Toto sú zábery bombardovania NATO Belehradu. Bolo to pred deviatimi rokmi, 24. marca o:. Aby NATO vojnu vyhralo, lietadlá zničili mostov, všetky rafinérie a 14 tepelných elektrární, letísk, 20 železničných staníc a 121 tovární. Aby vyhrali vojnu, spôsobili lietadlá NATO Srbsku škody vo výške 100 miliárd dolárov, zanechali za sebou dva milióny nezamestnaných, najmenej 500 zabitých civilistov, a tisíce zranených.

Kým v Belehrade bol nedostatok chleba, Albánci si v Kosove tiež prežívali svoje. V odvete ich Srbi vyháňajú z domov. tisíc kosovských Albáncov muselo opustiť Kosovo. Ako aj títo. Tisíce z nich sú zabití v pomste, alebo vinou lietadiel NATO. Prečo to všetko? Sme v Kosove, lebo chceme nahradiť etnické čistky toleranciou a rešpektom. Náš odkaz je jasný: V Kosove zavládne mier a ľudskosť. Utečenci sa vrátia do svojich domovov, a znovu nájdu bezpečné útočisko.

O DEVÄŤ ROKOV NESKÔR
Práve tu zavraždili jedného srbského chlapca. Albánec ho zasiahol spŕškou výstrelov z kalašnikova do tváre. Volal sa Dimitrije Popovič a mal 17 rokov. Toto je jeho matka a otec. Vidíte toho človeka s americkou vlajkou na hlave? - Tento? - Áno, ten s americkou vlajkou na hlave. - To je ten vrah? - Nie, nie, to je starešina, on je vodca klanu. - To je vrahov otec? - Áno. - Priznal sa? Áno, tu je to napísané. Albánec sa priznal. Motív je etnická nenávisť. Pozrite, toto je klan, ktorý tu šéfuje namiesto NATO.

A tu je jeden vojak NATO. - Áno, vojak NATO. - Vidíte. Spýtala som sa ho, prečo ho nechali chodiť s kalašnikovom. Prešli s kalašnikovom okolo vás. Ako to chránite naše deti? Neodpovedal, ostal ticho. Nepovedal jediného slova. Tu sú fotografie z pohrebu. To je Dimitrije. To je miesto, kde sme ho pochovali a toto je miesto, kde ho zabili. Kľudne boli schopní ísť na hamburger s kalašnikovom a 22 výstrelmi pritom niekoho popraviť. - Vrah je teraz vo väzení, či unikol trestu? - Nevieme.

Možno nie sú v base. To ani nemôžeme vedieť. Ako to môžeme zistiť, keď sa odtiaľto nemôžeme pohnúť. Môžete mi podať ten fascikel? Áno, ten za vami. To sú Dimitrijevove školské veci. Chodil tretí rok na zdravotnú školu. Tu sú jeho vysvedčenia. Bol to veľmi vzorný chlapec. Dimitrije Popovič. Každý ho mal rád. Veľmi rád sa smial. Bol veselý a mal rád život. Bože, Dimitrije. keď nám zomrel, tak ako by sme zomreli aj my. Pozrite, to je jeho priateľka... Ako ich nazvať? Ako môžu mať nezávislé Kosovo, keď sú to vrahovia a teroristi?

Ani neviem ako ich pomenovať. Ako by ste ich nazvali? Ako môže Taliansko povedať, že ich uzná? Uznať koho? UČK? Teroristov, vrahov? Koho? Dimitrijevova matka žije v Gračanici. 12 km od hlavného mesta Kosova, Prištiny. Je to menej, než hodina letu z Ríma. Gračanica je jediné miesto v okolí Prištiny, kde ešte žijú kosovskí Srbi. Je to ako väzenie pod otvorenou oblohou. Kostol. Je to nádherný chrám zo 14. storočia. Ohradený ostnatým drôtom a cestnými zátarasami. Nedá sa odtiaľto dostať.

Všetci Srbi prišli o prácu. Stačí sa pozrieť, v akom stave sú ich domy a človek pochopí tú extrémnu biedu v Gračanici. Obchod tu tvoria len tieto štyri stánky na hlavnej ulici. Keďže Srbi sú tu uväznení, musia predávať svoj tovar tu, v strede ulice. Ohrozujú nás každý deň. Hocikto, kto prejde okolo, môže hodiť bombu a zabiť vás. Vzali mi dom aj prácu. Toto je tá demokracia, ktorú ste nám mali priniesť? Gračanica je plná zmontovaných domov, ako je tento. Našli v nich útočisko tisíce srbských rodín, ktoré boli Albáncami vyhnané zo svojich domovov.

Ako aj pani Milosava. Viete, aký krásny a veľký dom som mala Všetko sme mali, pôdu aj zvieratá. Takmer nič sme nekupovali. Tu sme žili, v Nerodimli. Nerodimlje... Áno, 70 domov. srbských rodín. Všetko je preč. Všetko nám spálili. Všetko ľahlo popolom. Miloš, manžel pani Milosavy bol Albáncami unesený dva mesiace po vojne. Albánci vtrhli do nášho domu a zobrali ho. Povedali, že sa ho idú niečo spýtať. Už sa domov nikdy nevrátil. Poznáte Albáncov, ktorí vám odviedli muža?

Áno, všetkých poznám. Pozrite, dole som aj napísala ich mená. Všetci sú z UČK! A tí ľudia sú teraz kde? Stále tu? Áno. A nemajú problém. Kontaktovali ste medzinárodnú políciu? Samozrejme, ale nevenovali tomu žiadnu pozornosť. Oni sú voľní a na slobode a môj muž je nezvestný. Aspoň by sa ich mohli opýtať, čo ste s ním urobili, - kde ho držíte? - Prečo ho uniesli? Pretože nás chcú vyhnať z Kosova. Ale to je márne, nepodarí sa im to. Kým žijem, budem tu. Ja odtiaľto nikam nejdem, kým nenájdem svojho muža.

Mirjana mala len 20 rokov. Zapísala sa na fakultu v Belehrade a vracala sa autobusom za svojimi rodičmi do Gračanice. Albánci vyhodili autobus do vzduchu. Mirjanini rodičia nechali jej izbu tak, ako bola. Nič nepremiestnili. V autobuse bola s Mirjanou aj jej sestra, ktorá explóziu zázrakom prežila. Akurát sme vstúpili do Kosova, autobus bol plný. A nie všetci si mohli sadnúť, niektorí teda stáli. A zrazu nastal výbuch. Bomba bola v autobuse, alebo mimo? Bola skrytá pod asfaltom a aktivovaná v momente, keď autobus prechádzal.

