Výherce Zlaté palmy na filmovém festivalu v Beverly Hills - Okupace 101 je tematicky a koncepcí poměrně ojedinělým dokumentem. Snaží se proniknout do hlavních historických a aktuálních příčin Izraelsko-Palestinského konfliktu, který trvá již několik desetiletí. Okupace 101 představuje komplexní rozbor faktů a mnoho přehlížených souvislostí. Dále poukazuje na mnoho mýtů, které ve světě vznikly a převládají.

Film je koncepčně jasně seřazen v chronologickém sledu událostí, které předcházeli dnešnímu tristnímu stavu. Od první vlny židovské imigrace z Evropy roku 1880, přes napětí v roce 1920, vystěhovávání Arabů z Palestiny, uznání státu Izrael roku 1948, válce roku 1967 až k příchodu první Intifády roku 1987 (nazývané také jako "Válka kamenů" ), mírový proces v Oslu, který v červenci 2000 skončil nezdarem, a po kterém přišla druhá Intifáda.

Počátky a průběhem tvorby bariér a oddělení Gazy... Film také popisuje život pod izraelskou vojenskou nadvládou, dále se podrobně zaobírá rolí vlády Spojených států, na průběh konfliktu.

Je zde také poukázáno na hlavní překážky, které znemožňují ustanovení dlouhodobého a životaschopného míru ve Svaté Zemi. Kořeny konfliktu jsou vysvětleny prostřednictvím osobních zážitků, od předních učenců Středního východu, mírových aktivistů, novinářů, náboženských vůdců a humanitárních pracovníků, jejichž hlasy jsou příliš často potlačovány v amerických médiích...

Z mnoha předložených faktů či historických spojitostí nám dokument předkládá zostřený obraz, který se může poměrně lišit od zažité představy o realitě a "tzv. správnosti" věcí. Co je skutečné pravda? Je lidská spravedlnost opravdu slepá? Kam až může zajít neinformovanost a nenávist? Je možné se na věci dívat černobílým pohledem? To jsou jen některé otázky, které film předkládá…

Okupace 101
Najväčším nepriateľom poznania nie je nevedomosť, ale ilúzia poznania. Stephen Hawking Akékoľvek násilie veľkej časti národa nie je preto, že by títo ľudia boli viac násilní než iní, je to znamenie, že niečo nie je v poriadku v zaobchádzaní s týmito ľuďmi. Kde je hlas ľudí?

ÍRSKO Pomstíme našich mŕtvych
ALŽÍRSKO INDIA AMERIKA Všetci máme rovnakého nepriateľa, ktorý nám robí zo života peklo, všetci sme na tej istej lodi. Sme obeťou politického útlaku, ekonomického vykorisťovania a sociálneho ponižovania. Od toho istého nepriateľa.
SEVERNÁ AFRIKA Smrť apartheidu Je zbytočné a márne pokračovať v rečiach o mieri a nenásilí, keď vláda odpovedá len divokými útokmi na bezbranné obyvateľstvo.
Mandela Tento rok bude rokom násilia, a heslo bude - Do útoku!

Nezabúdam na mladého Davida, nezabúdam na pastiera, ktorý sa postavil filištínskemu bojovníkovi s veľkou odvahou. Musí tam niekde niekto byť. Niekoho by to malo zaujímať, niekomu by na tom malo záležať. Mladý David si vzal jeden malý kameň a s vierou vo svojho Boha hádzal.

Okupácia 101 - hlasy umlčovanej väčšiny
Tieto výjavy ukazujú šarvátky medzi Arabmi a Židmi v centre Jeruzalemu. To sa ešte nevedelo, že neskôr prerastú do vojny. Vojaci strhávajú domy a neváhajú strieľať do všetkého, čo sa pohne, vrátane novinárov. Čím viac sa ako novinár zaoberáš otázkou Izraela a Palestíny, tým viac chápeš, že niečo nie je v poriadku. Zábery sa nezhodujú s rozprávaním. Niečo ako zahraničný film, ktorý bol zle nadabovaný. Zničené domy, zničené cesty a autá, z ktorých ostala len kostra.

Je nedostatok potravín a liekov. Keď sa na to pozeráš, začneš tušiť, že sa deje niečo veľmi čudné. Čím dlhšie sa na to pozeráš, tým viac cítiš, že je to naozaj znepokojujúce. Naše médiá prezentujú násilie na Blízkom východe ako odvekú súčasť tamojšej kultúry a izraelsko-palestínsky konflikt ako starodávny problém s malou nádejou na riešenie. Izraelskí vojaci zanechávajú spúšť vo všetkých oblastiach Západného brehu.

Zablokované Mesto mieru neprestalo mávať olivovou ratolesťou a Chrám narodenia Pána je pod útokom izraelskej armády. Stovky obyvateľov sú uväznené v kostole bez jedla a liekov. Tieto predsudky vychádzajú z faktu, že počujeme len časť príbehu. Uvidíte výjavy a svedectvá, ktoré sú skryté americkej verejnosti. Toto miesto priťahuje veľa ľudí. Židov, moslimov aj kresťanov. Je to sväté miesto pre mnohých z nás.

Všetci chceme vidieť, aká je táto krajina a aká je tu situácia. Keď však otvoríte oči, nemôžete ignorovať problémy, ktoré tu sú. Je ťažké pochopiť, čo znamená okupácia. Je to neznáma a nepochopiteľná vec pre mnohých Američanov, čo to znamená žiť pod vojenskou okupáciou. Definícia okupácie je, že cudzia armáda okupuje fyzicky vašu krajinu a kontroluje vaše životy. Navyše, okupovaní Palestínčania proti nej preto tak bojujú, lebo nie sú občanmi a nemajú občianske práva.

Žijú pod vojenskou nadvládou. Jedná sa o zvláštny druh okupácie, o okupáciu vojenskú a osídľovaciu. Osady sú budované v oblastiach Palestíny, ktoré sú vytypované. A všetko čo tam je - cesty, dediny alebo domy sa zbúrajú a postaví sa nové mestečko. Jedna z našich najlepších priateliek, Rudajna Džábir, sa usadila s manželom Atom v údolí Baqáa. Je jasné, že osadníci chcú toto územie, pretože je to jedna z najúrodnejších krajín v oblasti.

Preto bolo údolie svedkom opakovaného ničenia domov. Dom Rudajny bol zbúraný dvakrát a teraz bývajú v treťom. Vojaci prišli s buldozérom, bola som totálne v šoku a hádala som sa s nimi, aby mi neničili dom. Tak ma začali biť a ťahali ma za vlasy. Keď začali ničiť náš dom, spomenula som si, že v ňom spí môj syn. Bežala som k domu, aby som ho vyniesla. Vojaci ma zadržiavali. bili ma, kopali a ťahali za vlasy.

Podarilo sa mi odstrčiť vojaka na zem a utekala som dnu za synom. A vyniesla som ho von. Rudajna a jej deti sa stali opäť bezdomovcami. Museli žiť mnoho mesiacov v stane. Ata šiel do väzenia, pretože protestoval proti zničeniu svojho domu. Raz som sedela vonku na zemi, keď som si všimla moju dcéru, ako si okolo krku uväzuje povraz a chce sa obesiť na strome. Spýtala som sa jej, čo to robí. Odpovedala mi: Ako môžeme žiť takto vonku na slnku pod figovníkom?

Nechcem takto žiť, radšej umriem. Odviazala som ju. Boli to pre nás ťažké časy. Predstav si matku, ktorá vidí svoju dcéru snažiacu sa zabiť. Ich psychický stav je veľmi zlý. Nemôžu v noci spať. Celú noc kričia: mami, čo to je? Pozri sa, či to nie sú vojaci! Pred tromi dňami prišli v noci vojaci, moje deti začali kričať zo všetkých strán a vojaci chceli vidieť moju občianku. Uprostred tmy. Povedala som deťom, aby sa nebáli a snažila som sa ich ukľudniť.

