Školy, které nepotřebují učitele
Nado mnou vidíte, čo sa zdá byť akosi zrejmé konštatovanie. Začínal som s touto vetou asi pred 12-tými rokmi, a to v kontexte rozvíjajúcich sa krajín, ale vy tu sedíte zo všetkých kútoch sveta. Ak si teda predstavíte mapu svojej krajiny, myslím si, že si uvedomíte, že takmer každá krajina na svete ma určite miesta, o ktorých môžeme povedať, že sú to miesta, kam dobrý učitelia nepôjdu. A k tomu sú to často problémové miesta. Takže je to trochu ironické, Dobrý učitelia nechcú ísť do týchto oblasti, kde sú najviac potrebný.

V roku 1999 som sa začal pokúšať vyriešiť tento problém pomocou experimentu, pomocou veľmi jednoduchého pokusu v New Delhi. V podstate som vložil počítač do steny v jednom so slamoch v Dillí. Deti tam sotva chodili do školy. Nevedeli vôbec anglicky. V živote nevideli počítač, a nevedeli ani čo je to internet. Pripojil som k nemu vysoko-rýchlostný internet. Počítač som umiestnil necelý meter nad zem, zapol a nechal ho tam. Hneď na to sme zaznamenali niekoľko zaujímavých veci, ktoré uvidíte. Rovnaký experiment som zopakoval po celej Indii, a po tom i vo veľkej časti sveta a všimol som si, že deti sa budú učiť len tomu, čomu sa samé chcú naučiť.

Toto je náš prvý experiment - osem ročný chlapec napravo vyučuje svoju študentku, šesť ročné dievča, ako surfovať. Tento chlapec tu zo strednej časti Indie - toto je dedina Rajasthan, kde si deti nahrali svoju vlastnú hudbu a potom si ju navzájom púšťali, a počas tejto činnosti sa náramne bavili. Toto všetko stihli štyri hodiny po tom, čo prišli prvý krát do styku s počítačom. V ďalšej dedine na juhu Indie, dali títo chlapci dokopy videokameru a snažili sa ňou odfotografovať spleť včiel. Stiahli si to z Disney.com, alebo z podobnej stránky, a to 14 dni po umiestnení počítača do ich dediny. Na konci sme tak usúdili, že skupina deti sa môže sama naučiť používať počítač a internet, bez ohľadu na to kto ju tvoril, alebo toho, kde sa práve dana skupina nachádzala.

V ten moment som sa stal trochu viac ambiciózny a rozhodol som sa zistiť, čo ďalšieho môžu deti dokázať s počítačom. Začali sme experimentom v meste Hyderabad, v Indii, kde som dal skupine deti - ktorá rozprávala anglicky, ale s veľmi divným miestnym akcentom - počítač s programom, ktorý prevádza reč na text, a ktorý obvykle dostanete zadarmo pri kúpe Windows, a požiadal som ich aby doň rozprávali. Takže ak doň hovorili, počítač im napísal hatlaninu, a tak zistili, že nerozumie ničomu čo rozprávajú. Tak som im povedal: "Naozaj, ponechám vám ho tu teda dva mesiace. Snažte sa mu porozumieť. Deti na to: "Ako to máme spraviť?” Povedal som, že neviem. (Smiech) A odišiel som. (Smiech) O dva mesiace neskôr - a je to zdokumentované i v Žurnále pre informačné technológie a medzinárodný rozvoj - sa ich akcent zmenil, a boli nim neskutočne blízko k neutrálnemu Britskému prízvuku, ktorý som nahral do reč-text programu. Inými slovami, všetci rozprávali ako James Tooley (kolega z Newcastle Univerzity). (Smiech) Takže si s tým poradili samy. Po tom som začal experimentovať s kopou ďalších vecí, ktoré by sa mohli samé naučiť.

Raz som dostal zaujímavý telefonát z Colomba (mesto na Srí lanke), od Arthura C. Clarka, ktorý mi povedal, že chce vedieť na čom presne pracujem. A keďže nemohol cestovať, tak som šiel ja za ním. Povedal dve zaujímavé veci, a to, že " učitelia, ktorý môžu byt nahradený strojom by mali byť nahradený". (Smiech) Druha vec, ktorú povedal je, že ,,ak deti majú záujem, vzdelanie príde samo”. A keďže som to praktizoval v praxi, tak som sa i zakaždým na to mohol dívať a premýšľať o tom.

(Video) Arthur C.Clarke: Počítače môžu definitívne pomôcť ľudom, pretože deti sa rýchlo učia ako s nimi narábať, pripojiť sa a nájsť si veci ktoré ich bavia. Ak ak mate záujem, tak ste docielili i vzdelanie.

Sugata Mitra: Spravil som experiment v Južnej Afrike. Toto je 15 ročný chlapec.

(Video) Chlapec: …iba si spomínam, hral som hry so zvieratami, a počúval som hudbu.