- Bol to teroristický útok? - Áno. Chytili tých teroristov? Áno, myslím, že chytili jedného. Neviem, či zase neušiel, pretože raz už im unikol. Náš právnik povedal, že sám to zorganizovať nemohol. Každý to tvrdí. Museli umiestniť nálož, spojiť na diaľku drôtmi. Bola to skupina, organizácia. Aká bola Mirjana? Bola vždy najlepšou žiačkou. Bola najlepšou študentkou v ročníku na prištinskom gymnáziu. Bola výborná študentka aj na univerzite. Akurát prešla tromi skúškami v prvom semestri na právnickej fakulte.

Keď sa vracala, dostala 27 kreditov. Bol som šťastný a kúpil som fľašu Brandy, aby sme to oslávili. Aké boli jej posledné slová, ktoré si pamätáte? Smiala sa. Kosovský Albánec, ktorý ukončil Mirjanin úsmev, je Florin Ejupi. Tu ho vidíte. To je ten, ktorý bol v miestach, odkiaľ sa aktivovala bomba. Našli jeho DNA na cigarete, ktorú tam odhodil. Bol zatknutý a premiestnený na Bondsteel, najväčšiu americkú vojenskú základňu v Európe. A za zvláštnych okolností sa podarilo Florinovi odtiaľ ujsť.

Počas nasledujúcich troch rokoch sa Florin skrýva na úteku. Objavil sa v roku 2004 na tejto ceste smerom do Prištiny, v srbskej uniforme a v spoločnosti ďalších troch Albáncov. Chceli spáchať atentát, z ktorého by bola obvinená srbská armáda. Pri útoku zabíjajú policajného dôstojníka medzinárodných síl. Florin je vo väzení, bol odsúdený na 40 rokov, ale nikdy nič nepovedal. Takže nevieme, kde sú tí ďalší. A tí, ktorí mu dali príkaz k útoku na autobus. Jedna vec je však istá.

Kosovský Albánec Florin Ejupi je terorista. Ako tí, ktorí vtrhli do tejto malej srbskej dediny Staro Gracko, niekolko km od Prištiny. V jeden deň tu albánski teroristi pripravili rodiny o 14 mužov. Tu je pochovaný môj zať, muž mojej sestry. Tu vedľa neho sú pochovaní dvaja bratia a synovec mojej sestry. Čo sa stalo?. júla 1999 šli do polí zbierať úrodu a nikdy sa už nevrátili. Večer sme našli ich umučené telá. Všetkých 14 mužov zabili. Zmasakrovali a zohavili ich, prešli po telách traktormi...

Bolo už NATO v Kosove, keď spáchali tento masaker? Áno a obrátili sme sa na nich s prosbou o ochranu. V tom čase tu boli britskí vojaci, ktorí nám povedali, že nemajú dosť mužov pre našu ochranu. Čo sa stalo s náhrobkami tých 14 mužov? Kto ich zničil? To urobili Albánci, ktorí tu žijú. Chceli by vymazať našu prítomnosť, ako by sme tu nikdy nežili. - Tam, nižšie ich všetkých pobili. - Tam? Áno. Skončili žatvu, naložili vozy a vracali sa do dediny. Došli po tento svah, odkiaľ ich prepadli.

Od tohto dňa je dedina Staro Gracko ako mŕtva. Dedinčania sa už boja pracovať na poliach a žijú z malých penzií, ktoré im prichádzajú z Belehradu. To je môj muž. Vidíte? A toto boli mužovi bratia. Toto je syn jedného z nich. Boli zavraždení. Zabité tri rodiny. Vdovy a rodiny zabitých mužov žijú v ich izolovaných domoch. Bez možnosti akéhokoľvek zárobku. Manželstvo nám trvalo štyri roky. Žili sme v láske a svornosti. Mali sme dve deti. Jedno sme stratili, keď bolo maličké, ostala nám len ona.

Môj muž bol vynikajúci človek. Mala som veľké šťastie, že som ho stretla Teraz veľmi trpím. Veľmi mi chýba, chcela by som byť s ním. Stratila som troch synov. Všetko, čo som mala. Povedala som mužovi, aby nešiel na pole, že je to nebezpečné. Ale musíte pochopiť, že všetci v dedine stratili prácu a je dôležité dokončiť žatvu. Aby sme mohli nakŕmiť deti. Bolo málo obilia, nemali sme na výber. Bez toho by naše deti zostali bez chleba. Bolo cítiť niečo vo vzduchu pred masakrom?

Vládol tu veľký strach. Ale nikto si ani len nevedel predstaviť, že by sa nám niečo také mohlo stať. Nikto netušil, že sú schopní vraždiť obyčajných roľníkov na poli, ktorí nikomu nič neurobili, nikdy nenosili uniformy. Prečo pozabíjali dedinčanov, ktorí si obrábali pole? Prečo to urobili? Dostane sa niekedy obetiam spravodlivosti? Nie, nie. Už sa to vlečie 9 rokov a ja neverím, že padnú spravodlivé tresty a pravda vyjde najavo. Toto je dejisko masakru. A toto sú umučené telá. Prečo im nestačilo ich zabiť? Prečo ich museli zohavovať? Toto je jedna z odpovedí: zastrašiť a vydesiť ostatných. Ak neodídete, takto skončíte.

KOSOVO POLJE
V Kosovom Poli žilo pred vojnou takmer 6 tisíc Srbov. Pracovali vo veľkom štátnom družstve a žili v domoch, ako je tento. O piatej ráno, 17. marca 2004 sa zhromaždilo 100 kosovských Albáncov a ako prvú napadli srbskú nemocnicu v meste. Ako vidíte, kompletne všetko zničili. Zahanbené albánske autority rýchlo povedali, že ju opravia a bude krajšia a väčšia, ako predtým. Toto je tá sľúbená nemocnica po štyroch rokoch. Za všetko sú vinní srbskí lekári, ktorí sa nechcú vrátiť a pracovať tu.

Nechcú ju otvoriť. My, Albánci nie sme na vine. To oni. Pretože im to poradili politici z Belehradu. Aby sa nevracali. - Boli srbskí lekári kvalitní? - Áno, áno. Takže je škoda, že tu nie sú? Samozrejme, sme smutní, lebo pretože nemáme už žiadnu nemocnicu. Keď niekto potrebuje zdravotnícku pomoc, musí ísť do Prištiny. Ale nezabúdajte, že za to sú vinní srbskí lekári, pretože sa nechcú vrátiť z politických dôvodov. Prečo sa srbskí lekári nevracajú na Kosovo Polje?

Za toto sa nevracajú. Toto sú ich domy, ktoré im spálili v marci 2004. Potom sa rozhodli ich opraviť. A tu sú zrekonštruované. Domy sú nové, strechy sú nové, ale pozrite. Toto urobili albánski susedia. Hneď ako si ich postavili, im ich Albánci opäť zničili. Rozbité trámy, sklo... pokradli hygienické vybavenie z kúpeľne, rozmlátili zrkadlo... Jedine strechu nemohli odniesť. A nie, aj krov si odniesli. Pozrite sa na tú škodu. Všetko bolo moderné, postavené podľa štandardov.