Sama som mala väčší strach, než oni. Čo si máme počať? Sú tu Palestínčania, ktorí nemajú žiadny vplyv na politiku, nie sú v žiadnej mestskej rade, v žiadnom rozhodovacom orgáne na Západnom brehu, alebo v Gaze. Politika je vedená tak, aby zaistila izraelskú kontrolu a zákony sú vytvorené spôsobom, aby Palestínčania nemohli nič budovať a zostali v izolácii v malých ostrovčekoch. Väčšina okupovaného teritória je voľná pre izraelské osady.

Sú to ozbrojené osady, okolo 190 z nich je roztrúsených po celom Západnom brehu. Osady sú strategické izraelské kolónie prepojené sieťou ciest, ktoré oddeľujú jednotlivé palestínske komunity a obmedzujú tak ich schopnosť sa rozširovať. Sú vybudované väčšinou na najlepšej úrodnej pôde a zdrojoch vody. Sú obklopené ostnatým drôtom, obyvatelia osád sú ozbrojení a zvonka ich bráni izraelská armáda.

Účelom týchto osád je v prvom rade izraelská kontrola a dominancia na okupovaných územiach. Hlavný dôvod toho všetkého je prinútiť Palestínčanov, aby opustili krajinu. Je to tvrdé, ale je to svojím spôsobom etnická čistka. Izraelská vláda a armáda nejedná s ľuďmi ako so seberovnými. Problém je, že Palestínčania nie sú považovaní za rovnocenných Izraelčanom. Neexistuje žiadna špecifická diskriminácia palestínskych kresťanov v porovnaní s palestínskymi moslimami.

Je to spoločné utrpenie. Kresťania vidia samých seba ako dôležitú súčasť palestínskeho národného hnutia. Cítia, že sú súčasťou palestínskeho ľudu. Palestínski kresťania majú problémy dostať sa v nedeľu ráno do kostola v Jeruzaleme, pretože nemajú povolenie, alebo právo podľa izraelskej vlády ísť do Jeruzalemu na bohoslužbu. Ulica Sv. Panny Márie Toto som vzal z domu jednej kresťanskej rodiny v Bejt Džála.

Toto je druh munície, ktorý bol použitý proti civilistom, nevinným civilistom. Nie je jednoduché povedať všetko, čo vieš. Je ľahké povedať pár slov, ale nemôžeš vyjadriť, ako sa cítiš. Ako každý chcem, aby moje deti boli šťastné, aby žili svoj pravý život ako deti. Myslíme len na jedinú vec, kam môžem schovať svoje deti, keď strieľajú? Nechcú chodiť do školy, pretože sa boja, že sa vrátia a dom už nebude stáť.

Nechcú chodiť domov bezo mňa, alebo bez svojho otca. pretože sa boja, že nás stratia. Čo deti? Prečo idú do ulíc? Nemyslia na to, aby si šli zaplávať, pretože som si istá, že teraz nemajú žiadne právo ísť plávať. Prečo? Pretože sme Palestínčania. Vďaka Bohu. Neviem si predstaviť, že na celom svete môže nejaká žena poslať svoje dieťa, alebo svojho manžela na smrť. Myslíte si, že celý život pracujeme pre ich zabezpečenie, aby sme ich potom nechali umrieť?

Mohli by ste vy? Kresťania sú prenasledovaní a trpia. Ukradli im ich dedičstvo, vzali im krajinu ich predkov aj kultúru. Prví konvertiti k učeniu Ježiša Krista boli Palestínčania. Tak dlho už sú tu kresťania. Ich štvrť však bola zdecimovaná a rozdelená. To viedlo ku krvácaniu kresťanskej komunity do tej miery, že teraz tvoria menej, než 2% obyvateľov. Prítomnosť kresťanov v Svätej zemi, kde Ježiš učinil svoje prvé kroky, nebude trvať dlho.

Viem, že z morálneho aj praktického hľadiska, je jedinou cestou zastavenia násilia zaoberať sa jeho príčinami. Korene konfliktu Prvý z mýtov, ktorému ľudia na Západe veria je, že Arabi a Židia spolu bojujú tisíce rokov a budú v bojoch pokračovať. To je skutočné bizarné, pretože keď sa pozrieme do histórie, tak zistíme, že to absolútne nie je pravda. Neexistuje žiadne historické nepriateľstvo medzi Arabmi a Židmi.

Židia v arabskom svete prekvitali, zatiaľ čo boli prenasledovaní v celej Európe. Na konci 19. storočia sa kvôli tamojšiemu antisemitizmu snažili európski Židia vyriešiť židovský problém. Vznikla sionistická organizácia. Jej hlavnou myšlienkou bolo, že jediné miesto, kde budú Židia v bezpečí, je židovský štát. Sionistickí Židia mali v pláne vytvoriť židovský štát v Palestíne. Toto je skutočný začiatok tohto konfliktu.

Keďže je to vecou výchovy, hlavný prúd izraelskej židovskej spoločnosti verí, že Palestína bola prázdna, keď prišli židovskí osadníci. Kto za to zaplatil? Bola to pravda, že Izrael bol krajinou bez ľudí pre ľudí bez krajiny? Palestína nebola prázdna. Bola to krajina obývaná Arabmi, ktorí mali vysokú úroveň kultúry a vzdelania s farmami a trhmi, mestami a dedinami, s cestami, obchodom a stykmi s okolitým svetom.

Arabi tvorili drvivú väčšinu obyvateľov. V rokoch 1882-1914 imigrovalo 65 tisíc európskych Židov do Palestíny. Židovská imigrácia vzrástla po prvej svetovej vojne, počas britského mandátu v Palestíne, keď Briti vyhlásili Balfourovu deklaráciu, ktorá sľubovala vytvorenie židovskej domoviny v Palestíne. To bolo v rozpore s predchádzajúcim britským sľubom zvrchovanosti arabským obyvateľom regiónu.

Británia veľmi pomáhala vytvoreniu Izraela a všetkých jeho štátnych štruktúr. Palestínskym Arabom bolo odopreté právo na sebaurčenie. Palestínčania videli, že európske mocnosti rozhodujú o osude tejto neeurópskej krajiny bez ohľadu na ich prítomnosť a túžby. V 20. rokoch, keď krajina bola miestnym obyvateľom postupne odoberaná, dochádzalo k prvým stretom medzi Palestínčanmi a Židmi, ktoré pokračovali v ďalších rokoch.

V rokoch 1920 - 1931 emigrovalo do Palestíny ďalších 108 825 Židov. Do začiatku 30. rokov zostal podiel židovských obyvateľov v Palestíne pod 17%. Keď sa Hitler dostal v Nemecku k moci, všetko sa zmenilo. Počas piatich rokov utieklo do Palestíny 174 000 Židov a zdvojnásobili tak svoj počet. V rokoch 1937 - 1945 emigrovalo do Palestíny 119 800 Židov. Zatiaľ čo sa svet pokúšal naprávať hrôzy nacizmu, vzrástla snaha vytvorenia Palestíny ako židovskej domoviny.

Hoci neboli zodpovední za holokaust, oni zaň zaplatili. V roku 1947 sa konflikt vymkol kontrole. Briti predložili riešenie problému na OSN. To pod nátlakom rozhodlo rozdeliť krajinu na dva štáty - arabský (žltá) a židovský (modrá). Arabom malo byť pridelených 43% krajiny, bez ohľadu na fakt, že tvorili viac, než dve tretiny obyvateľstva a vlastnili okolo 92% krajiny. Židia mali dostať 56% územia, hoci tvorili menej, než tretinu obyvateľstva a vlastnili menej, než 8% krajiny.

Nebola im daná len väčšina krajiny, ale aj väčšina úrodnej pôdy. Sionisti využili predchádzajúcu vojenskú prípravu a ihneď začali okupovať hlavné arabské mestá Palestíny. Bola som s ľuďmi, ktorí dobyli Akru. Prechádzali sme okolo, vstúpili sme do bytu. Bol tam pár topánok malého dieťaťa, možno dvojročného. Nemali ani čas si obuť topánky, nechali ich tam a utekali. Nechali tam všetko. Zistili sme, že sa jednalo o systematické vyháňanie Palestínčanov.

Bola to etnická čistka. Najznámejšou akciou bol masaker v dedine Dejr Jásin, kde bolo systematicky zabitých cez 100 mužov, žien a detí. Ja, moje deti a môj muž sme sa schovali v tomto dome. Môj brat Musa tu strávil noc, aby nám robil spoločnosť. Hádzali bomby na náš dom, moje deti a ja sme boli zranení. Keď sa to upratalo, Židia prerazili dvere a vytiahli nás von. Surovo mlátili môjho brata Musu. Dala som vojakovi peniaze, aby ho nezabil.

Vzal si peniaze a povedal, že mám dobré srdce a že mi ukáže, čo urobí môjmu bratovi. Hodil ho na zem, môj brat spadol takto. Vojak mu namieril zbraňou na hlavu a päťkrát vystrelil. Väčšina členov jej rodiny a príbuzných bola zabitá. Jej dvaja synovia, syn jej manžela, otec a matka, dvaja bratia, prarodičia, strýko s tetou a ich deti. Hrôzy útoku na Dejr Jásin rozšírili strach a paniku v celej palestínskej populácii a viedli k úteku bezbranných civilistov z domova v celej krajine.

Dôsledkom bolo to, že viac, než 300 tisíc palestínskych civilistov bolo vyhnaných z krajiny už predtým, než prvý arabský vojak vkročil do Palestíny. Niektoré zo susedných arabských armád konečne vstúpili do vojny po 15. máji 1948, keď Izrael oficiálne vyhlásil svoj štát. Hoci sa na arabskej strane o vojne dosť hovorilo, na bojisko bolo vyslaných len veľmi málo arabských vojakov. Po väčšinu času vojny bola prevaha na strane izraelskej armády.

Izraelská armáda vyčistila väčšinu krajiny a zabrala veľkú časť z toho, čo patrilo Palestíne. Nový štát Izrael zahŕňal 78% územia (modrá). Západný breh zostal pod kontrolou Jordánska (fialová), a pásmo Gazy pod nadvládou Egypta (červená). Hoci bolo vyhlásené prímerie medzi Izraelom a arabskými štátmi, pravý mier bol ilúziou vzhľadom k tomu, že viac než 700 tisíc palestínskych utečencov zostalo v priľahlých stanových táboroch.

Často vedľa domov, ku ktorým stále mali dokumenty vlastníctva a hlbokú túžbu sa vrátiť. Väčšina vyplienených a vysťahovaných palestínskych dedín bola zrovnaná so zemou a na ich mieste sa vytvorila židovská osada, alebo pole úrodnej pôdy. Z viac než 500 palestínskych dedín, ktoré sa stali súčasťou Izraela v roku 1948, 400 ich bolo zničených (žlté bodky).

Proti snahe Izraela zabrániť Palestínčanom vrátiť sa domov sa postavila OSN, ktorá neustále pripomína dodržiavanie ich ľudských práv a pokúša sa o obnovenie medzinárodného práva a morálky. Palestínčania, ktorí stratili svoju krajinu v dôsledku vytvorenia Izraela v roku 1948, sa nemôžu vrátiť ani na návštevu. Ja môžem ísť do Izraela, ako by som sa vracala domov a hneď žiadať o občianstvo, hoci nemám žiadne historické spojenie, neviem hebrejsky, v krajine nikoho nepoznám, nemám rodinu, ktorá by tam niekedy žila.

Všetko, čo potrebujem, je byť Židovkou. Náboženská skupina ako každá iná. Som z Jeruzalemu, som svedok, poznám Arabov. Sú veľmi dobrí, žiadny problém nebol, kým nezačalo sionistické hnutie. Stará mama mi hovorila, že predtým, než začalo sionistické hnutie, strážili si navzájom deti, navzájom si od seba požičiavali ako bratia. Idea sionizmu brať krajinu Palestínčanom, Arabom, spôsobila všetky konflikty.

Arabi nie sú problém, ani Židia a židovstvo, ani islam, ale sionizmus. Udalosti roku 1948 sú rozhodujúcim momentom Blízkeho východu. Od tejto chvíle zavládla v regióne nestabilita. Násilie pokračovalo a viedlo k ďalšej vojne v roku 1967. V tejto vojne Izrael okupoval zvyšok historickej Palestíny, dnes známy ako Západný breh a Gaza. Ďalším mýtom je, že Izrael mal byť vytlačený do mora.

Ale ja som vtedy pracoval na ministerstve zahraničia a tu sa v žiadnom prípade nehovorilo o tom, že by Izrael mal byť vytlačený do mora. Reč bola o rýchlosti a úplnosti izraelského víťazstva. A toto víťazstvo bolo zdrvujúce. Počas vojny v roku 1967 Izraelčania presunuli viac, než 400 tisíc Palestínčanov. Polovicu z nich tvorili utečenci z roku 1948, už druhýkrát premiestnení za dobu menej, než 20 rokov.

Bolo jasné, že svet sa nebude venovať ich problémom. Palestínčania žili v Izraeli ako občania tretej triedy, v štáte, ktorého ústredná identita ich vylučovala. Ostatní žili ako nemajetní utečenci v novo okupovaných územiach, alebo v zahraničí. OSN vydávala rezolúciu za rezolúciou, v ktorých sa potvrdzovali ich práva. Predstavitelia okolitých arabských krajín verbálne hájili ich práva, ale nič nepodnikli. Nakoniec Palestínčania vzali veci do vlastných rúk.

Vypuklo masové povstanie, v arabčine "Intifáda". Ľudia na Západnom brehu a v Gaze protestovali. Slovami ministra obrany Isaka Rabina, prijala izraelská vláda stratégiu sily, moci a bitia, ktorá sa stala známou ako "taktika lámania kostí". Bolo uväznených tisíce Palestínčanov. Od roku 1967 viac, než 400 tisíc. Množstvo z nich bez akéhokoľvek obvinenia. Vystavení tvrdým podmienkam, fyzickému násiliu a mučeniu.

Počas prvej Intifády v rokoch 1987 - 1993 bolo zabitých 1 100 palestínskych civilistov, z toho 250 maloletých, zabitých 114 židovských civilistov, z toho 5 maloletých. Koncom roku 1993 sa Intifáda začala umierňovať. Na ďalších 7 rokov Palestínčania vstúpili s Izraelčanmi do mierového procesu. Dnes sme svedkami výnimočnej udalosti v jednej z rozhodujúcich drám v histórii. Mierový proces začal oficiálne podaním ruky v záhrade Bieleho domu.

Domnievam sa, že hlavnou chybou je veriť, že roky po dohode v Osle boli obdobím mieru. V tomto čase, kedy mal prebiehať mierový proces, sa životné podmienky Palestínčanov na okupovaných územiach stále zhoršovali. Skutočnosťou, a ja som to videla na vlastné oči, bola nová forma izraelskej dominancie nad Palestínčanmi. Ekonomické a sociálne práva, čo sú práva na zdravie, vzdelanie, prácu a ďalšie, sú odopierané takmer všetkým Palestínčanom.

Všetky ekonomické indikátory sa počas mierového procesu zhoršili. V tomto čase pokračovalo izraelské osídľovanie. Počet izraelských osád a ich obyvateľov sa zdvojnásobil. Počet izraelských osadníkov sa zdvojnásobil z 200 tisíc na 400 tisíc. Zatiaľ čo sa rozširovala izraelská kontrola, palestínskej autonómnej správe bola daná fiktívna moc nad redukovaným územím, ktoré sa malo stať budúcim palestínskym štátom. Palestínska samospráva stála pred veľmi zložitými úlohami.