SM: Opýtal som sa ho:''Posielaš emaily?" A odpovedal: "Áno, oni potom preskočia cez oceán”. Toto je v Kambodži, v jej vidieckej časti - smiešna aritmetická hra, ktorú by žiadne deti nehrali v triede alebo doma. Boli by sa vám vysmiali. Povedali by, že je to nudné. Ak ale necháte počítač tak, a ak všetci dospeli odídu, tak až potom predvedú medzi sebou čoho sú schopné. Toto je, čo tieto deti robia. Snažia sa násobiť, aspoň si myslím. A po celej Indii, na konci asi druhého roku, si deti začínajú googliť ich domáce úlohy. Výsledkom je, že ich učitelia pozorujú markantne zlepšenie ich angličtiny - (Smiech) rýchle zlepšenie a podobné veci. Vravia, že začali hlbšie premýšľať a podobne veci. (Smiech) A vskutku začali. Myslím tým, že ak niečo môžete nájsť na Googli, tak aký máte dôvod si to tlačiť do hlavy? Takže po štyroch rokov si dovolím tvrdiť, že skupina deti je pomocou internetu schopná sa sama objektívne vzdelať.

V tom čase Univerzita v Newcastle dostala veľkú sumu peňazí určenú na podporu zlepšenia výučby v Indii. Zavolali mi, a ja som im povedal, že sa o to postarám z Dillí. Na to mi odpovedali, že nie je možne aby som mal na starosti milión libier univerzitných peňazí a riadil to všetko z Dillí. V roku 2006 som si preto kúpil poriadny kabát a presťahoval sa do Newcastle. Chcel som otestovať aké sú limity systému. Prvý experiment, ktorý som spravil z Newcastlu bol robený v Indii. Nastavil som si vysokú latku: Môže sa 12-ročné dieťa z dediny na Juhu Indie, rozprávajúc tamilštinou, samo naučiť biotechnológiu v angličtine? A pomyslel som si, že ich teda otestujem. Aj tak nebudú vedieť z toho nič. Potom im dám im všetok potrebný materiál a vrátim sa aby som ich opäť otestoval. Nebudú vedieť opäť asi nič. A tak sa asi zbalím a poviem si : "Áno, na určité veci je učiteľov potreba."

Zavolal som si 26 deti. Prišli všetky, a povedal som im, že na počítači je niečo dosť ťažké na naučenie sa, a že by som nebol prekvapený, ak by ničomu nerozumeli. Že je to všetko v angličtine, a že ja odchádzam. (Smiech) A tak som ich tam nechal samé. Vrátil som sa po dvoch mesiacoch, a 26 deti vpochodovali ku mne vyzerajúc vcelku pokojne. Povedal som: "Nuž, pozreli ste sa na nejakú z tých veci v počítači?" Odpovedali, že áno. "Rozumeli ste niečomu?" "Nie, ničomu." A tak som povedal: ”Nuž, ako dlho ste sa na to pozerali, až ste sa rozhodli, že nerozumiete ničomu?" Odpovedali:” Pozerali sme sa na to každý deň." Povedal som: ”Dve mesiace ste sa pozerali na veci, ktorým ste nerozumeli?" A v tom 12-ročné dieťa zdvihlo ruku a vraví, doslovne: ” Ohliadnuc od faktu, že nevhodná replikácia DNA molekuly spôsobuje genetické choroby, sme ničomu inému nerozumeli."
(Smiech)
(Potlesk)
(Smiech)
Trvalo mi to tri roky než mi to publikovali. Práve to bolo publikované v Britskom žurnále o vzdelávacích technológiách. Jeden z referentov, ktorý revidoval článok povedal: "Je to príliš dobré, aby to bola pravda.” Nebolo to od neho príliš milé. Nuž, jedno z dievčat sa sama vzdelala na to, aby sa mohla stať učiteľkou. A tamto tam, to je ona. Majte na pamäti, že neštudovali angličtinu. Vynechal som taktiež malú časť, kde som sa jej pýtal, kde je neurón, a kde mi odpovedala: "Neurón? Neurón?" A potom sa na mňa pozrela a urobila toto. Čokoľvek to znamenalo, nebolo to veľmi zreteľné.

Takže ich bodové skóre vzrástlo z nuly na 30 percent, čo sa zdá byt takmer nemožné vzhľadom k daným okolnostiam. Ale 30 percent nestačí aby prešli testom. Zistil som teda, že majú kamarátku, miestnu účtovníčku, mladé dievča, s ktorou zvyknú hrávať futbal. Požiadal som ju, či by dané deti nenaučila biotechnológiu tak aby prešli testom? Spýtala sa ma: ,,Ako to mám spraviť? Neviem o nej nič." Povedal som, nech použije ,,metódu starej mamy". Opýtala sa ma: ,,A to je čo?" Odpovedal som: ,,Nuž, jedine čo budeš musieť urobiť je stáť za ich chrbtom a obdivovať ich po celu dobu. A vravieť im veci, ako to je skvelé, to je fantastické. Čo to je? Vedel by si to zopakovať? Môžeš mi ukázať trochu viac?" Robila tak po dobu dvoch mesiacov. Hodnotenie následne vzrástlo na 50 percent, čo je toľko, koľko dosiahnu i v nóbl školách v Dillí, a to so školenými učiteľmi na biotechnológie.