Pozrite, všetky rámy sú nové, drevo je nové, Použili to tu ako záchod. Zašpinili steny. Aj tu, pozrite. Všetko je od výkalov. Toto je ten dôvod, prečo sa Srbi na Kosovo Polje nevracajú! Aj v Obiliči žili pred vojnou tisícky Srbov. Väčšina pracovala vo veľkej elektrárni, ktorá zásobuje elektrinou celé Kosovo. Dnes medzi siedmimi tisíckami robotníkov, mužmi a ženami nenájdete jediného Srba. Všetci sú Albánci. Prečo? Tu boli domy Srbov, ktorí pracovali v závode. Boli hneď pri závode.

Albánske hordy ich zrovnali so zemou. Ostali len základy. Potom zaútočili na domy, v ktorých žili rodiny robotníkov. Toto bol srbský dom a zničili ho. - Prvý, či druhý? - Oba. - Dnes tu už Srbi nežijú? - Nie. Potom skupiny Albáncov prepadli srbský chrám v centre. Najprv vyrazili okná a potom dnu vhadzovali molotovove koktejly. Všetko zhorelo. Dnes zostali v Obiliči len dva staršie srbské páry, ktoré žiju pod ochranou NATO v tejto hnedej budove. Toto je Belo Polje.

Predtým, než prišli Taliani, tu žilo 1 800 Srbov. Ženy, muži, deti, starci. Dnes tu je pod ochranou talianskych vojakov len 27 zvyšných Srbov. Toto je miestna autorita. - Toto bolo tiež vaše? - Áno. - Bol to starý dom? - Áno, to bol môj prvý dom. - Bol zničený v r. 2004 alebo 1999? - Zničili ho v r. 1999. - A potom ste ho obnovili? - Áno. - A ten vám zase zničili v roku 2004? - Presne tak. - Takže teraz ho tretíkrát opravujete? - Áno, už tretíkrát! Kto tu býva? Žili tu dve rodiny.

Boli to bratranci môjho otca so ženami a deťmi. Teraz sú v Srbsku, už sa nevrátili. Tento dom bol opravený po r. 1999. Albánci ho znova zničili v r. 2004. Toto bolo hlavné námestie dediny. Kedysi tu bolo všetko potrebné, ako obchody a tak. Tento kamenný dom za vami bol srbským kultúrnym domom. A toto bola škola, bola úplne nová. Postavili sme ju pred vojnou a chodilo do nej 400 detí. Napriek talianskej prítomnosti bola táto dedina Albáncami napadnutá trikrát. Tak, ako sa celé Belo Polje stalo jednou veľkou rozvalinou, kde je ťažké vôbec rozoznať ulice.

Ostalo tu 27 Srbov, ktorí tu žijú medzi troskami. Bez školy, bez pošty, bez jedného verejného telefónu, bez rýchlej zdravotníckej pomoci alebo ambulancie, bez obchodu, v ktorom si môžu kúpiť bochník chleba. Ich chrámom je tento zmontovaný žltý dom. Po treťom zničení chrámu sa rozhodli neobnoviť ho z kameňa, pokiaľ budú hroby ich predkov nivočené krompáčmi a lopatami. Toto je Prizren, druhé najväčšie mesto v Kosove. Za účelom vyhnania tunajších 4 tisíc Srbov zaútočili kosovskí Albanci na ich štvrť a podpálili ju.

Najkrajšiu a najstaršiu časť mesta. Vy ste novinár, chcem sa vás niečo spýtať. Viete, čo Srbi stvárali v Kosove? Toto je len kvapka v mori, oproti tomu, čo oni robili. Zabudli ste, keď nás Srbi hnali na traktoroch? Medzi tými 800 tisíc utečencami som bol aj ja so synom! Dobre, ale mohli ste sa vrátiť domov? Vrátili sme sa, pretože sme mali právo sa vrátiť. Prečo Srbi to právo nemajú? Nemajú. A viete prečo? Pretože majú krvavé ruky. - Nemajú najmenšie právo sa vrátiť.

- 4 tisíc prizrenských Srbov má krvavé ruky? Počúvajte! Srbi sem vtrhli ako kolonizátori a zabrali tieto domy. Pretože ich im dal štát, ktorý už nemajú. Už tu nie je Juhoslávia, teraz máme štát my! A tento príbeh skončil. Najhoršie etnické čistky boli spáchané v Prištine, hlavnom meste Kosova. Tieto zábery boli urobené deň po útoku v prištinskej štvrti, kde žili Srbi. Skupina rozbesnených 500 Albáncov neušetrila jediný byt. Prvýkrát sme tu prišli v noci. V týchto veľkých obytných budovách žijú teraz takmer výlučne miestni Albánci.

Pani Draškovičová nechce hovoriť na kameru. Keď naposledy verejne vyjadrila názor, albánski susedia jej rozbili kameňom okno. A hlavne musí myslieť na svoje tri dcéry. Dohodli sme sa, že sa uvidíme zajtra. Ale najprv musíme skryť našu kameru vo vaku, aby si susedia nič nevšimli. Albánci zaútočili na štvrť okolo piatej ráno. O ôsmej večer vypadol prúd. a zostali sme v tme s nariekajúcimi deťmi. Počuli sme ich vrieskať z ulice, hádzali kamene a kričali: svine, svine! Zmiznite, vy divé svine!

Do bytov hádzali molotovove koktejly a zapaľovali autá Ak by nás chcelo NATO ochrániť, tak rozmiestni zo päť vojakov pred vstupom do budovy. Koľko Srbov odišlo po tomto pogrome? Bolo nás tu 200. Po útoku sa vrátilo len 6 rodín. Vrátili sa len tí, ktorí nemali kam ísť. Ako aj vy? Nemáme peniaze na prenájom bytu v Srbsku, dokonca ani na byt v Gračanici. Teraz, keď vás tu je len šesť rodín, nechajú vás Albánci na pokoji? Nie, vôbec nie. Naše dcéry môžu ísť len do školy, aj to s eskortou NATO.

Keď prídu domov, nikam nejdú. Nemôžu ísť von a hrať sa, lebo by ich Albánci ohrozovali. Raz sa stalo, že malá Marija šla von a Albánci ju ťahali za uši a vykrikovali, že čo tu robí, je to ich krajina. Čo s vami bude po vyhlásení nezávislosti? Stane sa to, že Albánci dajú pokoj nejaký rok, kým tu budú pozorovatelia EÚ. Akonáhle odídu, Albánci zaútočia na srbské domy a všetkých nás vyženú. Pred vojnou žilo v Prištine 40 tisíc Srbov, dnes ich tu ostalo 40. Toto im však nestačilo.

