa zdá, že toto boli tie ideálne miesta, kde ten život mohol začať z tej anorganickej podoby sa meniť cez také jednoduché medzistupne k tomu životu ako sa neskôr vyvinul.

Táto schéma vyzerá veľmi komplikovane, ale tá práve dokumentuje už tie jednotlivé kroky ako od tých primitívnych jednoduchých molekúl cez také geochemické procesy, práve v týchto kavernách sa nám postupne ten proces stával stále zložitejší vznikali molekuly nukleových kyselín, bielkovín, ktoré sa navzájom prepájali, až výsledným produktom sú bunky, také jednoduché bunky, tzv. prokaryotické bunky, ktoré sa považujú za také tie prvé najjednoduchšie formy buniek.

Keď sme sa už dotkli tých podmorských vulkánov, tak v posledných dvoch desaťročiach nastal obrovský progres aj v smere výskumu života za extrémnych podmienok. To sú také podmienky, o ktorých sme si donedávna mysleli, že sú nezlučiteľné so životom, že teda v takýchto podmienkach nič nemôže prežiť a ukazuje sa, že tá príroda a organizmy sú tak vynachádzavé, že dokážu teda prežiť veľmi extrémne podmienky, či už sa to týka teploty, tlaku, pH, ...atď. a ukazuje sa, že tie organizmy sú veľmi zaujímavé aj z komerčného hľadiska, pretože produkujú množstvo zaujímavých látok, a preto v posledných rokoch nastal obrovský progres vo výskume takýchto buniek.

No ale ešte sa vrátime k tým samotným bunkám. Ako som spomínal, tie prvé bunky boli pomerne jednoducho organizované a nazývali sme ich prokaryotické bunky, ktorých termín znamená, že ešte nemali tzv. pravé jadro. Toto je to pravé jadro, ktoré nachádzame v eukaryotických bunkách a ako vidíte tieto už sú veľmi zložité. Ale teda tieto prokaryotické bunky boli jednoduché a na prvý pohľad sa zdá, ako mohli vzniknúť takéto veľmi komplikované bunky eukaryotické?!

Teda pre príklad uvediem, toto sú bunky baktérií, keď ochoriete, alebo aj v črevnom trakte ľudské telo je tiež presiaknuté množstvom aj užitočných aj zlých baktérií, ale samotné to telo, mnohobunkový organizmus, pozostáva z týchto pravých buniek, teda s tým pravým jadrom. Ako mohli teda vzniknúť, ešte raz aj veľkostne vidíte, že toto sú tie prokaryotické, bez toho pravého jadra, toto sú s tým pravým jadrom.

Zdá sa, že v pozadí jednoznačne stojí symbióza, teda že viacero tých jednoduchých prokaryotických buniek sa spojilo a že práve táto spolupráca, tej vďačíme za taký jeden asi z najväčších posunov v evolúcii života, že sa pospájali rôzne špecializované bunky prokaryotické a vytvorili bunku eukaryotickú. To vidíte teda tu, ešte raz schematicky, toto sú tie jednoduché bunky prokaryotické a toto sú tie bunky eukaryotické.

To znamená spolužitie ako zásadný prelom, spolužitie mnohých takýchto jednoduchých buniek vytvorilo základný predpoklad, aby život mohol sa pohnúť z morí na súš, aby mohol vzniknúť mnohobunkový život. No tuna to máme ešte s textom... Prečo si trúfam hovoriť o tých otázkach? Otázka pôvodu eukaryotickej bunky - ňou sa zaoberá množstvo výskumníkov a aj náš tím, aj my sme v nedávnej minulosti prispeli novým takým pohľadom vcelku originálnym, ako tieto bunky mohli vzniknúť, takže preto to máme aj dobre naštudované, aj sme nejaký ten originálny prístup uplatnili v tejto veci. čo v tých bunkách máme a nachádzame...

Postupom času, hlavne s rozvojom techník molekulárnej biológie sa ukázalo, že vieme prečítať celý ten záznam, čo v tej bunke je, teda čo v tých génoch sa nachádza a preto sa na bunku, respektíve na gény, pozeráme dnes ako na historické dokumenty alebo nejaké živé kroniky, ktoré nám práve môžu prezradiť veľmi veľa o tom, ako sa tá bunka vyvinula, a čo sa v nej ukrýva.

No a to nám práve umožňuje teraz rekonštruovať život a konštruovať také fylogenetické stromy, že ak sa organizmy na seba podobajú, to znamená, že mali svojho nedávneho blízkeho predka a zisťujeme, že ak sa podobajú anatomicky, fyziologicky, skutočne sa podobajú aj na tej molekulárnej úrovni. A preto teda tie gény môžeme nazvať ako živé kroniky. To sme si už povedali... No a teraz k tomu strašidlu alebo tej nádeji.

Mnohí ste si ted mohli prečítať aj v iných časopisoch a televíziách, že teda americkí výskumníci po rokoch úsilia, to trvalo skoro 10 rokov, vyšľachtili baktériu s umelou DNA. A teda, že môže ísť o jeden z veľmi významných objavov v dejinách. Tak čo si máme o tom myslieť? Aj tento obrázok bol dokonca na prvých stránkach mnohých novín, ktorý ukazuje, dokumentuje, že bunky Mycoplasma mycoides, to sú teda tieto... ožili, alebo ten genetický aparát v iných bunkách Mycoplasiem, Mycoplasmy capricolum, teda že ten celý genetický aparát, celý genóm, celá genetická informácia bola prenesená a úspešne prenesená do týchto nových buniek.

Tu je len ilustrácia, že tie bunky sa potom úspešne delili a keď sa následne zanalyzovali po stovkách delení, tak sa ukázalo, že už obsahujú len genóm toho nového, teda ten syntetický genóm a už neobsahujú genóm alebo nič z tej hostiteľskej bunky, z tej Mycoplasmy capricolum. Prvá vec, ktorú by som poznamenal, že sa nemusíme obávať, je tá, že sa to nedá len tak jednoducho na kolene doma spraviť.

Tu vidíte takú postupnosť, vidíte tu také fragmenty, segmenty, ktoré sú takto pozaraďované. A skutočne ten genóm bol syntetizovaný po tisíckach, takto pospájaných do takýchto väčších úsekov, ktorých je 11, až sa to nakoniec celé podarilo zostaviť a aby sa to odlíšilo od tých prirodzene sa vyskytujúcich, že je to skutočne syntetický genóm, ešte tam vniesli také rozpoznávacie znaky, ktoré dokonca to boli emailové adresy tých autorov, alebo ich mená, aby sa presne vedelo, že to už nie je prirodzený genóm, ale že je synteticky spracovaný.

No a teraz ešte by som sa dotkol, keďže ten Craig Venter je skutočne prešibaný človek, ktorý veľmi urýchlil výskum aj ľudského genómu, prišiel s radikálne novými technikami ako sekvenovať aj ľudský genóm, zdá sa, že aj v tomto smere, keďže uspel, že uspeje aj v ďalšom, a to sa trošku týka aj toho globálneho otepľovania, respektíve využitia rias ako biopaliva.

Možno teda niektorí ste si prečítali, že jeho ďalšou úlohou najbližšou je, je to síce podporované grantom ExxonMobile v hodnote nejakých 600 miliónov dolárov, aby sme začali využívať riasy pre produkciu biopalív. A tu by som niečo k tomu povedal. Ešte kým prídeme k tým riasam, by som sa snáď dotkol inej otázky, že už dlhšie existujú také plány a aj prakticky využívané, hoci zatiaľ nie masovo, že sa dá ťažiť uhlie z hlbín bez toho, aby sme ho museli v nich dobývať, tým, že sa mikroorganizmami stekucuje alebo splyňuje to uhlie a potom sa na povrch transportuje už len produkovaný vodík alebo metán, alebo sa teda stekucuje a doslova sa ťaží ako ropa.

Takže to tu máme na tomto obrázku. Tu už máme ilustračne niektoré tie riasy uvedené. No a ako to súvisí aj v prípade mňa samotného s tým globálnym otepľovaním. Ja som v 90-tych rokoch strávil dva roky v Belgicku. A aj v tých predošlých prezentáciách sme sa dozvedeli, že si povieme niečo o zime. Keďže som tam bol aj dve zimy, ale ani v jednu zimu nenapadol sneh, ani nič nezamrzlo, hoci bolo okolo nuly a Brusel poskytuje množstvo príležitosti ako tráviť voľný čas a okrem iného sú to aj galérie a múzeá.

A veľmi som bol prekvapený, keď som tam videl tieto obrazy Pietra Bruegela staršieho, ako sa tí ľudia korčuľujú, sánkujú a hneď som si uvedomil, že tu niečo nesedí, že v tom Bruseli sa pred... tento obraz je z roku 1565, že sa vtedy korčuľovali, sánkovali a dnes sa už nesánkujeme, ani nemrzne, takže nejako už odvtedy sa otepľuje. No ale nejako som to veľmi nebral dramaticky.

Tu snáď by som ešte doplnil len takú drobnosť, že niektorí ste sa možno stretli s tým slovom, asi nespisovným: "brajgel". A to vzniklo tým, že v Čechách a na Slovensku prečítať a správne vysloviť toto meno Brueghel, nie je také jednoduché, takže sa to skomolilo, ale súvisí to aj s tým, že ako vidíte, tuná je taký zmätok, mnoho ľudí sa tu naháňa, takže aby ste vedeli, slovo "brajgel" vzniklo vlastne na základe týchto Bruegelových obrazov.

No a teraz už teda k tým biopalivám. Jednoznačne sa ukazuje, táto tabuľka je trošku neprehľadná, ale vidíte ako nám tu rastú všelijaké tie číselné ukazovatele smerom od bežných palív, alebo teda bežných rastlinných produktov, ktoré produkujú napr. kukurica, alebo olejová palma. Teda koľko hektárov potrebujeme na to, aby sme vyprodukovali nejaký kilogram oleja a v týchto spodných častiach sú uvedené práve riasy, ktoré obsahujú obrovské množstvo tukov, olejov, mastných kyselín, ktoré sa práve dajú využívať ako to biopalivo.

A keď sa tu pozriete teda na ten prepočet, na kilogram z hektára za rok, tak to dramaticky narastá až tisícnásobne, čiže teda tie riasy predstavujú obrovský potenciálny zdroj pre biopalivá a pre ochranu pred globálnym otepľovaním. No len na ilustráciu, už existujú takéto fermentačné zariadenia, kde sa tie riasy vo veľkom pestujú, ťažia, dokonca sa to dá pestovať v púšťach, teda v prostredí, že to neničí ornú pôdu, tie výťažky sú obrovské.

No tuná len na ilustráciu, že tie spôsoby spracovania sú jednak klasické, termické, jednak biochemické a množstvo tých produktov. V poslednom období sa objavujú aj takéto obrázky, že v neďalekej budúcnosti už budeme tankovať toto biopalivo. Realita je taká, že už niektoré lietadlá preleteli z Ameriky do Európy práve na palive pripravené na báze rias.

Takže okrem toho paliva, ktoré vzniká premenou tukov, tie riasy sú schopné priamo produkovať aj vodík alebo etanol, to je po spracovaní, takže je tam viacero možných perspektív ako využiť tie riasy pre prípravu toho biopaliva. No a ako by sme sa k tomu dostali. Existuje takýto bičíkovec, Euglena gracilis, ktorý takisto obsahuje chloroplasty, produkuje tiež množstvo tukov, takže to je ten náš výskumný objekt, ktorý nám umožnil sa k týmto otázkam vyjadrovať.

Ďakujem za pozornosť.

Michal KRAVČÍK - Voda je život
Pan Kravcik vyzývá k ochraně vod. Obhajuje systémy na zadržování vody tak, aby zabránil přírodním katastrofám.

Príjemné predpoludnie. Ja mám trochu trému, lebo ja som takzvaný reinkarnovaný technokrat a mám trochu viacej rozprávať o vode a o živote. A vyštudoval som vlastne priehrady, a tak sa nejak život so mnou pohral, že keďže som chcel študovať umenie výtvarné a potom architektúru, ale nejak som sa dostal na priehrady, tak vlastne po skončení školy som začal trochu rozmýšľať, že čo budem ja robiť, tak som sa dostal na akadémiu vied, ústav hydrológie, kde som začal trochu ináč vnímať vodu ako sa bežne začalo, to boli osemdesiate roky.

A život sa tak pohral, že nakoniec som skončil ako nezamestnaný za socíku, takže vlastne po socíku som začal riešiť niektoré tie súvislosti, ktoré by som rád vám prezentoval. Tak celá táto story sa začala v oblasti Tichého potoka, to je malá dedinka, kde žije asi 400 ľudí, teraz už menej. Vtedy tá dedinka bola traumatizovaná výstavbou priehrady a keďže som vyštudoval priehrady, tak vlastne mal by som to nejak posúvať ďalej.

Ale my sme vlastne s kolegami navrhli alternatívu, volalo sa to Modrá alternatíva a tu je zopár záberov, že čo sme robili v podstate, jeden taký typický príklad, s dobrovoľníkmi sme robili také smiešne veci, ktoré sa dosť zosmiešňovali v tom čase, vlastne a výsledok je toto tuna, teda obnovené krajina, to čo vlastne, keď vnímame minulý rok a vlastne posledné roky, že ako sa to deje, tak vlastne nie je to jednoduché.

Celá tá agenda sa potom preniesla do Tatier, tam sme mobilizovali, mali sme množstvo mladých ľudí, dobrovoľníkov, brigádnikov z 26 krajín sveta, pri obnove tatranskej prírody a my sme namiesto sadenia stromčekov robili v zásade takéto veci, nechať vodu v krajine, pretože vlastne tam, kde je voda, tam je život, tam rastie nový život a prináša dobré podmienky pre nás všetkých.

No a keďže my vlastne ako my, vodohospodári a technokrati, sme vymysleli takéto systémy, vidíte, toto je zapečatený zemský povrch, taká je filozofia naša, takéto rigolíky, celá filozofia kanalizovania, posielania vody preč vyústila do, istým spôsobom, aj do traumatických povodní, ktoré boli minulý rok. Toto zrejme poznáte a vlastne celý ten systém, v ktorom sme akosi zabudli na tú vodu, orientuje sa na takzvanú zmenu toku látok a energie v prírodných ekosystémoch, to znamená, že z tohto zabetónovaného, zapečateného zemského povrchu sa voda nevyparuje, ktorá by ochladzovala prostredie, ale mení sa to na takzvané citeľné teplo.

A tuná je vlastne taká pravda, že cesty Karpát, to znamená keď zoberieme celý karpatský oblúk, po tých cestách stekajú všetky tieto vody, dažďové kvapky, ktoré odtekajú preč a vytvárajú katastrofálne povodne tam, kde my žijeme. Výsledok je veľmi, veľmi nepriaznivý, to je istým spôsobom zlá správa, pretože všetky tieto štruktúry v krajinách naďalej existujú, ale napríklad v lesoch je zhruba 200 až 300 tisíc kilometrov lesných ciest, ktoré privážajú vodu na naše hlavy. Ďalšie.

A vlastne o tomto ja by som ja nerád mlčal. Toto je jeden obrázok, v podstate tento zajačik so zatvorenou pusou, takže vlastne preto som rád, že mám možnosť pred vami vystúpiť a vlastne ponúknuť vám niektoré veci nielen o zlej správe, ale ako to aj môže byť. Toto je Slovensko v 21. storočí a vlastne celé tieto extrémne prívalové dažde sa sústreďujú do horských oblastí a na potvoru v nížinách zase menej prší a ukazuje sa, že to je vlastne ako výsledok zmeny energetických tokov v atmosfére, spôsobené práve paradoxne vďaka vysušovaniu.

Pretože energia, boli sme v prezentácii aj v kozme, boli sme vlastne aj v počiatkoch života, dnes, tuná, v predchádzajúcich prednáškach, to znamená, že ten princíp, ktorý tuná je, slnko tečie do krajiny, ak máme vlastne vodu, dostatok vody v krajine, potom dominantná časť tejto energie sa transformuje na takzvané latentné teplo výparu, alebo sa kumuluje vo vyparenej vode do atmosféry, ak vysušíme krajinu, to znamená dominantná časť tohto tepla sa transformuje na citeľné teplo, čo znamená, že to vznikajú z toho tzv. horúce ostrovy ako Bratislava, Košice, Viedeň, Budapešť, Londýn, San Francisco a možno aj moje rodisko, to znamená, že celý ten princíp spočíva v tom, že vznikajú horúce ostrovy, ktoré potom vytláčajú mraky do kopcov a tie sa vlastne potom v oveľa extrémnejších prípadoch vylejú a spôsobia katastrofu.

To znamená, tá nová podstata tohto poznania je, že voda čo tečie zhora nadol do nížin, nás zaplavuje, ale zároveň vlastne aj voda tečie zdola nahor, pretože my vytláčame mraky do kopcov. A preto v nížinách menej prší a v horách viacej prší, tak ako vlastne je to poznanie v rámci Slovenska. No a prečo to tak je, lebo máme prevrátené hodnoty v ochrane vody. A vlastne naďalej sa učíme aj na našich školách, na univerzitách všetky tieto princípy, to znamená ideme zhora nadol a vlastne kľúčová je kvapka vody a keďže vlastne sme zabudli na to, že potrebujeme, aby čo najviac dažďovej vody vsiaklo do pôdy a viacej sa vyparilo, tým pádom to už nefunguje, to znamená menej vody vsakuje do krajiny, menej sa vyparuje, tým pádom sa vlastne menej vody recykluje v malých vodných cykloch a výsledkom je, otvárajú sa nožnice pre extrémy počasia.

Extrémy, ktoré spôsobujú katastrofy, tornáda, živelné pohromy, náhle zmeny teplôt, náhle zmeny počasia, povedzme z 30 stupňov na 5 stupňov, z 5 stupňov na 30 a spústu iných vecí, chaotické turbulencie v atmosfére, ktoré sú spôsobované práve nedostatkom vyparenej vody v atmosfére. No a to bola zlá správa. Dobrá správa je, že to je jednoduché, riešiteľné, pretože z viacej vody saturovanej a infiltrovanej do krajiny sa viacej vody vyparí a tým sa recykluje v systéme viacej vody a výsledkom je, že tie nožnice extrémov sa zatvárajú a potom vlastne prší oveľa viac, ale takzvaných mäkkých zrážok, pretože doobeda sa nám voda vyparí a poobede vlastne môže spŕchnuť a celkom prijateľne a nie takto ako my sme zažili povedzme minulý rok a posledných minimálne 20 rokov zažívame.

No a to znamená, že celé to postavme na nohy. Slovensko je typické tým, že máme dve prevrátené pyramídy, jedna je Slovenský rozhlas, druhá je Mestský úrad v Košiciach na Terase, maličká, tiež prevrátená pyramída, takže mali by sme začať od kvapky a keď vyriešime kvapky, aby saturovali, vsiakli do pôdy, potom máme vyriešené ekosystémy, máme potoky, stabilné máme rieky, ktoré nás neohrozujú. A potom je nám vlastne oveľa ľahšie žiť a nemať problémy.

My sme to nazvali ako "New Water Deal", trochu sme to odkukali od amerického prezidenta Roosevelta, ktorý počas hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch mal "New Deal" a jedna vetva išla na revitalizáciu krajiny. Takže princíp je veľmi jednoduchý, viac vody v krajine, viacej saturovanej do pôdy, viac vyparenej vody, viacej mäkkých obláčikov a viacej dažďa v systéme a stabilných, ľahkých, nie takých dramatických, aké poznáme.

A toto je vlastne zopár takých inšpirácií, ktoré by vás mohli inšpirovať. Dažďové vody môžeme nechávať v takzvaných dažďových záhradách, systém je veľmi jednoduchý. Od strechy až po vlastne zelených plôch, namiesto tých vybetónovaných, alebo z vybetónovaných zaasfaltovaných plôch, by sme mali nechať vodu v krajine a na zelených plochách, aby sa tá voda vyparovala a ochladzovala nám prostredie.

Alebo takéto systémy, aby ste mali lepšiu orientáciu, to je proste viac inšpirácie okolo... Tieto veci najnovšie naši priatelia z Berlína z Technickej univerzity už riešia dokonca Alexanderplatz a iné lokality. Toto je všetko, aby ste vedeli, dažďová voda. To znamená, že tá voda, ktorá k nám z nebíčka prichádza, ostáva v krajine a spríjemňuje nám prostredie, ochladzuje a nemáme takéto extrémy.

Dá sa to množstvo technických technologických vecí riešiť, napríklad ako budovať cesty, ako vlastne dávať priestor vsakovania dažďovej vody tam, kde rastú stromčeky. My to všetko posielame do kanála, napríklad z Bratislavy sa ročne odkanalizuje, aby ste vedeli, 20 miliónov kubíkov vody, to znamená, keď to zoberieme, prepočítame na energetické toky do atmosféry, tak Bratislava produkuje zhruba 14 tisíc gigawatt hodín tepla do atmosféry, čo je zhruba päťmesačná produkcia všetkých elektrární na Slovensku, za takéto obdobie.

Slovensko odkanalizovaním a posielaním vody preč, produkuje ročne 175 tisíc gigawatt hodín, čo je päťročná produkcia všetkej elektrickej energie, ktorú naše elektrárne vyrábajú, takže údajne, že vraj je energetická kríza. No a toto je ďalšia inšpirácia, že ako sa to dá v urbanizme riešiť, v architektúre, takzvaná vodná architektúra by mohla byť veľmi zaujímavá, ako to riešiť konkrétne, to znamená, že napríklad takýto stav a tuná je miesto pre dažďovú vodu, veľmi jednoduché, takže môže to byť pri rodinnom dome...

No a toto je už vlastne záver, mám ešte nejakých, takže vlastne, ak máme srdce, ak máte srdce priatelia, tak vlastne vás poprosím zadržujme dažďovú vodu v krajine, pretože všetky vody, ktoré máme tuná, pochádzajú z dažďa a z vody rastie nový život. To znamená, tak ako plodová voda, tak aj vlastne všetka voda, na ktorej my sme závislí, to je jediná vec na svete, na ktorej my sme závislí, na to aby sme mali stabilné počasie, stabilné ekosystémy, lebo vodu, kto likviduje, likviduje život a pokiaľ viem, existuje zákon o treste.

To znamená, že keď niekto zlikviduje život, tak je trestaný a ide od väzenia, priatelia, ja sa teda pýtam, že vlastne my, čo likvidujeme vodu, prečo nie sme trestaní za to, že likvidujeme život. Tak vám veľmi pekne ďakujem, veľmi vás pekne prosím, ak môžete vo svojich rôznych riešeniach vlastne využiť, či vo vlastnom dome, či vo vlastnej firme, riešiť zadržiavanie dažďovej vody tam, kde padá. To je naša perspektíva a to základné posolstvo. Ďakujem pekne.

Peter Krcho - Vědí děti že se narodí?
Doktor Peter Krcho hovoří o tom, co znamená pro lidstvo neonatologie a jak vteřiny rozhodují o osudu dětí.

Takže, ďakujem pekne za možnosť a za pozvanie. Trošku to upresním. Nechcem hovoriť o tom, že ako pomáham deťom na svet, lebo toto robia kolegovia. Ja skôr zabezpečujem to, aby tie deti, ktoré prídu na svet a majú nejaké problémy, aby tie problémy nemali. A skôr chcem hovoriť o tom, že ako to tie deti prežívajú, keď sa narodia. A skôr ma zaujíma ešte viac to, že ako to vnímajú ony, keď sa ešte len majú narodiť.

Že čo sa u nich deje a skúsime si niečo o tom povedať, pretože, keď som dostal to pozvanie sem na TED, tak hneď som podozrieval, asi dva dni predtým, ako mi došiel ten mail, som podozrieval študentov, lebo mali sme takú celkom zaujímavú diskusiu a som si povedal, no určite to oni na mňa našili, že ma tu nejako presadili a zistilo sa teda nejako, že nie, takže som rád, že môžem byť s vami a skúsim vám povedať niečo, čo je určite veľmi podstatné a možno budete mať nejaké zaujímavé myšlienky, ktoré sa budú na tieto veci viazať.

Začneme konkrétne už nejakými takými zaujímavými údajmi. To sú oficiálne údaje zo zdravotníctva, ktoré hovoria o tom. To je analýza z roku 2003 až 2006, kde priemerný počet cisárskych rezov v jednotlivých krajinách, ktoré sú tu vymenované v Taliansku sa rodí cisárskym rezom približne 37 % detí v Holandsku sa rodí cisárskym rezom len asi 14 % detí. Keď si pozrieme tento graf, tak asi viacerých z vás napadne, že v Taliansku sú iní ľudia, alebo v Holandsku sú iní ľudia?

A jednoznačne nie, ako ľudia sú v podstate určite z toho zdravotného hľadiska a konštitúcie organizmu určite rovnakí. Čiže tu sa deje niečo, čo súvisí s kultúrnymi zvyklosťami, alebo s nejakými ďalšími záležitosťami a keď si to my ako neonatológovia, tí, ktorí sa staráme o tie deti, pozrieme, tak hneď nás napadne, že tu dačo asi nie je celkom v poriadku. Takže o tom by som chcel trošku rozprávať, lebo ja som presvedčený o tom, že ten optimálny počet tých detí, ktoré by sa mali narodiť cisárskym rezom, je niekde, niekde medzi.

Možno tých 14 je málo, tých 37 je stopercentne strašne veľa. Takže po tisícročia, po stáročia sa v podstate rodili tie deti spontánne, nikto to neplánoval a asi toto je ten najlepší spôsob, a to je to, o čom chcem hovoriť, že tie deti musia vedieť o tom, že sa majú narodiť. Lebo inak, ak nevedia o tom, tak, našťastie nie je to často, ale niekedy je to veľký prúser. Takže tu sú nejaké údaje z literatúry.

Jednoznačne sa tým už veľmi vážne zaoberá medicína, že stúpajúci počet predčasných cisárskych rezov, nie predčasných pôrodov, ale cisárskych rezov ako takých, celosvetovo má dokázateľný dopad na chorobnosť a súčasne aj na ekonomiku verejného zdravotníctva. Málo myslíme na to, čo vlastne ten plod prežíva, niekedy áno, poznám mnohých kolegov pôrodníkov, s ktorými sme tieto veci diskutovali, akože aj vedia vycítiť, aj dohodneme sa a vieme to správne načasovať, ale vie o tom dieťa, že sa bude musieť narodiť?

Ak to neriadime, ak to necháme na prírodu, vtedy to dieťa, krásne vidíme, že vie o tom, že proste všetko prebieha tak jak má, ale ak sa to snažíme riadiť, tak potom môže vzniknúť nejaký problém. Dieťa začína vnímať svoje okolie od 22. týždňa tehotenstva, to je ešte v období, keď ešte pokiaľ by sa v tom danom období narodilo to dieťa, tak nie je schopné vlastne prežiť.

Toto je jeden graf, ktorý, ja sa ospravedlňujem, že vám tu premietam nejaké grafy, ale sú strašne podstatné, aby ste to jednoducho vedeli pochopiť. Asi 700 minút pre pôrodom dochádza k pomerne prudkej akumulácii tekutiny v pľúcach toho plodu, ktorý sa má narodiť a asi dva a pol násobne narastie objem tekutiny v pľúcnom tkanive. Asi ste to možno nevedeli, že tie pľúca v podstate pred pôrodom opúchajú. A prečo opúchajú?

Preto opúchajú, pretože v čase pôrodu, keď dochádza k nárastu, asi 1000-násobnému nárastu hladiny adrenalínu v tele toho plodu, tak veľmi prudko tá tekutina sa naraz vstrebe, podporí cirkuláciu a musí dôjsť k tej obrovskej prestavbe, tie pľúca nedýchali, boli vyplnené tekutinou a za niekoľko minút musia začať fungovať na plné pecky. A všetko sa musí úplne otočiť. A to je niečo, čo to dieťa zažíva a na to sa musí pripraviť.

A preto hovorím, že každé dieťa by malo vedieť, že sa má narodiť, lebo tieto procesy, sa musia naštartovať. Na tomto grafe, to sa snažím znázorniť tak schematicky, tu je alveolus, ktorý je vyplnený tekutinou, tu sa nahromadila tá tekutina v tých pľúcach a je veľmi dôležité, aby tam bola, inak sa tie pľúca nevyvíjajú normálne a hneď ako sa to dieťa narodí, po pôrode sa prudko táto tekutina vstrebe, a vstrebe sa do pľúc, nevytlačí sa nikde von, ona sa vstrebe vo vnútri v tých pľúcach a ide do obehu.

Následne sa vlastne rozptýlia po vnútornej stene tých alveolov tie čiastočky surfaktantu, to je tá látka, ktorá udrží ten alveolus rozopnutý a dieťa je schopné dýchať a tuto dochádza k tej výmene plynov. Čo sa stane, ak to dieťa porodíme napríklad cisárskym rezom a porodíme ho o pár dní skôr a ono nie je pripravené na to. Táto tekutina sa vtedy nevstrebe, ostane v tých alveoloch a dieťa v podstate nemá čím dýchať.

Ten surfaktant, ktorý tam je, nemá sa kde rozptýliť, nemá ako vytvoriť tú jemnú vrstvu a to dieťa nie je schopné tú tekutinu nikde posunúť. A my tieto deti mávame, ony nemajú diagnózu, ony nemajú zápal, všetko je v norme, akurát že nie sú schopné dýchať a tá tekutina tam je. Extrémna situácia je, ak je to u dieťaťa, ktoré je narodené predčasne, to predčasne narodené dieťa, to 500-600 gramové má tú situáciu ešte komplikovanú, lebo nemá ani surfaktant, nemá ho dosť a má tam ešte aj tú tekutinu a to sú tie najťažšie situácie, ktoré riešim.

Dobre, tak poďme ďalej. Z čoho môžeme usudzovať, že sa na pôrod chystal aj plod. Sú to určité veci, ktoré súvisia s dynamikou zmien prekrvenia tela a končatín po pôrode. Podľa správania, podľa plaču, podľa fyziologických prejavov, pohybu, svalového napätia, reakcie na priloženie k prsníku matky a na základe týchto vecí. Ja robím asi nejakých 22, 21 rokov, takže všetky tieto veci krásne vidíme.

Toto je také dieťa, ktoré je porodené, v prvých minútach po pôrode má tak mierne modré ručičky, hlavičku v podstate a vidieť krásne ako sa začína prekrvovať. Ako ten hrudník sa prekrvuje, ale tie rúčky zostávajú ešte modré. A to je tá dynamika tých zmien, nám krásne povie, že všetko prebieha úplne v pohode a že nemusíme sa báť, všetko pôjde tak jak má ísť. Potom je tu samozrejme neskoršie, potom dostane mliečko a je spokojné.

My veľmi často vidíme tieto situácie, ktoré dieťa je pripravené k tomu pôrodu a ktoré nie. V prípade viac početnej gravidity, tam je to tak markantné a my také problémy máme u niektorých detí, toto sú napríklad štvorčatá. To boli traja chlapci a jedno dievčatko. A kolegovia sa rozhodli v piatok o piatej večer, že teda štvorčatá nemôžeme nechať na sobotu nedeľu, to už asi musíme nejako vyriešiť, niečo sa nezdalo u toho dievčatka, tak sa urobil cisársky rez.

A na základe toho všetkého, čo sme potom následne museli my urobiť, ostať štyria v práci a začať okolo nich skákať, tak vysvitlo, že to dievčatko bolo úplne v pohode, dýchalo samo, nepotrebovala nič, dostalo len nejakú infúziu, lebo malo 1100 gramov, takže to bolo v pohode, ale chlapec potreboval podporiť dýchanie- druhý chlapec, tretí chlapec, ten mal úplne pľúca také, ktoré absolútne neboli schopné fungovať, takže to dieťa muselo dostať rôzne katétre, strkali sme doňho všetko možné, aby sme vystabilizovali krvný tlak, museli sme ho uspať a tak ďalej...

On bol v podstate zdravý, len predčasne narodený, ale vyžadoval špeciálnu starostlivosť a pokiaľ by sme v tomto prípade trošku viacej hľadali ten optimálny čas, možno že traja by boli dobrí a jeden by bol zlý. Čiže v prípade viacpočetnej gravidity my sme práve na týchto skúsenostiach vedeli prísť na to, vedeli sme si to rozanalyzovať, vedeli sme nejako tie deti zatriediť, čiže nielen že boli predčasne narodené, lebo vieme to liekmi trošku ovplyvniť, ale bohužiaľ ten proces, ktorý následne tie deti musia zvládnuť, nevieme ovplyvniť ničím.

Napriek 21. storočiu musíme byť v pohode a musíme vyčkať. Lebo inak môže byť veľký problém. To je následne, tu je to dievčatko, ktoré bolo v pohode a tu sú tí traja chlapci, dievčatko a traja chlapci a teraz tu sú ako roční. Mám tu zopár fotografií, ktoré hovoria o takej tej opačnej situácii, ak sa nám nepodarí úplne ideálne to načasovať a hneď po pôrode sa ukáže, že jedno z tých detí, v prípade dvojčiat, nie že by bolo porodené predčasne ale porodené neskoro.

Niečo sa tam dialo a my sme na to neprišli. Toto je prípad takého chlapčeka a dievčatka, ktoré sa narodili v 34. týždni a hneď po pôrode sme vedeli, toto bábätko bolo v poriadku, to bolo dievčatko, bez akýchkoľvek komplikácií a u chlapca tam bola voľná tekutina v bruchu, tam mal aj poruchy svalového tonusu, patologické správanie a následne sme, v piaty deň, stále musel dostávať špeciálnu infúziu, mal chybné držanie končatín, dievčatko bolo úplne v pohode, dostávalo materské mlieko, a to boli deti okolo 2000 gramov, čiže nič nejako extra komplikované.

A dvanásty deň, jednoznačne vidíte u tých detí, že tento chlapček mal závažné metabolické problémy a určite sa chcel narodiť skôr. A my sme na to neprišli, respektíve to načasovanie. Dievčatko bolo v pohode. A tú sú ako šesťročné, kde chlapček má epilepsiu, závažné problémy s motorikou, dievčatko je úplne v pohode, nemá žiadne problémy. Takže to sú tie situácie, ktoré dennodenne riešime, a preto si dovolím tvrdiť, že to načasovanie je strašne dôležité.

To správne načasovanie a najlepším riešením je vyčkať ten optimálny čas, zhodnotiť si všetky riziká a je to rozhodnutie tímové, malo by to byť rozhodnutie tímové. Nie je to rozhodnutie jedného človeka. Pozor, nato si musíme dať pozor. Malo by sa venovať viac pozornosti plodu a jeho potrebám, niekedy ešte pred pôrodom. Možnosti sú. Nie je to 3D ani 4D USG, teraz také moderné, je to obyčajné USG, kvalitné, ale obyčajné a hlavne ten človek tam je veľmi dôležitý.

A prípadne, ak to vie urobiť za krátku dobu opakovane, vie zhodnotiť tú dynamiku, čo sa tam deje v tom tele tej matky a na základe toho povedať "áno" alebo "nie". Takže to je asi to, o čom chceme hovoriť. Toto je taký ďalší prípad, ktorý je veľmi zaujímavý, tak sa nás veľmi dotkol. Je to dieťa, ktoré je tu odfotografované asi hneď po pôrode, v prvých hodinách života, to som mal nočnú, takže som ho akurát vymákol.

A tu je vlastne na fotografi, asi o 6 až 7 dní neskôr. Bol to zaujímavý prípad preto, lebo do nemocnice prišla 16-ročná slečna, u ktorej sme vyšetrovali v detskej nemocnici chudokrvnosť, súčasne sme zistili, že tá chudokrvnosť je jednou z komplikácií leukémie, ona mala 16 rokov, teda má 16 rokov a súčasne sme zistili, že je tehotná.

