Gabor Maté - The Power of Addiction and The Addiction of Power
Prišiel som vám porozprávať niečo o závislosti, o moci závislosti, ale tiež o závislosti na moci. Ako lekár, pracujem v meste Vancouver v Kanade, s ľuďmi trpiacimi veľmi ťažkými formami závislosti. S ľuďmi užívajúcimi heroín, kokaín, alkoholikmi, užívateľmi pervitínu, a ďalších drog, ktoré existujú. A títo ľudia trpia. Ak úspech lekára meriame dĺžkou života jeho pacientov, tak ako lekár som zlyhal, pretože moji pacienti umierajú relatívne veľmi mladí.

Umierajú na HIV, umierajú na hepatitídu typu C, umierajú na infekcie srdcových chlopní, umierajú na infekcie mozgu, chrbtice srdca či krvného obehu. Páchajú samovraždy, umierajú na predávkovanie, násilnou smrťou či počas nehôd. A keď sa na nich pozeráte, napadnú vás slová veľkého egyptského spisovateľa Naguiba Mahvouza, ktorý napísal: „Nič nezaznamená následky nešťastného života tak verne ako ľudské telo.“ Pretože títo ľudia stratili všetko. Prišli o zdravie, prišli o krásu, o zuby, o majetok, stratili priateľov a nakoniec často stratia aj vlastný život.

A napriek tomu nič nedokáže otriasť ich závislosťou, nič ich nedonúti vzdať sa svojej závislosti. Ich závislosti sú tak mocné a otázkou je: Prečo? Raz mi jeden pacient povedal, „Nebojím sa smrti,“ hovorí, „oveľa viac sa bojím života“. A otázka, ktorú si musíme položiť: Prečo sa ľudia boja života? A ak chcete porozumieť závislosti, nemôžete hľadať to, čo je na závislosti zlé, musíte hľadať to, čo je na nej prínosné. Inými slovami, hľadať to, čo človek od závislosti získava. Čo človeku prináša, čo by bez nej nemal? Je to úľava od bolesti, prináša im pocit mieru, pocit kontroly, pocit pokoja, ale iba veľmi, veľmi krátkodobo.

A teda otázkou je, prečo im tieto atribúty života chýbajú, čo sa im stalo? A teraz ak sa pozriete na drogy ako heroín, morfín, kodeín, ak sa pozriete na kokaín, alebo alkohol, všetky potláčajú bolesť. Takým či onakým spôsobom tíšia bolesť. A tak skutočná otázka závislosti nespočíva v tom, prečo závislosť samotná, ale v tom, prečo tá bolesť. Práve som dočítal životopis Keitha Richarda, sólového gitaristu Rolling Stones a ako zrejme viete, každý je prekvapený, že Richards je stále na žive, pretože bol dlhú dobu naozaj ťažko závislý na heroíne.

A v jeho životopise píše, že jeho závislosť bola túžba po zabudnutí. Hovorí „seba ničenie, ktoré sme podstupovali, len aby sme mohli na pár hodín uniknúť pred sebou samými.“ A tomu ja rozumiem veľmi dobre, pretože dôverne poznám to nepohodlie byť mnou, byť v mojej vlastnej koži, poznám tú túžbu uniknúť z mojej vlastnej mysle. Veľký britský psychiater... R. D. Laing povedal, že tri veci, ktorých sa ľudia boja, sú smrť, iní ľudia a ich vlastná myseľ.

Po dlhý čas som sa snažil uniknúť pred svojou mysľou, bál som sa byť s ňou o samote. A ako som sa snažil uniknúť? No, nikdy som neužíval drogy, ale zahrabal som sa v práci a vrhal som sa do aktivít. Unikal som nakupovaním, v mojom prípade išlo o CD s klasickou hudbou. Ale bol som na tom reálne závislý. Jeden týždeň som utratil 8000 dolárov za CD s klasickou hudbou, nie preto, že by som chcel, ale preto, že som sa nedokázal nevrátiť do predajne. A ako lekár som privádzal na svet veľa detí a raz som nechal rodiacu ženu v nemocnici, aby som si mohol kúpiť klasickú hudbu.

Ešte vždy som sa mohol vrátiť... načas do nemocnice, ale akonáhle som bol v predajni... tam sú medzi regálmi tí diabolskí díleri klasickej hudby, viete čo sú zač „hej kamoš počul si už poslednú Mozartovu symfóniu?“ „nepočul?“... A tak som zmeškal pôrod dieťaťa a doma som o tom klamal mojej žene, tak ako každý závislý človek. Tiež som sa nevenoval svojim vlastným deťom kvôli posadnutosti prácou a hudbou. Takže viem, aké to je, utekať pred sebou samým.