Do Newcastle som sa vrátil s týmito výsledkami a uvedomil som si, že sa začína niečo diať, a schyľuje sa k niečomu veľmi vážnemu. Experimentujúc v rôznych odľahlých miestach som sa vrátil do jedného z najzapadnutejších. (Smiech) Približne 5000 míľ od Delhi je malé mestečko Gateshead. V tomto meste som si zavolal 32 detí, a začal som vylepšovať svoju metódu. Rozdelil som deti do skupín po štyroch. Povedal som im : "Spravte si ale svoje vlastne skupiny, pričom v každej skupine budete mať k dispozícií len jeden počítač.” Majte na pamäti, že členov skupiny si môžete kedykoľvek obmieňať, a môžete prejsť k inej skupine, ak sa vám vaša skupina nepozdáva., atď. Môžete navštíviť inú skupinu, zízať im cez rameno, pozerať čo robia, vrátiť sa k svojej skupine a prehlásiť, že je to vaša vlastná myšlienka." Vysvetlil som im, že veľa vedeckého výskumu je robeného podobným spôsobom.
(Smiech)
(Potlesk)
Deti za mnou nadšene prišli a povedali: "Tak, a čo od nás chcete aby sme urobili?" Položil som im šesť otázok. Prvá skupina, ta najlepšia, ich zodpovedala za 20 minút. Najhoršia za 45 minút. Využili pri tom všetko čo len vedeli - skupinové diskusie, Google, Wikipediu. Použili Ask Jeeves, atď. Učitelia vraveli: "Je toto učenie do hĺbky?” A ja na to: "Vyskúšajme a uvidíme. Ja vrátim sa za dva mesiace. Dáme im potom písomný test a to bez možnosti využiť počítač, či komunikovať medzi sebou navzájom, atď., a uvidíme". Priemerne skóre bolo 76 percent, ak mohli využívať počítače a rozprávať sa medzi sebou navzájom. Kde som ich otestoval po dvoch mesiacoch, tak skóre zostalo nezmenené, 76 percent. Deťom sa dané vedomosti fotograficky vybavili, a predpokladám, že to bolo hlavne vďaka tomu, že im prvotné bolo umožnené diskutovať medzi sebou navzájom. Dieťa sediace pred vlastným počítačom nič také robiť nebude. Mam i ďalšie výsledky, ktoré sú takmer neuveriteľné, a to, že ich bodové hodnotenie časom rastie. A to preto, že i potom, čo im ich učitelia povedia, že hodina skončila, tak deti pokračujú v googlení.

Tu v Británii som po mojom experimente oslovil britské staré mami. Nuž, viete, sú to energické osoby, tie britské babičky. 200 z nich sa dobrovoľné prihlásilo. (Smiech) Dohodli sme sa, že poskytnú hodinu svojho ,,vysielacieho" času, sediac doma, a to raz týždne. A tak sa i stalo. A za posledné dva roky sa uskutočnilo 600 hodín inštrukcií cez Skype za pomoci, čo moji študenti radi volajú, mračien babičiek. Mračien babičiek sediacich za počítačom. Môžem ich vysielať do ktorejkoľvek školy chcem.

(Video) Učiteľ: Nemôžete ma chytiť. Zopakujte to. Nemôžete ma chytiť.
Deti: Nemôžete ma chytiť.
Učiteľ: Som perníkový mužík.
Deti: Som perníkový mužík.
Učiteľ: Dobra práca. Veľmi dobre...

SM: Späť v Gateshead sa 10-ročne dievča dostáva do tajov hinduizmu za necelých 15 minút. Viete, to je vec o ktorej ja nič neviem. Dve deti pozerajú TED prednášku. Predtým chceli byť futbalisti, ale po pozretí si 8 TED videí sa chcú stať Leonardom da Vincim.
(Smiech)
(Potlesk) Je to v celku jednoduché.

Toto je to, čo práve budujem. Nazývam to SOLE: Samo-organizované Vzdelávacie Prostredia. Nábytok je navrhnutý tak aby deti mohli sedieť pred veľkými, výkonnými obrazovkami, s vysokopásmovým pripojeným, ale v skupinách. Ak budú chcieť môžu zavolať ,,babičke". Toto je SOLE v Newcastle. Sprostredkovateľ je z Indie.

Ako ďaleko s tým môžeme zájsť? Ešte vám niečo ukážem a tým to ukončím. V máji som odišiel do Turína. Poslal som mimo všetkých učiteľov mojej skupiny 10-ročných detí. Ja rozprávam iba anglicky, oni zase len taliansky, takže medzi nami bola komunikačná bariéra. Začal som písať na tabuľu otázky v angličtine. Deti sa na to pozreli a povedali: ,,Čo?" Odpovedal som im: ,,Nuž, pustíte sa do práce." Prepísali to do Google prekladača, nechali preložiť do taliančiny, a vrátili sa späť do talianskeho Google. O 15 minút neskôr som im dal ďalšiu otázku: Kde je Kalkata? Trvalo im iba 10 minút kým našli odpoveď. Pokúsil som sa preto o ťažšiu otázku. Kto to bol Pythagoras, a čo urobil? Nejakú dobu bolo ticho, a potom povedali: "Napísal ste to zle. Správne malo byť Petagoras.” A potom, za 20 minút, sa začali na monitoroch objavovať pravouhlé trojuholníky. Prebehol mi z toho mraz po chrbte. Je reč o 10-ročných deťoch. Text: Za ďalších 30 minút by boli zodpovedali teóriu relativity. A čo potom?
(Smiech)
(Potlesk)
SM: Viete čo sa stalo? Myslím, že sme narazili na samoorganizovateľný systém. Je to systém, ktorý sa usporadúva sám bez explicitných zásahov z vonku. Samoorganizovateľný systém taktiež vždy vykazuje známky vývinu, pod čím rozumieme to, že systém začína robiť veci, pre ktoré nebol navrhnutý. To je dôvod, prečo reagujete spôsobom akým reagujete, ak sa niečo javí byť nemožné. Myslím, že sa môžem teraz domnievať, že i vzdelanie je samoorganizovateľný systém, kde učenie predstavuje vyvíjajúci sa fenomén. Bude mi to trvať ďalších 5 rokov než to dokážem, experimentálne, ale pokúsim sa. Ale medzitým mame k dispozícii návod. Na jednu miliarda deti budeme potrebovať 100 miliónov prostredníkov - a na zemi je ich viac než len toľko - 10 miliónov SOLE, 180 miliárd dolárov a 10 rokov. S tým by sa nám mohlo podariť zmeniť všetko.
(Ďakujem)
(Potlesk)

Vybuduj Školu v oblakoch
Aká bude budúcnosť učenia?

Mám plán, ale skôr než vám poviem, o aký plán ide, vám potrebujem povedať malý príbeh, ktorý kvázi popisuje okolnosti.

Snažil som sa zistiť, odkiaľ spôsob výučby, ktorý v školách máme, odkiaľ pochádza? Môžete sa pozrieť ďaleko do minulosti, ale keď sa pozriete na to, ako vyučovanie vyzerá dnes, je celkom jednoduché zistiť, odkiaľ sa vzalo. Je zhruba spred 300 rokov, a pochádza z posledného a zároveň najväčšieho z impérií na tejto planéte. ["Britské impérium"] Predstavte si fungovanie celku, fungovanie celej planéty bez počítačov, bez telefónov, s údajmi zapísanými na listoch papiera a s cestovaním loďou. Vo Viktoriánskej dobe sa im to vlastne podarilo. To, čo spravili, bolo úžasné. Vytvorili celosvetový počítač pozostávajúci z ľudí. Stále je tu s nami. Má názov Byrokratický administratívny stroj. Aby tento stroj pracoval, potrebujete množstvo ľudí. Vytvorili teda ďalší stroj, aby týchto ľudí vyrábal: školu. Školy by mali produkovať ľudí, ktorí by sa potom stali článkami Byrokratického administratívneho stroja. Musia byť identickí. A musia vedieť tri veci: Musia mať pekný rukopis, pretože údaje sú zapisované ručne; musia byť schopní čítať; a musia byť schopní násobiť, deliť, sčítať a odčítať spamäti. Musia byť tak identickí, že môžete vziať jedného z Nového Zélandu a poslať ho do Kanady a on bude okamžite použiteľný a funkčný. Ľudia z Viktoriánskej doby boli skvelými inžiniermi. Navrhli systém, ktorý bol taký silný, že ho tu máme dodnes, neprestajne produkujúci identických ľudí - články pre stroj, ktorý však už neexistuje. Impérium je preč, takže čo budeme robiť s vynálezom, ktorý vyrába týchto identických ľudí a čo budeme ďalej robiť, ak s tým plánujeme vôbec niečo urobiť?