Takže myslím, že aj pre tých rodičov to bolo také trošku silné a pre nás tak isto, ale viac-menej sme sa museli potom dohodnúť a sadnúť si viacerí k tomu, že ako to budeme riešiť a hneď ten prvý deň, vzhľadom na zdravotný stav matky sme naozaj posúvali rozhodnutie o stave toho dieťaťa niekde do ústrania, pretože bolo oveľa dôležitejšie v tom danom čase sa pokúsiť stabilizovať tú matku, tú matku-dieťa, šestnásťročnú, a vyčkať, napriek tomu, že sme vedeli, že to dieťa sa v tom bruchu už nemá dobre, tak sme museli, lebo v podstate riziká boli obrovské, že by to, asi 85%-ná šanca bola, že tá matka pri akýchkoľvek komplikáciách zomrie.

Spolu aj s tým dieťatkom. Čiže mali sme naozaj len asi 10-15%, podarilo sa nám to potiahnuť, potiahli sme to nejaké ďalšie 4 dni, po 4 dňoch sa to porodilo, všetko sa zvládlo, následne mamička mala vážne problémy, ale aj tie sa zvládli a po 2 mesiacoch potom išli domov obidvaja.

Takže toto sú také tie vyslovene hraničné situácie, ktoré môžu vzniknúť a myslím si, že okrem ekonomiky by sme v zdravotníctve mali rozprávať aj o tom, že takéto situácie sú a musí byť tím ľudí, to sú mnohokrát aj štyri oddelenia, ktoré sa do toho musia zapojiť a všetko to zvládnuť, aby ten výsledok bol čo možno najlepší. Takže, ja mám ešte 20 sekúnd a asi ani viac by som vám ani nechcel povedať, to by už aj pomaly stačilo. Takže ďakujem za pozornosť.

Saša ŠMIDÁKOVÁ - Hand made: 2500 opportunities
Křehká dívka s uměleckým talentem vede jeden z nejvíce inovativních internetových obchodů na Slovensku. Tajemství jejího úspěchu je odvaha následovat své sny.

Dobrý deň, ja som veľmi rada, že ste si prišli vypočuť aj takúto prednášku alebo náš príbeh o našom projekte. My sme si s Jurom, s mojím frajerom, ktorého pozdravujem, spustili pred časom taký projekt. Niekedy, keď sme v ňom teraz totálne zahrabaní až po uši a nestíhame sa vlastne ani porozprávať, tak si ani neuvedomujeme, čo sme to vlastne spáchali a čo sa to vlastne stalo a pripomenú nám to presne také udalosti ako je táto, že nás pozvali na TEDx, a tak nám to trošku pripomenie, že hm asi to nie je úplná blbosť, čo sme zriešili.

A celé sa to vlastne začalo tým, že mne sa asi 4 roky dozadu jedno leto proste pokazili náušnice. To bolo proste tak, že sa zošúchal na nich motív, boli to obyčajné nejaké plastové krúžky, masovo vyrábaná kupovaná bižutéria. Pokazil sa motív, zošúchal sa a keďže mi ich bolo ľúto, boli moje obľúbené, tak som si ich nejako opravila. Proste som tam niečo nalepila, niečo dokreslila, zalakovala som to s lakom na nechty, s priesvitným, a strašne spokojná som s nimi vybehla na hudobný festival Pohoda, ktorý určite všetci poznáte.

A tam vlastne v jednom stánku, ktorý je vlastne kamenný obchod v Prahe, môj obľúbený, kde som si chodila nakupovať alternatívnu módu, kde som cestovala si nakupovať veci, ktoré sa mi páčili, sa mi prihovorila majiteľka obchodu, proste mladá kočka, ktorá mi povedala, že ak tie náušnice vyrábam, tak by ich veľmi rada predávala vo svojom obchode.

Pre mňa to v tom období bol veľmi príjemný kopanec a motivácia, ja som mala v sebe také tendencie, ale v istom období som ich proste zavrela, zavrela som nejak tie dosky za tým, že ja nebudem proste robiť odev, nebude robiť tvorbu módnu, som obyčajné malé dievča z Trnavy a nikdy sa v tejto oblasti nepresadím.

Robila som administratívu, pracovala som proste ako úplne že normálne človek v kancelárii. A toto bolo po rokoch, kedy som to už mala v sebe také uzavreté a ukončenú akoby túto éru, taká veľmi príjemná motivácia. Niekto prejavil záujem o to, čo robím. A mňa to nakoplo, ja som proste človek, ktorý je perfekcionista, čiže začala som hľadať techniky, začala som hľadať metódy, dlho to trvalo, asi pol roka.

Prvé náušnice boli papierové a obťažovala som nimi moje kamarátky, za čo sa im dnes ospravedlňujem, že som ich nútila nosiť také príšernosti. Ale po čase som to vypilovala, hľadala som metódy a vzniklo proste niečo takéto a boli to iba také hračky, ja sa to ani neodvažujem nazývať šperky, nikto by to z profesionálnych šperkárov šperkom nenazval a boli to také srandy.

A strašne ma to bavilo a stávali sa mi s tým také postupy, že najprv som obťažovala tie kamarátky, potom si to začali kupovať kamarátkine kamarátky, potom si to začali kupovať neznáme baby, potom som sa odvážila prvú várku odniesť do nejakého kamenného obchodu, kde som po ceste naspäť strašne plakala, lebo mi bolo hrozne ľúto, že som tam nechala tie svoje deti, s ktorými som sa vyhrala.

Tak som išla z obchodu a kvapkali mi slzy ako hrachy a v podstate mala som byť šťastná, že prejavili o to záujem, ale na druhej strane mi bolo hrozne ľúto, že tá marža, ktorá je v kamenných obchodoch a ktorá je prirodzená, pretože keď máte obchod v centre Bratislavy, tak platíte nenormálny nájom a musíte mať šialenú maržu, bola tak obrovská, že ti moje náušnice sa dostali na ceny, kedy si ich nemohli dovoliť kupovať slovenské baby a ja som chcela, aby si ich kupovali slovenské baby, aby mali niečo pekné, ničo originálne.

A niekedy v tom období proste nabehol Juraj s myšlienkou, že tak ja ti spravím nejaký webshop a budeš to predávať cez internet. Tak Juro spravil webshop, tak vznikol prvý šialený shop s kančíkom a bol taký farebný, taký veselý a bolo na ňom proste fajn. Vtedy sa tie náušnice začali predávať fakt jak teplé rožky. My máme k tomu takú story, volá sa že „máš pokazený web“.

Pretože jednu noc som nahadzovala novú kolekciu, ja som to vždy vyrobila že 20 párov, v noci som to nahazdovala a ony sa na stránke nezobrazovali. A ja hovorím Jurovi: „Máš pokazený web!“ A Juro sa proste checkol, pozrel, samozrejme, programátor dôležitý, že: „Nó, to neni pokazené, ony sa hneď predávajú, jak ich nahadzuješ“. A to bolo... akože to bolo o polnoci, hej?! Že tie baby boli úplne vyprahnuté...

Tak mi niekedy v tom období došlo, že toto už nie je normálne, to nie je iba o mne a o mojej tvorbe, ale že tu vzniká úžasný priestor aj pre iných ľudí a priznám sa že aj zištne, lebo ja som to už nestíhala ten dopyt napĺňať. Ja som odišla z roboty, z normálneho zamestnania, robila som tie náušnice 8 hodín denne, mne to už začínalo liezť na nervy. Akože normálne, že manufaktúrna robota...

A v tom období som aj spoznala hrozne veľa ľudí, ktorí niečo originálne vyrábali, lebo ak niekto vyrába originalitu, tak aj kupuje originalitu. Takže už som mala aj také to gro a začala som do Jura hustiť, poďme to otvoriť aj pre iných, poď do toho a Juro strašne nechcel, strašne ma s tým niekam poslal, že ty si úplne, že naivka, ty si blázon, to nemôže ísť, dobre si to premysli, a jak ma poslal preč, tak ja som si spravila také kolečko, po kamarátoch, po známych, po ľuďoch, ktorí robili projekty a v tom období som sa veľmi veľa rozprávala s ľuďmi a malo to rôzne podoby.

V tom období bolo Sashe chvíľu v mojej hlave kamenný obchod, s kamarátkou sme si pri víne strašne plánovali jak spustíme kamenný obchod a budeme tam predávať samé originálne handry a na druhý deň z toho bola kocovina a nič viac a potom to mal byť neziskový projekt, galéria, kaviareň, zo všetkého ma ľudia odhovárali, kvôli byrokracii, kvôli peniazom, kvôli starostiam.

Ja som sa po tom kolečku vrátila k Jurovi a ten videl, že to už asi myslím vážne, a tak sa aj on zamyslel a začal to brať vážne a keď sa grafik, webdizajnér a programátor v jednom zamyslí, tak to trvá rok, tak my sme si zobrali rok, kedy sme sa vzdali víkendov, kamarátov, rodičov, vychádzok do prírody, vzájomných vzťahov a začali sme makať a Juro to potom už chcel proste poňať seriózne a spustili sme v októbri 2009 ten môj shop, ten môj maličký shop sme otvorili proste pre všetkých, pre dizajnérov, pre autorov, pre remeselníkov, pre ľudí, ktorých to iba baví, neselektovali sme podľa kvality, ani podľa veku, ani podľa regiónu.

Skrátka úplne pre všetkých. Tu sú nejaké čísla, ľudí vždy zaujímajú čísla. Tak v septembri 2009, keď sme spustili, sme mali nejakého prvého autora, nejakého prvého predajcu, v podstate ako my ich nazývame, v októbri ich bolo 35, v novembri ich bolo 110. S tým sme počítali, také nejaké čísla sme asi mali v hlave, že ja som vedela, že tu je diera. Ja som vedela, že ten shop bude mať proste nejakých ľudí, ktorí sa chytia.

Rátali sme s nejakou stovkou, stovkami autorov a predajcov. Keď sa to potom v druhom roku začalo lámať a pribúdali stovky a teda v máji 2010 bolo 570, v novembri 2010 1530, tak dnes predáva po roku a pol na Sashe.sk, volá sa to Sashe.sk, volá sa to podľa..., volá sa to aj podľa mňa, lebo pôvodne to bol môj web mojej značky, čiže Saša a she, po anglicky že ona, ale už sme tomu chceli nechať tú návštevnosť, takže má to niečo aj so mnou spoločné, ale dnes tam predáva vyše 2500 autorov, takže vyzerá to asi takto dnes.

Potlačili sme tú šialené grafiku do úzadia, aby vynikli tie originálne farebné veci, a tých 2500 autorov nám tam vytvára úžasnú atmosféru, to sú všetko kreatívni tvoriví ľudia, ktorí robia veci s láskou, tie veci sú farebné a pomohli vytvoriť vlastne nejaký svet v svete, kde sa dá uniknúť pred tou šedivou realitou a urobiť si tam každý deň tú dobrú náladu a to považujeme za veľký úspech toho projektu, že nevznikol len shop o 2500 autoroch a ich stotisíc produktoch, na slovenské pomery veľká vec, ale vznikla komunita ľudí, ktorí sa chcú stretávať, ktorí sa chcú rozprávať, ktorí chcú robiť eventy, ktorí si navzájom radia, a to považujeme za najväčší úspech, že okrem predaja ako takého, je tam komunita ľudí a je tam farebný svet.

Asi všetci pociťujete niekedy preťaženosť z práce, všetci hľadáte nejaké úniky, ja sama obdivujem ľudí, ktorí sa odsťahujú niekam na lazy a tam chovajú kozy a pestujú zeleninu a úplne že proste uniknú a nie každý z nás má teda možnosť sa niekam odsťahovať a utiecť. A také tie malé úniky hľadáme každý deň, nejakou svojou cestou. A jedným z veľmi jednoduchých a veľmi efektívnych únikov môže byť aj tvorba a uniknúť si do tvorby je strašne fajn.

Možno že si pamätáte také tie pocity z detstva, keď ste, už ste to možno dávno nerobili, možno od základky mnohí z vás niečo netvorili. Ja som si istá, že sú tu ľudia, ktorí od základnej školy nechytili do ruky nožnice, nelepili, taký ten pocit, keď tvoríte až si pomáhate s vyplazeným jazykom a úplne zabudnete na realitu a pracujú ruky a nepracuje hlava a nefungujete tým bežným spôsobom ako každodenne rutinne v práci.

Tak ten pocit dávame, aj my dávame možno priestor a motiváciu na to, aby si to ľudia skúsili, lebo tvoriť je skvelé, tvorenie je úžasný relax, je to dokonca arteterapia by som povedala, ľudia si oddychujú, ale má to ešte aj ďalší level, to je ten, že keď niečo vyrobíte, možno sa to niekomu zapáči a to je už tá autorská hrdosť, pamätám si proste totálnu eufóriu, môj asi najkrajší pocit bol, keď som niekde išla po Michalskej ulici a stretla som babu, zbadala som úplne cudziu holku, ktorá mala na ušiach moje náušnice, to bol pocit, že kus mňa kráča na cudzom človeku.

Ja som nevedela, či sa mám za ňou rozbehnúť a obťažovať ju, že to je moje, to som ja, to je kus mňa na tebe, tak som sa iba tak za ňou pozerala a bolo to strašne fajn. A takých ľudí vlastne, ktorí majú možnosť dosiahnuť tento pocit cez to, je veľa a dostávajú spätnú väzbu a môžu vlastne sa rozvíjať v tej tvorbe, lebo to je pre autora strašne dôležité, nerobiť do zásuvky, nerobiť doma do šuplíka, že nikto to neuvidí, motivácia ide dole, ale práve že idú hore, rastú, dostávajú kritiku, pozitívnu, možno niekedy negatívnu, posúva ich to, skrátka ta tvorba sa vyvíja.

Príklad, z tých 2501, naša, takou tou marketingovou rečou top predajkyňa, proste holka, ktorá má u nás na konte predaných 680 párov náušníc, začínala pred rokom a pol u nás navliekaním korálok na šnúrku, ale robila to dobre, robila to pekne, babám sa to páčilo, ale ona sa nezastavila, ona investovala tie peniaze, ktoré zarobila, zlepšovala techniku, spravila si kurzy, mohla si začať nakupovať materiál, mohla začať sa zlepšovať a ona začala tepať kov, zasádzať doňho drahé kamene a dnes proste vyrába profesionálny šperk a tou tvorbou sa živí.

Človek, pre ktorého to bol koníček, sa dnes tou tvorbou živí. A mňa na tom všetkom úplne najviac baví to, že to sú príbehy ľudí, ktorí, to sú všetko Sashe ľudia, toto čo tam vidíte, to sú profilové fotky ľudí z webu, tých 2500 ľudí, možno ich tam nie je 2500, možno viac, možno menej, možno za túto chvíľu, čo sa tu rozprávame, pár autorov pribudlo. Pár desiatok vecí sa predalo. Mňa najviac baví, že to sú životy vlastne tých ľudí, ktoré sa premietajú aj cez ten web, sú to ich príbehy.

A ak vás čokoľvek z toho, o čom tu vlastne teraz hovorím, nejakým spôsobom zaujalo a hľadáte vy cestu a teraz si hovoríte no dobre, ale ako na to- a kde- a kde si to skúsim- a ja neviem, tak keď pôjdete na prestávku, tak rovno za dverami tejto miestnosti sme pripravili pre vás tvorivé workshopy, niečo, kde si môžete konečne vyskúšať to, čo ste si možno neskúsili desať, dvadsať, pätnásť rokov od základky a budete zase lepiť lepidlom a budete strihať nožničkami a budete si vytvárať niečo kreatívne, možno že sa zapatlete od farby, ja by som každého z vás dnes chcela vidieť, ako si vetrá tú hlavu tým tvorením a baví sa a možno pri tom vyplazuje jazyk a úplne sa zabúda niekde, pretože z toho môžu vzniknúť veci možno na takejto úrovni a možno nie, možno z toho bude iba hra, možno vám bude len chvíľu dobre a na chvíľu zabudnete na bežné povinnosti.

Tak ja mám ešte dve minúty a možno to skončím skôr, ale toto sú nejaké veci zo Sashe, tak len tak na záver. Tak keď vás to baví, tak aj toto z toho môže vzniknúť. To je všetko.

Bijan KHADEM-MISSAGH - Music as a key to understanding reality
Pan Khadem-Missagh je houslista, který zjistil, že tu jsou některé skryté souvislosti mezi hudbou a světem kolem nás.

Doobedie začal Dr. Krcho vysvetlením o narodení. On ale nevedel, že ja som narodil do hudobníckej rodiny. Vraveli, že moja matka mala nesmierne ťažký pôrod, pretože to bol pôrod dieťaťa s husľami v rukách. (smiech, potlesk) Narodil som sa v Tehráne dosť ďaleko odtiaľto, ale vyrastal som vo Viedni, hlavnom meste hudby. A počas všetkých svojich ciest po svete som videl rozličné hudobné kultúry. A to ma obohatilo tak, ako festivaly, ktoré som založil.

Stretnutia s priateľmi - hudobníkmi a kultúra hudby na celom svete mi pomohli pochopiť, že hudba je možno viac než len vychutnanie si niekoľkých okamihov. Keď sa spýtali Johanna Sebastiana Bacha, čo je to hudba, odpovedal, že je to jazyk. Jazyk slúži na komunikáciu. Hudbu predstavujú len vlny a vzduch, ktoré dosiahnu náš sluch, sú prostredníctvom nervov prenášané do mozgu, dotýkajú sa srdca, v prípade, že nepoužívame len mozog.

A nakoniec sa stane potravou pre dušu. Ale hudba sa tiež podobá na rebrík. Rebrík, po ktorom môžu duše vystupovať do vyššej ríše. Ale ak by ste chceli veľmi jednoduchú definíciu hudby, ide o spojenie odlišných nôt. Nič viac. Pre mňa je toto hudba, tá celosvetová inciatíva TED, ale i vaša iniciatíva tu v Bratislava, to, že vás tu všetkých vidím sedieť, každého z vás ako i mňa. Sme ako noty v jednej hudobnej symfónii. Ale čo je to nota?

Ak zahrám len pár nôt spolu... (hrá hudba) počuli sme rozličné noty, ako jedna nasleduje druhú, ale ak si vezmete len jednu z nich, jednu zo všetkých, samotnú strunu A Nazývame ju LA, struna A, Počujme zvuk, pomenujeme ho, Ale je toto tá podstata tónu? Podobne je to s každým z nás. Vy, vidím vás, vaše žiarice tváre. Vy ma vidíte, ako tu stojím, slávnostne oblečený pre vás. Ale vidíte tú podstatu? Podstatu noty Predstavujú mnohé vlny.

Nazývame ich alikvótne tóny, ktoré si pamätáte zo školy. Toto sú alikvótne tóny... (hrá hudba) všetky tie alikvótne tóny spolu vytvárajú jednu notu. Nazývame ju LA alebo A. Bez vibrácií tých ostatných tónov by sme mali namiesto zvuku hluk. A nedalo by sa to počúvať. A tak nemáme, nechceme, aby to tak bolo, nechceme na svete len hluk. Chceme mať hudbu. A preto musíme premýšľať o sebe. Chceme byť hluk alebo chceme byť zvuk?

A čo sú to tie alikvótne tóny, ktoré každý z nás má? Nazývame ich dobré vlastnosti alebo cnosti. Aké dobré vlastnosti v živote máme? Lásku, spravodlivosť, čo ešte? Priateľstvo, čestnosť, pokoj, pravdovravnosť, dôveryhodnosť a zo všetkých najťažšia pre mňa je v konečnom dôsledku trpezlivosť. Snažíme sa na týchto vlastnostiach pracovať, trvá nám to celý život. Niekedy si myslíme, že je to jediný cieľ.

Je to podobné ako tento vtip, pretože vďaka tomuto vtipu pochopíte, čo chcem povedať. Stalo sa to v koncertnej sále väčšej ako táto, celý orchester hral na pódiu a boli bolo tam obecenstvo a v dramatickej časti každý nástroj hral svoju úlohu. Tu stála skupina kontrabasov a kontrabas je ako husle, ale je samozrejme oveľa väčší, všetci prstami pohybovali tam a naspäť veľmi rýchlo, Ale jeden z nich len držal hmatník.

Niekto, kto sa díval, zašiel po koncerte za hudobníkom a povedal „Prosím vás, na jedom mieste všetci robili toto a tamto, ale vy ste len držali struny. Prečo to tak bolo?“ A povedal: „Viete, ostatní hľadali správny tón. Ja som ho už našiel.“ (smiech, potlesk) Toto môže byť len vtip. Pretože hrať vždy rovnaký tón musí byť veľmi nudné. A tak to je aj s ľudskou spoločnosťou. Musíme mať vzájomné vzťahy, musíme mať vzťah s ostatnými ľuďmi. Vtedy sa začína hudba.

Ak si vezmem jednu melódiu, jednoduchú melódiu... (hrá hudba) Ak k tomuto pridám viac hlasov, bude to bohatšie... (hrá hudba) Toto sa deje v orchestri. Nemohol som so sebou priviezť celý orchester. Ale rozumiete mi a samozrejme to viete. Ale dôležité nie je len to, že máme zvuk, ale vieme, že rytmus je jedna z najdôležitejších častí hudby. Rytmus nás pozdvihne do určitej inej úrovne precítenia hudby.

Rytmus je v skutočnosti to prvé, čo bábätko počúva v matkinej maternici. Je to bitie srdca. Ale to je obdobie zmien tak, ako sme videli na úplne prvých obrázkoch, až kým sa nenarodíme. A tiež, keď sa narodíme, tak nastáva obdobie zmien. Nielen ako jednotlivci, ale aj ako celá spoločnosť. A otázka znie, ako zvládneme toto obdobie zmien. V hudobnom svete sa to volá Napríklad „accelerando” alebo „ritardando”, zmena z jedného rytmu na inú úroveň rytmu.

Koniec melódie znel takto... (hrá hudba) Toto bol prechod od meditatívnej alebo kontemplatívnej časti melódie k viac tanečnej časti. Vytvárať budúcnosť už dnes, to je hlavný aspekt, ktorý som si z TED odniesol. Myslím si, že je to jeden z najlepších sloganov alebo slov alebo cieľov, ktoré by sme vo svojom živote mohli mať. Aká byť mohla byť budúcnosť orchestra? Nájsť zjednotenie vo svojej nesmiernej rozmanitosti, pri všetkých tých odlišných nástrojoch.

Každý hrá iné noty, ale sme zjednotení prostredníctvom spoločnej predstavy do budúcnosti. Tak vyzerá konečné usporiadanie. A zjednotení sme prostredníctvom cítenia rytmu. Ak necítime spoločný rytmus, nikdy sa nepohneme dopredu. Budúcnosť, ktorú si pre všetky tieto nádherné noty na svete predstavujem znie: Táto zem je jediná domovina a obýva ju ľudstvo. O tento cieľ sa oplatí snažiť. Samozrejme, že to nie je jednoduché.

Na túto prácu sa musíme sústrediť v tomto období zmien. Aká je teda úloha jednotlivca V tomto procese? Spomínate si na tie husle? Prirovnajme jednotlivca k samotným husliam. Ak si ich zoberiete, vidíte, že majú hlavu, majú krk, majú telo. V nemčine nanešťastie máme definíciu, nehovoríme ako v angličtine „a violin“, hovoríme „die Violine“. V ženskom rode. A je to krásne. Možnože v budúcnosti bude Medzi mužmi a ženami existovať rovnováha. To bude úžasné.

Ale čo je najdôležitejšia časť huslí, ktorú nevidíme? Toto je historický nástroj. Ale čo je najdôležitejšia časť, ktorú nevidíme? Je to ten prázdny priestor vnútri. Je to miesto, kde vzduch vibruje a prenáša sa k vám všetkým. Ak by bol vyplnený, zvuk by prestal. To mi pripomína určitú slobodu, ktoré získavame, odpútanosť, ktorú musíme mať vo svojom vnútornom živote. Byť oslobodený od nenásytnosti, od závisti, od nenávisti, od všetkých druhov predsudkov.

Je to niečo, na čom môžeme pracovať, a musíme na tom pracovať každý deň. Je to veľmi ťažké. Ale potom je všetko pripravené, môžete umiestniť husle na stenu a tešiť sa z krásneho nástroja. Ale bez zvuku. Musí prísť do kontaktu s niečím zvonka. A to je sláčik. Pre mňa je sláčik symbolom dotyku so svetom okolo nás. Môže to byť príroda, je to matka, otec, je to rodina, vzťahy, vaši partneri, sú to deti, sú to naši učitelia, naši študenti.

A tento dotyk týchto dvoch vecí - vonkajšieho sveta a vnútorného sveta - sa niekedy zakladá na sile. A to je hrozné. Ľudská história je plná týchto negatívnych príkladov. Sila nikdy nevytvára hudbu ... (hrá hudba) To nie je možné. Niekedy slová, ktoré používame, a komunikácia, ktorú používame, jazyk, slová, ktoré používame, v nás vyvolávajú strach. Nie je možné mať správne spojenie sláčika so strunami, ak som vždy hrozbou. Nie je to možné.

Jediná možná myšlienka, pocit, ktorý sa ukrýva za našimi slovami, mal by byť za našimi slovami, mal pri odovzdávať pocit lásky od jedného k druhému. A to je jediný vzťah, ktorý pri husliach máme... (hrá hudba) Láskavý dotyk. Niektorí z vás možno neviete až toľko o sláčikovom nástroji alebo o husliach. Trochu vás o nich učím. Ale väčšina z vás, som si istý, keď ste boli malí, tak ste hrali na nejaký duchový nástroj.

Ak si vezmete flautu, flauta sa pôvodne vyrábala z bambusu. Na to, aby ste z bambusu vyrobili flautu, ho musíte najprv zrezať do správnych rozmerov, to, čo si myslíme, že je také dôležité – drevo, vnútorná časť, vnútro, bolo odstránené, stalo sa dutým. Potom výrobca nástroja možno použil nejakú metódu, aby do dreva urobil diery, Možno niečo bolestivé, nie jednoduché. Keď si to vezmeme ako príklad, prirovnanie k jednotlivcom.

Musíme sa zbaviť toho, o čom si myslíme, že je to dôležité. Naša osobnosť, naša sláva, naše meno, naše sebecké túžby, naše nesprávne myšlienky, naše predsudky, musíme získať dutý priestor, Stať sa dutou trstinou. To si myslím, že by bolo dôležité. A ťažkosti, ktorými v živote prechádzame, bolestivé ťažkosti nás obohacujú, neškodia nám, pretože ak by tie diery vo flaute neboli, zahrali by ste len jednu alebo dve noty.

Ale nie tú rozmanitosť tónov, ktorá je na flaute. Takže moje prianie, moja túžba a myslím si, že cieľ, ktorý stojí za to, Aby sme preň celý život žili, je ten, že by sme sa mali snažiť, priať si - čokoľvek, čo si prajeme, dosiahneme - mali by sme sa snažiť stať sa ako flauta, stať sa dutou trstinou, z ktorej bolo odstránené tkanivo sebectva a túžob, z ktorej boli odstránené sebecké túžby, vyfúknuté preč, aby sme sa mohli stať čistým kanálom, prostredníctvom ktorého láska môže tiecť k ostatným. Ďakujem vám.

Janka and Šimon PAJGER - domácí vzdělávání
Je škola opravdu nejlepší místo pro vzdělávání našich dětí? Paní Jana Pajgerova učí své děti doma, a její syn, Simon Pajger, je chytrý kluk.

...napísať na ministerstvo a pokúšali sme sa o experiment, proste prešli sme si nejakú takú cestu a potom, v istej fáze zrazu to tu bolo a Šimona sme zobrali zo školy a začali sme sa učiť doma. Často sa ma ľudia pýtajú, že "Vyzerá to tak ako v škole?" "Ako vyzerá ten váš všedný deň?" "Je to to isté ako v škole, len ste za kuchynským stolom namiesto za školskou lavicou a za katedrou?"

A to je taká klasická predstava, že ako by to malo vyzerať, lebo všetci sme na tom odchovaní. Nič iné si vlastne nevieme veľmi predstaviť. A ja tomu hovorím, že je to taká, že "škola doma". Ale "škola doma" je strašne úzky pojem o tom, čo to je vzdelávanie. Ja by som to strašne rada rozšírila a možno aj teraz, vo vašich mysliach, na taký pojem, že "vzdelávanie doma". Tá "škola doma" je súčasťou toho všetkého.

Ale to domáce vzdelávanie je pre nás, ako pre rodinu, je to náš životný štýl. Ja všade kde idem, kam sa pohnem, čo robím, tak ja stále, ja som tým úplne prerastená v tej mysli, ja stále premýšľam o tom, čo sa z toho tie deti môžu naučiť. Ja keď plánujem víkend, tak plánujem ho s tým, že čo sa tam deti naučia. Keď kupujem pexeso, tak kupujem dopravné značky alebo, ja neviem, hrady alebo chránené rastliny, keď idem na návštevu ku kamarátke, tak zoberieme už aj prácu s literatúrou...

Keď už sú väčšie deti, nájdeme si v nejakej literatúre mesto, čo je v tom meste zaujímavé. Je tam nejaká zaujímavá architektúra? Je tam dobré múzeum? Je tam nejaká fantastická galéria? Proste sa to prelína celým naším životom, celým naším bytím. Pestujeme si, aby deti videli ako rastie hrach, pestujeme aj preto, aby videli, že fyzická práca má hodnotu a zároveň pri tom všetkom robíme záznamy, zo všetkého. Všetko, čo sa deje, robíme záznamy.

Takže učíme sa systematickej práci. Keď pečiem koláče, kysnuté, tak si to nafotíme, ako krásne tie kvasinky pracujú a by ste neverili, ako veľa sa z toho deti naučia, pretože majú veľa otázok. Keď vyberám tú burinu, teraz predvčerom prišiel za mnou Mirko a hovorí mi, to je najmladší syn: "Maminka, prečo vyberáš z tých zemiakov tú burinu?" A ja mu hovorím: "No tak... prečo?" Čiže nechávam tým deťom priestor, aby si našli odpovede sami.

Aby mali dosť priestoru tú odpoveď hľadať, trošku ich nakopnem, samozrejme, keď už sa nevedia ďalej posunúť. A v tej domácej škole, v tom domácom vzdelávaní, máte nato neuveriteľne veľa priestoru. Pretože, ako som povedala, teda máte nutné gro, ktoré musí človek spraviť a v našom systéme určite, pretože na pol roka a na konci roka idete do školy na skúšky a tie musíte stíhať, všetko to, čo je v tých osnovách, ale toto nám zaberie strašne málo času.

My tomu hovoríme, že sú to povinné cviky- ako u krasokorčuliarov. Oni musia zvládnuť nejaké povinné cviky, my to ale zvládneme za nejakú 1,5 alebo 2 hodiny za deň. A potom máme taký úžasný priestor, v ktorom sa môžeme úplne rozletieť a naplniť ho neuveriteľne zaujímavými alebo tvorivým aktivitami alebo proste aj všedným dňom, všedným životom, pretože život prináša strašne, ale strašne veľa, to je nesprávne slovo však?

...veľmi, ale veľmi veľa príležitostí na učenie. Sú všade... tie príležitosti, len treba si ich všimnúť. A keď si ju človek všimne, treba ju chytiť a využiť. Keď ideme okolo kaluže, v ktorej plávajú žabie vajíčka, tak si uvedomíme - tak táto kaluž nemá šancu, tá sa vyparí, pokúsime sa tie vajíčka zachrániť! Vykopeme novú jamu a napíšeme si Ten a ten dátum: “Vykopali sme jamu pre vajíčka, preniesli sme vajíčka" a ďalší zasa po týždni - "Prišli sme sa pozrieť na vajíčka, skontrolovali sme čo sa tam deje a pokúsili sme sa ich zachrániť."

Nepodarilo sa nám to. Aby ste si nemysleli, že sme zachránili žabky. Nepodarilo sa nám to, ale bolo to pre nás veľmi užitočné, veľa sme sa pri tom naučili. Keď ideme...teraz sme cestovali napr. do Košíc zo Žiliny, a cestou sme mohli pozorovať. My sme necestovali len tak na sucho, my sme si zobrali mapu Slovenska. A to je také krásne. Pozeráte von oknom a vidíte Malú Fatru, vidíte Veľkú Fatru a teraz si to zase na tej mape prštekom, také 6-7 ročné dieťa sa už vie celkom dobre orientovať na mape.

Ja viem, že mapa sa učí v škole až v 4. ročníku, ale nás to vôbec netrápi. Keď sa tam na to príde, tak vtedy to už budeme vedieť a nič sa nestalo. Veľmi veľa sa stretávame s ľuďmi v našom okolí, jednak naši známi, ale aj neznámi ľudia. Nebojíme sa ich osloviť. Keď sme boli v bábkovom divadle, tak sme potom zašli za tou herečkou a tej sme sa opýtali na to predstavenie.

A ona nám s takým nadšením porozprávala o tom ako tvorili tú scénu a čo všetko sme si pritom ešte mohli všimnúť a aké to bolo úžasné, že my sme mali snáď väčší zážitok z toho stretnutia s tou tvorivou ženou ako z toho samotného predstavenia, aj keď samotné to predstavenie bolo tiež veľmi pekné. Čo by som vám ešte porozprávala z tých nápadov, čo všeličo sa dá robiť. Tak neviem, či si teraz hneď tak ľahko ešte spomeniem.

Á, ešte to vám porozprávam, ako krásne tvoríme a rozvíjame tvorivosť aj takú sluchovú a zrakovú. To sú také jednoduché veci, že s deťmi idete von do krajiny, do prírody alebo hoci kam a zatvoríte oči a teraz počúvate zvuky mesta alebo zvuky dediny alebo zvuky lúky alebo zvuky lesa. My máme to šťastie, že máme príležitosť počúvať na jeseň aj jeleniu ruju alebo húkanie sovy počas roka.

A deti krásne vnímajú vlastne aj celým telom, aj všetkými svojimi zmyslami vnímajú tú prírodu, takže to si tiež veľmi užívame. Pozorujeme oblaky, pokúšame sa dotvoriť. Je tam korytnačka, je tam pes, je tam mapa Slovenska... Proste využívame tie príležitosti stále. Ja všade kde idem, idem do mesta aj s predškolákmi, tak "Toto je aký obchod?". Tovar, služby, rozoznávanie, a proste asi by som sa už zamotala, keby som vám ďalej tieto veci rozprávala.

Ja verím tomu, že každý z vás má kopec nápadov, čo by sa v tom všednom živote dalo vidieť a robiť. A to sú tie naše voľné jazdy. Ako tí krasokorčuliari majú nielen povinné cviky, ale jazdia aj voľné jazdy. Tak toto sú naše voľné jazdy. A o jednej takej voľnej jazde by vám porozprával aj Šimonko. Nechceme, aby to vyzeralo, že škola je nejak strašne zlá, ale niektoré veci ako keby nedotiahne do konca. Škola ma naučila vlastne čítať, ale nebavilo ma to.

Aj písať ma naučila, ale ani to ma nebavilo. No a potom prišla "domáca škola" a mama mi podšupla jednu takú knižku. To bola vtedy pre mňa najdobrodružnejšia literatúra, akú som si vedel predstaviť. Ale samozrejme po nejakom tom čase som už bol dosť vyčerpaný, lebo som ešte nemal takú čitateľskú výdrž a tak som išiel za mamou, aby mi to dočítala. Ale mama si už predtým pripravila nejakú robotu, ktorú súrne musela urobiť, aby ma mohla odbiť.