Podľa mojej definície závislosť je: každé správanie ktoré poskytuje dočasnú úľavu, dočasný pôžitok, ale dlhodobo ubližuje, má negatívne dôsledky a nemôžete s ním prestať napriek všetkým týmto dopadom. Z tohto uhla pohľadu zrejme rozumiete, že existujú mnohé a mnohé závislosti. Áno, je tu závislosť na drogách, ale tiež závislosť na konzume, závislosť na sexe, na internete, na nakupovaní, na jedle. Budhisti majú príbeh o hladných duchoch. Sú to stvorenia s veľkými prázdnymi bruchami a malými tenkými krkmi a maličkými ústami, a tak sa nikdy nedokážu nasýtiť, nikdy nedokážu naplniť prázdnotu vo svojom vnútri.

A v dnešnej spoločnosti sme všetci takýmito hladnými duchmi, všetci v sebe máme túto prázdnotu a mnohí z nás sa ju snažia zaplniť zvonku a závislosť je celá o snahe zaplniť vnútornú prázdnotu zvonku. A teraz ak sa chcete spýtať otázku, prečo ľudia trpia, odpoveď nenájdete v ich genetike, musíte sa pozrieť na ich život. V prípade mojich pacientov s ťažkou závislosťou sú ich bolesť a utrpenie očividné. Pretože boli celý svoj život zneužívaní, začali svoj život ako zneužívané deti.

Všetky ženy s ktorými som pracoval počas dvanástich rokov, boli ich stovky, všetky boli v detstve sexuálne zneužívané. Rovnako muži boli vystavení traumám ako sexuálne zneužívanie, zanedbávanie, fyzické útoky, odvrhnutie a opakujúci sa emocionálny nátlak. Preto tá bolesť. Je tu ešte jedna vec - ľudský mozog. Ľudský mozog si utvára spätnú väzbu s prostredím - nie je len jednoducho geneticky naprogramovaný. Typ prostredia, v ktorom sa dieťa pohybuje, v skutočnosti ovplyvňuje vývoj mozgu.

Môžem vám priblížiť dva experimenty s myšami. Keď malej myške strčíte do úst jedlo, s chuťou ho zje, ale ak jej jedlo položíte niekoľko centimetrov od ňufáka ani sa nepohne a neprejaví oň žiadny záujem. V skutočnosti skôr umrie od hladu ako by mala vynaložiť námahu. Prečo? Pretože genetickou manipuláciou jej vyradili receptory pre chemickú látku zvanú dopamín. Dopamín je zodpovedný za motiváciu a pocit odmeny. Vylučuje sa, keď pociťujeme motiváciu, nadšenie, vitalitu, zvedavosť, alebo ak sa chystáme jesť, či hľadáme sexuálneho partnera.

Bez neho nemáme žiadnu motiváciu. Čo si teda myslíte, že narkoman získava od drogy? Ak užije kokaín, pervitín, alebo takmer ktorúkoľvek drogu, jeho mozog dostane dopamínovú dávku. Otázka je, čo sa v prvom rade stalo jeho mozgu? Pretože je to mýtus, že drogy spôsobujú závislosť. Drogy sami o sebe nie sú návykové, pretože väčšina ľudí sa nestane závislými, ak skúsia nejakú drogu. Teda prečo sú niektorí ľudia náchylní vytvoriť si závislosť? Tak ako jedlo nie je návykové a niektorí sú na ňom závislí, nakupovanie nie je návykové a niektorí sú na ňom závislí, televízia nie je návyková a niektorí sú na nej závislí.

Teda prečo existuje tá náchylnosť? Ďalší malý experiment s myšami, v ktorom mladé myšky, ak sú odobrané od svojich matiek, neprejavujú po nich žiadnu túžbu. Čo by toto znamenalo vo voľnej prírode? Znamenalo by to, že zahynú. Pretože len matka ochráni a vyživuje potomka. Prečo teda ten nezáujem? Pretože im geneticky odstránili receptory, oblasti v mozgu, kde sa chemicky viažu endorfíny a endorfíny sú prirodzené, morfínu podobné látky a sú to naše prirodzené prostriedky tíšiace bolesť.

A teraz... endorfíny sú tiež zodpovedné za prežívanie lásky, umožňujú dieťaťu vytvoriť si citovú väzbu k rodičom a rodičov k dieťaťu, a tak tieto myšky bez receptorov pre endorfíny prirodzene nepociťujú túžbu po svojich matkách. Inými slovami, závislosť na týchto drogách, samozrejme aj heroíne a morfíne, vlastne funguje tak, že pôsobí na endorfínový systém, preto majú účinok. A tak sa pýtam, čo sa stalo ľuďom, ktorí potrebujú tieto chemické látky zvonka? Stalo sa im, že ak boli zneužívaní v detstve, tieto spojenia sa im nevytvorili.

Ak nemáte lásku a puto vo vašom živote, keď ste veľmi, veľmi mladý, tieto dôležité spojenia v mozgu sa dostatočne nevyvinú. A v podmienkach zneužívania sa deti jednoducho nevyvinú správne a ich mozog je náchylný k závislosti, keď sa dostanú k drogám. Prostredníctvom nich zažívajú pocit normálnosti, úľavy od bolesti, prežívajú lásku. A jeden môj pacient mi povedal „keď som si prvý krát dal heroín“, hovoril, „mal som pocit teplého jemného objatia, ako keď matka objíme svoje dieťa.“

Osobne som tiež pociťoval rovnakú prázdnotu, no nie až do takej miery ako moji pacienti. Ja som sa narodil v Budapešti v Maďarsku v roku 1944 židovským rodičom tesne pred nemeckou okupáciou a asi viete, čo sa dialo so Židmi vo východnej Európe. Mal som asi dva mesiace, keď Nemci vpadli do Budapešti. A nasledujúci deň moja matka volala pediatra „mohli by ste sa prosím prísť pozrieť na Gábora, pretože stále plače.“ Lekár odpovedal „ale samozrejme, prídem sa na neho pozrieť, ale musím vám povedať, že všetky židovské deti plačú.“

Čo to spôsobilo? Čo môžu vedieť deti o Hitlerovi, genocíde alebo vojne? Nič. Reagovali sme na stres, strach a depresie našich matiek a toto sú podnety, ktoré formujú detský mozog. A samozrejme som si to interpretoval tak, že ma tento svet nechce. Ak moja matka pri mne nie je šťastná, určite ma nechce. Prečo som neskôr prepadol workoholizmu? Pretože ak ma už nechcú, budú ma aspoň potrebovať. A budem dôležitý lekár, budú ma potrebovať, a takto sa vyrovnám s pocitom nechcenosti.

A aký je výsledok? Výsledok je ten, že väčšinu času pracujem a keď nie, nechám sa pohltiť nákupom hudby. Ako to vnímajú moje deti? Svojim deťom tým nechcene dávam najavo, že aj ony sú nechcené. A týmto spôsobom nevedome ďalej odovzdávame svoje traumy a utrpenie, z generácie na generáciu. Evidentne existuje mnoho spôsobov, ako zaplniť to prázdno a každý človek sa s tým vyrovnáva iným spôsobom, ale to prázdno sa vždy vracia k tomu, čo sa stalo a nemalo, alebo čo sa nestalo a malo sa stať v detstve, keď sme boli veľmi malí.

A potom pri pohľade na drogovo závislého mu vyčítame: „Ako si môžeš takto ubližovať? Ako si vôbec môžeš do tela vpichovať túto odpornú látku, ktorá ťa môže zabiť?“ Ale uvedomme si, čo robíme našej planéte. Vypúšťame nepreberné množstvo chemických látok do atmosféry oceánov a životného prostredia, a tým zabíjame seba, a tým zabíjame Zem. Potom ktorá závislosť je horšia? Závislosť na rope? Alebo na spotrebe? Ktorá závislosť spôsobuje väčšiu škodu? A predsa odsúdime narkomana, pretože vnímame, že je vlastne ako my, a to sa nám prieči, a tak hovoríme „Ty si iný ako my, ty si horší než my“.

V lietadle do São Paula a Rio de Janeira som v New York Times čítal článok z 9. júna o Brazílií a tento článok bol o človeku, ktorý sa volá Nísio Gomes, vodcovi spoločenstva ľudí Guarani v Amazónii, ktorého zabili minulý november, možno ste o ňom počuli. Zabili ho, pretože sa pokúšal ochrániť svojich ľudí pred veľkými farmárskymi spoločnosťami, ktoré ničili dažďový prales a zaberali pôdu, čím ničili životné prostredie brazilských domorodých Indiánov. Ako Kanaďan musím povedať, že presne to isté sa stalo aj tam.

