V Afganistane som už 21 rokov. Pracujem pre Červený kríž a som fyzioterapeut. Mojou prácou je robiť ruky a nohy - no, to ale nie je úplná pravda. Robíme oveľa viac. Pacientom, zdravotne postihnutým Afgancom, poskytujeme najprv prvú telesnú rehabilitáciu a následne reintegráciu do spoločnosti. Je to veľmi logický plán, ale nie vždy to bolo tak. Mnoho rokov sme im poskytovali len umelé končatiny. Trvalo pomerne veľa rokov, kým sa program vyvinul do terajšej podoby.

Dnes by som vám chcel povedať príbeh, príbeh o veľkej zmene a príbeh o ľuďoch, ktorí túto zmenu umožnili. Do Afganistanu som prišiel v roku 1990, aby som pracoval v nemocnici pre obete vojny. A potom nielen pre obete vojny, ale pre akýchkoľvek pacientov. Pracoval som aj v ortopedickom centre, ako ho voláme. To je miesto, kde robíme nohy. Vtedy som sa ocitol vo zvláštnej situácii. Cítil som, že nie som celkom pripravený na túto prácu. Musel som toho toľko učiť.

Toľko vecí bolo pre mňa nových. Ale bola to úžasná práca. Ihneď po zosilnení bojov sa však telesná rehabilitácia zrušila. Bolo treba robiť toľko iných vecí. Ortopedické stredisko sa teda zatvorilo, lebo rehabilitácia sa nepokladala za prioritu. Bol to divný pocit. Mimochodom, vždy keď mám túto prednášku - nie je to prvýkrát - ide o pocit. O niečo, čo pochádza z minulosti. Je to už 21 rokov, ale stále to tu všetko je.

V každom prípade v roku 1992 mudžahedíni dostali celý Afganistan. A ortopedické stredisko sa zatvorilo. Bol som pridelený na prácu pre bezdomovcov, pre interne presídlených ľudí. Jedného dňa sa ale niečo stalo. Vracal som sa z veľkého prerozdeľovania potravín v mešite, kde sa celé desiatky ľudí krčili v strašných podmienkach. Chcel som ísť domov. Šoféroval som. Poznáte to, keď chcete zabudnúť, nechcete nič vidieť, chcete sa len odobrať do svojej izby, zamknúť sa v nej a povedať: "Už stačilo."

Neďaleko od môjho auta dopadla bomba - dostatočne ďaleko, ale urobila hrozný rachot. Z ulice sa každý vyparil. Zmizli aj autá. Rýchlo som sa skrčil. Len jedna postava zostala v strede cesty. Bol to chlap na vozíčku, ktorý sa zúfalo snažil dostať preč.

Ja teda nie som mimoriadne odvážny človek, to si musím priznať, ale nemohol som ho len tak ignorovať. Preto som zastavil a išiel som mu pomôcť. Ten človek nemal nohy a mal len jednu ruku. Za ním bolo dieťa, jeho syn, červený v tvári, ako sa snažil tlačiť otca. Zobral som ho teda do bezpečia. A pýtam sa: "Čo robíte vonku na ulici v takejto situácii?" "Pracujem," povedal. Divil som sa, akú prácu robí. A potom som sa opýtal ešte hlúpejšiu otázku: "Prečo nemáte protézy? Prečo nemáte umelé nohy?"

A on povedal: "Červený kríž zatvorili." Bez rozmýšľania som mu povedal "Príďte zajtra. Dáme vám pár nôh." Muž, volal sa Mahmúd, a dieťa, ktoré sa volalo Rafi, odišli. Vtedy som si uvedomil: "Ach, Bože, čo som to povedal? Stredisko je zatvorené, žiadny personál tu nie je. Strojové vybavenie je možno pokazené. Kto mu tie nohy vyrobí?" Dúfal som preto, že sa nepríde. Také boli ulice Kábulu v tých dňoch. Povedal som si: "Nuž dám mu nejaké peniaze."