["Školy ako ich poznáme, sú zastarané"]

To je celkom silná poznámka. Povedal som, že školy, ako ich poznáme dnes, sú zastarané. Netvrdím, že sú nepoužiteľné. Dnes je už akoby módnou záležitosťou povedať, že systém vzdelávania je nepoužiteľný. Nie je nepoužiteľný. Je úžasne zostavený. Len ho už viac nepotrebujeme. Je nemoderný. Aké povolania tu máme dnes? Nuž, úradníkmi sú počítače. Sú ich tisíce, v každej kancelárii. A sú aj ľudia, ktorí ich riadia, aby mohli svoju úradnícku prácu vykonávať. Títo ľudia nemusia vedieť nádherne písať rukou. Nemusia vedieť násobiť čísla spamäti. Musia ale vedieť čítať. V skutočnosti potrebujú vedieť čítať s porozumením.

Toto je dnešok, ale my vôbec nevieme, ako budú vyzerať povolania v budúcnosti. Vieme, že ľudia budú pracovať odkiaľkoľvek budú chcieť, kedykoľvek budú chcieť a v čomkoľvek, v čom budú chcieť. Ako ich súčasné školské vzdelanie pripraví na takýto svet?

K celej tejto záležitosti som vlastne prišiel úplnou náhodou. Zvykol som učiť ľudí ako písať počítačové programy v Naí Dillí, pred 14 rokmi. A priamo v susedstve miesta, kde som pracoval, bol slum. A premýšľal som nad tým, ako sa tie decká, dokelu, vôbec niekedy naučia písať počítačové programy? Alebo by sa nemali? V rovnakom čase, sme mali množstvo rodičov, bohatých ľudí, ktorí mali počítače a ktorí mi zvykli hovoriť: "Viete, môj syn, myslím, že je nadaný, pretože dokáže s počítačmi úžasné veci. A moja dcéra... och, istotne je nadmerne inteligentná." A tak ďalej. A tak som si zrazu pomyslel, ako je možné, že všetci títo bohatí ľudia majú tieto nezvyčajne nadané deti? (Smiech) Kde urobili chudobní chybu? Spravil som dieru v stene, ktorá obkolesovala slum vedľa mojej kancelárie, a vložil som dovnútra počítač - len tak, aby som videl, čo sa stane, keď dám počítač deťom, ktoré nikdy žiaden nemali, ktoré nevedeli po anglicky a nevedeli, čo je Internet.

Deti hneď pribehli. Bol tri stopy vysoko a ony sa spýtali: "Čo je to?"
A ja som povedal: "No, to je,... ja neviem." (Smiech)
Ony sa spýtali: "Prečo si to tam dal?"
Ja som odvetil: "Len tak."
A ony na to: "Môžeme sa toho dotknúť?" A ja: "Ak chcete."
A odišiel som. Zhruba o osem hodín neskôr sme ich našli, ako si v počítači čosi prehliadajú a ako sa navzájom učia, ako na to. Tak som povedal: "Ale to je nemožné, pretože... Ako je to možné? Veď nič nevedia."
Môj kolega povedal: "Nie, na to existuje jednoduché riešenie. Jeden z tvojich študentov musel ísť okolo a ukázal im, ako používať myš."
A tak som povedal: "Áno, to je možné."
A tak som experiment zopakoval. Šiel som 300 kilometrov od Dillí do skutočne zapadnutej dediny, kde šance na stretnutie softvérového inžiniera boli veľmi malé. (Smiech) Zopakoval som tam experiment. Nemal som kde ostať, a tak som tam zabudoval svoj počítač, odišiel som preč a vrátil som sa po pár mesiacoch, pričom som našiel deti, ako sa na ňom hrajú hry.
Keď ma uvideli, povedali: "Chceme rýchlejší procesor a lepšiu myš."
(Smiech)
A tak som povedal: "Ako, dokelu, toto všetko viete?"
A oni mi odvetili niečo veľmi zaujímavé. Podráždeným hlasom mi povedali: "Dali ste nám stroj, ktorý pracuje len v angličtine, a tak sme sa navzájom museli naučiť angličtinu, aby sme ho mohli používať." (Smiech) To bolo po prvýkrát, čo som ako učiteľ počul povedať slová "učiť sa navzájom" tak prirodzene.
Tu je krátky náhľad z tých rokov. To je prvý deň projektu Diera v stene. Napravo je osemročný chlapec. Naľavo je jeho študentka. Má šesť. A on ju učí, ako si prezerať stránky. Následne som aj v iných častiach krajiny zopakoval tento pokus znovu a znovu, pričom som vždy dostal rovnaký výsledok. ["Film Diera v stene - 1999"] Osemročný chlapec hovorí svojej staršej sestre, čo má robiť. A nakoniec dievča vysvetľujúce v Marathi čo to je, a hovorí: "Vo vnútri je procesor."
A tak som začal publikovať. Uverejňoval som to všade. Zapísal a zmeral som všetko a povedal som, že za 9 mesiacov skupina detí, ktorá dostane počítač v akomkoľvek jazyku, dosiahne rovnaký štandard ako sekretárka v kancelárii na Západe. Videl som, ako sa to deje znovu a znovu a znovu.
Bol som však zvedavý, čo ešte by spravili, ak už dokázali urobiť toľkoto? Začal som experimentovať s ďalšími vecami medzi inými, napríklad s výslovnosťou. V južnej Indii je jedna komunita detí, ktorých výslovnosť je naozaj zlá a potrebovali dobrú výslovnosť, pretože tá by im zlepšila prácu. Dal som im do počítača konvertor hovorenej reči do textu a povedal som: "Hovorte do toho až kým to nenapíše to, čo hovoríte." (Smiech) Oni to spravili a pozrite si kúsok z toho.
Počítač: Rád vás spoznávam. Dieťa: Rád vás spoznávam.
Sugata Mitra: Dôvod, prečo som to zastavil na tvári tejto mladej dámy je, že si myslím, že ju mnohí poznáte. Momentálne pracuje v call centre v Hyderabade a možno vás mučila ohľadom účtov z vašej kreditnej karty s veľmi čistým anglickým prízvukom.
A tak ľudia vraveli: Ako ďaleko to až môže zájsť? Kde sa to zastaví? Rozhodol som sa, že zničím svoj vlastný argument vytvorením úplne absurdného tvrdenia. Vytvoril som hypotézu, smiešnu hypotézu, Tamilština je jazyk v južnej Indii, a povedal som: Môže sa dieťa v juhoindickej dedine hovoriacej tamilštinou naučiť biotechnológiu DNA replikácie v angličtine z počítača na ulici? Povedal som, že ich otestujem. Ich výsledok bude nula bodov. Prejde pár mesiacov, nechám to na pár mesiacov tak, vrátim sa a budú stále na nule. Pôjdem späť do laboratória a poviem, že potrebujeme učiteľov. Našiel som si teda dedinu. Mala názov Kallikuppam, v južnej Indii. Zabudoval som tam do steny počítače a stiahol som z Internetu všetky druhy informácií o replikácii DNA, ktorým som väčšinou nerozumel.
Deti prišli a rozrušene hovorili: "Čo to má byť?"
A tak som im povedal: "Je to veľmi aktuálne, veľmi dôležité. Ale je to všetko v angličtine."
Ony na to: "Ako môžeme porozumieť takým zložitým slovám v angličtine a diagramom a chémii?"
Objavil som novú pedagogickú metódu a tak som ju aj aplikoval. Povedal som: "Nemám ani najmenšej potuchy." (Smiech) "A ajtak, odchádzam." (Smiech)
A tak som ich nechal pár mesiacov. Boli na nule. Dal som im test. Vrátil som sa tam po dvoch mesiacoch a deti sa zhromaždili okolo a povedali: "Ničomu sme neporozumeli."
A tak som si povedal: "Čo som očakával?" Povedal som teda: "OK, ale ako dlho vám trvalo než ste sa rozhodli, že ničomu nerozumiete?"
Ony mi odpovedali: "Nevzdali sme sa. Pozeráme sa na to každý jeden deň."