No a ja som si asi potom dal nejakú prestávku a čítal som ďalej. Nejaké 2 mesiace mi to trvalo. Teraz už zvládnem tú knižku za jeden šup. Teda čítanie už bolo vyriešené. Potom som prečítal dosť veľa kníh z Troch pátračov, tých dosť veľa ľudí pozná. No a to by bolo teda čítanie. A potom mama dostala nápad, že by sme si tie knižky mohli zapísať. Takže som si ako zapísal autora, názov, hodnotenie, obsah, dátum, ako dlho mi to trvalo.

A potom, keď som sa v písaní zlepšil, tak sme začali každý deň zapisovať. Takže taký príklad .10. Dnes Mafatu odplával z ostrova, na ktorom stroskotal a pristál na druhom. .10. Dnes som si prečítal prvý deň na ostrove. .11. Keď sa Mafatu zobudil, začal preskúmavať ostrov a tiež si postavil prístrešok. Mafatu sa dnes vydal na výlet. .11. Dnes sa Mafatu vydal preskúmať druhú stranu ostrova. Takže to je taký príklad, ako som si to zaznamenával.

Toto by sa v škole nedalo, lebo tam je kopu detí a kvôli jednému decku by čosi takéto nespravili asi. Čiže je to vlastne taký ako keby individuálny prístup k tomu dieťaťu, ale domáca škola je aj dosť o samostatnosti. Každé ráno som sa zobudil a našiel som si úlohy, čo som mal spraviť za jeden deň. Samozrejme pri dosť veľa z nich mi mama pomáhala, ale bolo na mne, kedy ktorú budeme robiť.

No musel som si to naplánovať aj tak, aby mama popri tom nejako stíhala sa starať aj o zvyšných dvoch bratov. Čiže som sa vlastne naučil plánovať si niektoré veci a bola to taká samostatnosť. No a keď som v 5.ročníku začal opäť chodiť do školy, tak som zistil, že spolužiaci majú trocha problém s tou domácou prípravou, pričom ja som problém nemal, lebo to nebol až taký rozdiel. Že....čo...(smiech, potlesk) Nebol to až taký rozdiel.

Bolo tých úloh menej a mal som na ne zasa iba popoludnie, nie celý deň a boj. Takže to bol taký ... Vyviedli ste ho z konceptu, tým potleskom. Že samostatnosť a individuálny prístup sa dajú spojiť vlastne v "domácom vzdelávaní" veľmi jednoducho. (Potlesk) Ja by som k tomu rada ešte teda doplnila, alebo teda potešila sa s vami, že Šimonko povedal aj o tej samostatnosti, pretože v nejakých amerických výskumoch som čítala, že americké, celkovo to asi bude tam v zahraničí, kde majú väčšiu už tú populáciu doma vzdelávaných školákov, tak tam si veľmi tie univerzity pochvaľujú tých domácich školákov, lebo že oni majú veľmi dobrú samostatnosť a zodpovednosť.

Že tieto 2 veci klasická škola moc dobre neučí. Tak to je taká perlička z nejakého vebu. Najčastejšie obavy, s ktorými sa stretávam, keď ľuďom rozprávam o tom, že učím deti doma, tak sú z tej socializácie a z pedagogickej neschopnosti rodičov. Dosť sa počudujem nad tou pedagogickou neschopnosťou rodičov, lebo rodičia sú veľmi efektívni učitelia svojich detí. Naučia ich skutočne za 6 rokov úžasné veci.

Naučia ich chodiť, naučia ich hygienické návyky, naučia ich jesť príborom a rozprávať. A v porovnaní s inštitúciami sú rodičia veľmi úspešní. Pretože často krát sa stane, možno, že niektorí rodičia, ktorí si adoptujú deti, tak by vám o tom vedeli rozprávať, že keď to dieťa vzali z tej inštitúcie, tak oni ho museli doma nanovo učiť chodiť. Tá inštitúcia nebola schopná to dieťa naučiť správne ani chodiť.

Čiže rodičia sú veľmi, ale veľmi efektívni učitelia svojich detí. Takže týmto by som sa veľmi nezaoberala. No a ešte tá socializácia. Pre krátkosť času Vám už nemôžem o tom veľa rozprávať, na to je veľa argumentov a výsledkov všelijakých štúdií, ale zatiaľ vám musí stačiť tento exemplár. Aby ste videli, že keď sa s ním porozprávate, on sa vás nebude báť, on neutečie, nie je strašne plachý, vystrašený, pretože teda bol chudáčik izolovaný alebo niečo podobné.

Takže zistíte, že on je celkom normálne socializovaný, tak ako všetci ostatní, ktorí majú byť socializovaní, v jeho veku. Takže myslím si, že to vám bude zatiaľ stačiť. Takýto príklad. Ešte by som vám rada povedala a ten potlesk mi zobral teraz tých pár sekúnd, takže ja si ich teraz ukradnem naspäť. A ešte to by som vám rada povedala, že keď nerezignujete, to, čo my, rodičia doma vzdelávajúci svoje deti, môžeme odovzdať vám, ostatným rodičom, je posolstvo, že nerezignujte na tú zodpovednosť vzdelávať svoje dieťa.

Nenechávajte to len na školu, že škola to spraví. Ponechajte si tú zodpovednosť niekde v sebe a keď budete pre to dostatočne nadšení zbadáte, že nadchnete aj svoje okolie. Nám sa podarilo nadchnúť ich starých rodičov natoľko... No neboli z toho najprv zrovna nadšení, ale ... (smiech, potlesk) Ale fakt...

Ale po tých niekoľkých rokoch skúseností proste to dospelo do takého štádia, že dedko s nimi zabsolvoval so všetkými, ja mám 3 deti, tak zabsolvoval s nimi kompletné vlastivedné vychádzky do celého okolia nášho mesta a babka keď na jeseň hrabe lístie, tak hovorí že "Chlapci poďte, budeme mať pracovné vyučovanie." Takže dokáže to nadchnúť celé okolie, aby investovali aj do tých vašich detí a v každom prípade to obohatí svet tých detí, obohatí to vaše okolie, obohatí to vás samých a určite to napĺňa to heslo tej konferencie, že Tvoríme budúcnosť dnes. Ďakujeme za pozornosť.

Peter KOŠINÁR - Computer security: Big bucks for a little bang
Kdo ví víc o vás? Zakladatelé společnosti Google, Facebook nebo vaše matka? Odpověď už nenení tak zřejmá.

Ešte som zabudol spomenúť jeho meno - volá sa Peter Košinár. Takže, dobrá správa, mám rád príslovia a porekadlá a po tom, čo som počul pred chvíľkou, som prišiel k veľmi nebezpečnému záveru O 20 rokov budem bez práce. Nebude to kvôli tomu, že všetky deti budú vzdelávané doma, alebo kvôli tomu, že by sa odrazu školstvo tak prudko zlepšilo. Bude to kvôli tomu, že budú rozmýšľať inak ako tie dnešné.

O tom, ako funguje dnešný svet, v tom elektronickom, nie v tom fyzickom, ktorý tu máme, o tom vám idem práve porozprávať. Moje meno je Peter Košinár a pracujem v jednej z tých firiem, ktorá to tu trochu nejak sponzorovala či partnerovala, či čo to. To nie je podstatné. Ja nerozprávam o firme, ja rozprávam o veciach, ktoré sú zaujímavé. Takže, chvíľa napätia, chvíľa napätia. Stlačím tlačítko - a nič. Čo sa s tým ešte dá spraviť? (smiech, potlesk)

Dobre, toto bola ukážka niečoho, čomu sa štandardne povie "To je počítačový vírus! Ono sa to pokazilo, ono to nefunguje." Takže ja urobím to podstatné a spýtam sa vás oveľa zaujímavejšiu otázku Čo je to milión? Viete? Neviete? Čo si predstavíte, keď poviem "milión"? Akože, je to tam napísané, pekné slovo, je tam jednotka a za ňou šesť núl. Predstavujete si pod tým baktérie? Predstavujete si pod tým galaxie?

Noro tu rozprával o tom, že sú bilióny a bilióny galaxií. Sú ľudia, ktorí si pod tým predstavia počet narodených detí. Sú ľudia, ktorí si pod tým predstavia množstvo škodlivého softwaru. V mojom prípade je to niečo iné. V mojom prípade je to zárobok. Nezarábam toľko, nie som to ja, ktorý by toľko zarábal, ale spýtam sa vás také, že Za koľko by ste zarobili milión eur?

Podľa toho, čo som si pozrel nedávno v nejakom časopise - dočítal som sa, že rádovo priemerná mzda na Slovensku v minulom roku bola 770 eur za mesiac. A vyšlo mi z toho, že keby vám štát z toho vôbec nič nezobral, tak ani za 100 rokov nezarobíte milión. Na druhej strane sú ľudkovia, ktorí dokážu zarobiť milión za rok. To bolo pred troma rokmi. Ľudia, ktorí dokážu zarobiť 20 miliónov za mesiac. To bolo pred rokom.

To sú tí, ktorí stratili morálne zábrany a zneužívajú iných. Zneužívajú iných v inom svete ako v tom, v ktorom sú títo navyknutí fungovať. My fungujeme v tom reálnom svete - v tom, ktorý poznáme. Vyjdem von - vidím strom, vidím trávičku. Vyjdem - nie, nevidím trávu, vidím trávičku. (smiech) Čo sa ale deje, keď prídem - čo sa ale udeje, keď v tom skutočnom svete niekto začne pracovať a interagovať s tým virtuálnym?

To, čomu hovoríme internet, to čomu hovoríme sieť. To elektronické, na čo sa používajú zariadenia, ktoré... jeden výstup je tam, druhý je tam, ďalší je tam... Dovnútra toho, kto z vás vidí, ako tam veci vo vnútri fungujú? Sú ľudia, ktorí rozumejú tej elektrickej časti - sú elektrotechnici a vyznajú sa v detailoch, ako a kadiaľ behajú elektróny, Vedia, aké napätie kam majú zapojiť. Sú ľudia, ktorí sa vyznajú v iných častiach.

Tí, čo sa vyznajú v tom, ako funguje logika, aké veci sa tam posielajú, čo je ich významom, tých jednotiek a núl, ktoré tam behajú. Ale stačí to? V tom reálnom svete tiež - keby som vám napísal Maxwellove rovnice, tak z toho sa dozviete presne, ako funguje elektrodynamika. Ale na čo vám to bude? To nestačí na to, aby ste pochopili krásu, aby ste vedeli interagovať s ľuďmi. To je málo. Exaktný popis je málo na to, aby ste vedeli pochopiť svet.

Možno aj ten exaktný popis toho virtuálneho je málo na to, aby ste v ňom vedeli fungovať ako ľudia. Ako tí reálni ľudia. Tie svety sa líšia. Základná vec, v ktorej sa líšia je tá, že v tom súčasnom svete, v tom reálnom, sa veci nekopírujú, neklonujú. Nie je to kvôli zákazu etickej komisie, tá možno zakázala klonovať ľudí, ale je to kvôli tomu, že sa jednoducho naklonovať nedajú.

Kolegovia fyzici by povedali, že je tam taký "No cloning theorem" - veta o neklonovaní. To s tým nemá tiež vôbec nič spoločné. To, čo je podstatné: keď je nejaká vec - prezentovátko - ktoré chytím a presuniem na iné miesto, ono na tom pôvodnom nezostane. V elektronickom svete sa veci môžu kopírovať, môžu sa množiť. Môžu pribúdať - a každá kópia je presne taká dobrá ako originál. Keď niekto niečo skopíruje, nezanechá na tom odtlačky prstov.

Nezostanú po ňom stopy, ktoré by ho umožnili ľahko nájsť. Ten akt kopírovania vyrobí identickú vec - identickú, rovnako použiteľnú, rovnako zneužiteľnú. Dobrá správa je, že v tom virtuálnom svete niektorí z nás už fungovať vedia. Väčšinou to nie sú tí, ktorí sú starí. Väčšinou to nie sú tí, ktorí sú čerstvo narodení. Je to niečo medzi tým - tí, ktorí sa s tým svetom stretli. My sme prvá generácia tých, ktorí pracujú s počítačom.

Tí, čo boli starší - nie, teraz nehovorím o veku. Sú medzi nami starší, sú medzi nami mladší. Ale hovorím o tom, že to sú prví ľudia - nikto z našich rodičov nebol ten, ktorý by naozaj aktívne pracoval s počítačom. Aspoň teda predpokladám, že nikto nemal doma nejaký tajný počítač, o ktorom by nikomu nepovedal a vynašiel ho 50 rokov pred ostatnými. Možné to samozrejme je. (smiech, potlesk)

To je ale vec, to je nový svet, do ktorého sme vstúpili, a každý sa v ňom začal nejak správať, každý preberá nejaké vzory, každý sa učí. Tento svet je ale oveľa mladší ako ten, ktorý poznáme. Skúsenosti, ktoré máme v tom reálnom svete, tých je veľa, tie boli získavané za dlhé roky, tie boli vybudované postupne. Ten virtuálny svet má možno 20 rokov. Keby som bol veľmi na detaily, tak poviem, že 26 rokov. Je trošku mladší ako ja. To je tak jedine to podstatné.

Za ten čas sa nedalo vybudovať toľko znalostí, toľko informácií, toľko vecí, toľko vedenia o tom, ako veci fungujú, ako v tom reálnom. Tie skúsenosti, ktoré ste nadobudli, potrebujete niekomu odovzdať, aby sa ďalej skultivovali. Dá sa to odovzdávať tak, ako sme počuli pred chvíľkou. Vzdelávať doma, vzdelávať v škole, učiť sa a tak ďalej. Ale veľakrát tam pomáha pýtať sa.

Mnoho ľudí má problém s tým, že vedia, že napríklad ich dcéra alebo syn sa v počítačoch vyzná a oni niečo nevedia. Ale to je predsa hanba spýtať sa syna, ako to funguje. Ak ste videli komédiu Marečku, podejte mi pero!, tak tam bolo „No a to uděláš jak?“ hovorí syn otcovi. A otec synovi na to „No, počkej, počkej. Jak, já udělám? Skoušíš ty mně nebo já tebe?“ „No jo, ty mne.“ Takže skutočný stav bol presne opačný. Otec si nepriznal to, že niečo nevie, ale napriek tomu sa to chcel dozvedieť.

To nie je hanba, nevedieť niečo a spýtať sa. Oveľa väčšia hanba je nepoučiť sa alebo sa nespýtať vôbec, lebo tým zostane hlúpy. A kto je hlúpy - trikrát skúpy. (smiech) Toto je svet, ktorý sa musí vybudovať postupne - nie naraz. Sú to také krásne veci, ktoré sa učia - kde? Neviem, ja nie som kognitívny psychológ, ja neviem, kedy sa takéto veci deti učia. Že červená znamená: „Stoj!“, zelená znamená: „Choď!“.

Ale viem, kedy sa naučia, že na link sa má klikať - ak je to podčiarknuté a modré, kliknite na to! To sa naučia od svojich rovesníkov, od otca, od kohokoľvek - to vypozorujú, že toto sa robí. A je to dobre? Je dobré klikať na čokoľvek, čo vidíte? No odpoveď je, samozrejme z môjho pohľadu, že nie. Ja vidím množstvo prípadov, keď to je veľmi zlá idea. Stále ich je oveľa, oveľa viac,... (smiech, potlesk)

Stále ich je oveľa, oveľa viac tých, kde sa to vyplatí, kde je to to, čo hľadáte - link naozaj vedie tam, kam treba. O tom je celý pojem „hypertext“ - to bol kedysi taký náš dobrý názov, dnes to už nikto nenazýva inak ako „web“. Prepojené veci - z jednej môžem prísť na druhú. Z jedného zdroja informácií na druhý. Pozriem si niečí blog, dozviem sa tam o novorodencoch, kliknem si, aha, novorodenec, dozviem sa, ako vyzerá, ako postupne rastie.

Či 700 minút je magická hranica a podobne. Naštudujem inú štúdiu, nájdem si tam pdf-ko, v ktorom sa niečo píše... Ale napriek tomu, aj v tomto svete, prekvapivo, nie sú tam iba dobrí ľudia, ktorí chcú všetci spolupracovať - tak to bolo kedysi dávno, keď internet začínal. Bola to taká spolupráca, boli to kamaráti. To boli vedci, ktorí si navzájom zdieľali dáta - nemali problém, že niekto použije jeho počítač a podobne. Nikto tam nemal niečo tajné, k čomu by nechcel pustiť iných.

Samozrejme, boli také veci, ktoré boli tajný výskum a podobne, ale to bolo na inej úrovni tajnosti ako to, že by ste niekoho nemali radi. Že by bol niekto váš nepriateľ a chceli by ste mu uškodiť - zmazať jeho súbory, na ktorých pracoval. Do ktorých investoval ťažkú námahu, niekoľko rokov. To bolo čosi, čo nebolo príliš mysliteľné. S tým ale koľko ľudí na ten internet prišlo postupne - tak tento stav sa zhoršil. Je tam časť tých, ktorí sú zlí.

Je tam veľká časť tých, ktorí sú dobrí. Je to podobné, analogické, ako v reálnom svete. Sú tam tí, ktorí sú zlí, a sú tam tí, ktorí sú tí dobrí. Tých dobrých je omnoho viac. Ale napriek tomu počúvame hlavne o tých zlých, čo urobia. Málokde čítate, že požiarnik zachránil mačku, alebo doniesol topánky. Oveľa častejšie počujete, že niekto niekoho zabil, že niekto niekoho okradol. To sú tie veci, ktoré sú zlé.

Dobrá správa je, že pokiaľ sa o nich dočítate v novinách, tak to znamená, že sú zriedkavé. Až budú tak časté, že o nich už nebudete čítať, tak to až bude zlé. Vtedy už bude neskoro. Našťastie je šanca tomu pomôcť. Vzdelávaním sa a pýtaním sa, či už detí alebo starších, nie je problém niekomu povedať: „Babička, urob toto!“ Tá najstaršia generácia sú väčšinou tí, ktorí sa boja vecí, ktorí nemajú problém sa niečo spýtať.

Tá stredná sú veľmi často tí, ktorí to považujú za hanbu - „Ja to predsa nemôžem spraviť. Však ako by som vyzeral pred svojím synom.“ To je hlúposť, to je nezmysel - syn toho môže vedieť viac a veľakrát vie. Áno, môže byť účelový - môže si povedať: „Dobre, ja ti to poviem, ocko, ale zaplať mi toľkoto!“

Alebo: „Zvýš mi vreckové!“ Alebo ešte zábavnejšie „No, ale budem môcť zostať pri počítači ešte o hodinu dlhšie.“ To ale nie je dobrá cesta - to je úplatkárstvo. To je síce čosi, čo je dobré ich naučiť, ale nie používať, ale bojovať proti. (smiech, potlesk)

To vzdelávanie a učenie je potrebné na všetkých úrovniach a nie na úrovni školskej, keď niekto príde a prečíta si v učebnici 3 riadky pod sebou. Také veci sa zabúdajú. Neviem, či viete, ako vyzerá to, keď sa študent učí na skúšku? To je že: nič nevie, potom odrazu vie, potom zabudne a pokračuje ďalej. To je tá krivka, ktorá vyjadruje to, že ako vyzerá učenie sa na skúšku, ktorá ma nezaujíma. Predo mnou bol krásny príspevok o tom, ako sa dá ten záujem udržať.

Ten záujem musí vychádzať z toho kto sa učí, nie z toho, kto ho učí. Ten, kto ho učí, môže byť entuziastický, môže byť zaujatý, ako sa mu páči - ale to nestačí. Je potrebné, aby ten záujem vychádzal z toho, kto sa chce učiť. To je ten, ktorý má šancu niečo sa dozvedieť. To je ten, ktorý má šancu to ďalej zveľadiť a spôsobiť zlým v budúcnosti ťažkosti. Nie tak, že by ich prepadol, ale tak, že sa nestane ich obeťou. Ja tu mám taký zoznam slov.

Je ich tam dohromady 6. Čo medzi ne nepatrí? Vie niekto? Všetci mlčia, čiže niekto nevie. (smiech) Alebo druhá možnosť: Dozvedeli ste sa, že mlčať je zlato, čo je tiež pravda. Z týchto vecí medzi ne podľa mňa nepatrí súkromie. Nepatrí tam preto, lebo tie ostatné veci sú tie, ktorých sa niektorí ľudia boja. Mnohí ľudia sa boja lietať, mnohí ľudia sa boja učiť v škole matematiku, mnohí ľudia sa boja jadrových reaktorov, ďalší sa boja toho, že budú sami, ďalší sa boja zubára.

Súkromie je iné. Súkromia sa ľudia neboja. Oni sa boja oň. Oni sa boja o svoje súkromie. Tá vec, ktorá im chýba. To je to, čo by sa sťažovali, keby im niekto ukradol. Kto by mohol? Ako sa kradne súkromie? Prídem k vám, otvorím skrinku, vyberiem 5 kg súkromia a odnesiem si ho domov? No, asi nie. Mám tu ešte druhý zoznam, na ktorom sú 4 mená. Keď ich nepoznáte, tak ten prvý a ten tretí, to sú páni, ktorí založili Google, ten štvrtý založil Facebook. Ten druhý, to nie je pán, to je dáma. (smiech)

Kto nepatrí sem? Sem v skutočnosti nepatrí matka, lebo veľakrát o vás vie, nie kvôli tomu, že je žena, ale kvôli tomu, že o vás veľakrát vie menej ako to, čo sa zdôveríte iným. (smiech, potlesk)

Ako to, čo sa zdôveríte Googlu. Ako to, čo píšete na Facebook. Neviem, či viete, čo vaše deti píšu na Facebook. Veľakrát tam napíšu niečo ako napríklad „Práve som došla domov a mama mi vynadala za to a to.“ Ale bez toho, aby ste boli jej priateľkou (v zmysle Facebookovom, nie skutočnom), tak sa to možno nedozviete.

Možno jej kamarátky o tom budú vedieť. Možno sa to občas dozvie pán Google. Keď si vyhľadáte svoje meno, občas sa nestačíte čudovať. Ja som sa o sebe dozvedel tiež veľa zaujímavých vecí, keď som sa vyhľadal. Našťastie to boli moji menovci, nie ja. Dozvedel som sa, že riadim akúsi firmu, a myslím, že som aj biatlonista alebo niečo také. (smiech)

To nie je až tak podstatná vec. Z tých informácií sa dá veľa vyťažiť. Na tom je založený Google aj Facebook. Tie informácie, ktoré im poskytujete - oni z nich ťažia. Oni vám dávajú reklamu. Reklamu, ktorá by vás mohla zaujímať. Podľa toho, čo hľadáte. Podľa toho, čo píšete. Kam sa pozeráte. Na aké linky klikáte. Oni o vás vedia veľmi veľa. A zamyslite sa nad tým: Keď chcete, aby niečo bolo neverejné, je rozumné to vycapiť niekde, kde to možno bude časom vidieť každý?

To „časom“ nemusí byť o 100 rokov, keď sa všetky archívy odtajnia. To hlavné nie je v žiadnych tajných archívoch. Môže to byť napríklad o 2 dni, keď sa niekto vo Facebooku sekne a spôsobí, že všetky veci budú vidieť. Alebo keď sa zmenia podmienky používania. Ak ste si všimli, tak pri registrácii na všelijaké stránky sa podpisujú také veci, že "Terms of use", čiže pravidlá používania a podobne. A väčšinou v nich je taká magická formulka "No a tieto podmienky sa môžu zmeniť kedykoľvek a bez toho, aby sme vás na to upozornili. Vy si to musíte sledovať sami." Tak schválne, koľko z vás pravidelne tieto veci sleduje? (smiech)

Výborne, vaša odpoveď bola očakávaná. (smiech) Toto je to, na čo ľudia častokrát narážajú. Myslia si, že keď je niečo na sieti napísané ako súkromné, že to súkromným aj bude. Nie. Keď to dám von, tak to bude možno vonku. Keď to dám do počítača, bude to v počítači. Keď to dám do mobilu, bude to v mobile. A počítač, mobil a podobné veci nie sú ja. To je nejaké zariadenie, ku ktorému môže mať prístup niekto iný.

Niekto iný fyzicky, ale aj niekto iný z opačného konca sveta. Vo všeobecnosti platí, že počítače nezvyknú klamať. Sami od seba ani nemôžu klamať. Klame ten, kto sedí za nimi. To je ten, ktorý tam môže poskytnúť falošné veci, môže o sebe tvrdiť nejaké nezmysly, môže vám nahovoriť, že „Ja som váš priateľ a potrebujem od vás súrne 100 $, lebo som na pustom ostrove - a mám tam internet.“ (smiech)

Toto sa môže stať. Keď sa tí, ktorí ten internet používajú, naučia nedôverovať všetkému, čo vidia - to bude dobrý stav. Toto je vec, ktorá platí globálne - treba všade, nad všetkým rozmýšľať. Lebo internet nie je lokálny, internet nie je dedina. Internet je všade a to je podstatné - nad tým sa zamýšľať keď na vás niekto útočí, môže to byť nepriateľ z opačného konca sveta. Jeho nemusíte zaujímať vy, jeho cieľom môže byť akurát niečo z vás získať.

Každý človek sám o sebe je človek - milión. Ale to neznamená, že keď ste nezaujímavý kvôli počtu, že vy sa obeťou nestanete. Vy alebo vy - ktorýkoľvek sa môže stať obeťou. Nie úmyselne, ale náhodou. Dobrá správa: Dorozprával som. Rozprávka žiaľ nekončí - ten príbeh sa neskončil tým, že som dorozprával. Ten príbeh sa skončí až vtedy, keď všetko zlo vymýtime - čo tak skoro nebude, v rozprávkach to býva rýchlejšie, ale hlavne vtedy, keď ľudia zmúdrejú.

Prestanú nalietavať na veci, ktorým by v realite nikdy neuverili, ale vo virtuálnom svete ich považujú za reálne, samozrejmé. Výhra v lotérií a podobne. S tým ste s určite stretli už aj vy. Týmto vám ďakujem za pozornosť a rozprávky je naozaj teraz už koniec.

Tomáš Bokor / Andrej NÁVOJSKÝ - Rozvojová pomoc a propojování uzlů
Události v rozvojových zemích mají přímý vliv na nás a ve stejnou dobu, může země jako Slovensko také vliv na významné problémy v zemích třetího světa.

Keď si Rasťo povedal, že hľadáme nové riešenia, tak to bude skôr parketa Tomášova a ja sa budem snažiť hľadať nové pohľady na to, čo nás spája s rozvojovými krajinami, čo nás spája aj s tou Afrikou a celkovo ja to nazývam alebo budem nazývať 'globálny juh'. Budeme sa baviť o globálnom vzdelávaní a rozvojovej spolupráci.

Pre niekoho to môžu byť možno abstraktné pojmy a tak to trošku zreálnim a budem hovoriť o tom, na čo myslím, keď jem čokoládu, prečo nemám nový mobil alebo prečo mám starý mobil, v čom sa mýlil Geldof, Bob Geldof, asi poznáte toho speváka. Aj keď neviem, nie som si istý, či niekto pozná viac ako len tú jednu pesničku 'I don't like Mondays'. Ak je tu niekto taký, tak by som bol veľmi prekvapený. A v čom má pravdu kolega Bokor, to bude hovoriť ďalej.

Ja začnem s tým Geldofom. Možno tá frustrácia, že naozaj je to kráľ jedného hitu a teda minimálne v tom mojom pomyselnom rebríčku One hit wonders s tou jednou pesničkou 'I don't like Mondays'. Možno, že ho táto frustrácia priviedla k tomu, aby sa preslávil niečím väčším, niečím masívnym a urobil v '85 veľkú akciu, ktorá sa volala Live Aid. Neviem, či si to pamätáte, niekoľko obrovských koncertov v jednom čase na viacerých miestach vo svete.

A prečo sa Geldof mýlil, alebo prečo si myslím, že nadlho Live Aid narušil náš vzťah alebo náš pohľad na rozvojové krajiny a celkovo globálny juh. Geldof v podstate vytvoril obraz Afričanov, obraz hladujúcich černošských detí ako obetí. Vytvoril vzťah nadradenosti, podradenosti. Nás ako mocných štedrých darcov a ich ako vďačných príjemcov a absolútne tam chýbali akékoľvek súvislosti.

Vlastne jediná informácia, ktorú dostali tí respondenti po celom svete bola asi tá, že v Afrike nepoznajú Vianoce, preto vznikla tá pesnička 'Do they know it's Christmas' a druhá vec, ktorú dostali alebo druhú informáciu, ktorú mali, že keď ich nasýtime, všetko bude fajn bez nejakých širších súvislostí, dlhodobých riešení. A tento vzťah alebo tento pohľad na globálny juh sa v podstate niesol nasledujúcimi rokmi, desaťročiami až v súčasnosti sa nejako mení a ja som sa tak snažil alebo sa snažím aj v práci rozmýšľať nad tým, ako sa definuje ten vzťah alebo pohľad na rozvojové krajiny dnes, z čoho vychádzame.

A ja pri tom definovaní nevychádzam z pohľadu na Afriku, Afričanov, africké deti ale vychádzam z pohľadu svojho. To je vlastne taká situácia, situačná fotka, muž čakajúci na rande, s ružou, pojedajúci čokoládu, ktorá pôvodne bola myslená pre tú slečnu, ktorú čaká a číta si smsku, že tá slečna prichádza neskôr. Ako ja som v tomto momente prepojený s globálnym juhom alebo s rozvojovými krajinami. Pozrime sa na tú čokoládu najprv.

A je zaujímavé, ja neviem, skúste si tipnúť možno, kedy sa čokoláda najlepšie predáva. Je to v období medzi Valentínom a Veľkou nocou. A čo sa stalo v marci 2011 je, že cena kakaa vzrástla o 25%. A prečo to tak bolo? Nebolo to tým, že sa... obyčajne v našich domácnostiach, keď vidíte tých čokoládových zajačikov, tak to s kakaom nemá veľa spoločné ale skutočná čokoláda, naozaj jej cena vzrástla. U tých fajnšmekrov, nastala panika na trhoch.

A bolo to z jedného jediného jednoduchého dôvodu a to bol konflikt na Pobreží Slonoviny. Malá krajinka v západnej Afrike, kde sa ale produkuje 40% kakaa alebo 40% kávových bôbov, ktoré sú potom vyrábané do čokolády, ktorú máme tak radi. Takže tento jeden jediný moment ovplyvnil niekoľko konzumentov, ak sa na to pozrieme pragmaticky, tak vlastne moje spojenie s globálnym juhom je, že ja chcem tú čokoládu. A ja ju chcem lacno a ja ju chcem často.

A toto je ten pragmatický dôvod, ktorý by nás mal privádzať k tomu, aby sme sa vôbec zaujímali o globálny juh a už to nie je ten morálny apel, ktorý vytvoril Geldof tým, že ukazoval sú to chudobné hladujúce detičky, zachráňme ich, nasýťme ich. Už tento morálny argument v súčasnosti moc neobstojí. V podstate sa na to môžeme pozrieť veľmi pragmaticky a vnímať tú rozvojovú spoluprácu alebo záujem o globálny juh ako veľmi prirodzenú potrebu, pretože sa nás to týka.

Rovnako tou kúpou čokolády ovplyvňujeme aj my tie životy v rozvojových krajinách, či už detskú prácu, spravodlivý obchod, obchodné pravidlá, demokraciu, konflikty. Všetko je navzájom prepojené. Druhý taký príklad je... možno nie každý máme radi čokoládu ale asi všetci používame mobil. Ale dnes tá kúpa mobilu už nie je len o tom, či budem mať nový typ s iPhonom ale aj o tom, či vieme, ako nás ten mobil spája so zvyškom sveta.

A neviem, či viete, ale v podstate počítače, laptopy, DVD technika, mobily by nefungovali bez jedného jediného minerálu a tým je koltán. Najväčšie ložiská koltánu sú ako naschvál v Demokratickej Republike Kongo. A hovorí sa, že... štúdie to dosvedčujú, že ťažba koltánu financuje dlhotrvajúci konflikt v Demokratickej Republike Kongo, kde zomrelo najviac ľudí od 2.svetovej vojny. Je to takmer 6 miliónov.

Čiže opäť tu vidíme jasné prepojenie nás ako užívateľov mobilných telefónov s tým, čo sa deje v globálnom juhu. Ale aby som to nesmeroval len takto negatívne tak samozrejme, je tu úžasné využitie telefónov v rozvojových krajinách. V Keni funguje úžasný systém mobilného bankovníctva. Funguje to veľmi jednoducho, prídete do nejakej búdky povedzme v Nairobi, odovzdáte peniaze človeku, ktorý tam stojí, ten pošle kód kolegovi, ktorý je vo vzdialenej dedinke na západe Kene.

A manželka toho robotníka príde k nemu, odovzdá mu kód a vyberie si peniaze. Druhé využitie mobilných telefónov, sme videli úplne úžasný príklad pri arabských revolúciách, kedy sms správy na twitteri, na facebooku, v podstate pomáhali rozbehnúť revolúciu, pomáhali udržiavať túto revolúciu. Čiže, ako ja vstupujem do týchto vzťahov? Už to nie je len o mne ako nadradenom alebo niekto kto má moc a kto má peniaze a o tých, ktorí sú na globálnom juhu.

V podstate som len jednou súčiastkou v globálnom systéme, v globálnej previazanosti. Ovplyvňujem, ako som spomínal, chudobu, ovplyvňujem klimatické zmeny. Zaujímavé, že najviac toho elektronického odpadu končí práve v rozvojových krajinách, ovplyvňujem detskú prácu, ovplyvňujem ľudské práva v krajinách, v ktorých sa minerály ťažia, v krajinách, kde sa pestujú kakaové bôby, demokraciu, obchodné pravidlá, konflikty, vzdelanie a som súčasťou väčšieho celku a to globalizácie.

Takže keď som na začiatku spomínal ten vzťah, ktorý bol vytvorený práve tým dedičstvom Live Aidu. Tam ešte som zabudol spomenúť obrázok od jedného z najzaujímavejších súčasných umelcov, toto je tiež od Banksyho, streetartistu britského a vlastne tá postavička mala nápis na tričku 'I hate Mondays', čo je veľmi pekný odkaz práve na Boba Geldofa a jeho hit 'I don't like Mondays'.

Takže z tohto sa posúvam na vnímanie mojej role a vnímanie previazanosti a už mi nestačí len naozaj nejaký pohľad na svet bez prepojení, bez súvislostí, bez viacerých informácií. A na začiatku stojí povedomie o témach, ktoré ma spájajú so zvyškom sveta a ďalej idem hlbšie a vnímam súvislosti, uvedomujem si moju rolu vo svete a potom pristupujem k zodpovednému konaniu.

A to je v podstate taká moja časť a ja sa aj opýtam Tomáša, že čo je potom ďalej odpoveďou, ako by sa na toto dalo nadviazať. Tá moja časť bola o globálnom vzdelávaní, o tom, že hlavnou témou globálneho vzdelávania je globálna prepojenosť a o tom, že dnes na to, aby sme sa zaujímali o rozvojové krajiny, nestačí alebo nemal by stačiť nejaký morálny apel, to, že chceme konať dobro, ale hlavne to, že je to proste prirodzená potreba, zaujímať sa, pomáhať, riešiť, fungovať v globálnych vzťahoch a aj to, že bez toho, aby sme neboli informovaní, bez toho aby sme naozaj nevstupovali do toho globálneho vzdelávania aj tá samotná pomoc a spolupráca bude neefektívna, pretože nemáme dostatok informácií, nepohybujeme sa v tých vzťahoch a nevidíme súvislosti.