Bolo nutné ukázať, že Srbi nemajú historické právo na túto krajinu. Preto začali albánske bandy napádať srbské ortodoxné chrámy, najstaršie svojho druhu v regióne. Toto je Chrám Sv. Trojice zo 14. storočia, ktorý dominuje celému Kosovu. Sedemsto rokov kresťanskej histórie na Balkáne vyletelo do vzduchu. - Podpálili to hneď po vojne. - Kto to bol? Neviem, nebol som tu. Bol som v Albánsku. A keď ste sa vrátili do dediny, nikto vám nič nepovedal? Neverím, že dedinčania sa o tom nerozprávajú.

Povedz mi pravdu, dobre? - Je lepší život bez Srbov? - Áno. - Prečo? - Je tu menej problémov. - Ale to boli predsa normálni ľudia. - Srbi nie sú normálni. - Kto zničil chrám, ľudia z dediny? - Áno. - A poznáš ich? - Bol som príliš malý. - A tvoj otec? - Nie, on bol vo Švajčiarsku. Toto sú zábery, ktoré ukazujú deštrukciu kosovských chrámov. Pozrite sa, koľko ľudí sa toho zúčastnilo, prakticky celá dedina. Tá zúrivosť... Nikto sa proti tomu neozval. Dokonca ani vojaci NATO, OSN a už vôbec nie kosovská polícia.

A toto sú zábery jedného srbského kameramana, ktoré ukazujú besnenie v severnej Mitrovici, v marci 2004. Vidíte ten biely dym? Skupina kosovských Albáncov práve založila požiar v Chráme Sv. Sávu. Až po šiestich hodinách požiaru to hŕstka vojakov NATO ukončila. Keď Srbi po niekoľkých týždňoch prišli do Chrámu Sv. Sávu, uvideli toto... Odkedy NATO vykonáva kontrolu nad Kosovom, bolo zničených 110 chrámov a ďalších srbských svätýň. Ale keď NATO chce, dokáže ochrániť kresťanské svätyne.

Toto je arcibiskupstvo v Peči. Na ochranu musel byť areál oplotený 500 metrov dlhou stenou a zátarasami. Sú tu kontrolné stanoviská a sto talianskych vojakov, ktorí strážia vo dne, v noci toto neskutočné miesto. A tu vidíte, o čo sme prišli a čo všetko albánske hordy spálili. Otec Andrej nás vodí a ukazuje, čo sa podarilo zachrániť zo 100 zničených chrámov. Z chrámov v Petriči, Brestoviku, Koši a Istoku. Vidíte svietniky, liturgické predmety, koruny pre ortodoxné svadby, spálené ikony.

Vyzerajú veľmi staro. Áno, hovoríme o zničených 30 až 40 kostoloch nevyčísliteľnej hodnoty. Má takáto devastácia vôbec historickú obdobu? Ťažko povedať, ale myslím, že nie. Stále tu je strach a hrozba skazy. Napríklad chrám v Dečani bol terčom útoku minulý rok. Áno. Mínometným granátom. Chceme poďakovať talianskym vojakom za ochranu nášho chrámu. Máme s nimi dobré vzťahy, ľudské vzťahy. Samozrejme, že tento kompliment je pre Talianov príjemný, ale je veľmi smutné, že v "oslobodenom" Kosove je srbský kostol objektom vojenskej ochrany.

Pozrite sa, čo všetko musí otec Andrej absolvovať, keď musí ísť slúžiť liturgiu. Toto je ďalší kontrolný bod, ďalší po zuby ozbrojení talianski vojaci. A toto je to, čo zostalo z malého chrámu Budisaviča. Otec Andrej je počas bohoslužby v obkľúčení celého vojenského aparátu. V "slobodnom" Kosove je toto maximálna možná sloboda vyznávania kresťanskej viery. Takáto bola situácia pred vojnou. Tmavá farba znázorňuje oblasti, kde Srbi tvorili viac, ako 50%. Toto je Dragan Velič.

To je človek, ktorý vedie evidenciu etnických čistiek v Kosove. Mesto po meste, dedina po dedine. Chcete vedieť, koľko Srbov bolo vyhnaných z Kosova po vojne? 223.409 mužov, žien a detí. Kto organizoval také masové etnické čistky? Kto nesie zodpovednosť? V Belehrade venujú veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v Kosove. V tejto budove pracujú najkvalifikovanejší ľudia z protiteroristických a protidrogových útvarov Srbskej republiky. Bežne s médiami nekomunikujú, ale súhlasili s naším rozhovorom.

To, čo nám povedali, sa čoskoro dozviete. Nikto si nemôže myslieť, že 220 tisíc ľudí je možné zo dňa na deň vyhnať bez dobrej organizácie. Etnické čistky v Kosove boli teda plánované. My vieme, kto to zariaďoval. Naša služba vyhotovila zoznam 800 kosovsko-albánskych teroristov. Všetci sú bývalými členmi UČK. Vieme, že UČK nikdy nebola úplne rozpustená. A títo ľudia sú súčasťou siete, ktorá tvorí reálnu utajenú vojenskú zložku. A táto tajná armáda plní priame rozkazy súčasných kosovských politických lídrov.

Samozrejme, že to tvrdia Srbi, ako jedna strana sporu. Ale teraz si môžete prečítať, čo je v utajenej správe UNMIKu, čo je organizačná zložka OSN. Pojednáva o KShIK, ktorá riadi tajnú vojenskú štruktúru v Kosove. Toto je mapa miest, kde majú rozmiestnené veliteľstvá. A toto je spôsob ich financovania - Obchod s drogami, zbraňami a vydieranie. Toto sú virtuálne mená a priezviská vojakov tejto armády. Všetci sú to nebezpeční zločinci. Pašujú palivo, vydierajú ľudí. Takmer všetci sú zapletení v pašovaní drog.

A niektorí sa špecializujú na nelegálny obchod so zbraňami každého druhu. Všetci sú členmi tajnej vojenskej štruktúry, o ktorej pojednáva táto správa. Je to tá istá štruktúra, o ktorej mi hovorili Srbi. Okrem toho je tu ešte zoznam veliteľov tejto skupiny a väzby medzi organizáciou a politikmi strany PDK Hašima Thačiho, bývalého veliteľa UČK a súčasného premiéra nezávislého Kosova. Tie isté politické väzby, o ktorých mi hovorili Srbi. Aj v Prištine bol niekto, kto sa tým zaoberal.