A tak som povedal: "Čože? Nepoznáte tieto obrazce a stále sa na to dva mesiace pozeráte? Načo?"
A tak malé dievčatko, ktoré práve teraz vidíte, zdvihlo svoju ruku a hovorí mi lámanou tamilštinou a angličtinou povedala: "No, okrem toho, že nesprávna replikácia DNA molekuly spôsobuje chorobu, sme ničomu inému neporozumeli."
(Smiech) (Aplauz)
A tak som ich otestoval. Dosiahol som nemožné vo vzdelávaní, z nuly na 30 % za dva mesiace v tropickej horúčave s počítačom pod stromom, v jazyku, ktorému nerozumeli, pričom robili niečo, čo je o desaťročie napred od doby, v ktorej žijú. Absurdné. Ale musel som sa držať Viktoriánskej normy. 30 % je zlyhanie. Ako zariadim, aby prešli? Potrebujem ich výsledky zvýšiť o 20 bodov. Nemohol som nájsť učiteľa. Ale čo som našiel, bola kamarátka, ktorú mali, 22-ročné dievča, účtovníčka, ktorá sa s nimi celý čas hrala.
A tak som sa jej opýtal: "Môžeš im pomôcť?"
Ona na to: "Určite nie. V škole som nemala chémiu. Vôbec netuším, čo pod tým stromom celý deň robia. Nemôžem vám pomôcť."
Odvetil som: "Poviem ti, čo urobíš. Použi metódu starej mamy."
Ona na to: "Čo je to?"
A ja: "Stoj za nimi. Kedykoľvek niečo urobia, povedz len: "Uau, ako ste to spravili? Čo je na ďalšej stránke? Bože, keď som bola vo vašom veku, nikdy by som toto nemohla urobiť." Veď vieš, čo robia staré mamy."
A tak to robila ďalšie dva mesiace. Skóre vystúpilo na 50 %. Kallikuppam čoskoro dobehol moju školu v Novom Dillí, bohatú súkromnú školu s vyškoleným učiteľom biotechnológie. Keď som videl ten graf, vedel som, že existuje cesta, ako vyrovnať hracie pole.
Toto je Kallikuppam.
(Dieťa hovorí) Neuróny... komunikácia.
Mal som zlý uhol záberu. Toto sú len amatérske veci, ale čo vravela, ako si môžete domyslieť, bolo o neurónoch, pričom mala ruky asi takto a hovorila, že neuróny komunkujú. Vo veku 12 rokov.
Tak aké budú povolania v budúcnosti? Vieme, aké sú dnes. Aké bude učenie sa? Vieme, aké je dnes, deti majú stále v jednej ruke mobil, pričom idú neochotne do školy, aby si tou druhou rukou vyzdvihli knihy.
Čo príde zajtra? Môže sa stať, že už nebudeme potrebovať chodiť do školy? Môže sa stať, že raz príde doba, kedy ak budete niečo potrebovať vedieť, zistíte to v priebehu dvoch minút? Môže sa stať - zničujúca otázka, otázka, ktorú mi položil Nicholas Negtoponte - môže sa stať, že kráčame v ústrety budúcnosti, v ktorej je poznanie prekonané? Ale to je hrozné. Sme homo sapiens. Poznanie je to, čo nás odlišuje od opíc. Ale pozrite sa na to takto. Prírode trvalo 100 miliónov rokov, kým postavila na nohy opicu a stala sa tak Homo sapiens. Nám trvalo iba 10,000 rokov, než sme spravili z poznania prekonanú vec. Aký úspech. Ale musíme ho zahrnúť do našej vlastnej budúcnosti.
Povzbudenie sa zdá byť kľúčom. Keď sa pozriete na Kuppam, keď sa pozriete na všetky experimenty, ktoré som spravil, jednoducho som hovoril: "Uau!" vzdávajúc poctu učeniu.
Existuje aj dôkaz z oblasti neurovedy. Bazálne gangliá, ktoré sú umiestnené v strede nášho mozgu, fungujú tak, že keď máme pocit ohrozenia, zastavia činnosť všetkých ostatných častí, zastavia činnosť predného mozgu, časti, ktorá je zodpovedná za učenie sa, všetko to zastavia. Trest a skúšanie sa pokladajú za ohrozenie. Teda my zastavíme činnosť mozgu našich detí a potom povieme: "A teraz sa ukáž." Prečo vôbec vytvorili takýto systém? Pretože to bolo potrebné. V období impérií bola doba, kedy ste potrebovali ľudí, ktorí dokážu prežiť pod tlakom. Keď stojíte v zákope, len tak sám, ak ste prežili, je to OK, prešli ste. Ak nie, zlyhali ste. Ale doba impérií je preč. Čo sa deje s kreativitou v dobe, v ktorej žijeme? Potrebujeme jej znovu prinavrátiť rovnováhu od hrozby k radosti.
Vrátil som sa do Anglicka hľadajúc britské staré mamy. Rozoslal som oznamy a listy, v ktorých stálo: "Ak ste stará mama z Británie, ak máte pripojenie na sieť a webkameru, môžete mi dať hodinu vášho času týždenne zadarmo?" Za prvé dva týždne som ich dostal 200. Poznám viac britských starých mám než ktokoľvek vo vesmíre. (Smiech) Volajú sa Babko-Cloud (=niečo ako Oblak starých mám). Tento Babko-Cloud je na internete. Ak má nejaké dieťa problém, pridelíme mu "Babičku". Ona sa prihlási na Skype a veci vyrieši. Videl som ich, ako to prevádzkujú z dediny zvanej Diggles na severozápade Anglicka, až hlboko do dediny v Tamil Nadu v Indii, vzdialenej 6000 míľ. Zvládla to len jediným starodávnym gestom. "Pssssst." OK?
Pozrite si toto.
Babička: Nemôžeš ma chytiť. Povedzte to. Nemôžeš ma chytiť.
Deti: Nemôžeš ma chytiť.
Babička: Som Perníčkový mužíček. Deti: Som Perníčkový mužíček.
Babička: Skvelá práca! Veľmi dobre.
SM: Čo sa tu teda deje? Myslím, že to, na čo sa musíme pozrieť je, musíme sa pozrieť na učenie sa ako produkt vzdelávacej samoorganizácie. Ak dovolíte, aby sa proces vzdelávania samoorganizoval, vyplynie z toho učenie sa. Nie je to o nútení učenia sa, aby sa dialo. Je to o tom nechať ho, aby sa dialo. Učiteľ uvedie proces do pohybu a potom len s úžasom stojí v úzadí a pozoruje, ako prehieha učenie sa. Myslím, že to je to, kam to všetko smeruje.
Ale ako to budeme vedieť? Ako dosiahneme, že to budeme vedieť? Mám v úmysle vybudovať tieto Samoorganizované vzdelávacie prostredia (skr. SOLE). Je to vlastne pripojenie, spolupráca a povzbudzovanie spojené do jedného. Vyskúšal som to už na mnohých školách.
Skúšalo sa to už po celom svete a učitelia akoby stáli v úzadí a hovorili: "To sa deje len tak samé od seba?"
A ja som odvetil: "Áno, deje sa to samo." "Ako ste to vedeli?"
Povedal som: "Nebudete veriť deťom, ktoré mi to povedali ani tomu, odkiaľ sú."
Tu je SOLE v akcii.
(Dieťa hovorí)
Toto je v Anglicku. Ten udržiava právo a poriadok pretože ako viete, nie je tam žiaden učiteľ.
Dievča: Celkový počet elektrónov sa nerovná celkovému počtu protónov... SM: Austrália Dievča: ...čím mu dáva čisto pozitívny alebo negatívny elektrický náboj. Čistý náboj na ióne je rovný počtu protónov na ióne mínus počet elektrónov.
SM: Je desať rokov popredu.
SOLE, myslím, že potrebujeme osnovu veľkých otázok. Práve ste o tom počuli. Viete, čo to znamená. Boli časy, keď muži a ženy z doby kamennej sedávali spolu, pozerali na oblohu a hovorili: "Čo sú tie blikajúce svetielka?" Oni zostavili prvú osnovu, ale my sme tie úžasné otázky stratili z dohľadu. My sme to zabili na tangens uhla. Lenže ten nie je dosť sexy. Spôsob, akým by ste to vyložili 9-ročnému dieťaťu je: "Ak by sa k Zemi blížil meteorit, ktorý by ju mohol trafiť, ako by si zistil, či ju trafí alebo nie?" A ak povie: "Čože? Ako?" Vy poviete: "Existuje na to magické slovo. Je to tangens uhla." A necháte ho. On na to príde.
Tu je pár obrázkov zo SOLE. Skúšal som dávať neuveriteľné, neuveriteľné otázky... "Kedy začal svet? Ako skončí?" ...9-ročným deťom. Tento je o tom, čo sa deje so vzduchom, ktorý dýchame. Toto spravili deti bez akejkoľvek pomoci učiteľa. Učiteľ len prednesie otázku a potom stojí v úzadí a oceňuje odpoveď.
Takže čo je mojím želaním? Mojím želaním je, aby sme navrhli budúcnosť učenia sa. Nechceme byť len zvyšnými článkami veľkého ľudského počítača, však? Takže potrebujeme navrhnúť budúcnosť pre učenie sa. A musím... počkajte, musím to sformulovať úplne presne, lebo, viete, je to veľmi dôležité. Mojím želaním je vytvoriť budúcnosť učenia sa prostredníctvom podpory detí na celom svete, aby načreli do svojej fantázie a schopnosti spolupracovať. Pomôžte mi vybudovať túto školu. Bude sa volať Škola v oblakoch. Bude to škola, kde budú deti zažívať tieto intelektuálne dobrodružstvá poháňané veľkými otázkami, ktoré im uvedú ich prostredníci. Spôsob, akým to chcem spraviť je, že vybudujem zariadenie, kde to budem môcť študovať. Ide o zariadenie, ktoré je prakticky bez ľudí. Je tam len jedna babička, ktorá sa stará o zdravie a bezpečnosť. Zvyšok pochádza z oblakov. Svetlá zažínajú a zhasínajú oblaky, atď., atď., všetko sa deje z oblakov.
Ale vás potrebujem za iným účelom. Môžete vytvoriť Samoorganizované vzdelávacie prostredia doma, v škole, mimo školy, v školských družinách. Je to veľmi jednoduché. Existuje veľký dokument, ktorý vytvoril TED a ktorý vám povie, ako to spraviť. Ak by ste to teda prosím, prosím mohli spraviť naprieč všetkými piatimi kontinentami a poslali mi údaje, potom by som ich zhromaždil a dodal do Školy v oblakoch a vytvoril by som budúcnosť učenia. To je moje želanie.
A ešte jedna vec. Vezmem vás na vrch Himalájí. Vo výške 12,000 stôp, kde je riedky vzduch, som raz vložil do steny dva počítače a deti sa okolo nich zhŕkli. Bolo tam aj malé dievčatko, ktoré ma všade nasledovalo.
A tak som jej povedal: "Vieš, chcel by som dať počítač každému, každému dieťaťu." Neviem, čo by som mal robiť?" A potichu som sa ju snažil odfotiť.
Ona zrazu takto zodvihla ruku a povedala mi: "Pokračuj."
(Smiech) (Aplauz)
Myslím, že to bola dobrá rada. Budem ju nasledovať. Prestanem hovoriť. Ďakujem vám. Ďakujem veľmi pekne. (Aplauz) Ďakujem. Ďakujem. (Aplauz) Ďakujem vám veľmi veľmi pekne. Uau. (Aplauz)