Takže rozvojová spolupráca ako odpoveď a ako to je so Slovenskom, tak to už vám povie kolega Bokor. [TB] Takže, ďakujem Andrejovi. Andrej mi teraz tak trochu nahral na smeč, pretože tá globálna prepojenosť znamená aj globálnu zodpovednosť a jednou z tých odpovedí alebo aj tá zodpovednosť je aj zmierňovať rozdiely medzi krajinami sveta. A jedným z tých takých najefektívnejších prostriedkov je práve rozvojová spolupráca.

A ja sa na Slovensku stretávam s takými argumentmi skôr, že prečo to nerobiť. Neviem, či sme taký negatívny národ, ale každopádne ľudia mi kladú takéto otázky. A jedným z tých prvých argumentov je tak, my nie sme bohatá krajina, tam sú v západnej Európe tí ľudia, ktorí by na to mali prispievať. Tak na to väčšinou odpoviem asi tak, že patríme medzi 40 najsilnejších ekonomík na svete.

Naše HDP na osobu je asi 13-krát väčšie ako Keňa, ktorá je na tom v rámci Afriky ešte celkom dobre. Aby sme si to povedali tak prakticky, tak, ak vlastníte počítač, tak patríte k 4% vyvolených na svete. Na Slovensku má počítač každá druhá domácnosť. Ak si môžete kedykoľvek odskočiť na toaletu, alebo aj latrínu, tak patríte k tej šťastnejšej polovici ľudstva, pretože 2,6 miliardy ľudstva nemá prístup k záchodu ani k akejkoľvek latríne.

Čiže mohli by sme si povedať, že na Slovensku, my patríme k takej svetovej smotánke a preto máme určitú zodpovednosť. A pozrime sa na to, ako sa k tomu staviame. Keby sme si pozreli, že koľko dávame na rozvojovú pomoc, tak zoberme si to, že koľko z každého eura, ktoré sa na Slovensku vyprodukuje dáme na rozvojovú pomoc. Keby sme si to jedno euro rozdelili na 100 centov, tak my z toho jedného centu dávame 6%. Čiže z tej stovky iba jedna a z nej 6%.

Čo je žalostne málo. V porovnaní s takým Švajčiarskom, ktoré teraz nie je nejakým z tých najväčších a najzodpovednejších donorov, to dáva polovicu centu z každého eura. Čiže v tej našej zodpovednosti voči rozvojovým krajinám sme ešte v tých záväzkoch dosť pozadu. Potom je tu taký klasický argument, že "No, my máme dosť vlastných problémov a musíme vyriešiť tie a prečo máme riešiť niekoho v Afrike."

Samozrejme. Na Slovensku máme ľudí, ktorí sú v hmotnej núdzi, ľudia, ktorí sú nezamestnaní a ten argument, ze máme sa starať najprv o svojich ľudí a potom o tých ďalších je úplne legitímny. Ale otázka je, aká má byť tá proporcia. Koľko máme byť zahľadení do seba a koľko máme dávať na tých ľudí, ktorí sú v skutočnej núdzi. Pretože, keď si povieme, čo znamená človek v núdzi na Slovensku, a čo znamená človek v núdzi v Keni, tak je tam diametrálny rozdiel.

Tam veľká časť ľudí žije bez elektriky, má menej ako 90 centov na deň, jedno jedlo na deň, bez tečúcej vody. Nie je tam úrad práce, kde by mohli ísť a niekto by im pomohol nájsť prácu, nie je tam štát, ktorý by im zaplatil zdravotné poistenie, v prípade, že sú nezamestnaní. Tí ľudia sa spoliehajú len sami na seba. To znamená, že tá núdza u nás a tá núdza v Keni je rozdielna. A tu je len tak na porovnanie koľko dávame na tie dávky v hmotnej núdzi.

Dávky v hmotnej núdzi, len pripomeniem, je len jedna malá časť celého sociálneho štátu. V roku 2009 to bolo asi takto 100 miliónov na dávky v hmotnej núdzi, 200 miliónov na rozvojovú pomoc v rámci celého sveta. Samozrejme, že tento graf by išiel až niekde úplne hore, keby sme si tu dali celý sociálny štát. Čiže je tu skutočne nepomer. A nesmieme robiť to, že tým, že sa zameriame na vlastné problémy, zabudneme na tie skutočné existenčné problémy zvyšku rozvojového sveta.

Tak potom je tu taký argument, že ok, tak nech štát dáva, ale ja ako jednotlivec, veď to jedno euro nič nezmôže. Tak tu vždy tak poviem, to je pravda, jedno euro je málo, ale možno pätina ľudstva by s vami nesúhlasila, tá pätina ľudstva totiž žije na 90 centoch na deň. Každopádne, vždy tu platí také to, že babka k babce, a bude z toho niečo veľké. A to sa napríklad nám v Človeku v ohrození podarilo.

My sme cez jednoeurové darcovské smsky vyzbierali 151 000 eur a z nich sme niečo urobili. Išli sme na Haiti, postavili sme 3 školy, zabezpečili sme ekologické latríny pre dve velikánske dediny, zorganizovali sme školenie pre ľudí, aby si mohli postavať svoje domy. To znamená, že z tých čiastkových jednoeurových darov sme dokázali niečo veľké. To znamená, že ten jednoeurový argument predo mnou neobstojí.

Potom je tu taký klasický argument, hmm, rozvojová pomoc - jeden z tých najväčších - je to neefektívne, kým sa tie peniaze dostanú k tým recipientom, k tým prijímateľom pomoci, toľko sa toho stratí, že jednoducho u nich ostane veľmi málo. A to je veľmi relevantný argument, a to sme si aj my ľudia v rozvojovej pomoci uvedomili. A preto sa nastavujú mechanizmy toho, aby sa čo najviac z tých peňazí dostalo k ľudom.

Takže v tej oficiálnej rozvojovej pomoci, napríklad SlovakAid, čo je slovenská rozvojová pomoc, sú tam mechanizmy na to, že iba 7% z toho projektu môže ísť na našu vlastnú prevádzku. Napríklad všetky veci, hmotné ako napríklad laptopy, projektory, a tak ďalej, ktoré nakúpime, musíme potom dať tým prijímateľom pomoci a to zabezpečuje, že maximum z tých peňazí, z toho balíka, ide do terénu, ide tam, kde sú najviac potrebné a my si tým nenapcháme vačky.

Samozrejme je tam potom to individuálne darcovstvo a tam je to horšie. Tu nemáme žiadnu nejakú oficiálnu agentúru, ktorá by toto sledovala. Ale ja sa tak opýtam, je toto dôvod, prečo individuálne nedarovať? Nie je to skôr dôvod, prečo darovať ale darovať zodpovedne? Darovať s tým, že si overím komu čo dávam a aký je ten človek, aká je tá organizácia transparentná? Lebo to darovanie prichádza aj s určitou zodpovednosťou.

Ale nie je to také úplne zúfalé, máme tu niečo také ako je reputácia. Ono získavať tie peniaze od jednotlivcov je omnoho omnoho ťažšie. Pracovať s verejnosťou je ťažšie ako pracovať napríklad so slovenským ministerstvom zahraničných vecí. Takže my si musíme dávať veľký pozor na našu reputáciu, pretože reputácia je ten prostriedok, ako my získame tie peniaze, aby sme ich potom mohli posunúť ďalej.

A každá organizácia, ktorá chce dlhodobejšie pracovať v rozvojovej pomoci si dá veľký pozor na to, aby tie peniaze využila na to, na čo sú určené, aby pracovala transparentne, aby sa vlastne nediskvalifikovala z toho v budúcnosti sa uchádzať o peniaze vás, verejnosti. Takže tie mechanizmy tam sú ale je to skutočne aj o zodpovednosti nás ako jednotlivcov. No a potom je tu taký, znova veľmi relevantný dôvod "No veď tá pomoc... ako my, keď im budeme dávať tie peniaze, ako, čo z toho bude, je to neudržateľné, a tak ďalej..."

Toto je relevantné. Toto je samozrejme relevantný argument, pretože dávať niekomu peniaze, dávať niekomu takzvané handouts, to znamená dávať nejaký hotový produkt ľuďom je samozrejme neudržateľné, pretože tie toky rozvojovej pomoci, ony kulminujú, niekedy tam sú, niekedy tam nie sú, vy tými peniazmi vytvárate závislosť. Keby vám niekto dával 5 rokov 100 eur mesačne, tak jednoducho prispôsobíte svoju životnú stratégiu tomuto zvýšenému príjmu.

Keď vám ja ich potom vezmem, tak jednoducho, urobí to viac škody ako úžitku. A preto aj rozvojová pomoc sa za posledných 30 rokov posunula. Posunula sa od dávania hotového produktu, od nalinkovanej stratégie ako by si ľudia mali zlepšiť svoj život, k tomu, že my im dávame slobodu sa rozhodnúť. Tá pomoc sa posunula od dôrazu na veľké infraštruktúrne budovania veľkolepé, skôr k menším projektom, kde pracujeme s komunitami, kde učíme ľudí ako sami napĺňať svoj ideál šťastného života.

Ako príklad uvediem náš projekt v západnej Keni, kde my nedávame peniaze domácnostiam na to, aby poslali deti do školy, my im nedávame peniaze na to, aby mali každý deň čo jesť. My im dávame mikropôžičky, ktoré musia splatiť a školíme ich, učíme ich ako šiť, ako chovať sliepky, ako pestovať banány a vlastne kombináciou týchto dvoch vecí, oni si vytvárajú malé podnikateľské aktivity a v týchto aktivitách vlastne vzniká zisk a tento zisk je udržateľný.

Takže my im dávame tie peniaze sprostredkovane. Oni z tohto zisku posielajú deti do školy, dokážu si zabezpečiť jedlo a dokážu si dokonca ušetriť. A toto je niečo už udržateľné. To znamená, že my keď odtiaľ odídeme tak tie malé podnikateľky tam ostanú, oni budú tvoriť ten zisk, budú posielať svoje deti do školy a budú mať čo jesť ešte aj mnoho rokov potom, čo my tam už v západnej Keni nebudeme.

A to je práve to povestné, že my nedávame tú rybu, ako sa hovorí v tej fráze, že nedávaj rybu ale dávaj udicu, lebo tak nasýtiš niekoho nie na jeden deň ale na niekoľko rokov. Takže toto je to, čo robíme v tej Keni, dávame tú udicu a nie tú rybu. Takže podľa mňa otázka nie je, že či rozvojová pomoc ale otázka skôr je, ako ju robiť. Ďakujem.

Stefanie WUSCHITZ - umělkyně ve světě open-source technologií
Ženy a technologie nejdou dohromady. Nebo možná, že ano? Stefanie nejen že chápe svět technologií, ale používá ho jako příležitost ke kreativitě.

Dobrý večer, ďakujem vám, že ste sem dnes večer prišli. Je pre mňa veľkou cťou, že tu môžem byť. Volám sa Stephanie a založila som túto skupinu pod názvom "Laboratórium slečny Baltazárovej". Je to miesto, kde sa hráme s elektronikou a experimentujeme s hardvérom. Snažíme sa znovu použiť staré zariadenia a elektronické prístroje, ktoré sú pokazené. S týmto nápadom som začala, pretože ma naozaj veľmi zaujíma, ako vytvoriť nové vzťahy medzi ľuďmi a počítačmi, ktoré sú založené viac na intuícii a pocitoch.

A pri ktorých sa nemusíme my prispôsobiť klávesnici a počítaču, ale počítač sa musí prispôsobiť môjmu správaniu a tomu, čo ja robím. A pretože som vždy bola jediné dievča v interaktívnych tvorivých dielňach a v dielňach, ktoré slúžia ľuďom na vyvíjanie takýchto vecí, a ... cítila som sa tam tak trochu sama a hľadala som ďalších ľudí, ktorí sa zaoberajú podobnými vecami, takže som začala ... (potrebujem ovládanie, aby som mohla posúvať snímky) ... a tak som začala organizovať workshopy a stretnutia pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o rovnakú oblasť.

Zistila som však, že čím viac som sa snažila a veľa ľudí sa snažilo zapojiť, z oblasti interaktívneho dizajnu, informatiky, umeleckých alebo dizajnérskych škôl ... vždy sa ako účastníci prihlásili muži. A preto som zacala premýšľať nad tým, prečo je to tak? Len preto, že to je veľmi ťažké alebo ... preto, že ... neviem ... jednoducho to nie je pre nás ... alebo prečo sú účastníci workshopov väcšinou muži?

Takže ... som sa ich opýtala- napríklad mojich kamarátiek: Prečo sa niekedy neprídete pozrieť? Je tam zábava, vymýšľame si, robíme bláznivé veci, hráme sa. Je to veľmi ľahké a zábavné. A ich reakcia bola: Nooo, čo ja viem, robíte s elektronikou? To určite montujete robotov a podobné veci. A v podstate mali pravdu, väčšina ľudí- väcšina mužských účastníkov - keď prídu a vidia mikrokontroléry a elektroniku a obvody, tak chcú zostrojiť robota alebo vyrobiť malé autíčko na diaľkové ovládanie alebo niečo podobné.

Takže som si uvedomila, že je vlastne už vymedzené, ako by sa mali technológie používať, a ak chceme zmeniť to, ako ženy vnímajú technológie, musí dôjsť k zmene v kultúre v oblasti technológií. Takže ... som premýšľala Dobre, ak je to tak, ako môžeme prilákať viac dievčat ... ako na to ... Začala som organizovať skupiny, ktoré sú len pre ženy alebo ľudí, ktorí sa sami označujú za ženy, napríklad transsexuáli a pre ženské účastníčky, a nakoniec sa stávalo, že prišli, pozreli sa na tie elektronické prístroje a zariadenia a najskôr nevedeli, čo do čerta s nimi majú robiť.

Ale potom, po nejakých 2 alebo 3 hodinách, keď sa proste prestali zdráhať a stratili zábrany, sa ukázalo, že ich to baví a majú veľmi inovatívny prístup k týmto senzorom a mikrokontrolérom, a elektronickým obvodom. Takže myslím si, že existuje akási neviditeľná cenzúra, niekde mimo nás, ktorá ženám bráni v používaní techniky alebo vyvinutých technológií nato, aby riešili svoje problémy, alebo v tom, aby boli kreatívne a vyjadrovali sa, a táto neviditeľná cenzúra je niekedy aj takou samocenzúrou, pretože si samé bránia v tom, aby sa stali techničkami alebo inžinierkami.

Takže, prečo je to tak? Išla som do tzv. hackerspace, teda spoločné miesto slúžiace na to, aby si ľudia vymieňali nástroje a skúsenosti, ale prostredníctvom ktorého aj spolupracujú na projektoch spojených s technológiami. A to jedno, čo som navštevovala každý deň zhruba jeden rok, sa volá „Metalab“. Aj vy v Bratislave tu máte jedno také, ale Metalab je hackerspace vo Viedni, v centre Viedne.

A tam sú skutočne veľmi milí ľudia, s mnohými som sa skamarátila, je to naozaj veľmi milá komunita, ľudia, ktorí zdieľajú spoločnú laserovú rezačku, elektronickú dielňu, dielňu dreva, je tam veľa ľudí, ktorí tam začínajú, pretože tam je internet zdarma a pritom je to asi len 200 ľudí, ktorí tam vymýšľajú projekty. Ide o to, že sa snažia byt veľmi demokratickí a veľmi otvorení, fungujú na základe otvoreného zdroja a zdieľaných kódov a nástrojov, ale v podstate ide o veľmi exkluzívnu záležitost.

V tejto skupine - Metalab- je 98 % mužov, medzi 200 mužmi boli asi 4 ženy. A ja som sa pokúsila ... keď som tam bola asi tak na rok alebo viac, uvedomila som si, že dôvodom nie je to, že ženy nezaujíma technika, ale to, že je to svojím spôsobom kultúra, v rámci ktorej jedia určité veci, pijú určité nápoje, hrajú určité hry, majú veľmi falické hračky a pracujú po nociach, niekedy je ich denný a nočný rytmus úplne iný ako u iných ľudí.

veľa dievčat si hovorí: „Tu smrdí!“ alebo „Nejdem tam ...“ Tieto vecičky jednoducho nie sú pre mňa, toto jednoducho nie je môj štýl ... Pretože hodnotia na základe veľmi povrchných kódov správania, vecí a predmetov, ktoré v takýchto hackerských priestoroch vidia. Takže som sa pokúsila dosiahnuť, aby sa ženy prestali báť chodiť tam a zmenili veci ... A nielen zmenili veci, ale aby sa aj zbavili strachu z používania elektroniky a nebáli sa niečo rozbiť, aby sa tých vecí nebáli, nepoužívali ich len spôsobom, akým sa majú používať.

Ale aby ich otvorili... prerobili ... vzali staré počítače, pozreli sa do nich, čo v nich je. Vezmite si sekretárky, ktoré pracovali posledných 30 rokov v kancelárii a nikdy svoje počítače neotvorili, ale pracovali na nich 40 hodín týždenne ... Snažíme sa zbaviť tieto ženy rešpektu a mýtov, teda len v skupinách, a ukázať, čím všetkým by technológie vlastne mohli byť, ako by sa dali definovať, takže by sme chceli nájsť nové výrazy a tiež nové mená pre technické časti.

Pretože niektoré sú veľmi mužsky zamerané. Napríklad, existuje mikrokontrolér, ktorý sa nazýva Arduino, my ho voláme Arduina. čo pôsobí ... no, smiešne, ale niektorým ľuďom to uľahčuje prácu a prístup. Aj pokiaľ ide o farby, máme v sebe veľmi hlboko zakódované predstavy, už ako deti sa hráme s vecami, alebo by sme chceli veci, ktoré sú povedzme ružové... a ak je niečo čierne alebo modré, tak reagujeme: "Jooj, toto asi nebude nič pre mňa, to ma asi nebude baviť.“

Takže sa naozaj snažíme zmeniť celý význam celej oblasti symbolov ... Vlastne sme sa pokúsili vytvorit akúsi antikultúru, stretávame sa každý týždeň, aj v rôznych mestách, kde organizujem workshopy pre ľudí, ktorí sú umelci, ale aj ... pre informatikov alebo dizajnérov, architektov, všetky kategórie ľudí, ktorí chcú pracovať s technológiami alebo ktorých život technológie ovplyvňujú.

Pretože ak sa ženy nepodieľajú na vytváraní a vývoji technológií, ak sú len konzumentkami, ak len používajú technológie, ako to robia každý deň, potom sa nemajú šancu zapojiť do skutočných zmien veľkých častí spoločnosti, na ktoré má technika vplyv a ktoré sprostredkúva. Vezmite si len na spôsob, akým komunikujeme prostredníctvom skypu alebo mobilných telefónov, alebo spôsob, ktorý nám umožňuje navigáciu po celom svete alebo v mestách vďaka GPS, alebo spôsob, akým sa orientujeme vo svete prostredníctvom internetu, alebo niektoré spôsoby zhromažďovania údajov alebo tomu, ako sme vystavení informáciám.

Takže si myslím, že je naozaj veľmi dôležité, aby sa aj ženy stali súčastou tejto oblasti. Ako som už povedala, ten projekt sa volá „Miss Baltazar´s Laboratory“, a stretávame sa pravidelne, ale teraz chodím aj na rôzne miesta, kde vediem workshopy a snažím sa vytvárať siete medzi ženami, ktoré sa môžu navzájom učiť to, čo už vedia a zároveň získať odvahu, pokiaľ ide o to, čo už vedia.

Pretože niekedy, keď žiadam nejakú ženu, aby zorganizovala workshop, tak mi povie: "Joj, to nie, ani neviem, ako sa to robí, I keď veľmi dobre viem, že to robí od 10 rokov a je v tom naozaj veľmi dobrá. Takže tieto workshopy, na ktorých si ľudia vymieňajú svoje vedomosti, im pomáhajú aj v tom, aby si uvedomili, čo už vedia. A iným to pomáha, aby sa tak nezdráhali, keď vidia, že to robí aj niekto iný.

Ak som nikdy nerozložila mobil a nepoužila na niečo iné starý motor alebo reproduktory, potom je pre mňa veľmi tažké si to predstaviť. Ale ak vidím niekoho iného ako to robí, niekoho kto je ako ja, potom si poviem, aha ona je ako ja, aj ja by som to mohla robiť, takže vytvorenie vzoru je na našich workshopoch veľmi dôležité. Na našich workshopoch zvyčajne nevytvárame nové obchodné plány alebo nové produkty, ktoré idú na trh. Oveľa viac nás zaujíma vytváranie platforiem založených na hre, aby ľudia mohli jednoducho prísť so zábavnými nápadmi a kreatívnymi bláznivými myšlienkami a občas vytvárame interaktívne inštalácie– také umelecké výtvory.

Používame veľmi jednoduché technológie, jednou z nich je tento mikrokontrolér Arduino, teda Arduina, ktorý má niekoľko analogických vstupov a výstupov, takže k nemu môžete napríklad pripojiť nejaký senzor, ktorý vám odošle informáciu o teplote alebo tlkote srdca alebo pohybe v priestore, napríklad o zrýchlení, alebo o čomkolvek, čo by ste chceli zmerať, a keď prevediete tento údaj do nejakého iného výstupu, napríklad by to mohla byt animácia, ktorú kontroluje, mohol by to byť zvuk, nejaké modely, ktoré sa pohybujú určitým spôsobom, a v ideálnom prípade to nekončí vstupom a výstupom, ale v ideálnom prípade je z toho dynamika, pri ktorej sa vy ako užívateľ toho, čo my vytvárame, stanete súčasťou konverzácie a začnete sami formulovať a vyjadrovať svoje myšlienky prostredníctvom tejto platformy a tohoto rozhrania.

Takže sa snažíme vytvárať príbehy a technológie slúžia skôr ako zázračné zariadenia a niečo ako mysliace predmety, ktoré pôsobia spolu s nami a pomáhajú nám, aby sme mohli vyjadrovať svoje potreby a pocity. Takže, ako som už povedala, pre mňa je naozaj dôležité, aby ľudia mali prístup k novým nástrojom, aby sa nebáli ich používať, aby sa odvážili vyvíjať ich sami pre seba, aby neboli len spotrebiteľmi, ktorí dostanú niečo hotové, čo musí alebo nemusí fungovať, ale aby sa vlastne pokúsili pochopiť to, nazrieť dovnútra – čo nie je čierna skrinka, ale aby sa naozaj pokúsili zistiť, čo s tým chcú robiť.

Takže asi o niečo také som sa chcela podeliť aj s ľuďmi v iných krajinách a jednou z krajín, kde som zorganizovala workshop, bola Sýria, konkrétne v Damašku. Toto bola skupina v New Yorku, kde sme použili odpad a staré elektronické zariadenia, ale toto je ... Prepáčte, trochu zaostávam za prezentáciou. Toto je workshop o otvorených zdrojoch, ktorý sme robili v Sýrii. V Sýrii sa samozrejme tajné služby správali veľmi podozrievavo voči tomu, čo do čerta tam my, dievčatá robíme.

A vzali nám niektoré mikrokontroléry. A mali sme aj pár iných problémov, pretože sme si nemohli stiahnuť open source softvér, pretože ten web práve vtedy bojkotovali z americkej strany... Mali sme problémy aj preto, že nebolo pripojenie na internet a ľudia mali naozaj zlé počítače a na tých počítačoch boli samozrejme crackované verzie windows, niečo ako bezplatné verzie, ale na ktorých sa nedal zmeniť kód.

Takže tam bolo veľa prekážok, ale nakoniec z toho bol jeden z mojich najlepších seminárov, pretože neuveriteľne zapálené a oddané, a pôvodne to malo trvať 3 dni, ale nakoniec z toho bolo 8 dní, pretože sme nevedeli prestať. A ja som v podstate plánovala zostaviť malé rozhrania, ako som opísala už predtým, napríklad senzory a nejaké výstupy z pohybu motorov alebo animácie, a predstavovala som si, že na koniec by bola malá výstava s výtvormi vystavenými na stoloch, ale napokon z toho boli naozaj obrovské inštalácie, pretože tam bolo toľko nápadov ako využiť tie technológie, takže sme mali ... napríklad ... vlastnoručne vyrobený senzor krokov.

Otec jedného z dievčat pracoval v sýrskej televízii, takže sme mali množstvo starých videopásiek a keďže videopásky sú vodivé, majú však odpor, takže keď na ne stúpite a urobíte jeden krok, tak je váš odpor iný, ako keď urobíte ďalší krok a ste v inej polohe, takže môžete merať, ako ďaleko niekto zájde. Takže sme vyrobili všetky tieto koberčeky z videopásiek a v priestore tým vznikali určité zvuky a animácie.

A tiež sme vyrobili napríklad niečo ako les, a to z rôznych drôtov s ping-pongovými loptičkami, v ktorých sú LED-ky a kamienky, a keď pomedzi ne chodili ľudia, rozsvecovali sa a zase zhasínali, volali sme to: Dotkni sa ma. Alebo sme tam mali aj takú inštaláciu s interaktívnymi animáciami, kde ľudia mohli vidieť sami seba ako siluety ku ktorým bol pripojený text, takže sa s tým mohli hrať.

Bol to neskutočný zážitok môcť spolupracovať s toľkými rôznymi ľuďmi z rôznych kultúr a keď som sa snažila porovnať tie moje semináre, ktoré som robila napríklad v New Yorku, Damašku alebo Berlíne, zistila som, že sa väčšinou od seba nelíšia veľmi tým, čo ľudia vyrobili, ale technológiami, po tom, ako sa ich už tak nebáli. Na projekty má oveľa väčší vplyv tá práca v určitom prostredí alebo v určitej skupine, pretože to je niečo veľmi zriedkavé.

Neboja sa klásť otázky, neboja sa opýtať sa na tú istú vec aj desaťkrát, neboja sa toho, že sa im to nepodarí alebo že budú vyzerať hlúpo, pretože vedia, že všetci sú v tom noví, a pre nikoho to vlastne nie je povinné. A to je na tom to zábavné. Jednoducho sa snažíme vytvoriť pre účastníkov atmosféru bez strachu, aby sa navzájom učili, aby sa tie ženy učili jedna od druhej.

Takže dúfam, že v budúcnosti budeme mať veľa miest, kde budeme môcť zaviesť metódy spolupráce a vytvoriť priestor, v ktorom sa budeme môcť bez strachu učiť jeden od druhého. Ďakujem vám!

Miro KASPRZYK - With and without words
Miro je mim, který hledal člověka. Po mnoho let. Jeho přehlídka ukazuje to v umění pohybu, stejně jako slova.

Sa s tým stretávate od malička... ľudové múdrosti... Kto do teba kameňom - pantomíma.... Joj, dobre. Tí, čo ma podozrievajú, že si nepamätám, ich vyvediem z omylu, ja som mal takú trému, hádam prvýkrát v živote. Aha, sa mi trasie papier. Ten papier, je kvôli tomu, aby som nerozprával veľa, tí, čo ma poznajú, vedia. Mám taký titul, že „Najukecanejší mím v Európe“. Tí, čo má poznajú, sa usmievajú blahosklonne a tvrdia, že viac.

Tak tento papier je aby som povedal to, čo si myslím a nerozprával veľa, navyše nám ostávajú len nejaké minúty. Prosím Vás, jaj, tá pantomíma je náročná, človek porozpráva a spotí sa. Tak, prečo robím pantomímu? Pantomímu robím preto, lebo mi dovoľuje byť slobodným. V dnešnej dobe, keď ste svedkami toho, že rozpráva sa, rozpráva sa, rozpráva sa. Jednak sa nič nepovie, jednak sa nič nepočúva. A v poslednej dobe naozaj zaujme len človek, ktorý sa kýva.

Čím viac sa kýva alebo debilnejšie, tým tí ľudia dávajú väčší pozor. Takže aj z tohto hľadiska robím pantomímu. Tak a pretože tu sú ľudia, ktorí počúvajú, aspoň dúfam, vyhlasujem svetové pátranie po človeku. Máme politikov, máme odborníkov, inžinierov, máme kadekoho. A ja postrádam ľudí. Postrádam pravdu, morálku, vieru, dôstojnosť a smiech. No a kto takéto niečo nájde alebo nájde človeka, tak si teraz môžete poznačiť mobil 0905 244 259. Som odvážny.

Ehm, v súkromnom živote naozaj veľa trepem, ale je to taká, taká obrana, aby si ľudia nevšimli, že medzi tým trepaním sú myšlienky. Zbožňujem smiech a tak, tie veci sú väčšinou veselé, a môj prínos k tomu tématu, ktorý je dnes tu - prestal som programovo klamať. Dokonca aj v tých detailoch maličkých „Áno, už idem, už idem, už som tu“ a ste 15 minút od miesta stretnutia v zápche v aute. Vždy sa príde nato, čo človek klame. Takže som prestal klamať.

Jednak človek si ubližuje, keď klame, jednak toho klamstva je neúrekom okolo. Snažím sa už neklamať ani sám sebe a môžem zodpovedne povedať, že som sa dopracoval tak ďaleko, že keď som dnes ráno povedal „Áno, odchádzam z Banskej Bystrice“ používal som, presne ten výraz som použil, že „odchádzam“ aby bolo ešte, že sedím doma a  ešte riešim veci a teda balím záležitosti, aby som neklamal. Aj keď malé klamstvo to bolo.

A okrem toho, že neklamem, snažím sa rozdávať či už ako doktor klaun, ako mím, ako pedagóg, ako otec, ako otec jediného festivalu pantomímy, a tak ďalej a tak ďalej. No a prečo Vám to hovorím? Tu je taká, tu to mám napísané, že prečo Vám to hovorím Vďaka tomu ako žijem, tú budúcnosť si žijem už dnes. To je môj vklad do budúcnosti nie len mojej. Môžete to vyskúšať, aj keď Vám to hovorí len nejaký taký šašo alebo mím.

A raz sa ma pýtali, tým zakončím tento výstup, že môj najväčší úspech v živote? Najväčší úspech? Chalani moji? Festival pantomímy? Alebo čo? A osvietilo ma a hovorím "Viete, na najväčší úspech viac-menej čakám, a to môj najväčší úspech v živote bude, keď sa mi podarí byť človekom." Ďakujem, že som tu mohol byť.

Martin Hajduch - Proč rostliny rostou v půdě radioaktivního Černobylu?
Pokud jste přesvědčen, že radioaktivita je nuda, dejte mu ještě jednu šanci. Nebudete litovat.

Tak dobrý deň. V prvom rade ďakujem za pozvanie na túto veľmi inšpiratívnu, inšpirujúcu konferenciu. Všeobecne, otázka vzťahu rastlín a rádioaktivity je tu minimálne od začiatku 20. storočia, keď Maria Curie-Skłodowska objavila rádioaktivitu a udalosti za posledných 30 rokov nám dávajú určitú možnosť spoznať tento vzťah bližšie a taktiež nám dali určité neočakávané vedomosti. Tak pozná niekto tento obrázok, ktorý je za mnou?

Vy ste určite nedávali pozor v škole. Ale možno sa to ani v škole neukazovalo. Takže to je v roku 1986, . apríla sa stala jadrová havária v Černobyľskej jadrovej elektrárni a v dôsledku toho je v súčasnosti 40% Európy kontaminovaných céziom 137, to je rádioaktívny prvok, do úrovne 4000 Bq/m2. Vlastne tieto čísla vám určite nič nehovoria. Tak čo to znamená 4000 Bq/m2? Je to veľa alebo málo? Čo myslíte? Je to veľa alebo málo? Dobre. Tak uvidíme, dobre?

Napríklad vieme, že prirodzená rádioaktivita orných pôd, lebo všetko je rádioaktívne, toto je rádioaktívne, aj ten fotoaparát je rádioaktívny s tým veľkým objektívom. Presne ten! Áno. A možno, že ešte aj nejaké iné fotoaparáty sú rádioaktívne. Asi všetky. (smiech) (potlesk) Ďakujem, ďakujem... Tak prirodzená rádioaktivita pôdy môže byť až 1000Bq/kg a dokonca, ak máte radi umelé hnojivá, tak kilogram superfosfátového hnojiva môže mať rádioaktivitu až 5000 Bq.

Takže 4000Bq, aj keď väčšina Európy je tým kontaminovaná, nie je nejako obzvlášť veľká rádioaktivita. Tak vráťme sa naspäť k Černobyľu. Asi 1 až 2 roky po havárii sa tam objavili rôzne anomálie. Viete, ako niekedy počujete. Rádioaktivita- máme teraz veľkých potkanov, viete, takýchto. Alebo psi s dvoma hlavami... Tak takéto niečo sa tam objavilo. Tu môžete vidieť, na strome vyrástol jeden takýto útvar, ktorý dokonca nazvali "Witches broom" (čarodejnícka metla)

Takže môžeme povedať, že rádioaktivita sa rovná nebezpečiu. Súhlasíte? Ale ja vám teraz v krátkosti, počas týchto zopár minút, ukážem, že to síce platí, ale nie vždy. Čo je veľmi zaujímavé, je, keď sa vrátime späť k Černobyľu, že v súčasnosti, 25 rokov od havárie, je všetko naspäť v normále. Tu môžete vidieť krajinku a všetko vyzerá úplne perfektne, až na to, že je tam signifikantná kontaminácia rádioaktívnymi izotopmi.

Takže vlastne tieto rastlinky veľmi šťastne rastú v rádioaktivite. Teraz otázka je: Ako je to možné? Čo myslíte? Tak to by som aj ja rád vedel ako je to možné. Aby sme to trošku vyskúmali, keďže my vedci radi skúmame rôzne veci, nebudem zachádzať do detailov, ale tak konkrétne My sme založili 2 pokusné políčka v Černobyľskej oblasti, tu môžete vidieť mapku. Tá veľká značka tam značí Černobyľskú jadrovú elektráreň.

A my sme založili jedno políčko v nerádioaktívnej oblasti priamo v meste Černobyľ, čiže tá oblasť bola dekontaminovaná a má radiáciu tých 1400Bq. Iba pripomínam, že kilogram superfosfátového hnojiva môže mať až 5000Bq. Takže keď nemusíte hnojiť ani nehnojte... teda môžete hnojiť napríklad maštaľným hnojom... to neviem akú má rádioaktivitu. (smiech) No a druhé políčko sme založili v rádioaktívnej oblasti, asi 5km od Černobyľskej jadrovej elektrárne a má asi 20x väčšiu rádioaktivitu.

Tak tu je vstup do nášho rádioaktívneho políčka. Vidíte, sú tam všetky potrebné značky. Tento výskum sa robí v spolupráci s ukrajinskými kolegami My sme tam zasadili rastlinky a po roku sme ich zozbierali potom znova zasadili, znova ich zozbierame a tak to už máme teraz, myslím 4-tú generáciu. A tu je konkrétne obrázok sóje, ktorá sa zozbierala 1-vý rok. Môžete vidieť, že semiačka, ktoré boli pestované v rádioaktivite sú menšie troška vyzerajú inak, že?

Ale keď sa už pozriete na ľan, tak tam nevidíte nejaké veľké rozdiely. No a my tieto semiačka zoberieme a analyzujeme ich na proteíny. Ale určite vás zaujíma rádioaktivita semienok, že? Tak to je presne tento obrázok. A tu môžete vidieť...(smiech) že sója obsahuje trošku viacej rádioaktivity ako ľan, ale nie veľmi veľa - 21Bq/g, takže ľan obsahuje menej rádioaktivity. Takže sú semená vôbec nebezpečné? Rastliny, ktoré rastú v rádioaktivite, ako veľmi sú nebezpečné?

Sú nebezpečné? Tak najprv si musíme povedať, že rádioaktivita je všade okolo nás, ako som už uviedol názorný príklad s fotoaparátom alebo napríklad, čo si ešte vyberiem, tak môže to byť napríklad Liter olivového oleja má 182 Bq, dokonca liter mlieka 52 Bq a tu je dobrá správa pre pivárov, pivo má len 14 Bq/L, ale... (smiech, potlesk) ale prosím vás, deťom nedávajte pivo na raňajky namiesto mlieka.

A tu je zasa zlá správa pre kávičkárov, kilogram kávy môže mať až 1000 Bq. Takže naše semená zozbierané z Černobyľu majú 21 300Bq/kg u sóje a ľan iba 1630. Tak touto analýzou proteínov môžeme zistiť rôzne veci- rôzne vedecké veci. Tu vidíte jednu vedeckú schému, ktorá nám hovorí aké proteíny sa akumulujú v rastlinách, ktoré rastú v rádioaktivite, oproti tým, čo nerastú v rádioaktivite. Môžete vidieť - naľavo je sója, napravo ľan.

Čiže, aby som to preložil do ľudskej reči, tak vlastne predpokladáme, že rastliny sa adaptujú na rádioaktivitu tým, že menia produkciu viacerých proteínov. Tieto proteíny pomáhajú napríklad rastline chrániť sa voči radiačným poškodeniam a zároveň prispôsobia prebiehajúce biochemické procesy novým podmienkam. Takže, prečo je tento výskum dôležitý? Preto, lebo jadrové nehody sa z času na čas stanú.

Bol tu Černobyľ v r.1986 a potom sme si všetci mysleli, že sa to už nemôže opakovať. A čo sme tu nemali tento rok? Mali sme tu Fukušimu. A hrdí Japonci museli veľmi potupne priznať, že áno, stalo sa to aj nám, v tej našej perfektnej krajine. Ja som tam žil 3 roky. A milujem Japonsko, potom aj japonské... Takže ak budeme ... (smiech)...(potlesk) ...moment...

Nedomýšľajte si, chcel som povedať japonské jedlo, viete... čo varíme aj teraz doma, tak by som ... Tak to už dokončíme, dobre? (smiech)...(potlesk) Toto je fantastická konferencia. Budúci týždeň mám prednášku na vedeckej konferencii v Dijone, tak tam by som si to nemohol dovoliť takto, viete, ale tuná si to aspoň užívam. Dúfam, že sa nehneváte. A však, prečítajte si... (hurónsky smiech)...(potlesk) Dobre... (potlesk) ...tak ďakujem. Tak bolo mi potešením.

Andrey Ivanov - Je hospodářský růst stejný jako rozvoj?
Andrey Ivanov je poradce Human Development Policy UNDP, kde je koordinuje výzkumné projekty zaměřené na lidský rozvoj, zranitelné skupiny a sledování chudoby. Při pohledu přes optiku odpadků To životního cyklu, mluví o významu "lidského rozvoje" a proč se často ztratí v každodenním životě. Fotografie použité v prezentaci nafotil Ivan Chertov.

Volám sa Andrey Ivanov a pracujem pre Rozvojový program OSN v Bratislave a dnes by som vám rád povedal o udržateľnom ľudskom rozvoji, ekonomickom raste a odpade. Čo je udržateľný ľudský rozvoj? Začnime tým. V podstate je to veľmi jednoduché. Ľudský rozvoj je koncept, ktorý hovorí, že hlavným dôvodom celého procesu je spraviť ľudský život zdravším, dať možnosť na dlhý a zdravý život, dobré vzdelanie, slobodu vykonávať tieto poznatky a mať dôstojný príjem na vedenie života bez chudoby.

Element udržateľnosti prichádza vo forme toho, že musíme byť schopní dosiahnuť to bez ničenia prostredia alebo prenášania dlhov na ďalšiu generáciu - na naše deti. Takže je tu zaujímavý paradox nikto neprotirečí týmto názorom, každý súhlasí, avšak udržateľný ľudský rozvoj stále nedominuje v politických rozvojových vzoroch. Stále podporujeme pohnútku, že najprv potrebujeme ekonomický rast, potom možno v nejakom bode príde štádium, že si môžeme v rozvoji dovoliť udržateľnosť.

Počas ekonomickej krízy dôvodom je, že si to nemôžeme dovoliť, pretože najprv potrebujeme napraviť ekonomiku, obstarať pracovné miesta a neskôr udržateľnosť. Počas ekonomickej dynamiky hovoríme: Veď to ani nemusíme meniť, život je aj tak super, tak prečo zmena? Nakoniec sme zaseknutí v tomto cykle rastu a žiadnej udržateľnosti cieľov ľudského rozvoja. Myslím si, že je to úplne nesprávne - pracujem na tom 15 rokov a je to jedna z lekcií, ktorú mi to dalo.

Pokiaľ nepraktizujeme ekonomický rozvoj spolu s udržateľným ľudským rozvojom ako konečným cieľom, nesmeruje to nikam. A poviem vám ilustračný príklad tejto myšlienky z môjho mesta - narodil som sa v Bulharsku a žil tam časť môjho života. Toto je moje mesto, skutočne nádherné miesto, veľmi živé, nachádza sa v blízkosti hôr, môžete sadnúť na autobus a ísť, sú tam lyžiarske svahy - môžete ísť lyžovať. A ako každé iné veľké mesto, Sofia produkuje veľa odpadu.

Na rozdiel of iných veľkých miest, Sofia nemá recyklačné zariadenia. Neznamená to, že nerecyklujeme zberný odpad, avšak prebieha to veľmi decentralizovaným štýlom - náročným na pracovnú silu - jednoducho: ľudia zbierajúci zo smetných nádob papier, kovy a ďalšie materiály. Takže časť sa je recykluje, avšak vzniká tu problém, že aspoň ten zvyšok odpadu musí byť odnesený - a problémom je, že mestská skládka je plná.

Bola zatvorená a viackrát znovuotvorená a riešenie bolo balenie odpadu do balov a ich premiestnenie na rozličné miesta, toto je jedno z nich. Niekedy sú umiestnené v starých nepoužívaných priemyselných priestoroch alebo len nechané čakajúc na lepšie časy. A ako vidíte, odpad má tiež životný cyklus, tiež starne ako my, z niektorého odpadu začne tiecť, začne sa rozkladať atď.

Ospravedlňujem sa za nepríjemné obrázky, no aspoň som vás ušetril zápachu, ten je skutočne nepríjemný. Prečo o tomto rozprávam? Pretože to nie je problém 1 mesta a 1 krajiny. Myslím si, že to odzrkadľuje globálny problém. Sme svedkami procesu globálnych rozmerov zberu, balenia a prepravy odpadu. V prípade Sofie, ak sa nato pozrieme z ekonomickej perspektívy, je to úplne logické ľudia v baliarni majú prácu a príjem, vodiči smetiarenských áut jazdia sem a tam míňaju benzín, dodávatelia pohonných hmôt sú radi, pretože sa zvyšuje obrat.

Cesty sa ničia, no údržbári sú taktiež radi, majú prácu s plnením výmoľov atď atď... a celý tento cyklus v podstate podporuje HDP a je plne ekonomicky odôvodnený. Je však rozumný z perspektívy ľudského rozvoja? Zvyšuje to našu šancu žiť zdravší život? To pochybujem... Prináša to uspokojenie zapojeným ľuďom? Taktiež pochybujem... Prináša to viac vedomostí atď, atď? Najväčším problémom je udržateľnosť.

Keď som spomenul, že to odráža globálny trend, myslím tým to, že vďaka globalizácii máme taký prúd výrobkov a produktov naložených v Číne a juho-východnej Ázii smerujúcich do USA, západnej Európy a ďalších bohatých krajín. A druhým smerom máme kontajnery s odpadom na spracovanie, alebo jednoducho na vyhodenie, do inej krajiny. A problém, ktorý vidím, nie je fakt, že podiel recyklácie je nízky. Samozrejme, ak by sme recyklovali viac, bolo by to lepšie...

Problémom je samotné množstvo odpadu a ekonomický model za ním. Vidím to tak, že model je založený na princípe Míňaním peniazí, ktoré nemáme, vytvárame dlhy, na kupovanie vecí, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a robíme to spôsobom devastujúcim prostredie. Prečo devastujúcim? Pretože my všetci máme vplyv, konzumujeme zdroje produkovaním odpadu, ale tie zdroje berieme planéte. Storočia to fungovalo inak.

Ľudia boli akosi bremenom planéty, avšak planéta sa stíhala regenerovať. Toto je mimochodom obrázok, ktorý som poprosil moju dcéru aby nakreslila a myslím, že vystihuje posolstvo. Niekedy okolo konca 70-tych, začiatku 80- rokov sme dosiahli harmóniu, kde množstvo zdrojov vzatých a použitých bolo viacmenej vyrovnané s reheneračnou schopnosťou planéty. Odvtedy tu vládne úplne iný model.

V skutočnosti my nemáme tú kapacitu regenerácie a znižujeme celkové množstvo zdrojov. Neznamená to, že planéta zmizne, len bude inou planétou. čo však zmizne je naša možnosť žiť život, ktorý žijeme. Ako sme sa sem dostali? Je to zaujímavá otázka a myslím si, že jedným z dôvodov je, že stáročia žila ľudská civilizácia s domnienkou neobmedzených zdrojov. Veď je to tam vonku, choď a vezmi si, príroda sa postará.

Až teraz sme si začali uvedomovať, že v skutočnosti to tak nie je. Zdroje nie sú neobmedzené a máme povinnosť urobiť niečo aby sme mohli odovzdať planétu našim deťom v dobrom stave. Viackrát som spomenul odpad a v podstate jadrom problému je cyklus v pozadí odpadu. Pretože praktizujeme neudržateľný konzumný model, ktorý v podstate živí svoj vlastný účel - konzum pre konzum, rast pre rast a nie pre ľudské alebo rozvojové účely.

Myslím, že je to takiež dobrým príkladom zákona znižujúcich sa výnosov - každé zakúpenie nejakého prístroja alebo auta, atď... očakávania prospechu sa z ľudskej perspektívy znižujú, ako keby sme dostali menší úžitok od toho predchádzajúceho. Napríklad, kupujeme nové autá nie preto, že staré sa rozpadáva, jednoducho nový model je akosi modernejší, dobre vyzerá, farba tejto sezóny je... možno metalická je modernejšia ako červená atď...

Kupujeme nové počítače nie preto, že starý je nanič, alebo sa rozpadáva, áno, je nanič, lebo nemá posledný softvér, ktorý vyžaduje extra rýchlosť, extra pamäť atď. A to celé načo? Na to isté! Na aplikácie, ktoré sú zvyčajne rovnaké. A môžeme pokračovať na príklade mobilných telefónov, atď. Pokiaľ neprestaneme, budeme vždy smerovať do veľmi veľmi zvláštneho režimu, v podstate smerujúc k stene, ktorú symbolizujú tieto balíky odpadu.

Na názorné zhrnutie tohoto posolstva Ľudia v rozvinutých krajinách konzumujú 30 až 32-krát viac zdrojov a vytvárajú 30 až 32-krát viac odpadu ako ľudia z rozvíjajúcich sa krajín. Ak konzumačné návyky ľudí z rozvíjajúcich sa krajín majú dosiahnuť level rozvinutých krajín, tak budeme musieť použiť zdroje tak 3... 4 planét. Diskusia je, či je to presne 3, je to 2,5 alebo 4? Myslím si však, že je to šialené, pretože máme len 1.

A tá jediná planéta je tu, závisí na nás ako to vyvážiť. Začal som s číslom 7 miliárd. Tento rok - a toto je jeden z dôvodov prečo toto hovorím - tento rok populácia dosiahne 7 miliárd. Do roku 2050 to bude cca 9 miliárd... Takže nato, aby sme všetkých týchto ľudí nejako zmestili udržateľným spôsobom, musíme niečo zmeniť. Rovnica je jednoduchá počet obyvateľov a spôsob konzumu. Čo máme pod kontrolou je iba spôsob konzumu.

Takže čo môžeme a myslím si, že musíme urobiť, sú 3 jednoduché veci Podľa mňa, najprv musíme vedieť, rozumieť, uvedomiť si, čo je náš dopad nášho pôsobenia - čo je dopadom individuálnych každodenných konzumných rozhodnutí. Ak si idem kúpiť nový počítač, nábytok alebo sporák, ako to vplýva na planétu? Taktiež, musíme rozšíriť toto priateľom, známym, dúfajúc, že pochopia, že je to pravda.

Druhá vec, ktorú môžeme zmeniť, je aplikovať to v našom každodennom spotrebiteľskom správaní. Boli by ste prekvapení, ak by ste začali rozmýšľať - skutočne potrebujem to alebo hento? Ak začnete rozmýšľať týmto štýlom, je to veľmi zaujímavá logika. A tretím bodom je tréning našej voľby, našej slobody NEkúpiť... NEjsť na ďalší nákup alebo inú terapiu alebo ďalšiu reklamu, ktorá sa nás snaží zvádzať, aby sme si kúpili toto či tamto - ak to nepotrebujeme!

Pretože pokiaľ to nespravíme, produkčný cyklus sa bude posilňovať. Výrobcovia budú vyrábať viac, inklinovať k väčšiemu požičiavaniu, kupovaniu, aby sme vyprodukovali viac atď atď... čo končí touto obrovskou kopou odpadu. Ak sa začneme správať v tomto správaní zameranom na ľudský rozvoj, a racionálnom spotrebiteľskom správaní, odošleme správu výrobcom a potom oni zmenia štýl produkcie a myslím si, teda dúfam, že ak to spravíme, tak máme budúcnosť - a ja by som si teda zvolil mať budúcnosť. Ďakujem!

Vladimír Šucha - Talent, univerzity a duše
V ideálním případě je univerzita hlavním zdrojem společenských norem a předpisů. Je to proto, že univerzita je kreativní a inovativní místo. Univerzita, která má duši. Pan Šucha nám říká, jak by se to mohlo stát realitou na Slovensku.

Povie nám viac o tom, čo robiť nato, aby univerzity mali dušu a aké je ich miesto v spoločnosti. Vďaka. No, to ešte uvidíme, že či vám to naozaj poviem. Ďakujem pekne za úvod. Viete, ja mám veľmi rád, málo vecí si pamätám, ale tie citácie sa mi strašne ťažko zapamätávajú, ale jednu si pamätám dobre a to je „Budúcnosť nie je taká, ako bývala“. To sa mi strašne páči, lebo to sa dá aplikovať.

To, čo hovorili dnes rečníci a to je citát od francúzskeho filozofa Paula Valéryho, relatívne starý. A veľmi som si ho intenzívne uvedomoval, minulú nedeľu som videl premiéru super filmu, volá sa Umelec. Francúzsko americká koprodukcia, francúzskeho režiséra Herskovitza a je to nemý film dokončený pred pár týždňami alebo pred pár mesiacmi, nemý čiernobiely film v súčasnej dobe.

A je to presne film o tých zmenách, je to film o zmene nemého filmu na film hovorený v 30. rokoch. Možno dvadsať krát som si uvedomil, že je to presne o súčasnej dobe, hoci ten film hovorí o 30. rokoch alebo o 20. rokoch minulého storočia, je to film presne o nás, je to film neuveriteľne súčasný a veľmi vám ho odporúčam. Veľmi vám ho odporúčam vidieť, ak budete mať tú možnosť. Prvá vec, o ktorej chcem hovoriť, je zmena spoločnosti.

My si veľmi málokedy uvedomujeme, že naozaj tá budúcnosť nie je taká, aká je súčasnosť alebo aká bola minulosť, veľmi často na to zabúdame a v súčasnej dobe to „made in“ verzus „invented in“ je nesmierne dôležité. My sa stále zameriavame v našej spoločnosti a  môžeme ísť od regiónu, cez Slovensko, až do nejakých, povedzme širších súvislostí. Zameriavame sa na to, aby sme priniesli automobilový priemysel, aby sme urobili to, aby sme urobili ono.

A strašne zabúdame na to, že to všetko záleží a tá budúcnosť záleží od toho, čo máme v tých hlavách. To je presne to, čo ste Janka hovorili vy, keď ste aj so Šimonom tu rozprávali o tom, že všetci chcú sa učiť a všetci, nielen deti, ale aj dospelí ľudia chcú poznávať, chcú získavať nové veci, a to je o tom talente, o poznaní a inováciách. Koľkokrát hovoríme o inováciách?

Všetky dokumenty, ktoré čítame, oficiálne, neoficiálne, každý hovorí o inováciách, ale robíme pre tie inovácie skutočne niečo? Alebo ich zabíjame? A treba si naozaj uvedomiť, mám tam to slovo „ropa“, tak ako ropa v minulosti a v súčasnosti podmieňuje prosperitu, tak ju bude podmieňovať v budúcnosti talent a schopnosť ľudí, ktorí sú okolo nás v danom priestore.

Zoberte si mobilný telefón, ak si prečítate vzadu, na tomto mojom je napísané, že bol vymyslený Apple v Kalifornii a zložený v Číne. Nebude problém a nie je problém stále viac a viac do budúcnosti technológie, lebo technológie už teraz v súčasnosti sú všade prítomné. Dôležité je ten ľudský potenciál a  tá kapacita, ktorú máme v hlave. Veľmi mám rád, a keďže si nepamätám budem to musieť prečítať.

Ale citát, čo hovorí o talente Roman Berger: „Talent je čosi, čo sa nedá nijakým spôsobom získať, nadobudnúť, tobôž kúpiť. Je to čosi záhadné, s čím sa človek narodí. ... s talentom sa rodí väčšina ľudí, možno všetci. Ibaže nie všetci majú to šťastie, aby ho mohli primerane rozvíjať, pestovať, kultivovať...“. Napísal to Roman Berger, ja iba tak pre zaujímavosť, veľmi na ten balkón nevidím, lebo ma tu oslepujú tie svetlá, ale tu trochu dolu vidím.

Skúste zdvihnúť ruku tí, ktorí poznáte meno Romana Bergera. Jeden. Roman Berger je slovenský veľmi významný hudobný skladateľ, a to možno časť populácie vie. Ale to, že je to jeden fantastický filozof, takmer prorok súčasnej doby a jeho knižky Dráma hudby a Hudba a pravda, ktoré sa mi dostali do rúk si čítam stále a stále ich môžem čítať dokola.

Takmer nikto ho nepozná, je to fantastické čítanie, neviem, či ste niekedy zažili ten pocit, že čítate niečo, čo vám priam vychádza zo srdca, to čo ste mali povedzme celé roky taký pocit, ale nevedeli ste to formulovať. To je presne, čo ja som zažíval, keď som čítal Romana Bergera, presne mi hovoril z duše. A čo je ten problém, ktorý Janka spomínala, ktorý bol spomínaný viackrát počas tohto dnešného TED-u, to je ta lineárna racionalita.

My sa správame a my myslíme neuveriteľne lineárne, hoci takmer nič nie je lineárne. Reálny život potrebuje a provokuje stále kreativitu, to je presne to, čo sme hovorili, mysleli sme si, že áno teraz prišiel internet, budeme mať krásnu budúcnosť, lebo to sa bude zväčšovať a opäť nás to prináša k nejakým, ako sme videli pred chvíľou, k nejakým novým výzvam, k nejakým novým problémom, kde tu linearitu musíme opustiť a musíme ísť inde.

Tento obrázok som nakreslil kvôli tomu, aby sme to lepšie pochopili o čom hovorím. My žijeme v lineárnej a segregovanej spoločnosti. Lebo to je pre nás jednoduchšie. A to je presne to, o čom hovoril ten známy TED-ista, koľko milión krát pozretá prednáška Kena Robinsona o tom ako zabíja naše vzdelávanie talent a kreativitu. To je presne o tom, vy si tam do tej schémy, ktorú tu mám, môžete doplniť čokoľvek.

Môžete si doplniť škôlkarov, základné školy, stredné školy. Môžete si doplniť prvý ročník, druhý ročník, tretí ročník. My sme vždy a stále segregovaný. Hoci vieme, že inovácia a kreativita potrebuje spájanie aj keď tradičných, ale v netradičných spojeniach. Často sa vám stalo, že ste možno sa opýtali niekoho „Á tak ty...“ a zistili ste, že ste študovali na tej istej škole, možno v tom istom období, ale v inom ročníku, nikdy ste sa nevideli.

Je to, z môjho pohľadu je to katastrofa. Tak isto aj ten učiteľ, učiteľ je mimo toho systému. My musíme, a čo potrebujeme, je prekonať ten lineárny systém a vytvoriť istý ekosystém, požičaný termín z biológie, kde vo vzájomnej interaktivite pôsobia, každý samozrejme s tou svojou úlohou, ale vo vzájomnej interaktivite a prepojení, lebo len tak sa môžeme posúvať dopredu. Pozrime sa na typický príklad ako to funguje.

Tu sú tie spomínané inovácie. Snívame o tých inováciách ako sa nám bude žiť dobre a ako budeme zarábať peniaze, lebo najskôr potrebujeme mať vysokoškolsky vzdelaného človeka, potom potrebujeme mať niekoho s PhD., potom robíme základný výskum, lebo my ho musíme dobre vyskúmať, potom možno príde aplikovaný výskum, vývoj, inovácie. Úplná hlúposť. To sme pochopili už v 70. rokoch, ale stále robíme presne toto isté. Peniaze, peníze, peneži.

To isté, myslíme si, nalejeme do výskumu peniaze, bude to lepšie a budeme mať nakoniec tie inovácie. Nikdy to tak nebude. Nalejme do vysokých škôl peniaze teraz v takom stave v akom sú, stále o tom počúvame. Peniaze, dajte nám viac peňazí, bude to všetko dobré. Ak nezmeníme systém, ani to najväčšie more peňazí nám nikdy nepomôže. To je presne to, že my potrebujeme vyskočiť z toho systému, prekročiť tie hranice linearity a potrebujeme sa dostať do takéhoto systému, do vzájomnej interakcie.

Linearita, postupné vysedenie a vypočúvanie si vedomostí. Keď som skončil školu, nastúpil som na Slovenskú akadémiu vied, na jednej z prvých schôdzí, kde sme hovorili, čo treba robiť a ako, tak som sa prihlásil a povedal som, že čo teda by sme potrebovali na to, aby sme mohli robiť našu vedeckú činnosť. Tak po schôdzi prišli niekoľkí starší kolegovia za mnou a povedali mi „Viete, pán kolega, vy ste ešte príliš mladý.

My keď sme sem nastúpili, tak niekoľko rokov sme sa ani neozvali. Tak počkajte chvíľu.“ To je presne to, že si to vysedíme, že si to vypočúvame, potom budeme múdri, ale nakoniec sme vyhorení, sklamaní, unavení a máme už toľko skúseností a toľko sklamaní za sebou, že nie sme schopní vyskočiť z toho systému a ísť niekde inde. Pozrime sa na to, boli tu viackrát spomínaní, v rokoch, vo svojom veku dvadsať až tridsať rokov, vymysleli veci, ktoré zmenili a menia svet.

Potrebovali celý ten systém? Potrebovali byť v nejakom systéme, ktorý ich bol schopný posunúť a  vytvoriť im kreatívny priestor, v ktorom mohli tie svoje nápady uskutočniť. Čo my vlastne pre toto potrebujeme? Potrebujeme kreatívne vzdelávanie, potrebujeme sebadôveru a nezávisle mysliaceho človeka, potrebujeme otvorenosť a toleranciu vo svojom okolí a potrebujeme umenie a kultúru, ktorá je súčasťou tohto celého systému.

To je priestor pre rozvoj toho talentu, ktorý každý v sebe máme. Pôvodne som vám chcel porozprávať príbeh Lukáša Hudáka z Budulovskej, z rómskej osady pri Moldave nad Bodvou, ale nemáme na to čas, možno nabudúce o tom porozprávam, o jeho talente. A o tom, koľko z týchto kruhov alebo týchto vrcholov nejakého štvorstena, v ktorom ten talent má rásť, tento Lukáš má. A čo sa s tým jeho talentom stane. Keď k tomu pridáme, k tomuto celému ešte technológie a výskum a poznanie, tak máme kompletný ekosystém toho, v ktorom vznikajú inovácie.

Čo si myslíte, ktorá je tá inštitúcia, kde by takýto ekosystém mal fungovať? Kde by malo byť kreatívne vzdelávanie, nezávislé osobnosti, otvorenosť, tolerancia, umenie, výskum, inovácie. Z môjho pohľadu sú to univerzity. Preto som presvedčený celé roky, som presvedčený, že to je to miesto v spoločnosti, kde ten začarovaný kruh linearity sme schopní preseknúť. Ale presekávame ho? Kto z vás študoval alebo študuje na univerzite?

Nevidím veľmi dobre, ale strašne veľa. Poznáte to. Máme univerzitu, ktorá sa skladá z fakúlt, fakulta sa skladá z katedier, tá sa skladá z tímov. Máme tu potom umeleckú sféru, štátnu správu, podniky, nezávislé organizácie, základné školy, stredné školy, kultúru. Všetko s odstredivými silami. Každý sám za seba, žiadna spolupráca, žiadna interakcia. Čo to je? Máme presný opak toho, čo by tam malo vzniknúť.

Čiže ideálna univerzita by mala byť gravitačným centrom talentov, gravitačným centrom všetkých impulzov zo spoločnosti a vo vzájomnej vibrácii by mali spoločne fungovať. Celé roky som do toho investoval čas, energiu, aby na tom aspoň svojom mieste som bol schopný niečo také vytvárať a pretvárať. Veľmi ma to vzrušovalo, zaujímalo táto problematika. O čo bolo pre mňa vzrušujúcejšie, stále som si myslel, že Bože existuje niečo?

Som úplne blbý? Naozaj je táto moja predstava taká naivná a hlúpa? A pred niekoľkými rokmi prišiel ako zázrak, keďže som sa snažil toto dostávať do rôznych pravidiel aj na národnej aj európskej úrovni s väčším, menším úspechom. Zrazu som prišiel na to, že koncom 90., nie 90. rokov, čo to trepem. Pred piatimi rokmi sa to vlastne stalo. Vznikla Aalto Univerzita vo Fínsku, kde múdri, kreatívni, fantastickí, odvážni ľudia spojili tri existujúce veľké univerzity, Akadémiu umení, Technologickú univerzitu v Helsinkách a Ekonomickú univerzitu a začali budovať kreatívnu univerzitu.

Keď si prečítate ich mission, tak je to presne o tom, presne tak ako som čítal toho Bergera, tak som čítal to, čo mi vychádzalo z môjho srdca. Kde sú na rovnakej úrovni učitelia, tieto garage ventures, to sú študenti, ktorí dostávajú svoje priestory, kde vytvárajú svoje podniky. Nedávno som sa stretol s jedným priateľom zo Stanfordu, ktorého pozvali do Európskeho parlamentu, aby hovoril o inováciách v Európe.

A on mi hovorí: „Vieš, my sme žiaľ identifikovali, že v Európe najväčšou prekážkou v inovácii sú univerzity. Ale bol by si prekvapený, my sme našli a hneď sme s nimi začali spolupracovať, jednu univerzitu, asi si o nej nepočul, to je Aalto univerzita vo Fínsku. Fantastické veci robia.“ Čiže, to je presne to, čo potrebujeme aby sme urobili. Vytvoriť priestor, vytvoriť ekosystém, ale to nie je všetko.

Tak, ako keď máte partnerstvo s niekým, nie je to len to, že idete na ten miestny úrad alebo idete do kostola a zosobášite sa, musí tam byť niečo, čo sa volá láska. Keď sa vás opýtam definujte lásku, asi to nebudete vedieť urobiť, ale veľmi rýchlo zistíte, keď sa tá láska stratí. To isté je aj o duši univerzity. Tá vibrácia, tá spoločná interakcia, to nadšenie, to je o tej duši.

To je to, keď idem na nejakú konferenciu, kde si čítam emaily, posielam smsky, nudím sa a som tam, lebo tam musím byť, lebo som jedným zo speakerov. Alebo prídem sem a celý deň tu sedím, nedriemem, ani raz som nevytiahol môj mobil, počúvam a cítim tú vibráciu a cítim tú energiu, ktorá tu je. To je o tej duši. To je presne to, čo tam potrebujeme dostať. Jedným z mojich najväčších vyznamenaní, ktoré som dostal, keď som v januári, môj doktorand bývalý, Marek, išiel do Kanady, na postdoc na univerzitu.

A po troch týždňoch mi poslal email „Vlado, nikdy som nerozumel, o čom to hovoríš, keď hovoríš o duši na univerzite, konečne som to pochopil.“ To bolo veľké, najväčšie zadosťučinenie pre mňa, ktoré sa mi mohlo dostať. A keď sa vrátim k Bergerovi, tak Berger hovorí o takom ideáli. A ten ideál, ktorý by sa mal prelínať tou univerzitou, je tá ideálna Bergerova univerzita, ktorá bude mať Fakultu charity a altruizmu, Fakultu pravdy a dialógu, Fakultu cností a mravnosti, Fakultu výchovy a starostlivosti o dušu a nad tým všetkým bude bdieť kreatívny rektorát.

A počas dnešného dňa som nadobudol neudržateľný pocit a potrebu vám to povedať, že skutočne speakeri a tí, ktorí tu sedíte, ste tí predstavitelia, ktorí sú práve zrodení na to, aby tieto fakulty založili a aby na tých fakultách pracovali a učili. Ďakujem.

Leone ROSS - 5 věcí které mě psaní naučilo o životě
Kreativita je jako lék. Od té doby co to Leone objevila, má emocí na rozdávání. A to je něco, co její čtenáře také těší.

Dobrý večer. Skôr, než začnem, by som rada podotkla, že to, že som bosá, nemá nič spoločné so žiadnym Jamajským zvykom, ale je to len následok toho, že som sem ráno prišla v topánkach na vysokom opätku. Ešte raz, dobrý večer. Pred niekoľkými týždňami som si uvedomila, že ako 41, skoro už 42 ročná žena, sa venujem písaniu a práci s autormi už 39 rokov. Vo svojich 3 či 4 rokoch som sa rozhodla, že zmyslom môjho bytia bude rozprávať príbehy.

Ako mi otec neskôr rozprával, raz keď prišiel do mojej izby, uvidel ma trhať knihy, viete, také tie knihy s hrubými stranami pre batoľatá. Čo robíš? Hľadám ďalšie slová, znela moja odpoveď. Taká som bola, keď som bola malá. Teta Caroline zasa s radosťou spomína ako veľa času jej vždy zabralo, keď sa ma snažila odtrhnúť od knihy alebo papiera, aby som začala vnímať svet okolo.

A tak mi napadlo, že by bolo vhodné Vám prísť porozprávať o piatich veciach, ktoré ma písanie naučilo o živote. Prvý pod – posvietiť si na temnotu. Ako dieťa som radšej písala príbehy o upíroch ako rozprávky. Keď som dospela, prvý román, ktorý som napísala bol sčasti aj o skupine žien, z ktorých jednu znásilnili. Celkom ochopiteľne, veľa žien, ktoré čítali môj román, mi zaň prišli poďakovať. Avšak najviac sa mi páčila odozva od jedného muža.

Po jednom z mojich verejných čítaní prišiel za mnou starý drobný muž z Jamajky, chytil ma za ruku a povedal „To dievča vo vašej knihe, to bolo hrozné, keď ju znásilnili. Veľmi mi jej bolo ľúto. Nikdy predtým som sa na znásilnenie takto nepozeral.“ A odišiel. Písanie milujem presne pre takéto situácie. Chcem, aby ľudia súcitili s ostatnými, aby sa zaujímali aj o problémy ostatných.

Jedna z vecí, ktorú robím už od detstva, je motanie sa okolo ľudí skoro ako hmyz. Ale nie taký hlučný ako včela alebo komár, len tak tíško a nenápadne ako niečo, čo v Anglicku nazývajú tipuľa, lezie to potichu do tmavých kútov, všímajúc si pri tom komplikované emócie ľudí naokolo. Ako sa človek cíti, keď žije s niekým, kto ho podvádza? Aké je to byť bezdomovcom? Aké emócie zažívajú ľudia, keď majú túžbu vyspať sa so ženatým mužom?

Ako sa bude človek cítiť, keď sa rozhodne predať svoje telo? Aj takýmito vecami sa zaoberám vo svojich knihách, zamýšľam sa nad nimi a hľadám odpovede na otázku, prečo to ľudia robia. A domnievam sa, že aj takto snažím osvetliť temnotu. Snažím sa posvietiť si na tajomstvá, pretože neverím v tajomstvá. Nehovorím však, že neuznávam súkromie; niekto tu predo mnou o súkromí rozprával; verím, že človek by mal mať právo prezradiť o sebe len to, čo chce.

Napriek tomu neverím v tajomstvá, ktorými sa skrývame sami pred sebou. Také tajomstvá, ktoré nepovieme ani sami sebe. Tajomstvá, pri ktorých nemáme odvahu pripustiť si o druhej v noci, že sme osamelí, bojíme sa alebo sme škaredí. A myslím si, že jedna z vecí, ktoré literatúra dokáže, je prinútiť nás zamyslieť sa nad našou vlastnou temnotou. Aj keď ju nikto iný nevidí, aj keď sa bojíme ju odhaliť niekomu inému.

Namiesto potláčania a prekrucovania pravdy nám dovoľuje zmieriť sa s tým, kto sme a ako sa cítime. A to je podľa mňa dôležitá vec, ktorú literatúra robí. Na verejnom čítaní mojej druhej knihy, o bezdomovcovi, ktorý sa zbláznil, prišla za mnou jedna žena a povedala „Skutočne neznášam tú postavu.“ Nič sa nestalo, hovorím. Nevadí mi rozvášnenosť, vadí mi nevšímavosť. Takže ona bola naštvaná a ja kľudná.

Po čítačke za mnou prišla druhýkrát a vraví „Neznášam tú postavu!“ Pomyslela som si, nuž, napracovala som sa na tej postave, ale je to jej názor, tak ho budem rešpektovať. Prišla po tretí raz aj so svojím priateľom. „Neznášam tú postavu a viem prečo.“ A prečo? Spýtala som sa. „Pretože mi pripomína seba.“ „Je to pravda,“ prikývol jej priateľ. Aj to je dôvod, prečo to robím. Aby sme osvetlili temnotu v nás a donútili sa zamyslieť sa nad sebou.

Tak to bol bod číslo jedna. Bod číslo dva. Áno, áno, sex je úžasný. Teda, pokiaľ sa robí dobre. Ale v tomto bode by som sa chcela sústrediť na oveľa dôležitejšiu vec. Nemyslím na to, na čo si vy myslíte, že ja myslím. Pred rokom som sa vrátila na strednú školu na Jamajke prednášať o svojich knihách. A postrehla som, že mi dovolili prednášať len pre 16 a viac ročných študentov. Áno, viem, určite to bolo kvôli tomu, že píšem o sexe.

Uvedomila som si - ja som sa vlastne stále zaujímala o ľudskú sexualitu; venujem sa aj písaniu o erotike. A znova sa vrátim do detstva k príhode, ktorú mi rozpráva stará mama a ktorá sa stala na jej posedení s priateľmi. Mala som asi sedem rokov. Vošla som do izby, prezrela si hostí a povedala som – ty máš penis, ty máš vagínu, ty máš penis a ty vagínu. „Áno, zlatko,“ povedala stará mama a poslala ma preč z izby.

Ale vtipné je, že len približne jedna štvrtina toho čo píšem, má priamo niečo spoločné so sexualitou. No zistila som, ako "čarodejnice" predomnou, že aj z komára sa dá spraviť somár a nadobudla som tak určitú reputáciu. Moje obľúbené slovo je nadávka. Má štyri písmena: do R _ _ I! Jeho ľubozvučnosť bola postupom času spochybnená Hollywoodom. Slovo, ktoré mi TED nedovolí povedať nahlas. Ach, ako rada by som ho povedala. Každopádne, mám to slovo rada.