Nebol Srb, bol to albánsky novinár Bardulaj Ajeti. Pracoval pre noviny Bota Sot, blízke Ibrahimovi Rugovovi, lídrovi umiernených kosovských Albáncov, ktorý namiesto zbraní radšej volil dialóg, a ktorý nikdy neschvaľoval politiku UČK. Bardulaj vo svojich článkoch rozoberal tajnú vojenskú štruktúru a venoval sa vzťahom medzi bývalými bojovníkmi UČK a premiérom Hašim Thačim. Popravili ho strelou do hlavy 7. júna 2005. Bardulaj bol jedným z mojich najbližších priateľov a nepochybne bol jedným z najlepších novinárov, akých sme v Bota Sot mali.

Oni ho však zavraždili a veľmi nám chýba. Pracoval som s ním 5 rokov v tej istej kancelárii za tým istým stolom. Keby ste vedeli, koľkokrát sme klopali na dvere medzinárodnej polície. A žiadali sme ich, aby ho našli. - Vraha? - Áno, vraha. A objednávateľov vraždy. Tých, ktorí vydali rozkaz. Samozrejme, tých v prvom rade. Ale dodnes nemáme žiadne správy. - Žiadne správy? - Nie. - Nezahájili vyšetrovanie, nikoho neobvinili? - Nič. Práve čítam články Bardulaja Ajetiho z posledných troch mesiacov jeho života.

Píše o členoch tieňovej vlády Hašima Thačiho, ktorí sú všetci bývalými veliteľmi UČK. Tu je tiež jeden neuveriteľný rozhovor s pánom Imerom Imerim. Kto je Imer Imeri? Je to albánsky vlastenec, ktorému UČK zabila brata. To je on, učiteľ Haki Imeri. Hakiho brat povedal v tomto rozhovore Bardulajovi, že UČK zriadila tucty väzení v Albánsku, kde mučia a zabíjajú Rugovových mužov. A Thači, súčasný premiér o tom vedel. Toto je dedina, kde sa narodil Hašim Thači. A Imeriho rodina tu žije tiež.

Haki Imeri pracoval ako učiteľ v Thačiho dedine Tu vidíte fotografiu. Práve sa vracal domov zo školy po tejto ceste, keď ho zastavili a prepadli traja nemaskovaní muži v uniformách UČK a uniesli ho. Jeho rozstrieľané telo našli po troch dňoch. Imeriho rodina je zničená. V dome tu ostal len starý otec so ženskou časťou rodiny. Vdova po učiteľovi s jej deťmi a žena Imera Imeriho. Po rozhovore, ktorý dal Bardulajovi, musel ujsť do Nemecka. Ale v akom štádiu je vyšetrovanie únosu a smrti Hakiho Imeriho?

Nevieme nič. Samozrejme, vedia, ale boja sa to povedať. Tí, ktorí nám vládnu vedia veľmi dobre, kto to bol. Môj syn bol členom Rugovovej strany LDK. Práve vyhrali voľby a mal byť členom mestskej rady. Ale uniesli ho v ten istý deň ako vyhral. Myslíte si, že ľudia, ktorí zabili vášho syna môžu byť z Thačiho strany PDK? PDK? Áno, určite to boli oni, z PDK. - Thačiho strany? - Áno. Viete o tom, že novinára, ktorému dával rozhovor váš muž, tiež zavraždili? Áno, Bardulaj Ajeti, to je strašné.

- Všetci oponenti Thačiho UČK sú vraždení? - Áno, fungujú ako mafia. Predstavte si, že môj syn bol na srbskej čiernej listine a chceli ho zabiť. Podarilo sa mu vyviaznuť pred Srbmi, ale nie pred Albáncami z PDK! Toto je Gnjilane a tu žil Bardulaj Ajeti, zavraždený novinár z Bota Sot. Toto je dom Bardulajovej rodiny. Matka, bratova žena a brat. Chápem, že prípad môjho brata je komplikovaný, pretože máme dočinenia s politickou vraždou. - Prečo? - Môj brat bol nezávislý a slobodný novinár.

A samozrejme nie každému to vyhovovalo. Čítal som si články vášho brata. Je neuveriteľné, aké vážne veci sa mu podarilo vyniesť na svetlo. Hlavne rozhovor s Imerim. Skutočné a strašné zločiny UČK. Celkovo mal váš brat neuveriteľnú odvahu. Možno neviete, že môj brat sa obrátil na KFOR a OSN so žiadosťou o ochranu. - Naozaj? - Áno, ale neodpovedali mu. Požiadal ich buď o ochranu, alebo o možnosť odísť do niektorej zo západných krajín. Aspoň na pár mesiacov, kým ustanú nočné telefonické vyhrážky.

Je jasné, že aj NATO je pod politickým tlakom. Sú tí ľudia, o ktorých sa rozprávame, teraz vo vláde? Preto je nemožné nájsť vraha a objednávateľa. Pretože sa to týka ich a všetko musia zahladiť. Ako ste sa cítili, keď ste videli premiéra Thačiho, ako v televízii oslavoval nezávislosť? - My sme neslávili nezávislosť! - Prečo? A čo máme oslavovať? To, že v Kosove vraždia Albánci Albáncov? To je tá nezávislosť, za ktorú sme bojovali? Poslanci sa ponáhľajú, nikto to nechce zmeškať.

A toto je Hašim Thači, exveliteľ UČK, prezývaný "Had". Pred kamerami prednáša svoj životný prejav. Kosovský parlament na svojom mimoriadnom zasadnutí, dňa 17. februára 2008, v hlavnom meste Kosova, v Prištine, vyhlasuje Kosovo za zvrchovaný a demokratický štát! Toto je Dečani, malá dedina na západe Kosova, ktorá je pod kontrolou talianskych vojakov NATO. Vládne tu ďalší dôležitý veterán UČK, ktorý rovnako ako Thači, silno presadzoval nezávislé Kosovo. Je to generál Ramuš Haradinaj, ktorý bol tiež kosovským premiérom.

Dečani sa nachádza v údolí, ktoré ústi do Čiernej Hory a Albánska. Je to teda jedno z najdôležitejších miest Kosova pre pašovanie drog. 80% drogovej produkcie Afganistanu prúdi do Európy práve tadeto. Pod ochranou kosovských Albáncov. Toto zároveň vysvetľuje, prečo sa na mieste s 5 tisícmi obyvateľmi a nezamestnanosťou 80% nachádzajú jedna, dve, tri, štyri banky. Štyri hotely, ako je napr. tento. A tu môžete vidieť, akými autami sa tu prevážajú. Aj Haradinajovej rodine sa na konci vojny zadarilo.

Pozrite, aký dom si Haradinaj vo svojej rodnej dedine postavil! Toto bude sídlo generála Haradinaja. Aha, tu bude žiť len on? Áno. Potom vo vnútri dobudujú aj veľkú reštauráciu a izby pre dôležitých členov jeho rodiny. - Viete, koľko toto všetko stálo? - Nie, neviem, ale určite to bolo dosť. Myslím, že tento zámok bude jedného dňa dôležitou súčasťou kosovskej histórie. Je možné, že len murivo tohto súkromného hradu expremiéra Kosova stálo milión eur. Astronomická suma, ak uvážime, že priemerný mesačný plat je tu okolo 100 eur.