V nasledujúci deň som teda išiel do ortopedického strediska. Hovoril som s vrátnikom. Išiel som mu povedať: "Počúvajte, ak sem zajtra príde nejaký taký človek, povedzte mu, že došlo k chybe. Nič sa nedá robiť. Dajte mu nejaké peniaze." Ale Mahmúd so synom tam už boli. A neboli sami. Čakalo tam 15, možno i 20 takých ľudí. Aj nejakí zamestnanci. Medzi nimi bola aj moja pravá ruka, Nadžmuddín. Vrátnik mi povedal: "Chodia sem každý deň, či sa stredisko otvorí."

Povedal som: "Nie. Musíme ísť preč. Nemôžeme tu ostať." Práve prebiehalo bombardovanie - nie veľmi blízko, ale bolo počuť rachot bômb. "Nemôžeme tu ostať, je to nebezpečné. Nie je to priorita." Ale Nadžmuddín mi povedal: "Počúvajte, teraz sme tu." Prinajmenšom môžeme začať opravovať protézy, pokazené protézy ľudí a azda sa pokúsiť niečo urobiť pre ľudí ako Mahmúd." Povedal som: "Nie, prosím. To nemôžeme. Je to maozaj nebezpečné. Musíme robiť iné veci." Oni ale trvali na svojom. Keď máte pred sebou 20 ľudí, ktorí sa na vás pozerajú, a vy ste ten, čo má rozhodnúť...

Začali sme teda s nejakými opravami. Jeden fyzioterapeut oznámil, že Mahmúdovi bude možné dať nohu, ale nie okamžite. Nohy mal opuchnuté a kolená stuhnuté, takže bude potrebovať dlhú prípravu. Verte mi, mal som obavy, lebo som porušoval predpisy. Robil som niečo, čo som nemal. Večer som sa išiel porozprávať so šéfmi na ústredí a povedal som im - klamal som - povedal som: Začneme fungovať pár hodín denne, len na pár opráv." Možno tu dnes niektorí z nich sú. (Smiech)

Tak sme začali. Pracoval som, každý deň som chodil pracovať pre bezdomovcov. Naždmuddín tam zostával, všetko robil a podával správy o pacientoch. Hovoril mi: "Pacienti idú." Vedeli sme, že veľa ďalších pacientov nemôže prísť, bránili im v tom boje. Ľudia však prichádzali. Aj Mahmúd prichádzal každý deň. A pomaly, pomaličky týždeň za týždňom sa mu nohy zlepšovali.

Vyhotovila sa privykacia protéza alebo odliatok protézy a začal skutočnú telesnú rehabilitzáciu. Chodil každý deň, prekračujúc frontovú líniu. Aj ja som niekoľkokrát prekročil frontovú líniu presne v mieste, kadiaľ prechádzal Mahmúd so synom. Poviem vám, bolo to niečo také zlovestné, až som sa divil, že to dokázal každý deň.

Napokon však prišiel veľký deň. Mahmúda sme mali prepustiť s novými nohami. Pamätám si, že to bolo v apríli, bol veľmi pekný deň. Apríl v Káble je krásny, plný ruží, plný kvetov. Azda sme ani nemohli vydržať vnútri, keďže v oknách boli vrecia s pieskom. Veľmi smutno, tmavo. Vybrali sme si teda miestečko v záhrade. Mahmúd si založil protézy, podobne ako ostatní pacienti a začali posledný nácvik pred prepustením.