Nemám ho rada len pre jeho primárny význam, ale hlavne pre jeho jednoduché použitie. Mám ho rada, lebo má viacero významov. Môžeme ním vyjadriť celú radu emócií. Zamyslite sa nad tým. Tieto úžasné 4 písmenka dokážu vyjadriť hnev, keď nechtiac zakopnete palcom o roh postele, ale aj očarenie z prekrásneho výhľadu, keď stojíte na vrchu nejakej hory a neviete sa vynadívať na prekrásnu prírodu okolo vás.

Vyjadríme nimi nádheru, temnotu a aj zložitosť vzťahov medzi dvomi ľuďmi. Len 4 písmenka, jedno krátke slovíčko, ktoré ale nesmiem vysloviť. Často sa pýtam svojich študentov, čo si myslia o nadávkach, o slovách vyjadrujúcich sexualitu, prečo si myslia, že takéto slová sú neslušné? Dostávam rôzne odpovede. Pýtam sa ich aj čo si myslia o písaní o sexe, či to považujú za jeden z najjednoduchších spôsobov ako a stať neúspešným spisovateľom?

Považujete ma za menej vzdelanú, keď píšem o sexe? Ale ja píšem o erotických okamihoch. Moji študenti, dokonca ešte aj teraz v 2011, prichádzajú s odpoveďou: „Ty si žena.“ Dobre, možno. Ale predovšetkým som spisovateľka. A spisovateľ nezatracuje žiadne slovo. A tí sa jednoducho pýtajú, čo je mojím zámerom? Ako chcem zaujať čitateľov? Písať o sexe je veľmi vážna a intelektuálne náročná téma.

Viete si predstaviť, aké náročné je vymyslieť prirovnania, v ktorých sa nehovorí o vlakoch rútiacich sa na nástupištia rýchlo ako rakety, vodopády...? Je to veľká výzva. O erotike píšem preto, lebo si myslím, že nie je lepšieho ukazovateľa spokojnosti v živote ako je sexualita. Môžem písať o všetkom cez nežnosť, lásku, násilie, politiku až po tabu. Ako ženu, písanie o sexe ma naučilo stáť si za svojimi názormi.

Byť ženou píšucou voľne o sexe znamená byť ženou, ktorá si slobodne kráča svetom. Bod číslo 3 – maličkosť v čase. V roku 2000 som prestala písať romány. Vždy, keď som začala písať, počula som vlastný učiteľský hlas. Ja učím totiž kreatívne písanie. Učím ľudí, ako písať romány. Ten hlas mi hovoril: účelom prvej vety v príbehu je prilákať pozornosť čitateľa. Ty nevieš písať. Stala som sa posadnutá románovou formou.

Chcela som napísať román, ale nedokázala som to. V hlave som mala všetky veci, ktoré robia román takým komplikovaným, všetky príčiny a spojitosti, všetky prirovnania a výskumy, ktoré musíte urobiť, aby ste dokázali sformovať charakter postavy a všetky tieto veci, ktoré som nedokázala spraviť. Podarilo sa mi napísať som nejaké poviedky, ale román dlhú dobu ani za nič. A tak som si zobrala dovolenku.

Prvú vec, čo som urobila bolo, že som sa vrátila do detstva. Zobrala som papier a pero, nie prenosný počítač, a ľahla si v parku na brucho. Začala som písať a cítila som sa ako keby som sa zotavovala po chorobe. Napísala som Obloha je modrá. Tráva je zelená. Som k ničomu! Pes šteká. Robila som si žarty, ale situácia bola vážna. Bolo to ako keby som sa znovu dostávala do svojej kože.

Každý každučký deň som išla do toho istého parku na to isté miesto s tým istým zámerom, napísať, čo som mala v hlave a čo som videla. A pomaly sa mi vrátil zmysel pre humor a schopnosť písať, tak ako u spisovateľov – prostredníctvom postavičky, ktorá prišla za mnou, rozprávala sa so mnou, ruky jej voňali korením a začala mi rozprávať rozprávku. Tak predsa sa mi to podarilo! Ako čas plynul zo sto slov sa stalo dvesto, z dvesto päťsto a z päťsto sto tisíc.

Zároveň som spozorovala, že všetky moje kamarátky ale aj kamaráti prešli rôznymi zmenami. Zmenami, ktorými človek prechádza, keď sa nachádza v období medzi tridsiatym a štyridsiatym rokom života. Človek si začne klásť otázky ako Kto je môj manžel/manželka? Mám rád svoje deti? Baví ma vôbec moja práca? Uvedomila som si, že tí, ktorým sa toto obdobie podarilo prekonať sa držali určitej stratégie. Prekonávali to pomaly.

Pomáhali im maličkosti, malé radosti, malé výzvy. Ak bolo niečo príliš veľké, rozdelili to napoly a pomaly to vyriešili. Ja som tak postupovala pri písaní tohto románu. Už som mala stosedemdesiat slov, keď sa to stalo. Prechádzame k bodu štyri. Budete potrebovať pomoc. V máji 2009 som sa jedno ráno zobudila a cítila som bolesť v rukách, ako keby mi niekto po nich búchal kladivom. Bolesť pulzovala z dlaní do zápestia až k lakťom.

Nikdy predtým som takúto bolesť necítila. Nevedela som čo mám robiť. Snažila som sa dýchať, rozmýšľala som, že zavolám najlepšej kamarátke, ktorá tu sedí v publiku, rozmýšľala som, že zavolám mame. Boli tri hodiny ráno a ja som sa snažila dýchať a plakala som. Ako náhle som mohla, išla som k doktorovi. A povedala som mu vetu, ktorú som potom neustále počas dvoch rokov opakovala: Bolia ma ruky. Diagnóza znela: poškodenie z opakovaného namáhania (RSI).

Vtedy mi to bolo jedno. Dve tretiny knihy som mala napísané, pracovala som tak usilovne a teraz som sa nemohla ani osprchovať, nosiť prstene, potriasť si s niekým ruku a písať sa mi zdalo úplne nemožné. Slovami sa nedá vyjadriť ako veľmi som sa cítila podrazená vesmírom, že mi „zobral“ práve moje ruky. Všimnite si ako často používam ruky. Nemohla som sa prechádzať po ulici a kývať rukami. A potom som si uvedomila, že sa mi každý snaží pomôcť. Ach, Bože.

Bandáže pre tieto ruky, masáž, aromaterapia, miestny taxikár sa za ne modlil každý týždeň. Mám ho veľmi rada, je to dobrák. Nič však nepomáhalo. Každý človek, ktorého poznám a aj niektorí cudzí ľudia chodili za mnou a hovorili mi, že musím začať používať techniku. Mám si zohnať softvér na rozpoznávanie reči. Akosi inštinktívne som vedela, že ten softvér by bolo niečo ako milovanie sa v pláštenke; A viem, že niektorí to majú radi, ale ja nie som z tých.

Vidíte ma? S nohami na zemi, takto nejako? Napriek tomu som ten softvér vyskúšala - nefungoval - Funguje to tak, že si nasadíte slúchadlá a slová, ktoré hovoríte, sa prepisujú do počítača. Ale počujete ako rozprávam britsko-jamajsko-americkým prízvukom. Kde si myslíte, že by som našla taký rozpoznávací softvér? Globalizácia. Nie. Tak ďaleko sme ešte nepokročili. Ale skúsila som. Kričala som do slúchadiel A, A, A do čerta!

A v počítači písalo VZDUCH, VZDUCH, VZDUCH do čerta! S poslednou ponukou o pomoc prišiel môj mladší brat, ktorý je skvelý a úžasný a... Prišiel so mnou domov, a rozhodol sa robiť mi sekretárku. Trochu ako Barbara Cartland, romantická spisovateľka, ktorá všetky svoje romány diktovala a niekto ich zapisoval. Vždy som si myslela, že nemá dušu a potvrdilo sa mi to, keď sme s bratom skúšali diktovanie; nakoniec musel chudák brat odísť, lebo ani toto nefungovalo.

A tak som sedela v obývačke, ruky ma boleli a nevedela som, čo mám robiť. Každý sa snažil pomôcť, ale nič nepomáhalo. A potom som si uvedomila niečo veľmi dôležité. Nič nepomohlo utlmiť bolesť, hoci sa veľa ľudí snažilo. Snažili sa pomôcť jednému človeku. Všetci verili, že sa mi podarí ten román dopísať. Každý z nich. A tak som si uvedomila, že si musím teraz ja začať veriť. Zapla som si tradičnú jamajskú hudbu a dokázala som to!

Za tri dni som napísala 55 000 slov. Posúvame sa k poslednému bodu. Prúd. Počas tých troch dní, kedy som sa rozhodla, že román dokončím, som dospela do stavu, ktorý môžeme nazvať prúd. Jedna moja známa raz prišla za mnou a povedala, že počula, že neverím v Boha. Áno, vo veci s Bohom som si nie veľmi istá. A potom sa ma opýtala veľmi dôležitú otázku: čo robíš, keď potrebuješ vidieť niečo vyššie ako si ty? V čo veríš? A vtedy som si uvedomila, že verím v prúd.

Prúd je pre mňa sedieť pred počítačom a tancovať. Prúd prichádza vtedy, keď si je človek celkom istý, tým čo robí. Je to chvíľa úplnej koncentrácie a sebadôvery, ktorá jednoducho prichádza z opakovania ľubovoľnej činnosti stále dookola. Viem, že atléti to robia. Všetci poznáme ten pocit, keď poriadne zaberieš, aby si dobežal posledný kilometer. Verím, že všetci môžu dospieť do stavu, ktorý je pre nich prúdom. Stav koncentrácie, sebapoznania a sebadôvery.

Všetci sme schopní zahnúť za roh, pozrieť sa na rieku, namočiť si prsty do vody a cítiť akoby nám všetky staré emócie, myslím, že sú veľmi staré, ponúkali niečo väčšie ako sme my sami. Je veľmi dôležité, že všetci vieme, že každý z nás môže vstúpiť do prúdu. Niektorí ľudia to volajú modlitba, pre niekoho je to meditácia, pre niekoho orgazmus a pre mňa je to písanie.

Pretože je to moment, v ktorom nespochybňujete, to čo robíte alebo to čo cítite, pretože sa cítite dobre a toto je vzácny moment. A ak som niekedy napísala niečo, čo spôsobilo, že sa niekto iný cítil dobre tak to, čo robím je správne. Ďakujem. tak to, čo robím je správne. Ďakujem.

Marika MAJOROVÁ - Streetstyle ako streetart
Ulice je galerie a my jsme všichni umělci. Města jsou tvořeny lidmi a jejich styl. Marika dokázal, že toto na svém populárním blogu a pokračuje k objevování různých míst po celém světě.

Dobrý večer, počujete ma? Nieeee. Dobre. Ja sa pýtam preto, lebo mi bolo povedané, že odev nemám úplne prispôsobený mikrofónu. Sa budem snažiť takto rozprávať, hej. Ja si pamätám, ako som... Že odev je dobrý. Díky. Ja si pamätám, ako som minulý rok sedela v hľadisku 1. ročníka TEDxBratislava. Úplne fascinovaná som absorbovala všetky tie nápady, myšlienky, motívy, ktoré na mňa takto prúdili.

A samozrejme som potom strávila hodiny klikaním na videá rôzne TED-ovské a jedno z takých mojich obľúbených videí, už tu bol spomenutý Ken Robinson a jeho video o tom, ako vraj školy zabíjajú kreativitu. Je to moje obľúbené video aj preto, lebo on tam povedal veľmi zaujímavú vec, že všetky deti sa na tento svet rodia ako umelci. Všetky sú tvorivé bytosti, akurát nejakým spôsobom potom ten proces dospievania a školy ich tak ako v tom utlmuje postupne až akože sa vyberú inou cestou.

A ja som si zažila takú malú príhodu v Londýne, ktorá pekne nadväzuje ako keby na toto video alebo potvrdzuje tento jeho dojem. A počas svojej kariéry au-pairky v rôznych krajinách som sledovala so záujmom tie nové výchovné metódy, ktoré som dovtedy nepoznala a čo aplikovali tí rodičia na tie deti. A bola som v jednej milej anglickej rodine, kde mali trojročnú dcérku Lauru. Laura chodila do škôlky a mala absolútnu slobodu si ráno obliecť, čo si chcela.

Čo v praxi znamenalo, že jeden deň ráno vychádzala z dverí do škôlky princezná s korunkou na hlave, mala dlhé šaty, lebo ona sa v ten deň tak cítila. Na druhý deň vychádzal z dverí malý škriatok, proste chalanisko, gumáky farebné, šiltovka. Na tretí deň išla do škôlky víla, normálne mala to mávatko, mala tie krídelká a nikto jej nehovoril, že víla môže byť iba na maškarnom plese alebo som nepočula jej mamu povedať, že toto nemôžeš ísť takto, však čo si o mne susedia pomyslia, hej, čo som nejaká matka divná.

A tento prejav slobody, som presvedčená o tom, že keď toto malé žieňa si v troch rokoch zažilo tú voľnosť a tú slobodu na takejto úplne základnej úrovni ako je to oblečenie, tak jednoducho niekedy v budúcnosti ten vzťah k tej slobode sa prejaví aj v iných oblastiach. Respektíve ona už má naviazanú takú tu predstavu o tom, čo je tá sloboda a som presvedčená o tom, že oveľa ľahšie ju potom vníma aj v iných oblastiach.

A táto príhoda sa stala v Londýne, ako som spomínala, a Londýn je pre mňa práve jedno z takých tých miest, kde cítiť takú tu slobodu a otvorenosť. A nielen tým, že si môžete zobrať takú bedničku a postavíte sa do Hyde Parku a poviete si, čo vás tlačí práve na srdci, ale aj preto, že v Londýne ľudia ako keby dávajú navonok tú slobodu alebo otvorenosť aj svojim odevom.

Tieto fotky vznikli v novembri minulého roka a čo sa mi teda páči v Londýne, tak keď chcete chodíte ako postava z filmu oblečená alebo pokojne zoberiete všetky veci, vybrakujete babičkinu skriňu od baretky až po topánky a jednoducho v tom sa cítite dobre, dávate najavo svoj minimalizmus, maximalizmus alebo proste prečo by si nemohol dať chalan toho krásneho jeleňa tam. Mne pripomína hrdinu nejakej britskej romantickej komédie ináč v tomto.

Alebo kľudne človek, ktorý chodí v historickom odeve, lebo sa tak cíti. Alebo ak aj nie ste v Anglicku, ale žijete tam, tak vám ta sloboda môže dať krídla. Ďalšie mesto, na ktorom som skúmala, že… lebo svojim spôsobom toto je taký prejav toho, že čo je v tej kultúre a čo je v tých ľuďoch zakorenené. A toto je len taká ako keby povrchová vec, na ktorej to ale sa dá ale pekne odpozorovať.

Paríž, je zase miestom kde veľmi cítiť, alebo ja ju cítim, takú tú históriu, taký ten historický vzťah k estetike, k tomu priemyslu odievania. K tomu, že niekedy proste menej je viac a v jednoduchosti je krása a naozaj to cítiť aj ako keby tú eleganciu na tej ulici. Alebo to, že menej je naozaj viac a tá prirodzená krása je to, čo je zaujímavé. A tá tvorivosť, ktorá z tých ľudí vychádza. A je to aj od malého veku.

A napríklad tiež, keď nie ste Francúzka, ale žijete v Paríži, tak vás to môže ovplyvniť. To mesto, alebo ten duch, ktorým dýcha, čo to tam tí ľudia vytvárajú. Taký tretí príklad je New York, jedno z mojich obľúbených miest. Toto sú fotky z júna 2010 a New York je zase mesto, kde sa všetko odohráva na ulici. Tie ulice sú veľké, ľudia sa tam mixujú a jednoducho je to taká mestská džungľa, kde sa tí ľudia potrebujú viac presadiť a ideálne, keď máte niečo extrémne, extravagantné na sebe, porast, tetovanie, rôzne štýly, jednoducho ako keby tí ľudia potrebujú ísť si vlastnou cestou a tým spôsobom sa ako keby odlišovať.

A je jedno teda akej ste národnosti, rasy, pohlavia. Nedeľné ráno v Harleme. Po tomto nasleduje taká podľa mňa celkom prirodzená logická otázka, že ako sme teda na tom my, Bratislava konkrétne. To je to, čo som tak akože tak troška začala skúmať, keď som asi pred rokom založila svoj blog a začala som fotiť streetstyle. Teraz taká malá technická odbočka, čo je vlastne tá streetstyle fotografia.

Je to ako keby fotografická disciplína, ja som na to nenašla inú lepšiu definíciu, našla, vymyslela som si ju, že vznik fotografie je podnietený nejakým vizuálnym prvkom, nejakou zaujímavosťou, nejakým prejavom človeka, ktorého stretnete na ulici. On podnieti to, že v tej chvíli ten fotograf chytí ten foťák, odfotí ho a vznikne tá fotografia. A napríklad mám tu ukážku, že fotografia podobného štýlu sa dajú nájsť u Henriho Cartiera-Bressona alebo od Augusta Sandera.

Že tam cítiť, že to, čo toho fotografa v tej chvíli vizuálne zaujme, tak na základe toho vzniká tá fotografia na ulici väčšinou. Späť, koniec technickej vsuvky a späť tomu, že ako je na tom teda tá Bratislava. Jednou z motivácií, prečo som začala robiť tento blog a začala fotiť ľudí, bolo, že mala som taký pocit, ktorý ešte stále troška pretrváva, že ľudia okolo mňa nejakým spôsobom nadávali na to mesto, nadávali na Bratislavu a celkovo bolo také negatívne naladenie, že Bratislava je šedá, hnusná, nudná, ľudia sú netvoriví, nezaujímaví, všetci sa na seba mračia, šoféri po sebe trúbia, nikto nie je milý a jednoducho je to také akože „ble“ mesto- expresivne- keď sme sa už o tých deťoch rozprávali.

A ja som pri tom mala neustále pocit, že niekedy ako keby som žila v inom svete, že ja som mala pocit, že stretávam ľudí, ktorí sú inšpirujúci, ktorí sú tvoriví, ktorí sú krásni, ktorí jednoducho vyžarujú zo seba niečo, čo stojí za to, aby som to odfotila a chcela som sa podeliť o túto radosť aj s inými ľuďmi, lebo mňa to vždy potešilo, keď som takého človeka stretla a mala som pocit, že by to svet mal vedieť, že aj u nás jednoducho existujú ľudia, ktorí sú inšpiratívni, tvoriví, proste ktorých je radosť stretávať.

A tak som začala fotiť teda bratislavský streetstyle. Bratislava je malá dedina, takže ak niekoho spoznáte na fotkách, vôbec sa vám nebudem čudovať. Toto sú fotky, vlastne počas toho roka, čo som začala fotiť v Bratislave. A naozaj som mala pocit, že jednoducho to je kopec ľudí, ktorí stoja zato, aby boli odfotení z rôznych oblastí, či sú to malí alebo veľkí... A počas tohto, ako som teda fotila tento streetstyle, tak som prišla na viacero zistení.

Prvé je, že všetko je naopak Človek robí šaty. To, čo sa hovorí, že šaty robia človeka, moje zistenie je, že to vôbec nie je pravda, je to absolútne naopak. Je síce pravda, že prvým impulzom na vznik streetstyle fotografie môže byť farebná kombinácia, môže byť silueta, môže to byť odev, že ja sa rozbehnem za tým človekom, prejdem na druhú stranu ulice.

Ale tiež som zistila, že pokiaľ ten človek zo seba nevyžaruje niečo a necítiť v ňom tú tvorivosť a tú slobodu, tak tá fotka v konečnom efekte nefunguje. Jednoducho odfotíte síce toho človeka, tá motivácia tam je prvotná, ale pokiaľ to nie je v tom človeku, lebo tá krása naozaj vychádza zvnútra a všetko to umenie, tak to nefunguje. Ako dôkazový materiál mám fotky, kde nevidno primárne odev, kde vidno len ľudí.

Sú to portrétové fotky a mám pocit, že tam cítiť presne tú krásu a tú slobodu toho človeka. Že tam necítite tam v prvom rade ten odev. Čiže pre mňa je to o tom, že človek robí tie šaty a nie naopak. Druhé zistenie je také, že ulica je galéria a my sme umelci. A je to koncept, ktorý sa mi veľmi páči, pretože je absolútne aplikovateľný. Keď si zoberiete, tak ulica tvorí naozaj takú galériu. Súčasťou nej jej architektúra. Je to príroda.

Sú to naše dopravné prostriedky. Sú to veci, ktoré staviame, ktoré na tú ulicu dávame, ale súčasťou toho sú aj tie emócie, ktoré my vysielame cez svoju tvár, keď sa na niekoho usmejeme, keď sa zamračíme, všetko to je súčasťou tej ulice. A my všetci sme tí umelci, ktorí vytvárame ten konečný dojem. Ja neviem ako to máte vy, ale ja keď cestujem, tak síce niektoré mestá sú také, že idú ľudia po tých monumentoch, ale pre mňa to mesto vytvárajú tí ľudia.

To znamená, že pre mňa je viac definujúce s kým sa stretnem, s akými ľuďmi sa rozprávam, ako na mňa pôsobia... ako to, že či tam je dobrá pizzéria za rohom, alebo či teda tá katedrála je taká úžasná. Čiže pre mňa to definujú ľudia a rovnako aj my v Bratislave tak fungujeme na všetkých ľudí, ktorí akože prídu, že oni si vytvárajú ten názor podľa toho mesta a všetci sme umelci.

A najlepšie na tom je, že je úplne jedno, že aké je vaše pôvodné zamestnanie, pretože všetci sme boli tie deti a všetci sme umelci, že či to je napríklad Saška, ktorá teda si išla za svojim snom a má v sebe to umelecké a je súčasťou nejakého streetartu a nejakej galérie, alebo či je to naozaj niekto, kto je umelec ako maliarka, alebo či je to právnička a aktivistka za práva zvierat, či je to majiteľ reštaurácie, či je to človek, ktorý robí v banke alebo či je to pani dôchodkyňa na svojej prechádzke po hrade.

Čiže je úplne jedno, že aká je vaša profesia, stav pleti, konta, zubov, čohokoľvek, jednoducho naozaj to vytvárate vy. Táto stará pani napríklad mi tak úplne sprisahanecky a s radosťou pošepkala, že ten jej úžasný károvaný kabát si kúpila v sekáči. Ale je super. Tretie zistenie, na ktoré som prišla, bolo, že keď chceš tvoriť budúcnosť, poznaj minulosť. Nie je to z mojej hlavy, je to také všeobecné pravidlo.

Ale ja som mala pocit, že taká tá negatívna emócia je vytvorená určite aj tým, že počas mnoho rokov bola taká tá tvorivosť potlačovaná, bola taká zakrytá takou uniformitou umakartových jadier, obývačkových stien, tesilového oblečenia, všetci sme boli rovnakí. Že to tak troška zdeformuje tých ľudí, ale bola som si tiež istá, že niekde v minulosti, že každý máme v rodinných albumoch fotografie, ktoré dokazujú to, že jednoducho tí naši predkovia, že máme ten vzťah k tomu estetičnu.

Tak som urobila to, že som poprosila, respektíve vyzvala čitateľov môjho blogu, aby sa pohrabali v rodinných albumoch a poslali mi fotografie spolu s príbehom tých ľudí, ktorí na tých fotkách sú, ktoré dokazujú to, že jednoducho také to estetické vnímanie tu bolo. Prišlo mi veľké množstvo fotografií, pri každom je popis. Toto je pani Jelena s manželom, Prešov 1962.

Vôbec neviem odkedy po skončení vysokej školy odkedy sa takéto klobúky nosili, kde bola tá tradícia, som to ešte nevidela, to ma prekvapilo. Toto je zo šesťdesiatych rokov. Prievidza sedemdesiate roky, Jarmila. Toto je divadelníčka Joja z Prešova, päťdesiate roky. Nádherná fotografia. Čo ma fascinuje, že na týchto fotografiách okrem toho cítiť aj tú umeleckú hodnotu tej fotografie. Toto je Laco, tiež päťdesiate roky. Rodinná fotografia zo šesťdesiateho ôsmeho.

Sielnica ‘61. Matilda. Jediná farebná fotografia, ktorá prišla do celej tej súťaže. A toto sú moji rodičia. Bratislava 1974. Som si istá, že keby ste sa, pardon... Som si istá, že keby ste sa pohrabali aj vy vo vašich rodinných albumoch, tak tam nájdete takéto nádherné staré čiernobiele fotky, na ktorých vidno to, že babička si toto šila. A tam vzniklo toto a toto máme odtiaľ a toto nám poslali ako z Ameriky.

Že tam nájdete poklady, a že počas toho ako sa budete rozprávať o tých fotografiách, tak sa dozviete kopec vecí, o ktorých ste ani netušili. Cez túto fotografiu mojich rodičov by som sa chcela vrátiť na začiatku toho príbehu toho dieťata, tej Laury, pretože mám pocit, že ten jej príbeh, tá story je presne o tom, o čom je tento event TEDx-u a to je o tom, že tá sloboda prejavu, pokiaľ ju niekde na začiatku akože sa o ňu staráme a dávame jej priestor, slobode prejavu a tej tvorivosti, tak ono sa to v tej budúcnosti, ktorú dnes tvoríme, sa to jednoducho prejaví a budeme to vidieť.

A ja sa na takú budúcnosť teším a držím nám palce a prst na spúšti. Ďakujem.

Jozef RAJCHL - vytrvalost v běhu a v životě
Jozef Rajchl, ultra-maratónský běžec, běžel po celé Evropě, od Helsinkách do Tarify a po celé Asii, od Athén do Pekingu. Hned po dokončení 24 hod soutěž, mluví na TEDxBratislava o tom, co se děje v lidské mysli při běhu na 150 dní a jak dosáhnout vytrvalost v běhu a v životě.

Dobrý podvečer, zdravím vás. Dúfam, že vás neunavím definitívne, aby ste si ešte stihli vypočuť nejakých tých rečníkov. Som veľmi rád, že tu môžem byť s vami a porozprávať vám o takých trošku, ako povedal Rasťo, iných ľuďoch, ako ste zvyknutí. V podstate, my ultrabežci, alebo tí, čo sa venujú behom, robíme tieto veci z takého istého titulu ako ste vy vlastne tu. Zbierate inšpirácie, aby ste sa mohli posunúť niekam ďalej.

Ja zastávam formu cestovania, presúvania sa najstarším prostriedkom, ktorí máme, a to sú nohy. Aby sme sa dostali z bodu A do bodu B, využijeme radšej nohy ako MHD a keď zistím, že v konečnom dôsledku prídem ešte o 5 minút cez tie štyri križovatky skorej ako autobus a potom vidím ako tí natlačení a upotení ľudia vystúpia a ja som celý vysmiaty.

Odporúčam prebehnúť si zo zástavky na zastávku a uvidíte, že ušetríte čas a takisto aj máte inšpiráciu - vidíte všetko, čo sa na ulici deje. Pripravil som si pre vás pár záberov z expedícií. Behaniu som sa začal venovať pomerne v neskorom veku okolo dvadsať rokov. Takže na veku nezáleží, skôr na skúsenostiach. K behu som sa dostal tým spôsobom, že som sa pohádal so svojím trénerom. Potreboval som mu dať najavo, že nie som iba niekto, kto má nejaký záujem, ale keď máte jasný cieľ, jasnú víziu, tak sa viete dostať z bodu A do bodu B trošku rýchlejšie.

Počas mojich expedícií, či to bola Európa alebo Ázia, musím povedať, že človek dostáva veľa stimulov aj ako prežiť každý deň, ako sa dobiť každý večer, aby sa zvládol postaviť a posunúť sa. Pre mňa osobne je to krajina, ktorá na vás pôsobí. Najhlbšia inšpirácia, ktorú som mal, bola cesta do Pekingu, ktorú ste videli na predchádzajúcich fotkách a samozrejme tá inšpirácia, ktorú som bral z prostredia.

Keď sa už zameriame na prírodu - predstavte si, ja som pomerne útly mužíček. Bežím, bežím a vedľa seba mám veľké autíčko, ktoré vidíte (na obrázku) a keď prídete niekde do Macedónska, tam sa na vás vyrúti takýto dopravný prostriedok. Uvedomíte si, že aký je to rozdiel len kúsok za hranicami. Ale toto sú všetko tie pozitívne impulzy, ktoré nás dostávajú ďalej. Ako vidíte, život nie je vždy ideálny.

Človek je na cestách väčšinou sám, pretože či máte sprievod alebo nemáte sprievod, musíte sa posúvať od domu k domu s tým, že mnohí cestovatelia či už tu boli alebo ešte prídu, povedia, že tí lokálni ľudia sú to najkrajšie s čím sa môžete stretnúť. Je to akoby v podstate systém pútnikov, ktorí prechádzali z miest do miest, zo štátov do štátov a nosili vždy nejaké správy. Vidím aj tu, že ja im odovzdám nejakú informáciu a oni mne tiež a ja ju posúvam ďalej.

Keď sme pri týchto informáciách ďalší slide je o tom, že domčeky, ktoré vidíte, sú na hranici Macedónsko - Grécko. Je to rómska osada, ktorá ma približne 8 000 obyvateľov a skladá sa zo 1 400 rodín. Každá žije v takomto domčeku, veľmi svojsky postavené, ale je to jasný príklad toho, že keď človek chce, má cieľ, chce sa vyrovnať či už susedovi alebo chce mať nejaký štandard - dokáže sa motivovať, dokáže niečo postaviť.

Tieto informácie sme poskytli aj u nás, v južných mestách na Slovensku minulý rok. Oslovili sme jednu firmu, ktorá zabezpečila materiál, aby si začali stavať nie takéto honosné, ale menšie bungalovy. Tieto informácie, keď sa dajú dať a ukázať ľudom, že aha - aj takto sa dá žiť, tak si samozrejme vyberú to pohodlie, aby mali svoj štandard. Tu sme znova pri architektúre. Človek, tak ako to bolo povedané predo mnou, vnímal, vstrebal všetko, čo je okolo neho.

Na týchto záberoch je Grécko. Je tam aj iná mentalita. Boli ste iste pri mori a viete ako to tam vyzerá, všetko krásne, zelené trávniky. Keď idete viac do krajiny, vidíte aj riziká. Tie riziká v mojom prípade sú psy. Poštárom nie som, som učiteľ, ale keď niekedy zaklopem rodičom na dvere aj pes po mne vyletí. Tí psi vidia, že sa tam pohybuje cudzí element – teda ja, najhoršiu skúsenosť mám v Grécku, keď 19 salašníckych psov sa po vás vrhne a nie je vám veľmi do smiechu.

Vtedy samozrejme človek nemôže dráždiť psa ako hada bosou nohou a stále sa pozerá, sústredí sa. Samozrejme, vždy je nejaké riešenie a keď už som mal takú situáciu, že jeden z tých veľkých psov mi nahryzol achilovku z vonkajšej strany, už bol amen so mnou v tom momente. Nejaký domáci tam zrazil toho rotvajlera, zlomil mu panvu, takže som stihol prebehnúť na druhú stranu. Toto sú okolnosti, keď sa potrebujete dostať ďalej a ako sa hovorí: všetci svätí stoja pri vás a kto sa snaží, ten dostane aj pomocnú ruku.

Vydržať zo dňa na deň, znamená vydržať aj keď prší. Pri behu nie je to pekné, keď bežec dobehne, presekne cieľovú pásku a vyhrá. Ale poznáte to vy, keď každý pracovný deň: ježkove oči, zase vstávame do práce a ježkove oči zase šéf bude niečo chcieť. Ale dá sa vytrvalosť preniesť aj do toho života. Netreba sa pozerať - možno by som protirečil niektorým rečníkom - na vysoké ciele, ale na maličké. Dobre, nechcem stretnúť šéfa, tak ho obídem a pri tom vybavím ešte tri veci. Treba sa pozerať na krátkodobé ciele. A potom sa z toho poskladá také puzzle, mozaika a vyjde z toho pekný obraz napríklad nejaká expedícia alebo urobíte nejaké dielo.

Po týchto malých častiach. To je vlastne moja inšpirácia, že zo dňa na deň dokážem sa namotivovať. Napríklad musím urobiť 110 kilometrov každý deň, aby som sa dostal čo najďalej. Určite ste všetci behávali dvanásťminútovky v škole. Skúste sa prihlásiť, kto mal rád dvanásťminútovky. Vidím, že je to drvivá menšina, keď sa tak pozriem. Viete sami, že záleží od pozitívnej motivácie, keď niekedy známky nie sú pozitívna motivácia, stačí príklad učiteľa.

Mojim jedným príkladom bola táto pani, ktorá si to štverala približne v 2 500 metrov nad morom, išla po chodníku hore do svojej chajdy. Keď som videl ako to berie ako samozrejmosť, tak tieto veci ma posunuli trošku ďalej. Keď sme hovorili o porovnávaniach, toto je záber z Uralu, kde naše doprovodné vozidlo malo približne 3,5 tony, bolo opancierované a zapadli sme. Nakoniec aj tak nás prišiel vytiahnuť starý dobrý ruský stroj.

Zase to otvára človeku oči, že aj jednoduché veci vedia veľakrát zachrániť krk. Planiny, púšte - či je to Sahara alebo Gobi, či to bol Altaj ako na záberoch, vás nadchnú ako keď vstúpite do katedrály. porovnanie človeka s tým okolím. Aha tu som, je to úžasné a zakaždým, keď tam niekto príde, tak bude mať z toho zážitok. Ale to, že patríte priamo do prírody je tiež niečo, že nie ste tam votrelec, cudzinec, ale idete tam v dobrom a pokračujete ďalej.

Keď s dobrým prídete, aj s dobrým odídete. Stretol som bohatých aj chudobných ľudí. Najbohatšieho človeka, ktorého som stretol v živote, je tento pán colník na mongolskej hranici. Bolo šesť hodín ráno a išli sme po hlavnej ceste, už sme sa motkali k hranici a zrazu taká červená guľa išla na nás. Pozeráme sa čo to je a zrazu meteorit padol asi 200 metrov od nás. Tento colník bol najrýchlejší a doniesol si fúrik a naložil meteorit, utekal s tým do svojej chalúpky.

Prezradil mi, že jeho nadriadený takto zbohatol a už je v Moskve a má veľký dom. Odfotiť nám to nedovolil, museli sme ho skromne poprosiť. Ale keďže viete, že takéto veci patria štátu, v Rusku obzvlášť, povedal, že to využije aj na to, aby zveľadil oblasť, v ktorej je. Môže sa stať, že zo dňa na deň sa stane človek bohatým aj inými okolnosťami. Napríklad ťažko pracuje, a zrazu sa stane situácia, ktorú treba využiť, aby sme sa mohli posúvať pozitívne ďalej.

Tieto fotky určite poznáte z cestovania. Vidíte tam ako môj kamarát opravoval patexom defekt, teda človek musí byť pripravený improvizovať v každej chvíľke. Mám aj zážitok z Číny, keď ma upodozrievali, že som uniesol tohto 16-ročného chlapca. Zatkli ma na pekinskej polícii s húfnicami. K tomu, aby sa človek naozaj - možno som to povedal aj 50-krát – posunul ďalej, či už robí nejaké hoby, mal by to robiť s nadšením.

Samozrejme, dá sa robiť všetko, čo si zaumienite, aby ste dokázali premeniť myšlienku na energiu, ktorá vás nabije, aby ste dokázali dobehnúť do cieľa. Verím, že aj preto ste všetci tu, aby ste sa inšpirovali a načerpali energiu, možno niekoho ovplyvnili v pozitívnom a posúvali ste sa ďalej. Ďakujem.

Anders Nyquist - uzavřete smyčku: využijte znovu odpadních vod
Anders Nyquist, švédský architekt, projektant, projektant, dodavatel, učitel a školní-master, který nemluví o hovně. Místo toho mluví o vírových WC, udržitelné architektury, jak uzavřít smyčku pro vodu a jak přijmout kruhový způsob myšlení místo našeho lineárního myšlení přijata v průmyslové éry - Produkce, konzum, Odpady.

Som veľmi rád, že som tu. Som zo Švédska, z jeho najsevernejšieho kúta, z ďalekého severu krajiny blízko Arktického kruhu. Som architekt a témou môjho prejavu je voda, o odpadová voda cikanina a hovienka. Ako hovorím, samé sračky. Mám pre vás otázku Cikáte zvyčajne do svojej pitnej vody? Áno či nie? Zdvihnite ruky tí, ktorí vravíte áno. A teraz tí, ktorí nie. Čo ste dnes ráno urobili ako prvé? Cikali ste do svojej pitnej vody.

Svoju prvú skúsenosť so záchodom som mal na malom ostrove v Baltskom mori, kde môj otec pracoval ako lodivod a my sme žili v starej rybárskej dedine a tamojšie toalety sú vôbec prvé, na ktoré si spomínam. Sú to malé drevené domčeky stojace v rade. Volali sme ich Hovnová ulica. Pamätám si ten smrad, keď sme v domčekoch boli, a pamätám si muchy a aj čo sa vždy deje počas chladnej zimy, keď sa ľudia musia dostať k záchodu behom na lyžiach a nie je to také ľahké, možno je to takto ľahšie.

Tie toalety boli aj blízko studne v dedine. To znamená, že sme každé leto mali "letnú chorobu", ako ju nazývali moji rodičia, hnačku, a presne to sa deje všade na svete. Dnes znečisťujeme podzemné vody. Toto je jedna z najprepychovejších toaliet, moderná toileta z Japonska. Odfotil som ju na svojej prvej návšteve Japonska. Je to skutočný zázrak. sedadlo je ohrievané, teplotu sedadla si môžete prispôsobiť.

Má aj špeciálny gombík vzadu na splachovanie. Je tam aj ďalší gombík, ktorý spustí malý alarm a vpustí teplý vzduch na osušenie. Keď som prišiel do Japonska, jeden priateľ mi povedal " Nestláčaj tie gombíky, neovládaš japonské znaky" a je špeciálny gombík nazývaný "gombík ATR" a ja mu na to, čo je to? ATR ? Automatický odstraňovač tampaxu. Ak ste muž a sedíde na takej toalete, hrozí vám skutočné nebezpečie.

V súčasnosti 2.6 miliardy ľudí nemá čistú a bezpečnú toaletu, 2.6 miliardy. A mne naozaj naháňa strach toto číslo - Rast celosvetovej populácie. Dnes politici hovoria o oxide uhličitom a globálnom otepľovaní. Je to veľký problém, ale ak k nemu pridáte rast celosvetovej populácie, je to skutočný problém. Keď sa môj otec narodil - och prepáčte... Je tam ďalší gombík- ako tá japonská toaleta. Keď sa okolo roku 1900 môj otec narodil, na svete bolo 1.7 miliardy ľudí.

Vtedy v mestách žilo 250 miliónov ľudí. V roku 2000 nás bolo viac ako šesť miliárd. V mestách žila polovica populácie. Polovica populácie mala menej ako 18 rokov a veľa sa diskutuje o tom, čo sa stane za najbližších 50 rokov. No možno nás bude 10 alebo 11 miliárd. Vtedy bude 75% svetovej populácie žiť v mestách. 75% svetovej populácie. Znamená to, že musíme postaviť mestá pre 4 a pol miliardy ľudí v priebehu budúcich 50 rokov. Mestá pre 90 milliónov ročne.

Mestá pre 250.000 denne. Každý druhý deň nová Bratislava. Každý druhý deň nová Bratislava. Ako dovtedy pre ľudí zabezpečíme prúd čistého vzduchu, čistú dobrú energiu? Ako si poradíme s vodou a s odpadom? Ako naučíme mladú generáciu robiť z toho niečo dobré? To je viac ako sme kedy v dejinách ľudstva postavili. Takto bežne riešime problém s odpadovou vodou. Všetko spláchnuté končí v prírode.

V čističkách odpadovej vody sa nedejú zázraky, len to tak na chvíľu zastavíme, než sa to dostane do prírody, tak ako vždy. Takže jeme, ideme na záchod a spláchneme to. Časť vody uniká, 30% odpadovej vody vo Švédsku nikdy nekončí v čističkách odpadových vôd. Presné čísla neviem. Čas obnovy potrubí odpadovej vody vo Švédsku je 200 rokov and tí, ktorí si myslia, že 200 rokov je... že potrubia vydržia 200 rokov...

Pridáme znečístené vody z tovární, nemocníc atď, potom pridáme chemické látky, vodu vyčistíme a vypustíme do jazier, riek alebo do oceánu. Je znečistená, sú v nej ťažké kovy a kal skončí na skládke odpadu alebo ľudia povedia, že sa hodí na hnojenie rastlín. No to nie je správne. Moč a fekálie ponúkajú možnosti do budúcnosti. Potrebujeme hnojivá pre poľnohospodárov. Moč je úplne čistý. Výkaly obsahujú baktérie a vírusy.

Baktérie možno ľahko zabiť v čističke odpadových vôd, ale vírusy žijú 3 až 24 mesiacov a zapúzdrené vydržia aj niekoľko rokov. A to znamená, že máme ozaj veľký problém, ak všetko zamiešame a hodíme to do čističky. A ak máte črevnú chrípku alebo hnačku, denne vyprodukujete desať miliárd vírusov. Ak by sa dalo zničiť 99% z nich, stále by prežilo 100 milliónov vírusov. A bežná čistička 99% zničiť nedokáže.

Stačí 1 alebo 2 vírusy na to, aby ste dostali žalúdočné ochorenie. Počas evolúcie sme mali dokonalé riešenie. Výkaly idú von jednou cestou, moč druhou. Prečo teda miešať moč s výkalmi? A zaujímavé je, keď hovoríme o živinách zo svojho tela, mnoho % z nich je v moči, v ktorom nie sú žiadne baktérie. Tak späť k moču, späť k poľnohospodárom. Moč je najlepšie hnojivo, aké zoženiete. mnoho % živín je vo výkaloch, no v nich je aj veľa patogénov - baktérií a vírusov.

Fekálie môžete vysušiť a využiť ako energiu. Sú rovnako dobré ako palivové drevo alebo ich môžu rozložiť dážďovky. Dážďovky skonzumujú baktérie a vírusy. Dajú sa aj zmiešať s haseným vápnom. Baktérie a vírusy zahynú pri pH 12. Mám pre vás takýto návrh Po príchode domov sa vycikajte do prázdnej fľašky, zmiešajte to s 10 objemovými jednotkami vody a máte najlepšie hnojivo. Je zadarmo. Sedíte na bohatstve, len tým, že ma počúvate, veľa v budúcnosti ušetríte.

Môžeme použiť tento nápad na postavenie iného typu záchoda v budúcnosti? Iný typ ako tento. Áno, separačné toalety sú jedným možným riešením. Zjete jedlo, pôjdete na záchod, váš moč ide jedným smerom a môžete ho uskladňovať v zásobníkoch pod podlahou. Fekálie idú do zásobníka a môžete ich kompostovať a opätovne použiť ako živiny. A vlastne sme si živiny požičali od poľnohospodárov zo zeme a musíme to vrátiť.

To je zložitý spôsob ako to opísať, povieme si len to najdôležitejšie. Týmto záchodom padajú výkaly pôsobením príťažlivosti do zásobníka a dávate ich do kompostu. Môžete to robiť raz za mesiac. Nepáchne to, je to veľmi ľahké a suché. A moč ide do zásobníka, skladujete ho a raz za rok ho vylejete do záhrady a máte jedlo. A máte systém sivej vody a tú možno použiť na zavlažovanie. Túto vlastnú suchú separačnú toiletu mám v kancelárii. Vlastná výroba.

Tam, kde sedíte, malé deti môžu sedieť s nohou takto. Zásobník je z nerezovej ocele a vynášam ho na kompost raz za mesiac. U nás doma máme ďalší typ toilety Je prefabrikovaná a modernejšia. Nečistí sa však tak ľahko ako tá odomňa. Minulý október kráľovná matka Butánu navštívila náš domov. Navštívila dve miesta v Európe: trh s jedlom v Taliansku a chcela sa zastaviť a vidieť, ako žijeme. Pracoval som v Bhutáne a stretol som ju tam.

Zostala u nás na pár dní a sme sa vrátili do Bhutánu. Mala stretnutie s premiérom a rozhodli, že tento systém toaliet by sa mal použiť vo vzdialených oblastiach Butánu. Tak sa tento október opäť vraciame do Butánu, aby sme tam uviedli našu technológiu. Môžu ju postaviť v dedinách z meistnych materiálov. Túto technológiu som už predstavil v Kolumbii. Je to drevený záchod a ľudia hore v Andách si môžu vyrobiť sami.

Zachránia tak rieky a môžu využiť hnojivo v poľnohospodárstve. Toto je ďalší krok. Separačná toaleta s oplachom vodou. Je tu oddeľovač a výkaly idú dole do kompostu. O ne sa postarajú dážďovky. Moč ide z toalety do zásobníka a potom ho využívame rovnako. To je škola Laggaberg v Timra vo Švédsku. Majú separačnú toaletu s oplachom vodou s kompostom v suteréne a toto je škola. Celá škola je súčasťou ekologického vzdelávania detí.

V škole máme veľa rôznych systémov. Takto to používame. Máme záchody a kompost v suteréne a moč ide do nádrže mimo budovy a zmiešajú ho s desiatimi objemovými jednotkami vody. Potom ním hnoja golfové ihrisko. Vyzerá to takto. Toto sú nástenné separačné toalety. Stena je uprostred. Výkaly idú dolu tým smerom a moč tadiaľ, tam je oddeľovač a tu kompost. A tu je detailný záber, je tam veľa dážďoviek.

A toto robíme teraz v domoch vo Švédsku rovnako aj v bytovkách a výškových budovách. Máme tam separačné toalety a narábame s nimi tak, ako som už spomínal. No využívame aj odtoky v budovách ako súčasť ventilácie - termitej ventilácie. Prívod čerstvého vzduchu cez zem ochladzuje vzduch v lete a otepľuje v zime. Odtoky sa používajú na ventiláciu v kombinácii s ním a potom môžeme získať späť energiu zo vzduchu, z vlhkosti a z vody.

Je to ten najpokrokovejší systém. Nová generácia čistenia odpadových vôd. To je technológia SplitBox. Všetky inštalácie v dome sa dajú prepojiť so SplitBoxom a získame čistú vodu. Je takmer čistá, možno ju použiť na splachovanie, na zavlažovanie, môžete ju odviesť do systému búrkovej vody, alebo použiť na tzv. blízke poľnoshospodárstvo. Máme suché hnojivo, energetické pelety, ktoré môžu byť súčasťou energetického systému.

Vzduch sa nahromadí pomocou tepelného čerpadla a použije sa na predhriatie termitieho ventilačného systému. Práve to teraz uvádzame na trh. Takto to vyzerá. a dá sa to využiť na modernizáciu starých, ale aj nových budov. Každý človek ročne vyprodukuje šesť kilogramov dusíka, kilogram fosforu a kilogram draslíka. Na obrábanie 500 m2 poľnohospodárskej pôdy treba rovnaké množstvo. Takže si so živinami vystačíte sami a získate 75% svojej obživy.

Môj príbeh na záver. To je zo školy v Los Angeles. Dostal som príležitosť zmodernizovať starú školu a na úvod som urobil prednášku pre učiteľov, rodičov a deti. Hovoril som o odvode všetkého cez budovu. A keď som rozprával o odvode vody, hovoril som o cikanine a hovienkach. A oni sa smiali, padali zo stoličiek, deti v USA nikdy nehovoria o záchodoch, o cikanine a hovienkach.

Takže tento zábavný chlap zo Švédska zožal veľký úspech, keď hovoril o cikanine a hovienkach. Povedal som im aj o cikaní do fľašky a zmiešaní moču s desiatimi objemovými jednotkami vody. Po troch mesiacoch som sa vrátil do školy, stretol som otca so synom a otec sa ho spýtal "Poznáš toho pána?" a on mu na to: "To je ten cikaninkový a hovienkový pán."

Takže myslite nekonvenčne! Prehodnoťte svoje zmýšľanie! Je to súrne! Uzavrite kruh! A buďte šťastní, žite v rovnováhe s prírodou, dajte iným ešte viac dobrých príkladov. Ďakujem.

Jasiek MELA - za horizontem možností
Nemá sice ruku a nohu, ale to, co mít může, je úsměv a dobrý pocit o kterém všichni sníme. Inspiruje další a nebe je jeho limit.

Ahoj. Som veľmi šťastný, že mám dnes príležitosť byť tu s vami, že môžem stráviť tento deň sledovaním a počúvaním fascinujúcich príbehov o ľuďoch, ktorí, si myslím, robia to, čo ich napĺňa. ale pripomeňme si tých ľudí, čo sem na túto TED konferenciu neprišli ľudí, ktorí sa nestretávajú s ostatnými, ľudí, čo zostávajú vo svojich domovoch, nechodievajú von, nerobia nič. Ľudia bez nádeje. Čo je príčinou? Prečo sú v takej situácii?

Nebo je hranica, všetko je možné... to je pravda, ale je to veľmi jednoduché povedať a precítiť ak sa pozeráte do zrkadla a v tom zrkadle vidíte niekoho, kto je zdravý, silný, pekný, mladý, ale ak tam vidíte niekoho hendikepovaného, situácia je úplne iná. Niekedy veľmi dávno som si myslel, že každý človek dostane od osudu presne to, čo by mal prežiť vo svojom živote.

Myslel som si, že zlé... nie zlé, pretože neexistujú zlé skúsenosti, ale myslel som si, že zložité skúsenosti v živote, že sú určitým druhom trestu... ak sme zlými ľuďmi. To je omyl, avšak kvôli tomuto omylu som nebol schopný porozumieť môjmu životu, pretože som veľmi šťastný chalan, no stratil som veľmi veľa vecí vo svojom živote. Keď som mal 8 rokov, stratil som svoj domov, ktorý skončil v plameňoch a potom, bol som veľmi mladý a myslel som si, že už nemôžeme stratiť nič viac, pretože, čo už môžeme stratiť, keď nemáme nič, dokonca ani dom.

To však nebola pravda, pretože tá najdôležitejšia vec v živote je život samotný náš život, život našich priateľov, našej rodiny alebo ľudí, ktorých milujeme. A toto som musel odrazu pochopiť na mojej ďalšej zložitej životnej situácii o rok neskôr kedy som stratil svojho mladšieho brata, ktorý sa utopil v jazere. Chcel som mu pomôcť, ale mal som vtedy len 9 rokov a nevedel som plávať.

Nikto mu nemohol pomôcť a po tomto dni som si myslel, že toto musí byť predsa zlý sen, len zlý sen, ale až do dnešného dňa som sa z neho neprebudil. O niekoľko rokov neskôr, keď som mal 13, som mal nehodu, úraz elektrickým prúdom, mal som v tele 15 tisíc voltov. Po tomto úraze som strávil 3 mesiace v nemocnici a stratil som ruku a nohu A viete, po všetkých týchto skúsenostiach som sa stále spytoval Ako to na tomto svete chodí? Prečo tak veľmi trpím? Prečo?

Zaslúžim si to? Prečo? Až doteraz neviem odpovede na tieto otázky, ale viem, že to nie je až tak dôležité. Viem, že aj napriek všetkým týmto skúsenostiam vám môžem povedať, že som veľmi šťastný mladík pretože mám šťastie na skvelých ľudí, ktorých som stretol. Mám fantastických rodičov, ktorí mi vždy dodávali energiu do života a... celkovo... počas tých 3 mesiacov strávených v nemocnici som neustále strácal nádej.

Rozmýšľal som o svojej budúcnosti a nebol som schopný vidieť ju v nejakých farbách, myslel som si, že všetko bude otrasné. Mal som 13, môj život ešte ani nezačal, v tom pravom zmysle slova a myslel som si, že musím skončiť. Nebudem robiť už nič, pretože čo už môžem robiť bez nohy a ruky. Ako môžem nájsť výborné štúudium a prácu, akú chcem, bez ruky a nohy? Ako môžem cestovať? Ako si môžem plniť svoje sny? Ako si môžem nájsť ženu, ktorá sa na mňa pozrie?

Myslel som si, že všetko bude úplne otrasné. Avšak po tejto nehode mi môj otec vysvetlil rozdiel medzi invaliditou a mrzáctvom. Invalidita je stav tela. Človek, ktorý je slepý, ktorý je na invalidnom vozíku, človek bez ruky- je invalidom a je to tak, musí to tak byť. No mrzáctvo je stav mysle. Môžete mať všetky ruky a nohy, môžete mať všetko vnútri tela v správnej pozícii, ale bez snov, bez toho, že vidíte dovnútra svojej hlavy, ste úplne postihnutý.

A teda, strata ruky a nohy nie je problém, strata hlavy ... to je postihnutie. Po nehode som pochopil, že som invalid, či sa mi to páči alebo nie, ale nesúhlasím s mrzáctvom. Ja mrzákom nebudem. Ja chcem žiť normálne. Neskôr som stretol veľmi veľa ľudí, ktorí žijú normálne, ukázali mi, že nehoda nie je koncom života- niekedy je práve začiatkom. Spomínam si na ženu, ktorú som stretol v Krakove, v Poľsku. Stretol som ženu bez obidvoch rúk.

Keď som ju zbadal, pomyslel som si Ako mohla znovu nájsť zmysel života? Ako môže žiť? Ako môže byť šťastná? Ako sa môže smiať?...Prečo? Prečo by sa mala smiať, kvôli čomu? ...bez rúk. Potrebuje vždy niekoho, kto jej pomáha aj s najjednoduchšími vecami? Rozmýšľal som týmto spôsobom. Ale videl som šťastnú ženu, ktorá rozprávala o svojich snoch, o svojich záujmoch, a tak sme prišli do reštaurácie, rozprávali sme sa o bláznivých veciach, a keď prišiel čašník s jedlom, úplne som znervóznel, pretože som nevedel, čo mám robiť... viete, mali sme pred sebou jedlo, ale ona nemala ruky.

Čo by som mal robiť? Možno by som ju mal kŕmiť. Ja by som s tým problém nemal, bolo by to aj celkom romantické... Cítil som sa veľmi zvláštne. Ale ona bola tak otvorená a ja som pochopil, že keď bude potrebovať moju pomoc, požiada ma. Ale ona ma nepožiadala. Nepotrebovala moju pomoc. Sediac pri stole, vyzula si topánky... toto vám neukážem... a chytila do nôh do prstov na nohách chytila lyžicu a ... ako sa to volá... „videlec“ (poľský výraz pre vidličku) (smiech) ... prepáčte... a takýmto spôsobom jednoducho začala jesť.

Pre mňa to bolo niečo fantastické. Viem, že to nie je normálne, nie je to elegantné zírať s otvorenými ústami, ale pre mňa to bolo niečo fenomenálne. V tento deň som zmenil spôsob nazerania na život, ale pre ňu to bol ďalší normálny deň... Jeden z tých dní jej dlhého života, no pre iných ľudí to bolo niečo absolútne fantastické, úplne úžasné.

Viete, po úraze som sa musel učiť ako žiť, ako robiť bežné veci úplne bežné veci, ako krájanie chleba, prípravu niečoho, uvarenie čaju bolo pre mňa úplne nemožné. Zo začiatku som nemal protézu, teraz mám skvelú protézu na nohe, niekedy nie je ani možné vidieť, že nie je všetko v poriadku, je to naozaj skvelá protéza. Po 8 rokoch od úrazu môžem robiť takmer čokoľvek, ale hneď po úraze, viete, učil som sa žiť, ako používať jednu nohu, jednu ruku, nebolo to jednoduché.

To však bola len jedna časť, pomerne jednoduchá, no to najťažšie bolo akceptovať sám seba. Povedať si, že som OK. Mám dve mladšie sestry a veľmi často som ich pred odchodom do školy videl pred zrkadlom ako hovoria "Och, mami, mám tak veľký nos... Som taká tučná..." a ja mám otázku pre každého z vás, no možno špeciálne pre ženy. Zažili ste už niekedy ráno, kedy sa prebudíte, postavíte sa pred zrkadlo, pozriete sa a pomyslíte si: "Och, ja som tak nedokonalý."

Niekedy áno. Predstavte si, čo by ste cítili, ak by ste sa pozerali do zrkadla a nerozmýšľali by ste o vašich vlasoch, o nose, ale v tom zrkadle by ste videli človeka bez ruky a nohy. Toto je skutočne problém. Ale vedel som, že toto je len začiatok. Vedel som, že ak chcem žiť, môžem robiť takmer všetko- ak tá žena bez rúk môže žiť normálne, ja môžem taktiež. Ako som vám už hovoril, som veľmi šťastný mladík.

Stretol som veľmi veľa fantastických ľudí a bez týchto ľudí by som nemohol robiť tie šialené veci- toto všetko čo môžete vidieť na fotografiách. Po nehode som stretol... nie náhodou, pretože ja neverím v náhody, no stretol som známeho poľského bádateľa Mareka Kaminského. Je to muž, ktorý bol niekoľkokrát na Severnom Póle, Južnom Póle, na rôznych púšťach- úplne šialený muž.

A keď som bol v nemocnici, moja mama, moji rodičia rozmýšľali, čo spraviť, aby mi dali nádej- nádej, že môžem robiť bežné veci, že môžem fungovať úplne normálne a rozhodli sa, že pozvú Mareka Kaminskeho ku mne do nemocnice. Marek samozrejme súhlasil, ale nemali sme príležitosť sa stretnúť, pretože som mal veľmi veľa operácií, no potom, o niekoľko mesiacov neskôr, sme prišli do kancelárie Mareka Kamiskeho a ja som o ničom nevedel, no v tom čase Marek už týchto niekoľko mesiacov rozmýšľal ako mi pomôcť a on, spolu so svojimi priateľmi, sú tak trochu blázniví, asi po pol hodine rozprávania sa ma opýtal: Chcel by som s ním ísť na Severný Pól?

...viete... mám rád pivo, ale vo veku 13 rokov som nepil a... no cítil som sa ako, ako... bolo to úplne šialené. Keď som však pochopil, že ide o serióznu ponuku, premýšľal som o tom, premýšľal som o možnostiach a prekážkach a viete, nie je to také jednoduché... pretože, ako som vám už povedal, ak každá jednoduchá vec v mojom živote bola problémom, ak príprava čaju je problém, čo by som mal robiť na Severnom Póle? Celé to je úplne šialené!

To nie je miesto pre mňa. Možno sa stala chyba v rozdielnych adresách, iný Jasiek Mela z Melbourn, ale toto nebola chyba. Zo začiatku som si myslel, že je to úplne nemožné, ale neskôr som sa zamyslel... skutočne... prečo? Prečo to neskúsiť? Myslím, že každý z nás by mal využiť akúkoľvek príležitosť urobiť niečo skvelé vo svojom živote pretože ak prepasieme skvelé príležitosti, nevrátia sa už v čase späť. Tak som si povedal, že v skutočnosti nemám čo stratiť.

Ak to nedokážeme, budem mať pocit, že: OK, nedokázali sme to, ale aspoň som sa pokúsil, nevzdal som to, pretože po úraze som sa naučil, že sa nemôžem vzdávať ak chcem žiť normálne, musím bojovať. A od tohto momentu nášho stretnutia, až po moment z predchádzajúcich fotografií z expedície na Severný Pól, prešiel rok a pol. Nie rok a pol čakania, ale rok a pol tréningov, príprav a čo bolo pre mňa najťažšie – stretnutia s inými ľuďmi.

Bolo to ťažké, pretože mnohí ľudia nám hovorili, že tento nápad je šialený, že je to úplne hlúpe. Hovorili nám... a možno to aj bolo trochu hlúpe, trochu šialené, ale taký je život Hovorili nám, že postihnutý človek by mal byť šťastný, že žije po takej nehode a nemal by robiť také šialené veci, ako cestovať na Severný Pól alebo podobné miesta a zo začiatku som stále zvažoval toto, tieto názory a spytoval sa:

Možno majú pravdu, možno to skutočne nie je možné, ale neskôr som uvažoval, že práve kvôli týmto ľuďom, práve kvôli tomu... máme v našej spoločnosti toľko ľudí, čo neveria sami sebe, čo neveria v silu iných ľudí a my to musíme spraviť. Musíme ukázať všetkým, že nie som horší... že, viete... že to nie je o množstve rúk a nôh, že to je o našej sile, o našej vôli- naša sila je tu vnútri v nás.

Môžeme mať tri či štyri ruky a môžeme byť viac postihnutý ako niekto bez nôh, ale zato s krídlami ... ak len chceme! A s týmto postojom, po roku a pol tréningu sme to dokázali. Neskôr som stretol veľmi veľa ľudí, ktorí potrebovali túto nádej, ktorí potrebovali nádej na bežné veci, pretože my sme sa snažili dosiahnuť bláznivé veci ako rôzne expedície na Južný Pól, Kilimandžáro, Elbrus, El Capitan nie preto, aby sme ukázali, že to dokážem, že som taký super, lebo som bol tam a tam a tam lebo ja nie som bádateľ.

Myslím, že každá expedícia nám vnútorne niečo dala, nám všetkým robíme super veci, aby sme ukázali, že najdôležitejší je prvý krok vyjsť von z domu, pretože existuje veľmi veľa ľudí, ktorí sú z toho vystrašení. Po týchto mnohých fantastických skúsenostiach som sa rozhodol založiť vlastnú nadáciu, aby som pomáhal ľuďom, pretože aj mne pomohli. Stretol som veľmi veľa ľudí, ktorí mi pomohli, ale viem, že v našej spoločnosti, vo vašej spoločnosti je veľa ľudí, ktorí nemajú také šťastie, ktorí nemôžu veľmi povedať, že sú šťastní, ktorí nestretli Mareka Kaminskeho alebo ďalších fantastických ľudí a kvôli tomu sa im pokúšame pomôcť, aby robili bláznivé veci,

Spomínal si ako sme raz organizovali malý výlet pre slepých ľudí- malý lezecký výlet- a ja som mal vždy strach z výšok... a keď som zbadal môjho priateľa Šimona, ktorý je úplne slepý a ktorý bol okolo 4-5 metrov nad zemou, začal som kričať: Šimon si tak vysoko! Nebojíš sa? lebo... vieš, si v 5-metrovej výške... a on mi odpovedá: Jasiek, pokoj. Som slepý, pre mňa to nie je žiaden rozdiel. On mi vždy hovorí, že slepí ľudia majú lepšiu situáciu, pretože nevidia žiadne prekážky. (smiech)

Všetko je len vec pohľadu. Ak chcete vidieť tie zlé veci v živote, môžete ich vidieť. Samozrejme, pretože sú súčasťou nášho života, podobne ako aj dobré veci. Ako hovorí jedno staré litovské príslovie Každá kaluž, aj tá najmenšia, odráža nebo. A záleží na nás, čo chceme vidieť. Želám vám všetkým deň s mnohými kalužami. A myslím si, že tie najlepšie kaluže sú tie s olejovými škvrnami, pretože tie v sebe nemajú len nebo ale aj... môžete v nich vidieť dúhu.

Potom nie je nič lepšie ako skúšať vidieť farby vo vašom živote a ja vám prajem, aby ste mali stále hlavu na správnom mieste a potom je hranicou len nebo samotné. Ďakujem vám.

Illah van Oijen - Milujte to, co děláte
Od svého příchodu na Slovensko v roce 2005 Illah van Oijen se zabývá realitou lidí přerušované socialismem. Jako fotograf a aktivista s trpělivostí a bezpodmínečné lásky se snaží zlepšit stav veřejných prostranství ve slovenských městech. V ní se mluví popisuje svou cestu k organizování Dobrý TRH / Good trh - komunitní projekt v ulicích Bratislavy.
Se svými Krajiny projektu lidská, který vyústil v Bratislavě, knihy Městě na mieru (2007) a Košice, Dzivost v srdci (2011), jejím cílem je zmapovat a komentovat současný stav veřejného prostoru ve městech na Slovensku.Téma veřejného prostoru je také vzít na v různých aspektech své práce. S jejími projekty Beat the Billboard, ona sama staví do pozice aktivista. Ona je jednou z spolupořadatelů Dobrý TRH organizovaných NNO Punkt.

Dnes vám poviem o svojej hrdinke. Je ňou moja mama. Bola dieťaťom 60-tych rokov v Holandsku, čo znamenalo, že pred svojou 25-ťkou, kedy som sa narodila, skvatovala v mnohých budovách, otvorila prvé jogové a meditačné centrum v Haagu, otvorila vlastnú vegetariánsku reštauráciu s bio jedlom, ktoré sami pestovali na vlastnej farme. Ľudia čakali v radoch, aby sa mohli dostať dnu najesť sa tam.

Majúc takúto mamu a žijúc v tomto čase práve kvôli nej, jej priatelom a tomu, čo robili pre spoločnosť, vyrastala som v dokonalej krajine. Mali sme duchovnú slobodu, ja a moji kamaráti sme chodili do Waldorfskej školy. Nespomínam si, že by sme kedy museli za niečo bojovať. Život bol prosto dokonalý. Žila som v komunite, ktorá mi bola oporou. Vždy som si uvedomovala, že za to vďačím mojej mame. Neskôr som sa rozhodla presťahovať na Slovensko a mama prišla na návštevu.

Veľmi sa jej tu nepozdávalo. Nepáčilo sa jej, čo tu videla. Ale pozitívne sa vyjadrila o zopár veciach. Povedala, WOW!! Slovensko je krajina, ktorá narozdiel od preplneného Holandska, vie sa postarať o svoju poľnohospodársku produkciu. Takže mala dobrý pocit z toho, že žijem v krajine ktorá je sebestačná v čase krízy. [obecenstvo sa smeje] Všetci sa smejete! A máte na to dôvod. Pretože neveríte, že vaša krajina je toho schopná.

Toto je pravda, ktorú som mame povedať nechcela. Nechcela som ju znepokojovať. Čo by som jej povedala? Nie, mama, žijem v krajine, kde väčšina ľudí vyrastala v socializme a neveria, že by bola šanca na zmenu k lepšiemu, lebo po socializme nastalo 20 rokov korupcie? A že väčšina ľudí dá hlavu do piesku, tak ako sa to naučili od svojich mám a starých mám?

Že neveria, že niečo môžu zmeniť, lebo pri moci je len pár ľudí, ktorí zoberú všetko, čo sa dá, kedykoľvek sa to dá a nechajú len málo pre tých najslabších v spoločnosti? Napríklad na zdravotníctvo alebo starostlivosť o seniorov? Toto som jej mala povedať? Nie, to som jej nepovedala. Zdôverila som sa s tým, prečo som sa rozhodla tu ŽIŤ. A tým dôvodom je, že hneď od prvej chvíle, fakt prvú osobu, ktorú som tu stretla, ktorá sa mi naozaj otvorila bola Bety Majerníková.

Bola som obklopená úžasnými ľuďmi. Napriek všetkým sr**kám. V naozaj nedokonalej krajine. Aspoň podľa štandardov, ktoré som poznala ja. Títo ľudia robia to, čo milujú. Napriek všetkému. A bijú sa za to. Povedala som jej, aká to je pre mňa veľká inšpirácia. Neskôr som za mamou musela vycestovať ja. Pretože bola veľmi chorá. Nemohla ani vyjsť z vlastnej spálne. Mala rakovinu. Boli to úžasné chvíle. Musím povedať, bol to obrovský dar, že som s mamou mohla v tom čase byť.

Zvykli sme len tak sedávať a ja som jej masírovala nohy, či chrbát. Raz, keď sme sa len tak túlili, povedala mi, "Illah", prišlo to z ničoho nič, "musím ti poďakovať. Musím ti poďakovať, že si sa narodila." Pozrela som sa na ňu a ona pokračovala, "Áno, zato že si na svete, naučila som sa o živote to najdôležitejšie. Bezhraničnú lásku a trpezlivosť." Zomrela asi mesiac nato. Zomrela, vďaka úžasnému holandskému zdravotníctvu, v jej vlastnej posteli.

V známom prostredí, so svojou rodinou. Každý deň mala čerstvé kvety. Mohli sme sa o ňu starať v jej vlastnej posteli. Rozdelili sme si denné a nočné služby. Sestričky a lekári sa tiež o ňu starali a podávali lieky. Takže zomrela naozaj dôstojne a krásne. O 2 roky neskôr som sa ocitla v slovenskej nemocnici a porodila som naozaj krásne dievčatko menom Meda. Ale namiesto lásky a trpezlivosti som cítila hnev a sklamanie.

Pretože počas môjho pôrodu sestry a lekári boli nevrlí, kričali na mňa, dávali mi čudné otázky. Lekári sa len tak pozreli na hodinky a povedali, OK. Je čas. Ideme dieťatko vybrať. A spravili mi cisárskky rez. Pričom predtým som komunikovala, že to je naozaj najposlednejšia volba. Dali mi plnú anestéziu. A keď som sa prebrala, nechali ma 4 hodiny bez toho, aby mi oznámili, či mám dieťa alebo nie. Bola som rozzúrená.

Nemohla som si vysvetliť, čo tu do pekla robím. Čo mi to napadlo, že som na Slovensku chcela vychovať dieťa? Vypadla som z tej krásnej pozitívnej bubliny čo mi vytvorili nádherní ľudia, ktorých som tu postretala. Vpadla som do tvrdej reality, ktorú ste zažili mnohí v tejto krajine. Uvedomila som si, že sa musím rozhodnúť. Buď odtialto vypadnem, alebo musím niečo spraviť. Ale čo? Som fotografka. Sústreďujem sa na verejný priestor.

Spravila som pár pekných kníh. A kade chodím, hovorím o tom, aké su billboardy zbytočné. Ale zmení toto svet k lepšiemu? Neviem. Raz som sedela s kamarátkou Barbarou Zavarskou, ktorá napríklad priviedla na Slovensko PechaKucha. Rozprávali sme sa a stažovali sa na Bratislavu. A zrazu sme vymysleli malý a jednoduchý plán. Zhodli sme sa v tom, že milujeme trhy. A tu nám chýbajú. A tak si teda nejaký zorganizujeme.

Premýšlali sme, čo máme robiť - Á, Panenská ulica je dokonalá! Je v centre mesta. Je to krásna jednosmerná ulica a teda sa dá zatvoriť. Je tam krásna kaviareň, kostol so záhradou, hostel, nejaké obchody. Je tam aj dizajnérsky, aj obchod s bižutériou. OK, spravme to tam, povedali sme si. Najskôr sme spravili na ulici prieskum. Pýtali sme sa "Vedeli by ste si tu predstaviť trh?" Ludia na to, NIE! A tak som pokračovala, "A chceli by ste tu mať trh?"

A oni na to, ÁNO! Naučila som sa jednu vec: ak Slovák povie, že to nie je možné, urobte to. [obecenstvo sa smeje a tlieska] Bolo to neskutočné. Nadviazali sme spoluprácu s mestom, založili sme facebook stránku a bolo. Odrazu mi volali ľudia. Všetci mi volali. Bola som na dovolenke a volá mi chlapík Ahoj, som Honzik. Nepoznáme sa, ale potrebuješ s niečím pomôcť? Vysvitlo, že pracuje pre Greenpeace.

Tak som mu povedala, že potrebujem zohnať farmára, čo by na trhu predával zeleninu. A on na to, OK, daj mi 2 dni. Slečna z obchodu s bižutériou vraví, Máme kapelu. Dám dokopy chlapcov a môžme tam zahrať. Pamätám si, keď som ráno stála na ulici. Bola úplne prázdna a tichá. Okrem stánkov a ľudí, čo vykladali veci z krabíc. Bol tam aj chlapík menom Michal zo Girraffe Bakery. V ten deň vlastne s frajerkou začali podnikať. Pečú malé kapkejky.

Hovorí, V noci som ani nespal. Napiekli sme 700 kapkejkov a bojím sa, že s nimi večer pôjdem aj domov. Toto sa dialo. Odrazu začali chodiť ľudia. Ulica bola plná ľudí. Odrazu tam bol dav ľudí a bolo ich stále viac. Ak ste tam na tom prvom trhu boli, viete, o čom hovorím. Bolo to úžasné. Videla som tých istých ľudí o 11.00 a potom aj o 14.00. Rozprávali sa, chodili, ich decká sa hrali, popíjali, nakupovali, stretali sa s kamošmi, tancovali.

O druhej som prišla za Michalom. Stál tam obklopený prázdnymi škatuľami. Všetko sme predali, povedal. A vtedy som si uvedomila, že Slovensko je hladné. [rečníčka aj obecenstvo sa smejú] Je hladné [obecenstvo tlieska] po ozajstných veciach, ozajstných ľuďoch, ktorý sa naozaj stretávajú. Stretnúť kamoša, či 2 alebo 5 v jeden deň. Čo môže byť lepšie? Ozajstné jedlo, dobré jedlo, miestne jedlo. Ozajstné víno vyrobené vo vašom regióne.

Ozajstný chlieb, ktorý je ťažký a nič sa mu nestane, keď ho pomačkáte. [obecenstvo sa smeje] Vtedy som si uvedomila, že som vytvorila moju bublinu. Nevypadla som z nej, ani som neodišla. Ale zobrala som ju a všetkých som vás do nej pozvala. Ľudia prišli. A bublina rástla a rástla až sa stala centrom, miestom pre ľudí, aby sa mohli stretnúť a robiť to, čo majú radi. Uvedomila som si, že tí lekári a sestričky v nemocnici nerobia, čo majú radi.

Alebo s tým už dávano prestali. Rozumiem, že je vážne ťažké podporovať miestnych ľudí, alebo výrobcov miestnych produktov. Ale títo ľudia robia veci s láskou a robia to, čo milujú. Ale ani to nie je vždy jednoduché. Ja som si síce trhom vytvorila prácu, ktorú milujem. Ale naposledy to vážne nebola sranda. Nejaké veci sa nepodarili a domov som išla depresívna a veľmi smutná. Ale keď som sa ráno zobudila, na stole som našla túto tašku.

Otvorila som ju a zbadala som tento chlieb. Pardón, ale vidíte sami. Je to bio chlieb z Modry. Našla som aj med. Vyrába ho rodina. Mama a starká ho predávali. Syn bol zatiaľ na farme a dcéra zasa v obchode, ktorý len nedávno otvorili v centre mesta. Potom som zbada víno od deciek, čo obnovili vináreň svojich rodičov, ktorú za socializmu zničili. A našla som ešte niečo. Túto knihu od bezdomovca. Prišiel za nami na trhu a zaplatil si za miesto, na ktorom ju predával.

Dal nám ju aj s venovaním "Illah a Barbara, želám vám veľa úsmevov, zdravia a občas aj plnú peňaženku." Vtedy som si uvedomila, že je to ono. Že môžem vytvoriť priestor, kde ľudia milujúci svoju prácu sú motivovaní, aby v tom pokračovali. A aby naďalej milovali to, čo robia. Presne toto sa mi snažila mama povedať. Je to ako manželstvo. To isté s prácou, so všetkým, čo robíte. Lebo môžte robit to, čo milujete.

Môžte sa vydať za muža, ktorého milujete, ale nie vždy to bude ľahké. A tak potrebujete trpezlivosť a bezhraničnú lásku, aby ste toho človeka mohli naďalej milovať. Aby ste mohli pokračovať vo svojej práci. Toto je môj dar Slovensku. Spolupracujem na ňom s mnohými ľuďmi, čo mi neustále volajú, že chcú dačo robiť, predávať, či vystupovať. Každý deň mi dakto volá, či píše.

Takto môžem pomôcť. Vytvorením spoločnosti, v ktorej sa s istotou môže moja dcérka cítiť dobre, v ktorej bude takýto luxus bežnou vecou. A som za to vďačná. Chcem vám za túto krásnu tašku poďakovať. Lebo táto práca mi pomohla uvedomiť si, čo sa mi snažila povedať moja mama.

Ahmad COUCHA - o "malých" nápadech
Bez ohledu na to, jak malá je vaše myšlenka se může zdát, za správných okolností se může stát součástí něčeho opravdu velkého. Ahmadova vášeň pro výměnu názorů a myšlenek ho vedla k založení TEDxCairo, což je důkazem toho, že akce pořádané lidí bez politické, nebo jakékoli jiné jednání, mají potenciál změnit způsob, jakým lidé myslí a v některých případech sociální konstrukce také.

Porozprávam vám jeden príbeh. Ten príbeh začal niekedy pred 40 rokmi za veľkou mlákou, začalo to v počítačovom laboratóriu, kde sa tím vedcov rozhodol postaviť počítačovú sieť takú, aká dovtedy neexistovala. Táto sieť- tento projekt, sa volal ARPANET a začalo to v malom, začalo to tak, že prepojili celkovo 3 počítače. Projekt bol úspešný a o 10 rokov neskôr to už vyzeralo nejako takto prepojených bolo 200 počítačov. O ďalších 10 rokov neskôr ich už bolo 300tisíc.

Toto je sieť, ktorú dnes poznáme ako Internet. Asi v tomto čase tá sieť nabrala komerčný úspech, začala sa používať obrovskou masou ľudí a niekedy približne pred 10 rokmi to vyzeralo asi nejako takto. Tých uzlov, ktoré sú na tom obrázku je tam úžasných 200 miliónov. Ten obrázok je taký, že v ňom ani nie je rozoznať čo je samostatný uzol a čo nie, toto je skutočná mapa internetu z tohto obdobia.

Čo je na týchto všetkých obrázkoch veľmi zaujímavé z inžinierskeho hľadiska, ale aj z takého všeobecného hľadiska, je práve to, čo na tých obrázkoch nie je. Tá sieť nemá stred. Nie je tam žiadne miesto, cez ktoré by išla celá tá komunikácia nieje tam žiadna telefónna ústredňa, v ktorej by končili všetky drôty. Táto vlastnosť internetu je tak trochu daná pôvodným návrhom. ARPANET bol armádny projekt.

Cieľom toho projektu bolo vytvoriť počítačovú sieť, ktorá bude odolná pvoči výpadkom, odolná proti bombardovaniu. Ktorá bude fungovať a komunikovať aj keď jej veľké časti vypadnú. Ale, tento návrh má aj iné vlastnosti, iné zaujímavé vlastnosti. Napríklad to, že kedže táto sieť nemá stred, tak je veľmi ťažké ju odpočúvať, je veľmi ťažké manipulovať komunikáciu na nej. A je veľmi veľmi ťažké tú komunikáciu cenzúrovať.

Poďme sa pozrieť ako to reálne na internete funguje. Predstavme si, že Alica chce poslať elektornickú poštu Bobovi. Prvé, čo Alica spraví je, že odovzdá tú správu svojmu poštovému serveru, tá správa potom prejde cez sieť najkratšou cestou, najvýhodnejšou cestou pre tú danú správu. Ak niekde na tej ceste sa objaví porucha, tá správa ju obíde. Ak Bobov server momentálne nieje dostupný, tá správa na neho počká.

Potom sa Bob pripojí na svoj vlastný server, tú správu si k sebe stiahne a prečíta si ju. Čo je na tomto zaujímavé je, že táto komunikácia nieje pod kontrolou žiadnej jednej konkrétnej organizácie. V podstate sa dá povedať, že každý z nás vlastní kúsok internetu, priamo či nepriamo. Každý z nás kontroluje kúsoček, malý kúsoček tejto siete. To znamená nie jedna organizácia, ktorá by to vlastnila, ale vlastní to v podstate každý z nás tak trochu.

Keď komunikuje veľa ľudí, tak to vyzerá nejako takto, tých možných komunikačných ciest je tam veľmi veľa a každá pod kontrolou niekoho iného. Je to taký ako by som to povedal trocha organizovaný chaos. Ale, v poslednom čase sa táto situácia tak trochu mení. Už sa nekomunikuje pomocou vlastných poštových serverov, ale komunikácia funguje nejako asi takto.

Keď Alica komunikuje s Bobom, Alica odovzdá svoju poštovú správu jej obľúbenému internetovému gigantovy a Bob si to od rovnakého internetového giganta prevezme. To znamená, väčšina komunikácie ide cez jeden bod, už to nieje distibuované, už to nieje rozhádzané kade, tade po internete, ale vlastne všetko sa sústreduje do niekoľkých takýchto velikých silných bodov. Keď komunikuje veľa ľudí, potom to vyzerá už úplne inak ako predtým.

Väčšina komunikácie ide cez jeden bod, a v tom jednom bode je veľmi jednoduche tú komunikáciu sledovať, analyzovať, odpočúvať, manipulovať, cenzurovať, filtrovať, proste robiť s ňou takmer čokoľvek čo si uzná za vhodné ten, kto ten stredný bod kontroluje. Pri tej elektronickej pošte to ešte nieje úplne tak zlé, elektronická pošta je otvorený systém, to znamená, keď sa niekto rozhodne, že si doma v obývačke postaví svoj vlastný server, tak si ho kľudne môže postaviť, pripojiť ho do tohoto systému a komunikuje ďalej.

Čiže ak sa nájde pár bláznov, ktorý chcú komunikovať mimo sféry vplyvu internetových gigantov, tak to stále spraviť môžu. Niesú vyčlenení z tej komunikácie, všetko v podstate bude fungovať. Ale, úplne inak je to pri sociálnych sieťach. Sociálne siete niesú takto postavené. Sociálne siete sú postavené ako uzatvorené systémy, do ktorých je veľmi veľmi ťažké sa pripojiť s niečim iným.

Čiže pri sociálnych sieťach majú blázni v postate len dve možnosti, buď ostanú na okraji komunikácie, alebo sa prispôsobia pravidlám, ktoré obľúbený internetový gigant nadiktuje. Ak sa Vám táto situácia nepáči, tak, čo môžme robiť? V postate momentálne tých možností nejako veľa nieje, taká nejaká všeobecná rada, ktorú viem dať je, snažiť si udržať svoju autonómiu ako to len ide, nevzdávať sa jej lacno, nevzdávať sa jej ľahko.

To znamená, povedzme, akonáhle ide o tremskú poštu, možno lepšie bude využívať menšie lokálne firmy v ktorých mám aspoň aký taký vplyv, ako používať internetových gigantov, na ktorých vplyv nemám skoro žiadny. Čiže, aká je budúcnosť internetu? Bude internet nadalej tou verejnou, distribuovanou, veľmi ťažko kontrolovanou sieťou akou bol posledných 40 rokov, alebo sa internet scentralizuje a bude pod vplyvom niekoľkých obrovských firiem.

Aká je skutočná budúcnosť dnes zrejme nikto nevie povedať. Jedno je však jasné, to, aká bude budúcnosť internetu, závisí v obrovskej miere aj na nás. Ďakujem.

Radovan SEMANCIK - Kdysi dávno, tam byl internet
Co se stane, když na internet se stává centrální? Internet měla být síť samostatných jednotek, kde decentralizace udržuje její bezpečnost. Se všemi internetovými giganty jako je Google a Facebook se dostáváme k přesný opak a máme jen malou představu, jaké důsledky by to mohlo mít.

Radovan Semancik zabývá se softwarem, který slouží jako základní infrastruktury internetu a podnikových služeb, zejména pokud se týká identifikačních údajů. Jeho technické mysl dostane neuvěřitelně naštvaná, když program nefunguje tak, jak by měl. A proto jeho cílem je vytvořit softwarové systémy, které mohou spolehlivě fungovat a zlepšení současného internetu. On je zastáncem celkové otevřenosti ve vývoji softwaru.

Peter Káčer - první dojem
Narodil se v roce 1974 v Bratislavě s diagnózou DMO (dětskou mozkovou obrnou). Peter hledá své místo ve světě a při hledání tohoto místa se naučil znát své vlastní hranice, ale i hranice ostatních lidí. Přestože všichni nad ním lámali hůl a tvrdili, že bude ležící, Nevzdělavatelný a neschopný samostatného života, jeho rodiče se s touto situací nesmířili a zařídili vše tak, aby mohl plnohodnotně žít.

Po dokončení gymnázia Peter zjistil, že se zaměstnáním to nebude tak snadné a když se nepostará o svůj chléb sám, tak zůstane zavřený mezi čtyřmi stěnami. Odmalička byl motoristický fanoušek a rozhodl se zorganizovat projekt pro handicapované děti. Patnáct let organizoval motoristické-vědomostní soutěže pod názvem Rallye - Cesta do života jako program stejnojmenného občanského sdružení na Slovensku i v Čechách. V roce 2010 dokončil studium na fakultě managementu Univerzity Komenského a od ledna 2012 je statutární a správcem Nadace TA3.

Dobrý deň prajem. Keď sa na mňa pozriete, čo vidíte? Mám farebné tričko- tak ako veľa ľudí z vás v tomto sále, nosím okuliare- tak ako mnoho z vás v tomto sále, mám ruky, ktoré sú síce grambľavé, ale dokážem si s nimi urobiť všetko, čo potrebujem, mám nohy, tak ako všetci ostatní z vás, aj keď sú krivé, ale dostanú ma všade tam, kam potrebujem. Chcel by som vám porozprávať príbeh, ktorý sa mi stal pred 2 rokmi.

Ja som odmalička človek, ktorý mal rád autá a celý život sa pohybuje v motoristickom svete, či už primestskom alebo pretekárskom. Pracoval som s týmito firmami a po skončení školy som odjakživa mal takú predstavu, že chcem raz predávať autá. Tak som sa rozhodol, že skúsim túto skúsenosť. Moje okolie ma od toho odhováralo, tvrdilo, že kvôli môjmu zdravotnému stavu to nie je dobrý nápad ísť touto cestou, ale tým, že ja som strašne tvrdá palica a čo si dám do hlavy, tak za tým idem až do posledného momentu, tak mi to nedalo a začal som oslovovať firmy najprv bratislavské, kde mi všetci povedali že nie, že sa to nedá, že to jednoducho nejde a ani spôsob brigády.

A kedže som pracoval 5 rokov v Čechách v Brne, tak ma napadlo, že oslovím aj brnianske firmy, že či mi nedajú šancu. Na moje veľké prekvapenie, prišiel som do prvej firmy a pán riaditeľ povedal: Nie je absolútne problém, môžete nastúpiť k nám na týždeň. A ešte povedal takú zaujímavú vetu, že on bude sám zvedavý, aké budú reakcie jeho zákazníkov, keď prídu do showroomu a bude ich obsluhovať človek taký, aký som ja.

Tak sme sa dohodli, že prídem, tak som na daný týždeň došiel do Brna a boli sme dohodnutí, že prvé 2 dni budem pozorovať, čo sa okolo mňa deje, budem nejaké informácie vstrebávať a že tretí deň poobede príde pán riaditeľ a povie, zahráme sa takú kvázi hru, že on bude zákazník a ja mu budem musieť predať daný výrobok. Tak to aj bolo. Tretí deň poobede prišiel pán riaditeľ a zahral sa na zákazníka.

Ja som mu predstavil celú ponuku, pripravil som mu lízingové zmluvy, pripravil som mu poistné podmienky, vysvetlil som mu aké sú klady a zápory daného modelu, všetky veci, ktoré sa od každého predajcu očakávajú a pán riaditeľ skonštatoval, že to bolo všetko ok až na veci, ktoré sa učia na špecializovaných kurzoch, ktoré som nemal šancu získať. Takže po tej teoretickej stránke som to zvládol v podstate veľmi dobre.

Tak celý natešený som sadol k telefónu a obvolal som všetkých známych, príbuzných a pochválil som sa, že dosiahol som svoje, išiel som za tým, dosiahol som to do zdarného konca. Ďalší deň ráno som prišiel do práce a asi po hodine prišli do showroomu dvaja zákazníci. Jeden prišiel ku kolegyni, ktorá sedela vedľa mňa a slečna išla ku mne.

Tým pádom ma nenapadlo... som začal sa snažiť... to, čo som mu deň predtým vysvetlil pánovi riaditeľovi chcem predať a snažil som sa ukázať všetko, čo je vo mne, lebo som si uvedomil, že to je normálny zákazník, ktorý prišiel zvonku, ktorý chce odo mňa odprezentovať daný výrobok. Tak človek keď 4 roky sa na niečo teší a sústredí sa na nejakú víziu a dostane sa tesne pred cieľ, tak som trošku znervóznel.

Znervóznel som tak, že som síce povedal, čo som mal povedať, aj čo som chcel, ale už trošku som bol nervóznejší, som sa nevedel úplne zorientovať v tých papieroch, ktoré som mal pripravené. Ale všetko bolo v poriadku, ukázal som jej- pripravil som všetky zmluvy, všetky lízingové podmienky, poistné zmluvy a podobne. Nakoniec som jej ponúkol, že jej ukážem dané motorové vozidlo jak to vyzerá vnútri, aby mala nejakú predstavu.

Slečna odstúpila od toho stola, ja som obehol stôl a keď som v podstate išiel, v tom momente som spadol na zem. Nič sa mi nestalo, postavil som sa a išiel som ďalej. Ale už som bol tak nervózny, že som stratil dych a mal som problémy rozprávať tak, aby ma bolo aspoň trošku rozumieť. Sadol som do auta a asi 2 minúty mi trvalo, kým som sa vydýchal, kým som bol schopný dať von nejaké súvislé vety, aby som mohol pokračovať v tej prezentácii.

Nakoniec som to odprezentoval a so slečnou som sa rozlúčil, odprevadil som ju k dverám a týmto skončil. Ja som si potom odskočil a keď som sa vrátil, tak už ma čakal pán riaditeľ s pani vedúcou predaja a pýtali sa ma, či viem, kto bola tá slečna. Mne už to, jak to sa ma to opýtali, už mi bolo jasné, že to asi nebolo celkom vtipné, tak nakoniec z toho vyviazlo, že to bola dcéra majiteľa tejto firmy.

Tak už som vedel, že asi niečo nie je v poriadku, tak sme to začali rozoberať a zistili sme to, čo som spomínal, že po tej vedomostnej stránke to bolo v poriadku, ale tým jak som bol nervózny, jak som spadol a nevedel som v podstate dostať dych naspäť, tak ma nebolo rozumieť a skonštatovali sme, že vďaka tomuto hendikepu táto robota pre mňa nie je.

V tom momente do mňa vošla zlosť, ale nie na tých ľudí okolo mňa, ale sám na seba to, že napriek všetkému som to pokašľal ja sám, že keby som bol kľudnejší, žeby to lepšie dopadlo. Ale zase, keby bolo keby, tak po čase... Čas všetko rieši, tak po čase som si povedal, že nakoniec to bola veľmi dobrá skúsenosť, pretože treba poďakovať za tú skúsenosť tým ľuďom, že dali mi tú šancu, aby som si sám na sebe otestoval, kde sú moje hranice, čo sa dá a čo sa nedá.

A uvedomil som si, že každý človek má síce určité méty, ale nie všetky méty si dokáže v svojom živote splniť. A napriek všetkému musím povedať, že mne sa kopec vecí splnilo, podarilo sa mi vyštudovať vysokú školu, organizovať 15 rokov akciu pre telesne postihnuté deti "Rally- cesta do života", dostal som sa do kontaktu s významnými ľuďmi, s ktorými som v podstate inak nemal šancu sa vôbec stretnúť.

A aj vďaka týmto všetkým aktivitám môžem teraz robiť to, čo robím a to je riaditeľ Nadácie TA3. Takže na záver len taká otázka keby som sa ja zjavil vo vašej firme pred dverami a žiadal o prácu, dali by ste mi šancu? Ďakujem.

GLASS DUO - hudebníci hrající na sklenice
GlassDuo jsou Anna a Arkadiusz Szafraniecky. Okouzleni zvukem skleněné harfy, zanechali svá místa v Baltském filharmonií v Gdaňsku a následoval svou vlastní vizi. Jsou jedinou skupinou hrající na sklo v Polsku a jednou z mála profesních skupin se skleněnou harfu na světě. Nyní hrají jako duo, a také s dalšími soubory, včetně doprovodných symfonických orchestrů.

Gever TULLEY - Secrets of engagement-based learning
Gever Tulley je svetovo preslávený autor, TED rečník a zakladateľ Brightworks - inovatívnej školy jedinej svojho druhu, v San Franciscu v Kalifornii. Gever je samouk, počítačový odborník bez formálneho vzdelania, ktorý má viacero technologických patentov. Geverova expertíza je vlastne v .. myslení.



Vyučoval semináre a robil prezentácie pre deti i dospelých po celom svete. Dvakrát hovoril na TEDe, napísal články pre MAKE a napísal knihu Päťdesiat nebezpečných vecí (ktoré by ste mali nechať svoje deti). V roku 2005 založil letný program s názvom Tinkering school, kde sa deti môžu naučiť, ako byť kompetentné a majú šancu zistiť, že deti môžu postaviť čokoľvek a cez stavanie sa aj veľa naučiť.

Táto skúsenosť ho následne viedla v roku 2011 k otvoreniu Brightworks - jedinečná škola, ktorá mení vzdelávanie. Pomocou osvedčených postupov z predškolského vzdelávania a na základe projektov založených na ručných prácach vytvára zážitkové učenie, čím sa škola sa snaží vyhovieť potrebám študentov vo flexibilnom, vekovo zmiešanom prostredí, ktoré narúša tradičné múry medzi školou a komunitou.

Norbert WERNER - Beating hearts of galaxies
Vyrastal som v malom meste, bez príliš veľa jasných svetiel, rušiacich pohľad na nočnú oblohu. Takže som vlastne každú jasnú bezmesačnú noc mohol vidieť Mliečnu cestu. A ten pohľad na tmavú oblohu husto posypanú hviezdami, bol jednoducho nádherný. A pretože sa môj otec zaujímal o astronómiu, povedal mi o konečnej rýchlosti svetla. Takže som vedel, že keď sa pozriem na Mesiac, vidím ako vyzeral mesiac pred 1 sekundou.

Že keď sa pozriem na Slnko, vidím ako vyzeralo Slnko pred 8 minútami. A keď sa pozriem na hviezdy, vidím ich ako vyzerali pred desiatkami, stovkami alebo tisíckami rokov. A to bolo fascinujúce! A to bol pravdepodobne dôvod, prečo som sa stal astrofyzikom. Tú trochu, čo som o tom vedel bolo, že vesmír je v skutočnosti oveľa väčší, než sa zdá. Všetky hviezdy ktoré vidíme na nočnej oblohe, sú súčasťou našej galaxie - Mliečnej cesty.

Ak by sme boli schopní vyletieť z našej galaxie a zďaleka sa na ňu pozrieť, potom by vyzerala nejako ako táto galaxia. A naše Slnko by bolo niekde tu v galaktickom disku, v dvoch tretinách od stredu. Naša galaxia Mliečna cesta obsahuje 200 miliárd hviezd z ktorých môžeme vidieť voľným okom na nočnej oblohe len niekoľko tisíc. A najvyššia hustota hviezd v našej Mliečnej ceste je tu v strede, v galaktickej výduti.

V strede galaktickej výdute, v centre, v srdci našej galaxie je supermasívna čierna diera. Čierne diery sú naozaj zvláštne a extrémne objekty. Všetka tá masa je stláčaná do nekonečne malého priestoru, ktorý je obklopený hranicou, ktorá sa nazýva "horizont udalostí". A nič, absolútne nič, nemôže z tohto horizontu udalostí uniknúť. Všetko čo prekročí horizont udalostí, skončí navždy v čiernej diere.

Teda, ak by ste mohli stlačiť Zem do objemu veľkého asi ako bobuľa hrozna, tá by sa stala čiernou dierou a jej horizont udalostí by bol veľkosti bobule hrozna. Astrofyzici majú už nejaký čas podozrenie, že najväčšie hviezdy vo vesmíre končia svoj život zrútením do čiernych dier. Hmotnosť týchto čiernych dier je niekoľkokrát až niekoľko desiatok krát hmotnejšia než Slnko.

Ale hmotnosť čiernej diery v centre našej galaxie je pár milión krát hmotnejšia ako Slnko. Tak to je naozaj supermasívna čierna diera. Čierne diery nie sú len diery v časopriestore. Nie sú nezistiteľné. Obrovská gravitácia riadi v skutočnosti energetické procesy. Ako je plyn z okolia čiernej diery nasávaný smerom k čiernej diere, formuje disk, ktorý nazývame akréčny disk.

Plyn je špirálovite vťahovaný čiernou dierou v tomto akréčnom disku a plyn sa trením zahrieva. A tak tento disk začne žiariť. Veľmi blízko čiernej diery sú teploty disku tak vysoké, že spôsobujú vyžarovanie röntgenových lúčov. Magnetické pole v plyne v blízkosti čiernej diery vytvára vetry a mohutné výtrysky, ktoré sú kolmé na disk. Takže nič, absolútne nič, nemôže uniknúť z horizontu udalostí, ktorý je ukázaný tu, na tejto čiernej diere.

Čierne diery fungujú ako stroje, ktoré pretvárajú masu nasávanej hmoty na teplo, žiarenie, výtrysky... ...a je zaujímavé, že gravitácia čiernej diery je najefektívnejšia v premene masy na energiu, než na termonukleárne reakcie napájajúce hviezdy. Najlepší dôkaz ktorý máme, že v centre našej galaxie skutočne existuje čierna diera, pochádza z pozorovaní hviezd v centre našej galaxie.

Tu môžeme vidieť obežnú dráhu hviezd v samom centre našej galaxie v rozmedzí rokov 1995 až 2010. A ak sledujeme túto hviezdu, hviezdu označenú ako SO2, robí v tomto období takúto kompletnú dráhu. I tu tieto ďalšie hviezdy, robia túto naozaj excentrickú obežnú dráhu. Obežná dráha hviezd v samom centre našej galaxie dokazuje úplne jednoznačne, že tu je hmotnosť 400 miliárd krát väčšia ako hmotnosť Slnka, stlačená do objemu priestoru s polomerom menším, než obežná dráha Neptúnu.

A jediný objekt, ktorý môže mať tieto vlastnosti, je supermasívna čierna diera. Boli dva tímy astronómov, ktorí na tom pracovali. Sledovali pohyby hviezd okolo centra našej galaxie Jeden bol Európsky tím, pracujúci s veľmi veľkým teleskopom v Čile a druhý bol Americký tím, pracujúci s Keckovými teleskopmi na Havaji. A vytvorili toto zobrazenie. Naša galaxia nie je jedinou galaxiou vo vesmíre.

Astronómovia pracujúci s Hubblovým vesmírnym teleskopom namierili toto vesmírne observatórium do zdanlivo prázdneho miesta na oblohe. Plocha tejto oblasti na oblohe bola 100 krát menšia, než plocha oblasti pokrývajúca spln Mesiaca. Nechali tak vesmírny teleskop obrátený štyri týždne. A tak sme získali najpozoruhodnejší obraz, ktorý je, verím že najpozoruhodnejším obrazom, aký kedy ľudstvo získalo.

Na tomto obrázku môžeme vidieť 10 tisíce galaxií. 0 tisíce galaxií a v srdci každej z týchto galaxií je supermasívna čierna diera. A zaujímavé je, že čím je väčšia galaxia, tým väčšia čierna diera je v jej srdci. Takže tieto čierne diery sa s galaxiami vyvíjajú tak nejako ruka v ruke. Vzájomne ovplyvňujú svoj rast. Keď sa pozeráme na tento obrázok, vlastne hľadíme do minulosti. Hľadíme na okraj, nami pozorovateľného vesmíru.

Od najvzdialenejšej galaxie na tomto obrázku, k nám svetlo cestuje viac ako 13 miliárd rokov. A ak zmeníme rozmer tohto obrázku na celú oblohu, zistíme, že pozorovateľný vesmír obsahuje 200 miliárd galaxií. Ale tieto galaxie nie sú po celom vesmíre rovnomerne rozmiestnené. Toto je mapa galaxií získaná od "Sloan digital sky survey" (SDSS). A každý bod na obrázku predstavuje galaxiu.

Môžete vidieť, že galaxie tvoria vo vesmíre vláknitú štruktúru, ktorú nazývame 'vesmírna pavučina'. A keď sa pozriete pozorne uvidíte, že na priesečníkoch jednotlivý vlákien, je veľmi veľká hustota bodov. Jedná sa o najhustejšie oblasti vesmíru a voláme ich galaktické kopy. Keď sa pozrieme na galaktické kopy optickým teleskopom, vidíme mnoho, mnoho galaxií natlačených blízko seba.

Ale všetky tie viditeľné galaxie sú len špičkou ľadovca Väčšina normálnej hmoty, hmoty tvorenej atómami, je v tejto galaktickej kope vo forme horúceho plynu, tak horúceho, že vydáva röntgenové žiarenie. Toto je kompozitná snímka. Vidíme na nej svetlo vyžarované jednotlivými galaktickými kopami a to ružovkasto-fialové je röntgenové žiarenie ktoré vydáva horúci plyn, vypĺňajúci priestor medzi galaxiami.

Ak sa pozriete na predchádzajúce obrázky, môžete sa domnievať, že vesmír musí byť naozaj veľmi výkonný pri tvorení galaxií, pretože ich je tak veľa. Ale nie je to pravda. Len desatina z normálnej hmoty vo vesmíre je v hviezdach a galaxiách. Zvyšok je vo forme plynu vyplňujúceho priestor medzi galaxiami. Takže vesmír nie je príliš účinný pri tvorbe hviezd.

Ak sa pozriete na röntgenový snímok tejto galaktickej kopy, vidíte, že centrum je veľmi jasné. Je to jasné, pretože tu je hustota plynu relatívne vysoká. Na základe jednoduchých fyzikálnych argumentov by sme očakávali, že plyn tvorí hviezdy rýchlosťou tisícov hviezd za rok. A zatiaľ čo najväčšie galaxie vo vesmíre ako M87, tu v centre galaktickej kopy Virgo, sú v centrách galaktických kôp, sú stále 10 krát menšie, než by sme očakávali a určite netvoria hviezdy rýchlosťou tisícok hviezd za rok.

Teraz, prečo je to tak? Môžeme tušiť odpoveď, ak sa pozrieme do samého centra, do srdca tejto galaxie. A vidíme tu tento výtrysk. Tento výtrysk vychádza z centrálnej supermasívnej čiernej diery a je dlhý 4500 svetelných rokov. To je extrémne energetické. Je zložený zo superžhavej plazmy, častíc, ktoré sa pohybujú rýchlosťou blížiacou sa rýchlosti svetla. A teraz vám ukážem počítačovú animáciu, ktorá nám ukazuje, ako ten výtrysk pôsobí na okolitý plyn.

A vidíte, že tento výtrysk vyfukuje bubliny do okolitého plynu a ako tie bubliny vyfukuje, spôsobuje hnaciu tlakovú vlnu do okolitého prostredia. Toto je snímok horúceho plynu v centre galaktickej kopy Virgo. Je to plyn, ktorý by sme očakávali u hviezd. A keď sa pozriete na tento obrázok, vidíte tieto tmavé bubliny. Sú tmavé, lebo superžhavá plazma z výtryskov vytlačila plyn von z týchto bublín.

A pretože sú vyplnené superžhavou plazmou, tieto bubliny by v prostredí galaktickej kopy vzostupne rástli. A ako sa budú zväčšovať, budú vytláčať plyn. Plyn ktorý je zanechaný nerušený, by začal tvoriť hviezdy. Ak bubliny vytlačia plyn a zvýšia hustotu plynu od centra galaktickej kopy, od centra najväčšej galaxie v centre galaktickej kopy. Tu vidíte, že sú tu tieto bubliny, ale sú tu tiež tieto bubliny, takže sú tam dve rôzne generácie bublín.

A ak sa pozriete veľmi pozorne, potom na tomto obrázku môžete dokonca vidieť malé vlnky. Tieto vlnky sú od tlakových vĺn, spôsobených výtryskami, ktoré nafúkli tieto bubliny. A tieto tlakové vlny ohrievajú plyn. Takže vidíte, že tieto výbuchy sú opakovaný proces. Vidíme dve generácie bublín a niekoľko generácií týchto malých vlniek.

Je to teda opakujúci sa proces, takže tieto supermasívne čierne diery sú bijúcimi srdcami v centrách galaxií, regulujúce ich rast. A iný, veľmi pekný príklad tohto procesu, je možné sledovať v galaxii M87. Ak sa pozriete na pravú stranu tejto röntgenovej snímky, ukazuje nám superžhavú plazmu z výtryskov. A pozrite na ten hríbovitý oblak. To je superžhavá plazma vznikajúca v prostredí kopy.

A ako to rastie v prostredí kopy, na ľavej strane, vidíte röntgenový obrázok, ktorý ukazuje plyn v galaktickej kope. Vidíte, že tento hríbovitý oblak naťahuje plyn z galaxie M87, plyn, ktorý ak je nechaný nerušený bude tvoriť hviezdy, v centre tejto galaktickej kopy. Fyzika tohto procesu je veľmi podobná niektorým fyzikám pozorovaným tu, na Zemi.

Toto je nevysloviteľná islandská sopka a tu si môžeme všimnúť, ako horúci plyn prostredníctvom výbuchov lávy ženie tlakové vlny do okolitého prostredia. A potom vzostupne stúpa a vyzdvihuje tmavý popol zo dna sopky do atmosféry. Teraz to budete môcť vidieť znova. Vidíte tlakové vlny, pozerajte pozorne. Môžete vidieť tlakové vlny nasledované vzostupným stúpaním horúceho plynu, ktorý zo sopky vynáša tmavý popol do atmosféry, formujúc tento hríbovitý oblak.

Ale procesy, ktoré vidíme v kope Perseus alebo v kope Virgo, nie sú vôbec extrémne. Astronómovia nedávno objavili galaktickú kopu, ktorá má bubliny veľké 600 000 svetelných rokov. 600 000 svetelných rokov je 6 krát viac, než disk našej galaxie Mliečnej cesty. A energia v tomto zložení je rovnako veľká, ako keď 10 miliárd supernov vybuchne naraz. 10 miliárd hviezd explodujúcich naraz.

To modré, čo vidíte na tomto obrázku je plyn v galaktickej kope a to červené je superžhavá plazma z výtryskov v čiernej diere. Takže, ak o tom porozmýšľate čierna diera, ktorej veľkosť v porovnaní s veľkosťou galaktickej kopy je ako čučoriedka v porovnaní s veľkosťou Zeme, riadi rast a vývoj galaktickej kopy. To je úžasné. Takže tieto čierne diery sú bijúcimi srdcami galaxií, riadiace ich život. Tieto srdcia nebijú príliš často, len asi tak raz za 100 miliónov rokov, ale sú naozaj silné a tento tep je počuť naprieč vesmírom. Ďakujem.