A pozrite, bude treba ešte veľa peňazí na dokončenie. A toto je supervila Haradinajovej rodiny v kosovskom hlavnom meste, v Prištine. Nakrúcame to tajne z jedného blízkeho domu, pretože keby sme sa poblízku zjavili s kamerami, hneď vybehne ochranka. Pozrite, odtiaľto to môžete vidieť lepšie. Najväčší dom na celom kopci. Ramuš Haradinaj tiež zakladal stranu so sídlom v Prištine. Strana sa volá Aliancia za budúcnosť Kosova. Strana oblepila celé mesto obrovskými portrétmi jej vodcu.

"Kosovo ťa očakáva", je tu napísané. Ramuš Haradinaj bol zatknutý a je súdený v Haagu, kde čelí obvineniam zo zločinov proti ľudskosti. To je on, obžaloba pre neho práve žiada 25 ročný trest odňatia slobody. Ramuš Haradinaj bol obvinený na základe výpovedí, podľa ktorých sa podieľal na vražde 30 ľudí. Ich telá sa našli v tomto jazere. Boli to civilisti, muži a ženy. Väčšina Srbov a niekoľko Rómov. Všetci boli najprv mučení a potom beštiálne zavraždení. V tomto dome, ktorý vlastnia Haradinajovci.

Podľa svedkov ich v tejto stodole ich vypočúvali a mučili, Čakajúc na Ramuša, presunul sa do Prištiny jeho mladší brat Daut Haradinaj. Prvá vec, na ktorú som sa ho spýtal bola, kde Haradinajovci zobrali toľko peňazí. Sme bohatá rodina ešte spred vojny. V Dukagjinskom údolí sme boli jednou z ekonomicky najsilnejších rodín. Mali ste veľa pôdy? Áno, mali sme veľa pôdy, pastviny a stovky zvierat, ovce, kravy, kone. Mali sme aj veľa domov. Keď sa pýtam na jeho brata Ramuša a ako podľa neho skončí proces, Daut je veľký optimista.

Môjho brata prehlásia za nevinného, to je na 100% isté. Ja veľmi dobre viem, že bola vojna, pretože som tiež bojoval. My sme len bránili našu krajinu, naše dediny, naše domy a rodiny pred agresiou srbskej armády. Som hrdý na to, čo sme robili, pretože sme bojovali za nezávislosť. Dnes sú zraky celého sveta upreté na Kosovo a všetci sú s nami. Je pravda, že veľa tých, ktorí svedčili proti vášmu bratovi bolo neustále zastrašovaných a preto všetko odvolali? Pozrite, o tom ja nič neviem.

To je vecou súdu. A nemám k tejto veci čo povedať. Môžem len povedať, že tento dlhý proces s mojím bratom sa pre neho skončí víťazne. Aj Daut mal problémy. Bol odsúdený za únos štyroch Albáncov, ktorí patrili k Rugovovej armáde FARK. Tí štyria boli neskôr nájdení v studni s prestrelenou hlavou. Áno, to je pravda, že som bol odsúdený. ale môj trest bol skrátený a teraz som slobodný muž. Navyše pri znížení trestu ma zaviazali, aby som o mojom prípade verejne nehovoril.

A obávam sa, že to platí aj pri vás. Tí, ktorí nám tiež určite nič nepovedia, sú svedkovia v Haradinajovom procese. Enis Zemaj, Tahir Zemaj, Hasan Zemaj... Všetci zomreli 4. januára 2003. On bol politik? On bol stratégom FARKu a politik. Pravá ruka Rugovu. A jeden z korunných svedkov v procese proti Haradinajovi. A všetci títo traja ľudia, Tahir Zemaj a Enis, otec a syn s bratrancom, boli zastrelení kalašnikovom v Prištine neznámymi páchateľmi. - Ktorí sú neznámi dodnes...

- A nič sa o nich nevie? Jasná omerta miestnych a ticho, ktoré znemožňuje akékoľvek vyšetrovanie. Pretože sa boja a ak sa ich niečo spýtate, usmievajú sa, povedia, že to bol dobrý človek. A čo informátori? Určite nejakých máte. Informátori vám dajú len typy na podozrivých, ale keď dôjde na lámanie chleba, neusvedčíte ich. Vittorio di Pucchio je taliansky policajný dôstojník, ktorý pracuje pre políciu OSN. Keďže je to skúsený vyšetrovateľ, je prítomný na balkánskych misiách už vyše šesť rokov.

Tu je veľmi jednoduché niekoho zastreliť, pretože tu všade sú stovky a tisíce zbraní. Nemali odovzdať svoje zbrane do rúk KFOR v r. 1999? Zbrane boli zbierané niekoľkokrát, ale dodnes tu koluje veľa rôznej výzbroje a výbušniny. Keď prehľadávame domy, stále nájdeme kalašnikovy, pištole, ručné granáty. - Títo obyčajní ľudia boli popravení? - Áno, táto rodina bola zavraždená. Myslím, že to bol ich dom. Teraz v ňom nikto nie je. Žena Tahira Zemaja teraz žije so svojím synom v Nemecku.

- Prečo ich podľa vás zabili? - My o tom nič nevieme... - No ale, čo myslíte vy, prečo ich zabili? - My nič nevieme. Ani kto ich zabil, ani dôvod. - Veľa ľudí z Rugovovej strany je zavraždených. - To je pravda. - Ale na to je nejaký dôvod, nie? Čo si myslíte? - Ja nič neviem. Je možné, že všetci títo ľudia svedčili proti Ramušovi Haradinajovi, nemyslíte? Ja vám neviem odpovedať. - Viete nám vôbec niečo povedať? - Nie. - Tak vidíte, nikto vám tu nič nepovie. - Veľká hradba mlčania.

Všetci sú miestni. Je jasné, že to medzi sebou rozoberali, ale nechcú, aby sa ich názor dostal do nesprávnych uší. Preto si dávajú pozor. Tu je ďalšia zavraždená albánska rodina. - Oni asi tiež boli nejako spojení s Rugovom? - Áno. To je Musajova rodina. Tu odpočíva Sadik Musaj, zavraždený 31. januára 2005. A toto by mal byť Sadikov brat Gjelanin, ktorého zabili 6 mesiacov predtým. On bol mladší brat. A ešte jedného brata predtým zabili, hneď po vojne. On vyvolal celý ten konflikt s Haradinajovou rodinou?

Všetci boli zatknutí UČK, konkrétne Haradinajovou rodinou a zavlečení do hôr, kde ich popravili. Telá potom vhodili do studne? Áno, všetky štyri mŕtvoly pohádzali do studne. - Tak, ako to povedal svedok Muriči. - A čo je teraz s Muričim? Zriedkavo vychádza von, chodí v opancierovanom aute, na dome má nepriestrelné sklá, oceľové okenné rámy. Takmer vôbec nevychádza von. Aj títo boli zavraždení? Áno, aj títo. Spolupracovali s úradmi. - To Haradinaj nerobil, že?

- Nie. Haradinajovci za vami nikdy neprišli? Že napríklad "viem vám pomôcť, viem kde sú nejaké zbrane"? Nikdy nepotreboval žiadnu pomoc, on si problémy riešil sám. Bavíme sa o expremiérovi tohto štátu? Áno, rozprávame o bývalom premiérovi. Stretli sme sa s jedným človekom v tejto novej reštaurácii, ktoré teraz v Kosove rastú ako huby po daždi. Ten muž vie veľa o praní špinavých peňazí. To je on, prichádza 10 minút po nás. Volá sa Ramiz Muriči, strýko Vesela Muričija, korunného svedka v procese s Dautom Haradinajom, o ktorom nám hovoril Vittorio di Pucchio.

Ramiz vybral túto reštauráciu, pretože je plná ľudí. Už bol terčom troch atentátov, takže nerád riskuje. Prvýkrát to skúsili, keď som bol v aute s dvomi bratrancami. Vypálili na mňa 32 striel. Pri ďalšom pokuse som bol zranený s ďalšími 15 ľuďmi. keď sme boli v bare spolu s Tahirom Zemajom. Tahirom Zemajom, ktorého zabili? Áno, bol to veliteľ FARKu. Tretí raz mi umiestnili pod auto 6kg nálož, ktorú chceli odpáliť na diaľku. Ale včas som si ju všimol. - Vy ste jeden šťastný muž.

- Áno, myslím, že mám šťastie. Šťastný a ozbrojený. Toto nosí vždy, keď ide po "oslobodenom" Kosove. To je nemecká pištoľ. Ramiz Muriči bol jedným z veliteľov FARKu, a veľmi dobre poznal štyroch jeho vojakov, ktorých dal Haradinaj zatknúť. Priviedol som tú brigádu z Albánska do Peču. A dobre som poznal každého môjho muža. UČK chcela, aby sme spadali pod jej velenie, ale sme to odmietli. Toto bol dôvod, prečo uniesli a zabili našich štyroch ľudí. Presne toto svedectvo Ramiza Muričiho a jeho bratranca Vesela spečatilo osud Dauta Haradinaja.

Daut Haradinaj bol pri únose, bol pri transporte, bol aj pri tom, keď vojakov FARKu bili. Akurát chýbal pri tom, keď ich zabíjali a hádzali do studne. V Taliansku by mu za to hrozil doživotný trest. V "oslobodenom" Kosove je za to 5 rokov väzenia a aj to sa čoskoro vráti späť do politiky. Viete, kde je problém? Problém je v tom, že ani NATO, ani OSN nepochopili, ako ten systém funguje. Tí ľudia sú členmi zločineckých organizácií. - Mafia? Ako v Taliansku? - Ako v Taliansku, alebo v Amerike.

Keď sme pri tom, ako Haradinajovci zbohatli? To neviem. Ale určite po vojne, kedy tu vládla anarchia. Neboli to len Haradinajovci, ktorým sa zadarilo. Keď hovoríte o anarchii prvých dní, a o tom, ako sa niektorým neuveriteľne zadarilo, myslíte tým aj pašovanie drog a ostatné ilegálne kšefty? Jasné. Kosovo je strategickou zónou drog a prostitúcie. Tento pán sa volá Antonio Evangelista, ktorý je dnes šéfom pohotovostného útvaru v Asti. V Kosove pôsobil štyri roky.

Tu som si vyhradil kút pre kosovské symboly. Evangelista bol šéfom vyšetrovateľskej jednotky, ktorá mala na starosť boj s terorizmom a organizovaným zločinom v Kosove. S veľkým zápalom napísal na základe svojich skúseností výbornú knihu "Veža lebiek". V jeho knihe je príbeh, ktorý vo mne zanechal hlboký dojem. Je to epizóda o Ramušovi Haradinajovi. Toto je miesto, kde sa to odohráva - vila Musajovcov. Dnes tu nikto nežije, pretože, ako nám už povedal Vittorio di Pucchio, otec so synmi boli zavraždení.

Ale pred ich smrťou sa v jeden večer, zjavili pred ich bránou Daut a Ramuš Haradinajovci. Dvaja bratia, obaja ozbrojení. Je zrejmé, že mali konflikty, ktoré si išli osobne vyriešiť. Hádka skončila streľbou, v ktorej Ramuša postrelili. Takže hovoríme o expremiérovi, ktorý stál pred niečím domom a strieľal, kým ho nezranili? Bola to prestrelka, nielen Ramuš strieľal. Skúšam si predstaviť nášho Prodiho, ako ide k nejakému domu... On by asi ťažko bol toho schopný ísť do pouličnej prestrelky.

Chcel som to objasniť. Keď sme sa však o tomto nezvyčajnom stretnutí dozvedeli, Ramuša už prevážali americkí KFOR na základňu v Nemecku, kde ho mali dať dokopy. Pretože on bol vážne zranený. Keď ho doviezli do Kosova, policajt chcel jeho oblečenie ako dôkaz, že to Ramuš mal počas streľby na sebe. Američania mu tie veci dali? Jasné! Dali mu pekné a vypraté veci bez krvi, či dier od guliek. A on im povedal, že to nemôžu byť jeho veci, pretože bol trikrát zasiahnutý, konkrétne do nohavíc.

To vedeli všetci. Nikto sa neobťažoval to rýchlo a hlbšie prešetriť, pretože by mohli mať veľký problém s verejným poriadkom. Narážate na to, že Ramuš Haradinaj je nedotknuteľný, pretože ľudia by vyšli do ulíc? Presne tak! Bol by veľký problém s verejným poriadkom. - Takže bolo lepšie ho nevyšetrovať. - Presne tak! - Ale keď sa to stalo, tak všetci jeho oponenti boli zavraždení. - Áno. Poznali ste Sadika Musaja? Hovorili ste s ním? Sadik? Áno, rozprával som sa s ním.

Tvrdil, že tu je silná protekcia Haradinajovcov zo strany medzinárodných orgánov. Bolo to strašné. Sadik hovoril, že "je to zákerná hra. Vy chránite Ramuša a na mňa idú s granátmi!” Presne tak! Bohužiaľ, my vieme, čo sa v tú noc stalo a mohlo by to byť veľmi ľahko vyšetrené bez zbytočného rozruchu. Dôkazy mohli byť potichu pozbierané. Ale v tú noc ho zachránili Američania, ktorí ho odviezli preč. Ako to, že Američania poslali všetky tie peniaze prenajatým lietadlom Ramušovi Haradinajovi do Nemecka?