Náhle začali bojovať. Dve skupiny mudžahedínov začali bojovať. Vo vzduchu sme počuli svišťať guľky. Všetci sme sa vrhli do úkrytu. Mahmúd zlapil svojho syna, ja niekoho iného. Každý chytro niečo chytil. A bežali sme. Viete, 50 metrov môže byť veľká diaľka, ak ste totálne nekrytí, ale dokázali sme dobehnúť do úkrytu. Všetci vnútri sme dychčali, na chvíľku som si sadol a počul som, ako Rafi hovorí otcovi: "Otec, veď ty bežíš rýchlejšie ako ja." (Smiech)

A Mahmúd: "Samozrejme. Už viem bežať a ty teraz môžeš chodiť do školy. Už so mnou nemusíš ostávať celý deň a tlačiť ma na vozíku." Neskôr sme ich zobrali domov. Nikdy nezabudnem, ako si Mahmúd a jeho syn spolu vykračovali tlačiac prádzny vozíček. Vtedy som pochopil, že telesná rehabilizácia je priorita. Dôstojnosť nepočká na lepšie časy.

Odvtedy sme už ani jeden deň nemali zatvorené. Niekedy sme síce prerušili prácu na pár hodín, ale už nikdy, nikdy sme neboli zatvorení. O rok neskôr som stretol Mahmúda. Bol v dobrej kondícii - trošku štíhlejší. Potreboval vymeniť protézy - nový pár protéz. Opýtal som sa ho na syna. Povedal mi: "Je v škole. Darí sa mu celkom dobre." Pochopil som však, že mi chce niečo povedať. Opýtal som sa: "O čo ide?" Potil sa. Evidentne sa hanbil.

Stál tam predo mnou, hlavu zvesenú. Povedal mi: "Naučili ste ma chodiť. Ďakujem veľmi pekne. Teraz mi pomôžte, aby som už nemusel žobrať." O to ičlo. "Deti mi rastú. Hanbím sa. Nechcem, aby si ich v škole doberali iní žiaci." Povedal som: "Dobre." Zamyslel som sa, koľko peňazí mám vo vrecku. Dal by som mu nejaké peniaze. To bola najľahšia cesta. Prečítal mi moje myšlienky, a povedal: "Pýtam sa na prácu."

A potom dodal niečo, na čo do konca života nezabudnem. Povedal: "Som len zvyšok človeka, ale ak mi pomôžete, som pripravený robiť čokoľvek, i keby som sa mal plaziť po zemi." Potom si sadol. Aj ja som si sadol, všade som mal husiu kožu.

Bez nôh, len s jednou rukou, negramotný, bez kvalifikácie - akú mu dať prácu? Nadžmuddín mi povedal: "Máme voľné miesto v tesárskej dielni." "Čo?", povedal som. "Prestaňte." "Ale áno, musíme zvýšiť výrobu chodidiel. Musíme niekoho zamestnať, kto bude lepiť a skrutkovať podrážky na chodidlá. Musíme zvýšiť výrobu." "Pardon?" Nemohol som tomu uveriť. Potom povedal: "Nie, môžeme upraviť pracovný stôl, možno bude treba špeciálnu stoličku, špeciálnu podkovu, špeciálny zverák, a možno aj elektrický skrutkovač."

Povedal som: "Počúvaj, to je choré. Ba dokonca kruté na to čo i len pomyslieť. Je tam výrobná linka, ktorá je veľmi rýchla. Je kruté ponúknuť mu prácu, keď vieme, že určite zlyhá." S Nadžmuddínom sa však nedá diskutovať. Jediné, čo som mohol dosiahnuť, bol len určitý kompromis. Len jeden týždeň - len jeden týždeň na skúšku a ani o deň dlhšie. O týždeň bol Mahmúd najrýchlejší pracovník výrobnej linky. Hovoril som Naždmuddínovi: "To je nejaký švindeľ. Nemôžem tomu uveriť." Výroba stúpla o 20 percent. "To je trik, to je trik," hovoril som. A potom som požiadal o preverenie. Bola to pravda.