Veľa mojich pacientov pochádza z pôvodného indiánskeho obyvateľstva Kanady a trpia ťažkou závislosťou. Tvoria malú časť populácie, ale veľké percento väznených, ľudí závislých na drogách, s mentálnym postihnutím, ľudí páchajúcich sebevraždy. Prečo? Pretože ich zem im bola ukradnutá, pretože boli vyvražďovaní a zneužívaní po celé generácie. Ale otázka, ktorú kladiem stojí: Ak vieme pochopiť utrpenie týchto domorodých ľudí a mechanizmus, ktorý ich núti hľadať úľavu v závislostiach, čo potom ľudia, ktorí na nich toto páchajú?

Na čom sú títo ľudia závislí? Nuž, títo ľudia sú závislí na moci, sú závislí na bohatstve, sú závislí na zisku. Chcú byť „väčší“. Keď som sa snažil pochopiť závislosť na moci, pozrel som sa na najmocnejších ľudí v histórií. Na Alexandra Veľkého, na Napoleona, na Hitlera, na Džingischána a na Stalina. Je to veľmi zaujímavé, ak sa pozriete na týchto ľudí a v prvom rade na to, prečo tak túžili po moci. Prekvapivo, fyzicky boli všetci veľmi nízki, približne ako ja, alebo nižší... skôr nižší.

Boli to outsideri, nepochádzali z majoritnej populácie. Stalin bol Gruzínec a nie Rus, Napoleon bol Korzičan a nie Francúz, Alexander bol Macedónec, nie Grék a Hitler bol Rakúšan a nie Nemec. Takže trpeli silnou neistotou a menejcennosťou. Potrebovali moc, aby sa mohli cítiť dobre sami pred sebou a stať sa „väčšími“. Kvôli moci boli ochotní ísť do vojen a pozabíjať množstvo ľudí, len aby si túto moc udržali. Nechcem povedať, že iba malí ľudia túžia po moci, ale je zaujímavé pozrieť sa na tieto príklady.

Pretože moc a závislosť na moci je vždy výsledkom snahy zaplniť prázdnotu zvonku. A Napoleon dokonca aj vo vyhnanstve na ostrove Svätej Heleny, po tom ako prišiel o moc, hovorieval „milujem moc, milujem moc.“ Nedokázal sa zmieriť so stratou moci, bez moci nemal žiadnu vnútornú identitu. Čo je veľmi zaujímavé v porovnaní s ľuďmi ako Budha alebo Ježiš. Pretože ak sa pozrieme na príbeh Ježiša a Budhu, oboch pokúšal diabol a jednou z vecí, ktoré im diabol ponúkal bola moc, pozemská moc a obaja ju odmietli.

Prečo povedali nie? Povedali nie, pretože boli vnútorne silní, nepotrebovali moc zvonka. Obaja povedali nie, pretože nechceli kontrolovať ľudí, chceli ľudí učiť. Chceli ľudí učiť svojim príkladom, vľúdnym slovom a poznaním, nie silou. A tak odmietli moc a je zaujímavé ako to zdôvodnili. Ježiš povedal, že sila a realita nie je vonku, ale vo vnútri. Povedal, že kráľovstvo nebeské je v nás. Budha, pred tým ako zomrel, povedal smutným a plačúcim mníchom „neoplakávajte ma, neuctievajte ma, nájdite svetlo v sebe, sami sebe buďte svetlom, nájdite svetlo vo svojom vnútri.“

Keď vidíme tento komplikovaný svet, ako strácame naše životné prostredie, prebieha globálne otepľovanie a ako plienime oceány, nevzhliadajme k ľuďom, ktorí majú moc, aby veci zmenili. Pretože ľudia pri moci, obávam sa, sú veľmi často najprázdnejšími ľuďmi na svete a nemajú záujem kvôli nám niečo zmeniť. Musíme nájsť svetlo sami v sebe, musíme nájsť svetlo v komunitách, v našom poznaní a v našej vlastnej tvorivosti. Nemôžeme čakať od ľudí pri moci, že niečo kvôli nám zlepšia, pretože to nikdy neurobia, pokiaľ ich k tomu nedonútime.

Tvrdia nám, že ľudská prirodzenosť je súperiaca, že ľudská prirodzenosť je agresívna, že ľudská prirodzenosť je sebecká... Ale je to presne naopak, človeku je v skutočnosti prirodzená spolupráca, štedrosť, človek je v skutočnosti spoločenský tvor. To čo zažívame tu na tejto konferencii, ľudia zdieľajúci a prijímajúci informácie, ľudia odhodlaní zlepšiť svet, toto je skutočná ľudská prirodzenosť. A snažím sa vám povedať, že ak nájdete svetlo v sebe, ak znovu nájdete svoju vlastnú prirodzenosť, budeme k sebe lepší a budeme lepší k prírode. Ďakujem.