Čo si myslíte? Treba to chápať v kontexte nezávislosti Kosova, ktoré vždy podporovali. Pretože Američania vsadili na Ramuša, ktorý má ohromnú moc. To znamená, že vsadili na extrémistov. To sa musíte pýtať Američanov. Ja by som sa obhliadal po iných autoritách. Chodil po domoch a strieľal z guľometu, A bol súčasťou vojenského velenia. Dostával zbrane z Ameriky, financovala ho aj CIA. Je možné, že jeho dobré vzťahy s Američanmi siahajú práve sem. Áno, to môže vysvetľovať mnohé veci.

Posledná vec. Čo si myslíte ako skúsený vyšetrovateľ, prospeje týmto kriminálnym skupinám vyhlásenie nezávislosti? No, otázkou je, akej časti kosovských elít zverujeme do rúk moc. Či zdravej časti, alebo tej prehnitej. - To je otázka. - No, to je veľká otázka. Boli vypálené nedávno, sú čerstvé. Máte na mysli, že ešte nezoxidovali. Po vraždách svedkov v procese proti Haradinajovi v Kosove pokračovalo vraždenie albánskych policajtov, ktorí to vyšetrovali. Tu, v policajnej stanici Dečani pracovali dvaja policajní dôstojníci Sabahate Tolajová a Isuf.

Dvaja skvelí policajti. Boli výbornými vyšetrovateľmi, ktorí spolupracovali s Evangelistom, ktorý bol vtedy hlavným komisárom Regionálnej vyšetrovateľskej jednotky. Kvôli ich poctivosti a profesionalite boli zaradení na najvyššie policajné funkcie. - Ako ich zabili? - Paľbou z kalašnikova. Obtreli sa o niekoho, o koho nemali. Oni sa nepozerali na to, kto je kto. Boli to skutočne dobrí policajti. Môžem to čestne prehlásiť. - Vyšetrovali Haradinaja? - Áno. - Zabili ich jeho ľudia?

- Áno, vyzerá to na prácu jeho mužov. Sabahate Tolaj pracovala pred vstupom do polície v armáde. Bola prvou ženou v bojovej stíhačke v juhoslovanskej armáde. Jej brat pracoval v Nemecku. Keď Sabahate zabili, všetko nechal a vrátil sa do Kosova. Za zarobené peniaze kúpil túto benzínku. Tu prvýkrát prehovoril novinárom. Stalo sa to 24. novembra 2003. Išla autom do práce, keď jej nejaké osoby prehradili cestu a zastavili ju. Zastrelili ju kalašnikovom. Boli páchatelia zatknutí? Jedného z nich zatkli a 15. septembra 2007 bol odsúdený na 27 rokov väzenia.

Volá sa Berik Krasniči. Kto dal Krasničimu rozkaz na vraždu vašej sestry? Môžem len spomenúť, že Krasniči pred súdom vypovedal, že mesiac pred vraždou pracoval ako ochrankár Ramuša Haradinaja. Vaša sestra Haradinaja vyšetrovala? Áno, pracovala na vražde Tahira Zemaja. - Je tu ťažká situácia? - Veľmi ťažká, veľmi ťažká. - Pretože majú takú moc? - Áno, sú veľmi silní. Máte nejakú dôveru v kosovskú políciu, alebo si myslíte, že sú príliš previazaní s Ramušom Haradinajom a jeho mužmi, regrutovanými z UČK?

Nemám dôveru v kosovskú políciu, nikto taký tu nie je. Možno pri medzinárodnej polícii mám nejakú tú dôveru. Je to preto, lebo v miestnej polícii vládne extrémna korupcia? Áno, veľa z nich je kúpených. Je to katastrofa. Uvidíme, či sa niečo zmení s nezávislosťou, niečo by sa snáď zmeniť mohlo. Prečo je tu od konca vojny toľko vrážd? Veď vidíte, všetko je to o peniazoch, o získavaní mocenských pozícií. Máme tu niektorých ľudí, ktorí boli pred vojnou pastiermi. Teraz to dotiahli na generálov.

S veľkými vilami, zámkami. Presne tak, každý to tu vie. Pred dvoma týždňami som sprevádzal môjho priateľa v Prištine a chcel, aby som mu ukázal dom Haradinajovcov. Odkiaľ zobrali toľko peňazí? Ramušov brat Daut mi povedal, že ich rodina bola dávno bohatá. Ale prosímvás! Pred vojnou to boli pouliční predavači. Mali stánok s občerstvením, veľký ako tento roh. Možno nepoznám tak dobre ľudí v Prištine, ale tu, v Dečani vieme všetko o každom. My vieme, kto bol bohatý a kto nie.

A tiež kto sú obete. Tolajova rodina žije úplne izolovaná v ich dedine. Dve Sabahatine sestry boli nútené zatvoriť obchod s oblečením v Dečani Kvôli hrozbám Haradinajových mužov. A žijú uzavretým životom v ich dome. Hlava rodiny, brat Sabahate už nemá odvahu, aby to šiel na kosovskú políciu nahlásiť, pretože jej neverí. Medzitým je Ramuš Haradinaj v Haagu oslobodený spod obžaloby vojnových zločinov. Hlavný prokurátor však povedal, že hlavní svedkovia sú zastrašovaní, či rovno zavraždení, alebo nezvestní.

Preto tribunál požiadal o nový proces. Každopádne sa vrátil triumfálne do Kosova a ihneď pokračoval v politickej činnosti. V ďalšej epizóde vám povieme viac o pašovaní drog, o nezadržateľnej heroínovej rieke, ktorá z Afganistanu prichádza do Európy horami a údoliami Kosova. Potom sa vydáme do Macedónska, aby sme zistili, že drogové cesty sú také isté ako tie, čo v Kosove používajú albánski teroristi, ktorí sa pokúšajú teraz destabilizovať aj Macedónsko. Uvidíte ich počas výcviku so zbraňami a tieto armádne arzenály, ktorými disponujú.

Všetky tieto zbrane prúdia cez Kosovo pred slepými očami vojakov NATO. Uvidíte ich, ako nám dávajú rozhovor so zbraňami okolo krku a s odhalenými tvárami. Potom uvidíte stovky mešít, ktoré vyrastajú v Kosove na miestach zničených kostolov. A prvýkrát zdokumentované výcvikové kempy Al-Kájdy na Balkáne, v samom srdci Európy, len hodinu letom z Ríma. NATO je opäť neschopné to zastaviť. Nakoniec necháme Balkán za nami a prejdeme sa drogovými cestami cez Turecko až do Afganistanu.