Je to vláda, ktorá má veľmi málo kompetencií. Má len takú moc, akú jej dá Izrael, a tá jej môže byť kedykoľvek odobratá. Bolo veľmi vhodné veriť tomu, že už neexistuje žiadna okupácia. Koľko aspektov vášho života určuje niekto iný? Toto je okupácia. A Izrael za posledných 10 rokov mohol ovplyvňovať všetko. Každý počul Arafata hovoriť desaťkrát, stokrát, že Ramalláh je oslobodený, Gaza je oslobodená. Ako môžu byť oslobodené, keď je všade naokolo armáda?

Palestínski predstavitelia sa vyjadrovali veľmi pozitívne, ale skrývali väčšinovej populácii fakt, že tieto časy boli pohromou. Surovosti a násilnosti sa od začiatku mierového procesu pravidelne opakovali. Odkedy sa začal mierový proces v Osle. Palestínčania protestujúci proti Oslu dostali nálepku teroristov. Samospráva to nedovoľovala. Namiesto skutočnej národnej správy tam boli skorumpované inštitúcie, ktorých hlavnou úlohou bolo dohliadať na Palestínčanov a zabrániť im v proteste proti okupácii.

Bolo vyhodených veľa peňazí od medzinárodného spoločenstva. Človek vidí vily, v ktorých bývajú palestínski predstavitelia a chudobu, v ktorej žijú ostatní Palestínčania. Výkon OOP vo vedení palestínskej správy a ich neúspech vo vyjednávaní s Izraelom veľmi znížilo podporu Palestínčanov svojej vláde. Vo voľbách v januári 2006 Palestínčania zbavili OOP úradu a dali potrebné mandáty Hamasu, aby vytvoril väčšinovú vládu.

Zatiaľ čo médiá tvrdili americkej verejnosti, že mierový proces pokračuje, Izrael pokračoval vo svojej politike ničenia domov. Od roku 1967 bolo zničených okolo 12 tisíc domov. Viac, než 700 domov bolo počas mierového procesu zničených. Nemalo by sa stať, a myslím, že je to normálna požiadavka Palestínčanov, že sa počas procesu vyjednávania zaberá viac a viac územia a mení charakter sa krajiny, o ktorej sa vyjednáva.

To, že je to otázka vyjednávania, je bezpredmetné pre Palestínčanov, ktorí žijú naproti osadám, ktoré sa neustále rozširujú. Čo znamená rozširovanie? To, že kradneš viac územia. Abdul Džawad je palestínsky farmár, ktorého rodina tu žije a obrába pôdu stovky rokov. Izraelská vláda skonfiškovala nespočetné množstvo akrov ich pôdy. Pozrite sa na tie krásne stromy, ktoré tu bývali. V podstate som vytvoril rajskú záhradu na zemi.

Pozrite sa, čo z rajskej záhrady urobili. Chcem, aby ste videli, čo tu urobili. Židovská osada. Pozrite, ako tieto stromy rastú spod kameňov. Nie je to hriech, že namiesto človeka, ktorý vzýva Boha, je tu kameň? Takto žijeme, sme obkľúčení a čakáme na božiu milosť. Čo viac môžeme robiť? Izraelskí osadníci žijú a prosperujú na úkor Palestínčanov. Na úkor palestínskeho dobrého života, súčasného i budúceho. Nevidia túto strašnú nerovnováhu v rozdelení životne dôležitých zdrojov.

Židovskí osadníci majú vodu, elektrinu, plyn, odvoz odpadu a všetky možné veci, ktoré palestínski susedia nemajú kvôli vojenskej okupácii. Ľudia z tamtej dediny ku nám nesmú. Pozrite, vidíte niekoho vonku? Nevidno ani jedného Araba! Keby toto auto nebolo izraelské, nebolo by mu dovolené ísť po ceste. Nemôžu prejsť stredom údolia, to môžu len Izraelčania. Nemôžu ísť po ceste, aby sa dostali domov. Je naozaj strašné sa na to pozerať.

A to je len ich každodenný život, nehovoriac o bojoch. Prejdete Hebron, arabské mesto, kde žije 100 tisíc Arabov a 200 Židov. Osadníci sa prechádzajú okolo so zbraňami, ako by im to miesto patrilo. Izraelčania môžu do palestínskej dediny, vypáliť polia, zničiť domy, zmlátiť ľudí a dokonca ich aj zabiť. Osadníci zbili niekoľko palestínskych žien. Vždy sme len stáli na ulici a pozorovali, čo osadníci robia. A oni na niektorých z nás proste zaútočili.

Z toho, čo sme vám povedali, sme zmienili len časť toho, čo sa deje. Izraelská vláda nerobí nič, aby zabránila osadníkom v porušovaní palestínskych práv. Zo všetkých prípadov, kedy osadníci zabili Palestínčanov, bolo len veľmi málo páchateľov obžalovaných. Aj tým dal prezident amnestiu, alebo im bol skrátený trest. V niektorých prípadoch s nimi spolupracujú, podporujú ich. Napríklad v jednom prípade išli osadníci do palestínskeho domu, zabrali ho a povedali, že to je ich dom.

A izraelská polícia tam stála, aby ich chránila, pretože Palestínčania boli nahnevaní. Polícia tam len stála a chránila ich, namiesto toho, aby ich zadržala a povedala, že je to nelegálne. Základný problém je v tom, že robia život Palestínčanov veľmi zlým. Každý chce lepší život, lepšiu budúcnosť pre svoje deti. Prečo by mal niekto, kto vlastní taký raj, všetko opustiť a odísť? Kam by sme mali ísť? Džawadova rodina ďalej žije v neustálom utrpení.

Abdul Džawad si nedávno zlomil nohu, keď sa snažil chrániť svojich vnukov pred útokom osadníkov. Veľa z nás sa cíti ako rukojemníci v rukách osadníkov. Väčšinu Izraelčanov nezaujíma dianie na okupovaných územiach. Izraelskí osadníci majú dostatok politickej moci v izraelskom politickom systéme, aby mohli zabrániť akémukoľvek pokusu Palestínčanov dostať ich preč. A preto Palestínčania nemôžu dosiahnuť mier.

V podstate existujú dva typy osadníkov. Ideologickí osadníci, ktorí veria, že tieto územia boli Židom zasľúbené Bohom. Myslia si, že na každé miesto zmienené v Biblii, nemajú len právo, ale svätú povinnosť tam ísť a budovať novú židovskú osadu. Keďže tu žijúci Palestínčania sú proti, osadníci majú právo ich zlomiť násilím, alebo rovno s pomocou armády. Druhý typ, ktorých je väčšina, sú obyčajní Izraelčania, ktorí tam prišli proste preto, že im vláda ponúkla lacné domy.

Keď tam chcete žiť, tak väčšina potrebných peňazí je z pôžičky od vlády. Keď tam zostanete 10 rokov, tak nemusíte tú pôžičku vracať. Len 10% Západného brehu je obývaných izraelskými osadníkmi. Aj tak majú väčšie výhody a práva na úkor Palestínčanov. Ponúka sa nepríjemné a nevyhnuté porovnanie s Južnou Afrikou počas apartheidu. Vzhľadom na to, že som v Južnej Afrike bol, musím povedať, že na tom boli oveľa lepšie, než Palestínčania žijúci v utečeneckých táboroch.

Mlátili moje deti drevenou palicou. Išli sme do väzenia, pretože nebolo možné sedieť ticho, zatiaľ čo zlo apartheidu zachvátilo náš ľud. USA sú úplne správne považované za hlavnú podpornú silu Izraela. Izrael by nebol schopný robiť to, čo robí bez podpory USA. Izraelsko-americké vzťahy sú v Kapitole vskutku jedinečné. Za 22 rokov, čo som tam pôsobil, nikdy neprebehla naozajstná debata o politike USA na Blízkom východe.

Izrael niečo chcel a Kongres im vždy dal takmer presne to, čo žiadali bez akejkoľvek debaty. Táto politika je výsledkom niekoľkých faktorov. Predovšetkým existuje americká lobby pre Izrael. AIPAC - Americko-izraelský výbor pre verejné záležitosti, ktorý má rozpočet niekoľko miliónov dolárov. Je to veľmi profesionálna skupina pracujúca v Bielom dome, poznajú legislatívny proces aj osobnosti, a preto dokážu smerovať politiku v záujme Izraela.

Kongres si zrejme myslí, že pokiaľ ste v opozícii proti tomu, čo chce Izrael, budete porazení v ďalších voľbách. V rokoch 1978 - 2006 prispel proizraelský politický výbor sumou 43 724 035 $ kandidátom, ktorí v Kongrese hlasovali podľa odporúčaní AIPAC. Ďalším faktorom je fundamentalistická kresťanská komunita. Fundamentalisti sú často reprezentovaní teleevanjelistami, ktorí vystupujú v médiách. Veria, že Izrael je súčasťou Božieho plánu.

Veria, že príde deň, kedy sa bude konať veľká rozhodujúca bitka na pláni Armagedonu. Budú proti sebe stáť sily pravdy a dobra na jednej strane, a diabolské sily na strane druhej. V tejto bitke zvíťazia kresťanské sily vedené Ježišom Kristom po jeho druhom príchode. Všetci Židia budú buď zničení, alebo konvertujú na kresťanstvo. Môže to znieť ako fantázia, ale verte mi, že je to veľmi rozšírené a podporované miliónmi Američanov, ktorých názory spochybňujú prežitie Židov.

Každopádne podporovatelia Izraela v tejto mase Američanov vidia v týchto časoch veľkú nádej, a preto ich podporujú. Pán Robertson povedal, že má víziu od Boha. Že máme podporovať Izrael vo všetkom, čo robí, pretože je to Božia vôľa. Pretože sú Bohom vyvolený národ. O niekoľko týždňov k tomu dodal, že jeho sekta bola požehnaná, keď sa zaviazala Izraelu. Nie Bohu, alebo učeniu Ježiša Krista, ale Izraelu.

Prišli sme zo všetkých kútov sveta, aby sme povedali národu Izraela, že sme vašimi priateľmi, sme s vami a veríme, že vás povolal Boh, aby ste vlastnili túto krajinu. Ja ako kresťanský pastor protestujem proti takémuto výroku. Prečo to hovorí v mojom mene a v mene 120 miliónov kresťanov? Ako sa opovažuje tvrdiť, že podporujeme nespravodlivosť a útlak? To nie sme my. Občanom tejto demokratickej spoločnosti je systematicky bránené v prístupe k faktom.

Americké médiá hrajú hlavnú úlohu v pokračujúcej americkej podpore Izraela tým, že ignorujú veľkú časť informácií. Je to klasický prípad lži zamlčiavaním pravdy. Podstatné výroky amerických diplomatov, senátorov a vojenských veliteľov nie sú zaznamenané. Celé vety sa z príbehu vypúšťajú. Fakty sú manipulované. Všetky tri faktory sú v Kapitole prítomné a vedú k totálnej blokáde slobody slova a otvorenej debaty, ktorá je pre naše inštitúcie a záujmy veľmi deštruktívna.

Izrael ignoruje medzinárodné právo. Celá okupácia je nelegálna. Je to porušenie Ženevskej konvencie. Podľa Ženevskej konvencie nesmú budovať osady, cesty, vyvlastniť pôdu, deportovať ľudí. Nemôže obmedzovať slobodu pohybu a poškodzovať ich ekonomiku, nesmú z nich robiť nezamestnaných. Všetko, čo Izrael robí na okupovaných územiach, platia americkí daňoví poplatníci. USA poskytuje financie a vojenskú podporu. Izrael dostáva toľko zahraničnej ekonomickej podpory, ako všetky ostatné krajiny sveta dohromady.

Celková pomoc USA v rokoch 1949 -: 62,5 miliárd dolárov Z celkovej čiastky, ktorú USA ročne vydajú na pomoc, Izrael obdrží tretinu. V súčasnosti je 191 krajín s uznanou zvrchovanosťou. V marci 2003 USA schválili 10 miliárd dolárov v rámci pomoci Izraelu. Zároveň odopreli grant 3,5 miliárd dolárov na školenie tých, ktorí by ako prví reagovali na teroristický útok. Keby sa týchto 10 miliárd dolárov minulo doma, potom by bolo možné kúpiť lieky pre 4 202 251 detí bez riadnej lekárskej starostlivosti, alebo zaplatiť 1 445 573 americkým deťom návštevu programu prípravy detí do školy.

Alebo jednoducho vyrovnať náklady jednej z najhorších fiškálnych kríz za 50 rokov. V rokoch 1949 - 2006 činila pomoc USA Izraelu 108 miliárd dolárov. Dnes sú to priemerne 2 - 3 miliardy dolárov ročne. Alebo 6 - 8 miliónov dolárov denne. Izrael je v súčasnosti najväčším porušovateľom rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN. USA využili svoje právo veta viac, než 40 krát, aby hájili izraelské porušovanie medzinárodného práva.

Jedným z hlavných dôvodov, prečo je americká podpora Izraela taká silná je nielen vplyv silnej proizraelskej lobby, ale taktiež Pentagon, ktorý chápe Izrael ako nenahraditeľného, strategického spojenca v rámci kontroly a vplyvu v regióne. Hlavným objektom záujmu Spojených štátov rovnako ako celého sveta sú krajiny produkujúce ropu. Aby ste mohli mať kontrolu, musíte nájsť spôsob, ako to zabezpečiť. V zúfalej snahe o mier, ktorý by našiel cestu ku koncu okupácie, znovu prišli v roku 2000 Palestínčania na vyjednávanie.

Ľudia si myslia, že Izrael je veľmi veľkorysý. Že ponúka 95% Západného brehu a Palestínčania to násilím odmietli. Základom tohto argumentu je, že 95% územia poskytne 95% suverenity. Ale ja si myslím, že skôr treba uvažovať v kontexte väzenia. Väzni majú 95% územia. Majú miesto na bývanie, dvor na cvičenie, kaviareň, dielne. Všetko, čo má väzenská správa, je 5%. To je kontrola. Bežný Palestínčan nemyslel na to, či o niečo príde, pretože už nemal čo stratiť.

Nezaujímalo ho, o čom hovorili Barak a Arafat. Príčinou bolo pokračujúce vyvlastňovanie pôdy, stavby ciest a nespravodlivé rozdelenie vodných zdrojov. Palestínskym rodinám tiekla voda len niekoľko hodín týždenne. Na druhej strane boli židovské osady s bazénmi. Čo čakáte, že si ľudia budú myslieť? Daj mi... Daj mi... Tento útlak nakoniec eskaloval v septembri 2000, kedy prišla druhá intifáda. To, čo je nazývané ako druhá intifáda, je v podstate mobilizácia odporu voči tomuto systému okupácie a útlaku.

Izrael od počiatku demonštrácií stavil na tvrdú silu s použitím ostrej munície proti bezbranným demonštrantom. Čo spôsobilo niekoľko mŕtvych a stovky zranených v prvých dňoch intifády. V prvých dňoch povstania izraelská armáda zabila 74 Palestínčanov a zranila takmer 3 tisíc. Izraelčania niekedy hovoria o gumovej munícii, ktorú používajú. Ale nie je to guma, je to pogumované olovo. Tieto guľky zabili veľa z tých detí, ktoré demonštrujú a niekedy hádžu kamene.

Ako tento prípad. Mal štrnásť rokov, bol z Chan Junis. Takto bol zastrelený. Guľka vstúpila tadeto a zomrel. Veľa mŕtvych tvorili deti a máme to aj zdokumentované, že bezpečnostné zložky strieľajú na deti. Vojaci nie sú v nebezpečí, sú veľmi dobre chránení a majú ťažké zbrane. Žiadne dieťa s kameňom ho nemôže ohroziť. Väčšina palestínskych násilností spočíva v ostreľovaní osád, prepadávaní áut a samovražedných útokoch v Izraeli.

Izraelčania sú vystavení určitému riziku, veľa z nich bolo zavraždených. Keď bol ten hrozný samovražedný útok v pizzerii v Jeruzaleme, išla som navštíviť do nemocnice deti, ktoré prežili. Bolo strašné vidieť, čo sa im stalo. Vidíte krv, agóniu rodiny, to je to, čo vidí celý svet. Ale človek to nemôže vytrhnúť z kontextu. A kontextom je izraelská okupácia, ktorá sa tvári, že nie je taká brutálna. Ale je veľmi brutálna.

Skutočne robí ľudský život neznesiteľným. Ich samovražedné útoky sú aktom beznádeje. Sú to zbrane slabých. Izrael to nerobí, nikdy. Majú lietadlá a helikoptéry. Prečo by mali niekoho posielať, aby sa zavraždil? Myslím, že by sme mali zmeniť pohľad na chápanie toho, čo vlastne Izrael je. Izrael prezentuje sám seba ako malú krajinu, obklopenú morom nepriateľských Arabov. My chceme mier, oni sú násilní. Izrael je 5. jadrová veľmoc sveta.

Má 200 - 300 nukleárnych zbraní. Realitou je, že Izrael je regionálna superveľmoc. Prvýkrát bolo v odpore voči izraelskej okupácii využitých minimum zbraní. Sily však zďaleka neboli vyrovnané. Najväčšie letectvo sveta po USA. Zakaždým využili totálne neprimeranú silu proti bezbranným civilistom. Väčšinu obetí tvorili palestínski civilisti, nie ozbrojené skupiny, ani ozbrojení jedinci.

Od septembra 2000 do februára 200: Palestínčania zabití Izraelčanmi = 4,009 Izraelčania zabití Palestínčanmi = 1,021 Bolo zavraždených viac, než 935 detí: 816 palestínskych, 119 izraelských. Izrael vytvoril všetky tieto kontrolné stanoviská na Západnom brehu, ktoré Palestínčanov nútia čakať dlhé hodiny, aby prešli krátku vzdialenosť. Denne je Palestínčanom odopieraná sloboda pohybu.

Je im znemožňovaný prístup do Jeruzalemu, prístup k lekárskej starostlivosti, do nemocníc, kliník a škôl. Sloboda pohybu 3 miliónov ľudí je totálne potlačená. Je to porušenie medzinárodného práva. Sloboda pohybu je základným právom v deklarácii ľudských práv. Je tu mladý izraelský vojak, ktorý vyzerá znudene. Mladíci sedia vonku a sledujú tisíce Palestínčanov, ktorí prechádzajú a majú voľnú ruku zastaviť a obťažovať kohokoľvek z akéhokoľvek dôvodu.

Môžu ich zadržať hodiny a je to nebezpečné. Najviac boli izraelskou politikou zasiahnutí civilisti. Civilisti, ktorí nemajú nič spoločné s útokmi proti izraelským civilistom, alebo armáde. Počas blokády došlo k mnohým výbuchom a útokom. Blokáda neznamená koniec útokov, znamená to trest a útlak pre 3 milióny civilistov. Ľudia už nezarábajú. Väčšina z nich pracovala v Izraeli a väčšina palestínskej ekonomiky bola založená na ich príjmoch.

Teraz už nemôžu do Izraela ísť, takže desiatky tisíc rodín prišli o zdroj príjmu. Podľa svetovej banky dosahuje nezamestnanosť 53%, 75% Palestínčanov žije v chudobe (menej než 2 doláre na deň). Dotýka sa to aj vzdelávacieho systému. Študenti nemôžu ísť na univerzitu. Univerzita Bir Zeit bola vojensky uzavretá asi 18 krát. Najdlhšie uzatvorenie bolo počas prvej intifády. Päť rokov sme nemohli navštevovať univerzitu.

Počas tohto obdobia sme organizovali niečo, čo izraelská armáda nazývala bunkami ilegálneho vzdelávania. Učili sme v prenajatých bytoch, kostoloch a mešitách, záhradách a autách. Udržali sme si našu infraštruktúru, snažili sme sa minimalizovať škody a udržať univerzitu v prevádzke. Chodila som do školy v Spojených štátoch a je to veľký rozdiel. V Štátoch si robíte starosti, či urobíte všetky skúšky, či máte dosť priateľov.

Ale tu sa bojíte, či vôbec budete môcť ísť do školy. Bude nejaký útok, demonštrácia, alebo bude streľba, bude tam slzný plyn? Takže vidíte, je to veľmi rozdielne. Tu neviete, či budete žiť, alebo umriete. Idete do školy, ako by ste išli do vojny. Na ceste do školy stretnete tanky. Minule tam boli dva tanky, stáli tam vojaci. Kontrolovali pasy a študentské víza, pritom my sme len chceli ísť do školy.

My chceme vzdelanie, sme ľudia a máme právo na vzdelanie. V krajinách, ako sú USA ľudia nemôžu rozumieť tomu, čo sa tu deje. Pretože ich skúsenosť je úplne iná. Nemôžem študovať v noci, pretože v spálni bude rozsvietené a cez ulicu je osada. Strieľali na mňa, keď som sa učila biológiu. Mama mi hovorila, nech idem preč zo svojej izby, pretože začínajú strieľať. A ja som len povedala, že nie, ja sa chcem učiť, chcem mať jednotku zo skúšky.

Ale potom som počula výstrel a povedala som si, že by som mala ísť dole. Rozprávam to svojim americkým priateľom a pýtam sa, či chápu tomu, čo prežívam. Čudné nie je to, že máme prípady študentov - samovrahov, ale to, že veľa študentov sa snaží ísť ďalej napriem tomuto chaosu, ako by ich život bol normálny, ako by chceli osláviť svoje promócie. Chcú budovať svoj život a pokračovať. To je druhá strana mince. Základný problém je okupácia.

Všetko ostatné sa od toho odvíja. Najvážnejší problém majú ľudia, ktorí potrebujú lekársku pomoc. Zdokumentovali sme veľa prípadov, kedy ľudia umreli. Myslím, že posledný prípad, ktorý sme zachytili, bola žena pri pôrode, ktorej nedovolili ísť do nemocnice. Ona a jej dieťa zomreli. Ak ľudom, ktorí sú veľmi chorí nedovolia ísť do nemocnice, tak si môžete predstaviť, ako to vyzerá s normálnymi ľuďmi, ktorí chcú ísť do práce, na nákupy, alebo len navštíviť priateľov.

Je to ako život v obrovskom väzení. Haaretz, izraelské intelektuálne noviny, vydali 4 stranový článok o problematike utečencov. Bol tam obrázok tel-avivskej univerzity teraz a predtým. Predtým to bola palestínska dedina. A utečenci sú v Gaze. Gaza je miesto, ktoré zažilo peklo. To nie je lož, prisahám, že Gaza je ešte horšia. To je to, čo sme prežili. Gaza je oveľa horšia. Myslím, že Gaza je hlavný problém.

Je veľa momentov, ktoré nevidíte na Západnom brehu, ale v Gaze. Je zložité monitorovať situáciu ľudských práv v Gaze, pretože izraelská armáda nás tam nepustí. Palestínčania sú v Gaze pod izraelskou vojenskou kontrolou viac, než 38 rokov. Je tu natlačených 1,3 milióna Palestínčanov, aby vytvorili priestor pre 8 tisíc izraelských osadníkov. V auguste 2005 Izraelčania zrušili svoje osady a vojenské základne vo vnútri Gazy a presťahovali osadníkov.

Médiá to spolu s izraelskými politikmi vysvetľovali ako obeť. V skutočnosti to bolo len dodržanie medzinárodných záväzkov zo strany Izraela. Evakuácia osadníkov z Gazy sa dotkla len 2% osadníkov v Izraeli. Každému z nelegálnych osadníkov bolo na presídlenie prisľúbených 227 tisíc dolárov, Izrael požiadal USA o príspevok 2,2 miliárd dolárov. Hoci izraelská prítomnosť v Gaze už nie je badateľná, Izrael naďalej udržiava kontrolu nad hranicami Gazy, pobrežnými vodami a vzdušným priestorom.

Vytvára tak virtuálne väzenie. Utečenecké tábory sú aj bez konfliktu s Izraelom tak ľudsky príšerné, také preplnené. Je tam 14 - 25 ľudí žijúcich v jednej miestnosti. Nie je tam žiadne miesto pre deti, žiadne aleje, žiadne stromy, nič. Veľa generácií Palestínčanov vyrástlo a naďalej žije v utečeneckých táboroch v celom regióne. V roku 1948 ich bolo okolo 750 tisíc. Dnes žije v utečeneckých táboroch 4 255 120 ľudí. Mohli by ste tu žiť? Dokázali by ste to?

Nemohli, pretože podmienky sú strašné a boli by ste vydesení. Hocikedy sem dopadnú rakety a steny začnú padať. Tlaková vlna vyrazila okno, všetko sa rozbilo a začalo horieť. Prečo rozbili moje veci, moje hračky? Všetko sme vyhodili do koša. Vyhodili sme naše šaty. Prosíme susedov o oblečenie, aby sme mali čo nosiť. Aj jedlo, ktoré jeme, smrdí od plynu. Nechceme vyhadzovať naše oblečenie, ale smrdí od plynu. Nech len Izraelčania prídu a si pričuchnú!

Nech vidia naše domy. Keď sa sprchujeme, alebo niečo doma robíme. Smrad plynu nám nedá dýchať. Poďte a pozrite sa na moje oblečenie, pričuchnite si k nemu. To je plyn. Čo mám robiť? Ani som si neužila moje slnečné okuliare, ktoré mi dal môj ocko. Ani náramky a korálky, ktoré mi dala mamička. Ani som si neužila moje prstienky. Ako sa môžem tešiť zo svojich vecí? Ako? Tešiť sa z čoho? Naše deti nevedia, ako žiť. A ani my nevieme. Žijeme v neustálom strachu.

Žijeme v strachu a terore! Keď som išla do školy, počula som výstrely. Veľmi sa bojím streľby, začnem sa triasť po celom tele. Toto sa tu našlo. Tu je civilná oblasť. Nie sú tu žiadni vojaci, žiadne vojenské základne. Toto je jednoznačne forma nátlaku s cieľom vytlačiť ľudí z hranice. Aby mohli izraelské tanky voľne postupovať. Chcú odtiaľto ľudí vyhnať, to je jednoduché. Je to spôsob, ako ľudí ponížiť a urobiť ich bezmocnými.

V Gaze tiež môžete vidieť rozsiahle ničenie domov, oveľa rozsiahlejšie, než na Západnom brehu. Celé štvrte boli zbúrané. Stovky ľudí nemajú už žiadne domy, pretože sú blízko osád, blízko hraníc. Čo je samozrejme proti ľudským právam. Ľudia nemajú žiadnu šancu vziať si svoje osobné veci, nemajú žiadnu šancu dovolať sa pomoci. Médiá o tom vôbec neinformujú. Vy ste jeden z mála novinárov, ktorí toto videli.

Európski a americkí novinári tu ani neboli, pretože sa buď boja sem prísť, alebo je problematické sa sem dostať. Uznávaní palestínski psychológovia, ktorí práve dokončili skúmanie tisícok palestínskych detí nám okrem iného povedali, že veľa z týchto detí nemá chuť žiť. Že boli také odľudštené a ovplyvnené tým, čo videli. Napr. situácie, keď izraelské bezpečnostné sily bijú ich otcov. To, že zlý psychický stav je jednou z hlavných čŕt konfliktu, nie je všeobecne brané do úvahy.

Palestínčania žiadali prítomnosť medzinárodných pozorovateľov, ktorí by pomohli zastaviť násilie. Táto snaha však bola Izraelom blokovaná. Konečne skupina palestínskych a izraelských aktivistov na poli ľudských práv vytvorila spoločné Hnutie medzinárodnej solidarity, ktoré priviedlo ľudí z celého sveta bez rozdielu veku a postavenia, aby zaistili nenásilnú medzinárodnú prítomnosť, ktorá by sa pokúsila zaistiť tieto potreby.

Rachel Corrie, 23 ročná americká študentka prišla do Gazy, aby podporila toto úsilie. Svojim rodičom napísala e-maily. Som v Palestíne dva týždne a stále nenachádzam slová, ktorými by som popísala to, čo vidím. Je veľmi ťažké premýšľať o tom, čo sa tu deje, keď sedím a píšem do USA, akéhosi virtuálneho blahobytu. Neviem, či tunajšie deti niekedy žili bez dier po strelách od tankov v stenách a bez veží okupačnej armády, ktoré ich stále sledujú.

Nie som si úplne istá, ale mám pocit, že aj najmenšie z tých detí vie, že taký život nie je všade. Bolo to v nedeľu popoludní, volal môj zať Kelly a pýtal sa, či tam je Craig. Hneď mi došlo, že niečo nie je v poriadku a spýtala som sa o čo ide. A on chvíľu váhal a potom povedal, že má veľmi zlú správu. Počula som moju dcéru Sáru v pozadí. Vzala si telefón a povedala, mami, to je Rachel. Myslím, že prvé slová, ktoré mi vyšli z úst boli, či je mŕtva.

Protestovali sme proti ničeniu poľnohospodárskej pôdy a palestínskeho majetku izraelskými ozbrojenými silami. Buldozér šiel hore, pokúsila sa vrátiť, ale už nemohla. Dostala sa pod buldozér. Veľa okolostojacich kričalo a ukazovalo, že tam niekto je, ale oni nezastavili. Rachel bola zabitá, keď bránila dom jedného lekára. To si treba uvedomiť. Mal tri deti a manželku, Rachel tú rodinu poznala a lekár ju bral ako svoju dcéru.

Kúpil dom uprostred štvrte. Medzi jeho domom a hranicami boli ďalšie domy. Tieto domy a ulice boli všetky zničené. Niektorí ľudia hovoria, že bola vo vojnovej zóne, ale Cindy zdôrazňuje, že tá vojnová zóna bola obytnou štvrťou, kde žijú deti. Som tu kvôli ostatným deťom, som tu, pretože sa zaujímam. Som tu, pretože všade trpia deti, a pretože 0 tisíc ľudí zomrie denne hladom. Som tu, pretože väčšina týchto ľudí sú deti. Musíme si uvedomiť, že chudobní sú všade okolo nás a my ich ignorujeme.

Musíme si uvedomiť, že týmto úmrtiam sa dá predísť. Musíme si uvedomiť, že ľudia v krajinách tretieho sveta rozmýšľajú, zaujímajú sa, smejú sa a plačú. Rovnako ako my. Musíme si uvedomiť, že oni sú my, my sme oni. Môj sen je zastaviť hlad v roku 2000. Môj sen je dať chudobným šancu, môj sen je zachrániť tých 40 tisíc ľudí, ktorí umierajú každý deň. Môj sen sa môže stať skutočnosťou, keď sa my všetci budeme pozerať do budúcnosti a uvidíme svetlo, ktoré tam svieti.

Rachel Corrie umrela vo veku 23 rokov. Kongres USA zamietol požiadavku jej rodičov na nezávislé vyšetrovanie jej smrti. Keď sa Izrael stiahol z Gazy, začal konfiškovať palestínsku pôdu na Západnom brehu a pokračoval v stavbe oddeľujúceho múru. Tento múr je dvakrát vyšší a štyrikrát dlhší, než Berlínsky múr. Vedie cez dediny, sťažuje cestovanie za prácou, zdravotnou starostlivosťou a vzdelaním. Oddeľuje farmárov od ich pôdy, rodiny od ich milovaných.

Izraelské štúdie odhaľujú, že trasa múru bola vybraná za účelom konfiškácie pôdy, rozširovania osád a nie z bezpečnostných dôvodov. Keď tu máte tento obrovský múr priamo v strede Západného brehu, ako môže niekto veriť, že bude vybudovaný naozajstný štát? Je to symbol a realita útlaku. Ktokoľvek mimo Izraela, kto podporuje riešenie dvoch štátov, musí byť veľmi opatrný, pretože to znamená, že 90% historickej Palestíny bude Izrael.

Vo zvyšných 10% budú dva obrovské väzenské tábory, jeden v pásme Gazy a druhý na Západnom brehu. V súčasnosti okolo 420 tisíc izraelských osadníkov žije na Západnom brehu a vo východnom Jeruzaleme... Izrael plánuje rozšíriť tento počet v ďalších rokoch o tisíce. Generálmajor Ya ir Naveh, veliteľ izraelských okupačných síl na Západnom brehu: Nemáme v úmysle opustiť Judeu a Samaru (Západný breh). Zostaneme tu tak či tak, stovky a tisíce rokov.

Nadácia pre mier na Blízkom východe, správa o osadách nov-dec 2005. Ľudia, ktorí bojovali vo vojne, napísali historické knihy. Už mali príbeh, ktorý vytvorili a tento príbeh bol začlenený do izraelského vzdelávacieho systému. Bol súčasťou médií a politickej diskusie. Niektorí z nás, ktorí pracujeme ako židovskí vychovávatelia, pripúšťame, že to je propaganda. Izraelčania nechápu tomu, čo sa deje. Nepoznajú okupáciu. Začali sme sa vzdelávať.

Prvá vec bola, že sme pozvali palestínske ženy, aby prišli do našich domov a rozprávali nám, kde vidia problém. Postupne sme sa dozvedali o ich životoch, o ich každodennom utrpení, o zabíjaní. Ich životy boli do základu postihnuté okupáciou. Som jeden z mála Izraelčanov, ktorí nenosia uniformu, a ktorý bol na okupovaných územiach počas posledných 9 mesiacov. Armáda vedie veľmi krutú vojnu. Na izraelskej strane nie je žiadne pochopenie a to je spôsob, ako vytvoriť terorizmus.

Keď ste taký represívny, dáte im pocit, že nemajú na výber. To je veľmi nebezpečné. V skutočnosti existuje veľmi úzky vzťah medzi porušovaním ľudských práv, ktorého sa Izrael dopúšťa na Západnom brehu a v Gaze a palestínskou militantnou reakciou.. Správa, ktorá preskúmala 87 samovražedných útokov, zhrnula: samovražední atentátnici často prežili traumu predchádzajúcu ich dobrovoľnej smrti - zranenie, alebo smrť niekoho z rodiny.

Väčšina Izraelčanov má veľmi vyhranené názory. Toto je veľmi prepolitizovaná krajina. Keď sa s niekým rozprávate, môžete diskutovať celú noc. Ale keď nesúhlasíte a poviete, že toto nie je správne a dobré pre mňa, pre nás a našu krajinu, je to nemorálne a radšej pôjdete do väzenia, než by ste to urobili... A ak to urobí jeden človek, päť, sto, tak sa ľudia začnú pýtať, čo sa to tu deje. Nie sú to zbabelci, nie sú to zradcovia.

Mimochodom, väčšina z nich sú dôstojníci. Keď títo ľudia odmietajú, tak tu musí byť niečo zle. V súčasnosti 1 674 izraelských vojakov odmieta slúžiť okupácii. Najmenej 323 ich bolo uväznených za neuposlúchnutie rozkazu. Nikto nemôže namietať nič proti tomu, čo som videl. Možno sa niekomu nepáči spôsob, akým to hovorím, alebo sa mu nepáčia všetky fakty. Môže to znieť tak, že som jednostranný a nevyvážený.

Ale pravou je, že keď máte čo dočinenia s útlakom, tak tu nie je žiadna rovnováha. Aj človek, ktorý rozmýšľa len na 20% by došiel k rovnakému záveru, ako naša komisia. Môžete byť pre Izrael, ale keby ste videli realitu, tak by ste museli byť totálne obmedzený, ak by ste nedošli k rovnakému záveru. Násilie vzniká s okupáciou. Odpor proti násiliu je legitímny v každej krajine sveta. Môžem však nesúhlasiť s niektorými aktami odporu.

Myslím, že niektoré metódy sú hlúpe. Útoky na Izraelčanov sú hlúpe, nemorálne a kontraproduktívne. Nemali by sme vôbec používať násilie, pretože v skutočnosti ničí naše zámery. Ničí to našu pozíciu vyššej morálky. My sme obete a svet by mal konečne pochopiť, že naozaj sme obeťami my. Kritika izraelskej politiky vraždenia ľudí a strieľania na deti nie je antisemitizmus, je to humanizmus. Musíme hovoriť pravdu o tom, čo sa deje.

A povedať to tak jasne, ako to len ide. Keď pôjdete po tejto ceste, zničíte samých seba. Žiadny nepriateľ vás nemusí ničiť, skaza príde zvnútra. Aj keby médiá informovali najlepšie, pochybujem, že Američania skutočne pochopia, čo to znamená byť okupovaným Palestínčanom. Garantujem vám, že keď strávite jeden týždeň v Gaze alebo na Západnom brehu, tak pochopíte veľmi dobre, čo sa tu deje. Všetky vojny za slobodu, počnúc vojnou za nezávislosť v USA, hlásali, že žiadne dane bez vlastných zástupcov.

A my chceme od Palestínčanov dane a nedáme im žiadnu reprezentáciu. Je to rovnaké na celom svete, nikto nechce byť okupovaný. Izraelčania cestujú do Indie, do Južnej Ameriky, hľadáme múdrosti amerických Indiánov, domorodcov. A oni sú priamo tu a nikto si ich nevšíma. Palestínski farmári sú presne to, čo hľadáme. Ľudia s hlbokými koreňmi, skutočne spojení s pôdou, ktorú si obrábajú. Sú múdri a majú otvorené srdce. Sú prostí a krásni.

Izraelčania ich nikdy nevidia, len cez mušku zbrane. Želám si, aby ich ľudia mohli vidieť mojimi očami. Sú takí krásni. Želám si, aby ich Izraelčania na minútu videli mojimi očami. Posledné myšlienky Rachel Corrie, ktoré poslala e-mailom svojej matke. Žiadne čítanie, účasť na konferenciách, sledovanie dokumentov, ani rozprávanie, ma nemohli pripraviť na realitu tunajšej situácie. Vôbec si to nedokážete predstaviť, pokiaľ to nevidíte.

Nechcela by som sa narodiť do takéhoto sveta. Títo ľudia by sa už nechceli do tohto sveta narodiť. Toto nie je svet, na ktorý by si ma chcela s otcom priviesť. Toto sa musí skončiť. Myslím, že je správne všetko nechať tak a venovať naše životy tomu, aby sa toto zastavilo. Mier a stabilita v Svätej zemi je v záujme celého sveta. Tento dokument je venovaný úsiliu o mier a spravodlivosť všetkým nevinným obetiam konfliktov a utrpenia na celom svete.

Skutočný boj o spravodlivosť na Blízkom východe musí byť vedený Američanmi. Je to americká záležitosť, lebo to je záležitosť americkej zahraničnej politiky. Aj Izraelčania o tom hovoria. Je čas, aby si Američania uvedomili, že sú jediní, ktorí sú ticho. A to je veľmi nebezpečné pre ich vlastné záujmy a záujmy izraelských Židov. My nepôjdeme do väzenia, my nebudeme mučení, my neprežívame to, čo ľudia na okupovaných územiach.

Ak sa rozhodneme nič nerobiť, tak fajn, ale potom by sme sa mali pozrieť do zrkadla a povedať si, že som vrah. Je najvyšší čas, aby Američania niečo urobili, aby sme dotlačili našu vládu k ukončeniu okupácie. Tí, pre ktorých je skutočne dôležitý záujem Izraela, by mali urobiť všetko pre to, aby Izrael zastavil represiu a ukončil okupáciu.

Spravodlivým riešením je skončenie okupácie. Je to prvý krok. Spravodlivosť je najlepšia cesta, ako navrátiť bezpečnosť a mier. Izrael nebude v bezpečí, kým bude pokračovať represia.