Nadžmuddín to komentoval tak, že Mahmúd si chce niečo dokázať. Pochopil som, že znova som sa mýlil. Mahmúd sa javil byť vyšší. Pamätám si ho, ako sedí usmiaty za pracovným stolom. Bol to nový človek, znova o niečo vyšší. Pochopiteľne, chápal som, čo mu umožnilo chodiť so vztýčenou hlavou - áno, nohy, ďakujem veľmi pekne - ale v prvom rade to bola dôstojnosť.

Znova nadobudol všetku dôstojnosť vďaka danej práci. Samozrejme, chápal som to. Potom sme začali uplatňovať nové zásady - nové, úplne odlišné zásady. Rozhodli sme sa zamestnávať čo najviac postihnutých ľudí, aby sme ich vyškolili na akúkoľvek možnú prácu. Uplatňovali sme zásady "pozitívnej diskriminácie", ako to dnes voláme.

A viete čo? Je to dobré pre všetkých. Každý má z toho osoh - tí zamestnaní, pochopiteľne, lebo dostali prácu a dôstojnosť. Ale aj nováčikovia. Každý rok ich je 7 000 - ľudia, ktorí prídu po prvýkrát. A mali by ste vidieť tváre týchto ľudí, keď zistia, že tí čo im pomáhajú, sú ľudia ako oni. Niekedy vidíte, ako sa pozrú a "Ach."

Vidíte tie tváre. A vidíte, ako sa prekvapenie mení na nádej. Aj pre mňa je ľahké vyškoliť niekoho, kto už má skúsenosť so svojou schopnosťou. A navyše sa učia omnoho rýchlejšie - motivácia, empatia, ktorú cítia k pacientovi, je úplne, ale úplne iná. Neexistujú zvyšky človeka.

Ľudia ako Mahmúd sú prostredníkmi zmeny. A keď sa raz spustí zmena, už sa nedá zastaviť. Takže zamestnávať ľudí, áno, ale začali sme aj programové projekty mikrofinancovania, vzdelávania. A keď raz začnete, už nemôžete prestať. Robíme teda učňovskú prípravu, domáce vzdelávanie pre tých, ktorí nemôžu chodiť do školy. Fyzioterapia sa dá vykonávať nielen v ortopedickom stredisku, ale aj doma u ľudí. Vždy sa dá niečo robiť lepšie. Toto je Nadžmuddín, ten v bielom plášti. Strašný Nadžmuddín, to je tento. Veľa som sa naučil od ľudí ako Nadžmuddín, Mahmúd, Rafi. Oni sú moji učitelia.

Mám jedno želanie, veľké želanie, aby sa tento spôsob práce, tento spôsob myslenia, etabloval aj v iných krajinách. Je veľa krajín ako Afganistan, kde zúri vojna. Je to možné a nie je to ťažké. Jediné, čo musíme spraviť, je počúvať ľudí, ktorým máme pomáhať, aby sa stali súčasťou rozhodovacieho procesu a potom sa, samozrejme, prispôsobiť. Toto je moje veľké želanie.

Nemyslite si, že zmeny v Afganistane sú už hotové, to vôbec nie. Pokračujeme. Nedávno sme začali program, športový program - basketbal pre vozíčkarov. Vozíčky prenesieme kamkoľvek. V hlavnej časti Afganistanu máme niekoľko tímov. Spočiatku, keď mi Anadžulína povedala: "Chceli by sme s tým začať," som váhal. Povedal som, že nie, predstavte si. Povedal som: "Nie, nie, nie, nie, nedá sa." A potom som položil zvyčajnú otázku: "Je to priorita? Je to naozaj potrebné?" Mali by ste ma vidieť teraz. Nevynechám ani jeden tréning. Noc pred zápasom som veľmi nervózny. A mali by ste ma vidieť počas zápasu. Kričím ako pravý Talian. (Smiech)

Čo ďalej? Aká bude ďalšia zmena? Ešte neviem, ale som si istý, že Nadžmuddínovi a jeho priateľom už chodí po mysli.

Tak to bol môj príbeh, Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk)