Porozumieť prírode a napodobniť ju
Asi žiaden iný obraz nedokáže znázorniť nedotknutú prírodu lepšie, ako pohľad na zurkotavú horskú bystrinu. Pri každom kameni sa voda zvíri a vťahuje do seba vzduch. Voda dýcha. V otáčavom pohybe vody zistil rakúsky prírodovedec Viktor Schauberger základný spôsob pohybu prírody. Pokúšal sa napodobniť tento vírivý pohyb technickými zariadeniami a vyrábať energiu prírodným a ekologickým spôsobom. Schauberger vyvinul revolučné pohonné agregáty ktorými napríklad lietadlá nemali byť tlačené, ale nasávané dopredu.

Viktorov syn Walter Schauberger sa pokúsil poznanie svojho otca previesť do matematického tvaru. Opierajúc sa o hyperbolickú špirálu dal vyrobiť lievik v ktorom pritekajúca voda vytvorí impozantný vír. Pri pohľade zhora vidno podobnosť so špirálovými galaxiami vo vesmíre. Pulzujúca dvojitá skrutkovica v spodnej časti Schaubergerovho hyperbolického lieviku pripomína štruktúru nášho genotypu. Náhoda? Z bublajúceho chaosu vír vytvorí stabilnú pulzujúcu štruktúru.

Model prirodzeného samousporiadania, ktorému podľa Viktora Schaubergera najskôr treba porozumieť, a potom ho treba napodobniť Porozumieť prírode a napodobniť ju Titulky pre vás pripravil ďurino www.auria.sk/blog Vernosť mlčiacim lesom bolo heslo jeho pradedov. Viktor Schauberger sa narodil ako syn lesmajstra 30. júna 1885. Rodný dom v obci Holzschlag v Hornom Rakúsku. Viktor chodí do vyššej lesníckej školy a v roku 1904 ju končí lesníckou skúškou. V odľahlých revíroch môže Viktor v pokoji študovať vtedy ešte človekom nedotknutý les.

Dlhé roky pozorovania prírody v rozhodujúcej miere poznačia jeho životné dielo. Od samého začiatku venuje pozornosť vode v horských bystrinách a pstruhom, ktoré sa v nej nehybne vznášajú. Viktor Schauberger zisťuje, že nielen ryby sa dokážu pohybovať proti prúdu, aj voda dokáže tiecť proti prúdu. On sám začína plávať proti prúdu všeobecne rozšírených názorov. Viktor, tu so svojou ženou Máriou a synom Walterom ako jednoduchý lesník už čoskoro vyrazí učencom dych.

Na kraji Šumavy, neďaleko rodného domu Viktora, prebieha hranica medzi Rakúskom a Českou republikou. POZOR Štátna hranica Na viacerých kilometroch vyznačuje priebeh hranice Schwarzenberský kanál na plavenie dreva. Za Viktorových mladých čias tu ešte plavili drevo smerom k Dunaju, kde ho nakladali na lode. Kanál však nedokázal unášať celé kmene stromov, iba polená. Viktor Schauberger sa mal presláviť svojimi oveľa výkonnejšími kanálmi na plavenie dreva.

Regulácia vodných tokov Táto malá močarina je zvyšok priehradnej nádrže. Pred niekoľkými rokmi bola ešte plná vody. Jazero Taschelsee. A pred 80 rokmi plávalo v jazere, najmä na jar, nespočetné množstvo vyťažených kmeňov stromov. V roku 1929 tu bol nakrútený dokumentárny film. Lesník Schauberger zhodnotil svoje poznatky o schopnostiach vody a v údolí rieky Mürz, v zelenom Štajersku, postavil moderný kanál na plavenie dreva. Priblíženie k priehradnej nádrži zo spodnej strany.

Strmá kĺzačka za vstupnou bránou dávala kmeňom potrebnú rýchlosť. V umelých žľaboch plávali do doliny ťažké kmene stromov. Dokonca aj drevo ťažšie ako voda. Ako to bolo možné? Dosiahli sme prvú priehradu. Keďže studená voda unáša drevo lepšie ako teplá voda, vodu zohriatu slnkom, rýchlosťou a vykonanou prácou treba nahradiť novou, studenou vodou. Z prvej priehrady ostali už iba ruiny. No svojimi zariadeniami na plavenie dreva sa Viktor Schauberger preslávil ďaleko za hranicami Rakúska.

Podľa jeho nákresov vznikli podobné zariadenia vo vtedajšej Juhoslávii a v Bulharsku. Či je tento muž s bradou Viktor, to už dnes nikto nevie. Konečná. Triedička dreva v Neubergu na rieke Mürz. Aj ona je malý zázrak. Veľké kmene sa dostanú cez prepadlisko, malé do neho spadnú. Niektoré časti kanálu v Neubergu na Mürzi majú byť zrekonštruované, pre turistov. To môžeme iba privítať, pretože to bolo jedinečné dielo na reguláciu vodného toku na svete. V jedinom zvukovom zázname Viktora Schaubergera z roku 1955 vysvetľuje najdôležitejší princíp funkcie.

...ak tečúcu vodu určitým pohybom... (?) dosiahneme ten stav, že máme najvyššiu hustotu najvyššiu tiaž voda má tendenciu ťahať a tým sme dosiahli to, čo pri plavení dreva potrebujeme. Čo však Viktor myslel pod určitým pohybom? Jeho vnuk, Jorg Schauberger, prezrádza ďalšie detaily. Tieto žľaby na plavenie dreva sa vinuli dolinou v meandroch. Obsahovali ďalšie vstavané prvky, ktoré vodu v žľabe zvírili, Tým sa schopnosť vody unášať drevo ešte viac zvýšila.

Mnohí skúšali vyrobiť podobné zariadenia ale žľaby na plavenie dreva môjho deda boli jediné, ktoré skutočne fungovali. Za detaily svojich umelých kanálov na plavenie dreva získava Viktor Schauberger viaceré patenty. Ďalšie patenty získava za vstavané prvky na reguláciu prirodzených tokov. Tak ako brzdné zábrany, ktoré vodu presúvali do stredu toku a bránili tak erózii brehov. V škole Pytagora a Keplera v Bad Ischl vnuk Jorg a jeho žena Ingrid Schauberger usporadúvajú množstvo seminárov a workshopov na tému voda a jej pohyb.

Viktor Schauberger analyzoval meandrový pohyb prirodzeného priebehu tokov a opísal ho v podrobných výkresoch. Jeho závery platia pre všetky toky. No Viktorove nezvyčajné návrhy na reguláciu Rýna a Dunaja ...odborníci nechali bez povšimnutia. Ešte ani na hladkom skle voda nesteká rovno, ale začína meandrovať. Vytvára sa pulzujúca priestorová krivka. Podľa Schaubergera rieka netečie, ale krúti sa smerom dopredu ako skrutka. Rieka sa krúti vo svojom koryte. Zjednodušene povedané, voda sa najviac zvíri v oblúkoch strháva naplaveniny so sebou a rozomieľa ich.

Podľa Viktora rieka rozžúva svoje naplaveniny. V nich obsiahnuté minerály sú potravou vody. Keď zvírenie zoslabne, sedimenty sa postupne usadzujú. Tam, kde rieka najviac sedimentuje, tam sa vytvorí brod. Teraz sa vodný tok začína zvinovať opačným smerom... a zrýchľuje svoj vírivý pohyb až do nasledujúceho protibežného oblúka. Striedanie ľavých a pravých oblúkov a medzi nimi ležiacich brodov... Viktor Schauberger označil ako oblúkový alebo riečny generátor.

Švédsky inžinier Olof Alexandersson, ktorý v 1970-tych rokoch napísal prvú knihu o Viktorovi Schaubergerovi, sa ešte aj vo veku 90 rokov zaoberá riečnym generátorom. ...a tak som si povedal: ak je to skutočne tak... že sa tu niečo nabíja, možno sa to bude dať ...odmerať ampérmetrom. Potom som sem vložil medenú dosku ...ktorú som pripojil káblom, a sem som vložil ďalšiu dosku. Pracujem s medeným drôtom dlhým štyri metre... Mal som tu výchylku... tu som mal pulzujúci jednosmerný prúd.

Bol to generátor! Meral som aj na rovnej rieke, a to bolo veľmi zlé. To bola tak či tak mŕtva rieka. Také rovné koryto, ktoré nemalo prúd. Pre energetické procesy v rieke sú podľa Schaubergera dôležité najmä rozdiely teploty vo vode. Aj tie najmenšie rozdiely v teplote majú za následok, že rôzne vrstvy vody tečú rýchlejšie alebo pomalšie. Voda sa trie, vznikajú víry a priečne vlny. Pozitívny dôsledok: rieka sa brzdí. V roku 1930 Rakúska akadémia vied potvrdila prevzatie zapečatenej obálky s označením Turbulencia.

Viktor Schauberger v nej vysvetlil svoju teóriu závislosti teploty a pohybu vody. Akadémia držala tento list 50 rokov pod zámkom. Evidentný dôkaz, že doba ešte nebola zrelá na neakademika Schaubergera s jeho praktickými poznatkami z prírody. Vďaka viac razy ocenenej práci štajerského majstra riečneho staviteľstva, Otmara Grobera sa to medzičasom zmenilo. Voľakedy sme tu mali dosť masívny breh, proti povodni. Viktor Schauberger však povedal: rieka sa reguluje zvnútra! Z jej média ako takého.

Stavitelia za normálnych okolností spevňujú kameňmi brehy. Grober to robí inak, okrem iného aj lacnejšie. On kladie kamene do rieky. Ako tu, v Salze. Kamene vytvárajú lievik. Už čoskoro čelil Grober výzve, vložiť oveľa väčší lievik do najdlhšej rieky Štajerska: Mur. Za nízkeho stavu a za pomoci šikovného bagristu sú balvany ťažké niekoľko ton osadené na dno rieky. Grober je profesionál a polohu balvanov dal skontrolovať cez GPS. Musia byť presne na svojom mieste, ak má lievik plniť svoju úlohu ťahať vodu z brehov smerom dovnútra.

Táto konštrukcia lievika... sa odlišuje od bežných konštrukcií tým, že je to prvé opatrenie, ktoré je postavené skutočne vnútri, ktoré presmeruje energiu zvonka smerom dovnútra. To znamená, na brehoch nemusím nič zmeniť alebo zničniť. Všetky opatrenia sa robia v rieke. Výstavba lievika slúži nielen na zaistenie brehov, ale aj na zlepšenie kvality vody. Grober sa necíti byť regulátorom rieky - on rieku oživuje. Jeho lievik zrýchli vodu v strede rieky. Zvýšenou rýchlosťou vody v strede rieky dno v jej strede eroduje a v strede rieky vznikajú nepravidelné, rôzne hlboké jamy.

Veľké lososovité ryby - hlavátky, ktoré sa tu prirodzene vyskytujú, majú preto možnosť, opäť nájsť prostredie, ktoré zodpovedá ich druhu. To znamená: rôzne hĺbky vody s rôznou rýchlosťou tečenia. Za normálneho stavu rieky balvany vo vode nevidno. Lievikovité prúdenie vody však vidno veľmi dobre. Za nízkeho stavu vody sa lievik obnaží. Krátko po stavbe lievika dal Grober vykonať prvé merania rýchlosti prúdenia pomocou hydrometrickej vrtule. Ďalšie merania zo strany Technickej univerzity Graz budú pokračovať.

Namerané údaje končia u Christine Sindelar z Ústavu pre hydraulické inžinierstvo a správu vodných zdrojov. Je matematička a v rámci svojej doktorandskej práce sa zaoberá komplexnými pomermi prúdenia v Groberovych riečnych dielach. Uskutočnili sme viaceré série meraní a zisťovali zmeny v riečnom koryte. Tu vidíme prierez profilu pred vytvorením lievika. A vidíme, že je do značnej miery rovnomerný. Po vytvorení lievika a veľkej povodni sa koryto zmenilo takto: Vidíme tu v koryte veľmi silnú dynamiku.

V tejto časti tu sa vytvorili jamy. To je veľmi dobré pre ryby, pretože tu nájdu pokoj a životný priestor. A okrem toho, brehy ostali neporušené, počas povodne bola rieka bezpečná. Lievikom zmenený profil dna rieky Mur teraz pripomína profil prirodzenej rieky, ako ho nakreslil Viktor Schauberger v 1930-tych rokoch. Christine Sindelar nesedí iba za počítačom. Tu ukazuje svoju odolnosť počas meraní pre dielo Otmara Grobera na inej rieke. Na potoku Stifting postavil istý druh schodov: kyvadlovú rampu.

Nový druh stavby na premostenie spádu pri ktorom dno potoka vráti vode jej pôvodný kyvadlový pohyb. Za povodne sa tu voda zvinuje do seba. A namiesto šúchavého pohybu sem a tam vzniká pohyb otáčavý. Vznikne tečúci spletenec vody. To znamená, mám profil vody vydutý smerom hore, na rozdiel od bežných rámp, kde sa profil vody vydúva smerom dole a do strán a eroduje brehy. To sa teraz overuje v laboratóriu vodného staviteľstva Technickej univerzity Graz na modeli v mierke 1 : 10. Je 3 metre široký a 18 metrov dlhý.

Po výrobe začínajú série meraní, napríklad simulácia podvodní. Prvý raz sa regulácia vodného toku podľa Schaubergera skúma náročnou technikou v uznávanom ústave vodného staviteľstva. Riaditeľ ústavu: Práve v súčasnej dobe, kedy kladieme vysoký dôraz na prirodzené prostredie na prirodzené odtekanie vody, máme záujem vedecky zistiť, ako zohľadniť tok energie, a radi by sme zistili, ako príroda funguje. Preto si myslím, že ideme rovnakou cestou ako Schauberger, keď tvrdíme, že chceme vidieť, ako sa príroda správa.

Skúmame rôzne množstvá vody a zisťujeme, aké to má dôsledky na stabilitu koryta, či sa nám podarí pre rôzne množstvá vody ovládať premenu energie. To vnímam ako úlohu nás, inžinierov, zaručiť bezpečnosť aj počas povodní. Aby nevznikali škody na brehoch, aby boli ľudia v bezpečí. Kyvadlová rampa sa v praxi už osvedčila. Skúšky na modeli majú poskytnúť vedecky podložené argumenty. V neposlednom rade na stavbu ďalších, nových rámp. Na rieke Grosser Tulln pri Viedenskom lese, v Neulengbachu, má byť stará hať v rámci rekonštrukcie nahradená kyvadlovou rampou.

Je to na to, aby ryby mohli opäť migrovať po celom toku. A v rámci toho má byť na povodie napojený aj lužný les, a v tomto lužnom lese má byť vytvorený park Viktora Schaubergera. Kyvadlová rampa v Schaubergerovom parku by bola vrcholom profesionálnej kariéry Otmara Grobera. Tu analyzuje novým úplne novým meracím prístrojom elektromagnetické frekvencie vo vode kyvadlovej rampy. Medzičasom boli rôzne aspekty jeho opatrení na úpravu riečneho koryta skúmané v diplomových prácach na technických univerzitách v Grazi a Braunschweigu.

Zdá sa, že doba je konečne zrelá na reguláciu riek podľa Schaubergera. Voda, les a pôda Viktor Schauberger už ako lesník skoro pochopil obrovský význam lesa vo večnom kolobehu vody. Podľa Schaubergera v ňom hrajú rozhodujúcu úlohu rozdiely teploty. V tieni stromov ostáva lesná pôda pomerne chladná. Ak teplejšia zrážková voda dopadá na chladnejšiu pôdu ľahko prenikne do pôdy. Doplní spodnú vodu a neskôr sa vráti na zemský povrch. Odparí sa, vytvorí oblaky, a opäť sa vyprší.

Schauberger hovorí o úplnom kolobehu vody. Ten je však stále viac narúšaný napríklad odlesňovaním. Bez tieňa stromov je pôda teplejšia, ako dopadajúca zrážková voda. Dažďová voda takmer vôbec nevnikne do pôdy stečie povrchovo do potokov a riek a spôsobí povodeň. Naproti tomu hladina spodnej vody klesá. V lete sa povrchová voda často vyparí priamo na mieste vytvorí ďalšie oblaky a spôsobí tak nové dažde. Jedna povodeň vytvorí ďalšiu. Schauberger hovorí o polovičnom kolobehu vody.

Na horúcej platni možno ukázať, aj keď drasticky, ako sa kvapky vody od nej odrážajú. V podobnej forme to možno sledovať aj na horúcom asfalte. V súčasnosti sa hovorí o probléme zapečatenia prírodnej plochy. V súčasnosti pozná voda prakticky už iba polovičný kolobeh vody. Už nemá možnosť, vniknúť do pôdy, ostať v nej a regenerovať sa. Viktor Schauberger chcel tento problém vyriešiť technicky. a vyvinul prístroj na prípravu pitnej vody s kvalitou podobnou pramenitej vode.

V roku 1935 získal na zariadenie patent. V tomto zariadení mal byť vode opäť umožnený úplný kolobeh. Najskôr bola voda čistená, potom sa ochladila prešla cez víriče vody, boli do nej pridané minerály a nakoniec vyšla zo zariadenia ako čerstvá pramenitá voda, ako ju poznáme z našich hôr. Podľa Viktora Schaubergera bez zdravého lesa neexistuje zdravá voda ktorú označil za krv Zeme. V tieni prirodzeného zmiešaného lesa sa v poraste vyskytuje ohromná druhová rozmanitosť.

Vzniká hrubá vrstva humusu. Dobrá lesná pôda je aj dobrým zásobníkom vody. Dokáže zadržať až 90 percent vody, ktorá na ňu dopadá a v rozhodujúcej miere znižuje riziko erózie a záplav. Zdravá lesná pôda dokáže prijať 6-razy viac vody, ako otvorená plocha. Pre vodný tok je rovnako dôležitý chladiaci účinok tieňa stromov. Ak človek nezasahuje, stromy na brehoch vyrastú samé od seba. Schauberger bol zrejme jeden z prvých, ktorí použili pojem vymieranie lesov. Už v 1920-tych rokoch varoval pred holorubmi a monokultúrnym zalesňovaním.

Je to jeden z tragických aspektov životného diela Viktora, že práve jeho geniálne kanály na plavenie dreva prispeli k masívnemu vyrúbavaniu stromov v rakúskych a iných lesoch. Ak sa v hore vyrúbe priesek, stromy, ktoré predtým stáli uprostred lesa, sa razom ocitnú na jeho kraji. Zrazu sú vystavené plnému slnečnému žiareniu a ich kôra dostane úpal (spálu). Stromy na kraji lesa sa vážne poškodia. Problém, ktorý opísal aj Viktor Schauberger. Je to náhoda, že na tomto kraji lesa je pôda suchá?

Ako v regulácii riek, tak aj v lesnom hospodárstve sú myšlienky Schaubergera aktuálne ako nikdy predtým. Lesné hospodárstvo je iba krôčik od pôdneho hospodárstva. Viktor Schauberger videl v používaní pluhov zo železa príčinu klesajúcich výnosov. Zjednodušene povedané, Viktor považoval tvorbu hrdze vo vode alebo v pôde za proces, ktorý ničí život. Preto sa priklonil k ušľachtilému kovu - medi. Za nástroje na obrábanie pôdy z medi získali Viktor ale aj jeho syn Walter Schauberger viaceré patenty.

Namiesto hrdze zo železa sa do pôdy mali odieraním priamo pridávať stopové látky obsiahnuté v medi alebo jej zliatinách. Susanne Niedermayr už roky používa vo svojej záhrade nástroje z medi. V malom rozsahu prichádza k podobným výsledkom, aké boli zdokumentované už koncom 1940-tych rokov počas veľkoplošných skúšok na poliach v Salzburgu a Tirolsku Zvýšenie plodnosti pôdy. Susanne Niedermayr pri skúške rýľov. Porovnáva železný rýľ a medený rýľ. Musím povedať, že najmä medený rýľ vniká do pôdy oveľa ľahšie.

S medenými nástrojmi pracujem už niekoľko rokov. Z medených nástrojov sa do pôdy dostávajú stopové prvky, a pripadá mi to, ako keby pôda v záhrade bola homogénnejšia. Ani slimáky nie sú teraz také agresívne. Ľahšie sa s nimi pracuje a každému ich odporúčam. Na kyprenie ornej pôdy vymyslel Schauberger špeciálny pluh ktorý nemal obracať pôdu odstredivo smerom von, ale dostredivo smerom dnu. Zo špirálového pluhu, nazývaného aj ako biopluh, existuje žiaľ iba model. Klaus Rauber z nemeckého Združenia na výskum implózie v Čiernom lese ...vysvetlí princíp funkcie.

Vo svojom biopluhu Viktor Schauberger napodobnil prácu krtka. V duchu svojho hesla Porozumieť prírode a napodobniť ju. Tak ako krtko pôdu presúva dostredivo a dokáže sa tak pohybovať v pôde takmer bez odporu, tak pracuje aj tento pluh. Nedávne mikroskopické zábery ukázali, že aj pokožka žraloka má podobné štruktúry, ktoré žralokovi umožňujú kĺzať vodou takmer bez odporu. Tieto obrázky Schauberger celkom určite nevidel. Tento pluh obracia pôdu dva razy. Najskôr ju otočí raz, na tejto hrane, aby ju potom opäť vrátil tak, aby sa zachovali vrstvy v pôde.

O zmysle či nezmysle orby sa medzičasom v poľnohospodárstve diskutuje stále častejšie. Pluh Viktora Schaubergera, ktorý otočenú pôdu otáča späť, by mohol byť riešením problému, ako ponechať mikroorganizmy v tej vrstve zeme, kam patria. Úprava vody Roh antilopy Kudu dokonale zosilňuje zvuk. Viktor Schauberger si však cenil jeho inú vlastnosť. Pre neho bol roh Kudu ideálny model rúry na vedenie vody - pre svoje špirálovité skrútenie. Vo viacerých krajinách dostali Viktor a Walter Schauberger patenty na svoje špirálové rúry.

Vyrobiť takéto rúry nie je jednoduché. Felix Heliger z nemeckého Združenia na výskum implózie ohrieva medené rúry, aby ich potom vytvaroval. Pomocou valčekovej konštrukcie vlastnej výroby dokáže skrútiť teraz už poddajnú meď. Iným variantom je rúra, ktorá nie je skrútená, ale má vtlačenú drážku, takzvaná Neumannova rúra. Aj keď je rovná, aj v nej sa voda otáča - v otáčavom pohybe. Voda sa pohybuje v zvinujúcej priestorovej krivke. Pre Viktora Schaubergera je to ideálna krivka na vedenie vody.

Združenie na výskum implózie vyrába nielen špirálové rúry, ale aj celé prístroje podľa pôvodných plánov Viktora Schaubergera. Tu je posledná verzia jeho aparátu na zušľachtenie vody z roku 1958, ktorý oživuje destilovanú vodu. U tohto prístroja na zušľachtenie vody sa Viktor Schauberger pokúsil spojiť viaceré technické aspekty. Máme tu vlnovú membránu v zmenšenej forme. Voda tam preteká cez pulzujúce zóny a môže meandrovať, ako v potoku. To celé je zakryté krytom, takže to prebieha v tme.

Do vzduchu v prístroji sa pridáva kyselina uhličitá, tá sa v procese zvírenia naviaže na vodu. Pridávame aj ušľachtilé soli a celý proces prebieha približne pol hodiny pri pozitívnom teplotnom spáde, to znamená, že voda sa musí ochladiť až na +4 °C. Po pol hodine, možno túto vodu odobrať, odporúča sa skladovať ju jeden deň, až potom dosiahne kvalitu dobrej pramenitej vody či dokonca kvalitu liečivej vody, aj to budeme ešte testovať. Späť k Felixovi Heligerovi.

Svoje špirálové rúry práve montuje do oveľa väčšieho prístroja na oživenie vody. Zatiaľ nie je hotový, no časti z neho, hyperbolické lieviky, sa používajú už v mnohých rybníkoch. Primiešanie vzdušného kyslíka vo víre lievika znižuje tvorbu rias v rybníku. Ako na tomto golfovom ihrisku v blízkosti Frankfurtu. Existuje aj menší lievik, ako stolové zariadenie na oživenie pitnej vody. Jens Fischer uskutočnil množstvo experimentov zvírenia vody podľa Schaubergera. Od roku 1980 predáva prvé zariadenie na oživenie vody vyrábané vo veľkých počtoch.

Takzvaný Martinov vírič vody, ktorý na podnet Viktorovho syna Waltera vyvinul istý stavebný inžinier. Medzičasom sa používa už niekoľko tisíc kusov na rôzne účely. Mnohí pekári tvrdia, že cesto lepšie kysne a dlhšie vydrží bez tvorby plesne. Vírič sa už mnoho rokov používa aj v hydroterapii. Podľa medicínskych posudkov dokáže zvírená voda uvoľniť stuhnutie svalov najmä v oblasti šije a pliec... a zmierniť reumatické ťažkosti. Pacienti sú tak liečení vodou, ktorá sama bola liečená.

Zariadenia na úpravu vody, ktoré vyrobil Viktor Schauberger v 1930-tych rokoch boli tiež s úspechom použité na terapeutické účely. Žiaľ, žiadne zariadenie z Viktorovho vodného laboratória sa nezachovalo. Kongres Viktora Schaubergera vo švédskom Hööre, s účastníkmi z 15 krajín. Klaus Rauber a Jorg Schauberger predvádzajú princíp funkcie pôvodnej sacej špirály Viktora Schaubergera. Je to určitý druh čerpadla, ktoré však vodu netlačí, ale nasáva. Voda sa čerpá šetrne, jej tok sa neprerušuje a nerozsekáva lopatkami.

Švédski hostitelia sa špecializovali na prístroje na zvírenie. Vzájomné pôsobenie tlaku a sania, ktoré vzniká vo víre, sa pokúšajú využiť na rôzne aplikácie. No potom zrazu povestný predvádzací efekt. Keď kamera opäť uschla, nasledovala prehliadka v neďalekom meste Malmö. Jorg Schauberger sa stretáva so svojimi švédskymi priateľmi. Na pozadí vidno nový symbol Malmö, The Turning Torso, do seba skrútenú výškovú budovu. Aj keď táto budova za mnou nesúvisí priamo s Viktorom Schaubergerom, napriek tomu sa teším, že vám môžeme ukázať, ako zvírenie alebo skrútenie dokáže z niečoho strnulého spraviť niečo živé.

Tu vo Švédsku, v Malmö, žije skupina ľudí ktorá sa intenzívne zaoberá problematikou zvírenia vody. Švédsko je historická pôda pre rod Schaubergerov a výskum zvírenia, pretože tu napísal Olof Alexandersson knihu Živá voda, ktorá sa stala základným dielom o Viktorovi Schaubergerovi. Výskum tu pokračuje legendárna skupina z Malmö, z IET, Curt Hallberg a jeho priatelia, a tí objavujú fascinujúce, nové poznatky o zvírenej vode, a zavádzajú ich do praxe. Curt Hallberg a Anders Ive predvádzajú v laboratóriu vírivú dýzu, ktorá už pri veľmi nízkom tlaku vody dokáže primiešať do vody kyslík.

Tento proces však možno aj otočiť, na odplynenie vody. Dýza má hyperbolický tvar a vyvíja veľmi silný vír vody. V tomto víre sú bublinky vzduchu vťahované do stredu. Po odplynení vzniká v strede víru vákuum. Dýza sa v praxi výborne osvedčila. Vírivý generátor, zabudovaný do samostatného valca, predávajú cez vlastnú firmu Watreco. Drobné, malé bublinky sú ťahané do stredu podtlakom, ktorý vzniká krútivým pohybom vody. To je užitočné napríklad pri výrobe ľadu pretože ľad zo zvírenej vody obsahuje menej vzduchu, a tiež preto, lebo sa zmenia hydraulické vlastnosti a viskozita vody.

Voda tak pri výrobe ľadu lepšie vteká do trhlín a škár. Najmä na zimných štadiónoch, kde je ľad značne namáhaný. V prívode vody tohto zimného štadióna je zapojený vírivý generátor spoločnosti Watreco. Ním odplynená voda ide do zásobníka rolby na údržbu ľadu. Nový ľad je hustejší a preto odolnejší. Dlhšie vydrží, a ušetrí sa tak energia. Za normálnych okolností sa voda na obnovu ľadu najskôr ohrieva, pretože jedno z mnohých anomálií vody spôsobuje, že teplá voda zamŕza rýchlejšie.

Predtým, ako sme začali používať tento systém, museli sme vodu ohrievať na 45 °C, niekedy až na 55 °C. Keď denne použijete 10 kubíkov vody, potrebujete veľa energie na to, aby ste túto vodu, ktorá má povedzme 10 °C, zohriali na 45 °C. Teraz potrebujeme už iba 20 °C, a to znamená zníženie nákladov na energiu na polovicu. Preto niet divu, že mnohé rolby používajú vodu upravenú zvírením. Technika REAL ICE od spoločnosti Watreco už bola inštalovaná na 25 štadiónoch.

Z toho 20 sa nachádza vo Švédsku. Vráťme sa ku kongresu V. Schaubergera v Hööre. Američan Dan Reese predvádza svoje zariadenie na zvírenie vody. Pozostáva z valcov zapojených do série a čistí vodu bez použitia chemikálií. Čítal som knihu Živá voda od Olofa Alexanderssona. A Viktor Schauberger bol jej hlavnou osobou. A ten chcel dobrú vodu pre všetkých. Vo vírivých valcoch odstraňuje Reese najmä železo a síru zo spodnej vody vo svojom rodnom Texase. Teraz sa pokúša, touto energeticky úspornou technikou odsoľovať morskú vodu.

Viem, že je to možné. Je to iba otázka času a odsoľovanie zvírením bude čoskoro realitou. Jedno zariadenie nám Dan Reese ponechal. Švédi do neho namontovali nové vstrekovacie hlavy, na vylepšenie vírivého účinku. V prístave pre jachty v Malmö Curt Hallberg pomocou malého čerpadla plní veľkú nádrž morskou vodou. V laboratóriu potom slaná voda prechádza cez víriče. Už počas prvej série pokusov na odsolenie morskej vody bolo dosiahnuté významné zníženie obsahu soli a tiež hodnoty pH.

Koncepcie energie a pohonu V 1930-tych rokoch experimentujú Viktor a neskôr aj jeho syn Walter Schauberger s takzvaným Kelvinovym generátorom. Tenučké prúdy vody, padajúce cez medené špirály, spôsobujú vysoké elektrické napätie. Drobné kvapôčky vody náhle menia smer svojho pádu a v rozpore s príťažlivosťou stúpajú opäť hore. Táto levitácia je fenomén, ktorý neskorší nositeľNobelovej ceny za fyziku, Philipp Lenard skúmal už v 19. storočí pri vodopádoch v Alpách.

Elektrostatické nabitie najmenších kvapôčok vody. Vytvárajú jemnú hmlu, ktorú možno nielen vidieť, ale aj pocítiť. Vodopády majú pozitívny účinok na ľudské zdravie, dokážu zmierniť najmä priebeh astmy. Aj keď počas pokusu s tenkým prúdom vody vznikajú napätia s výškou viac ako desaťtisíc voltov, cez obvod netečie prakticky žiaden elektrický prúd. Viktor a Walter Schauberger preto ukončujú svoje pokusy s využívaním alternatívneho zdroja energie. Začiatkom 1950-tych rokov dochádza k novému prístupu ktorý sa zakladá na špirálových rúrach.

Už sme ich predstavili, ako ideálny oblúkový tvar na vedenie vody. V roku 1952 dáva Viktor Schauberger svoje patentované špirálové rúry vysokej škole technickej v Stuttgarte na podrobnejšie skúšky Ide o legendárny Pöpelov pokus. Schaubergerove časté útoky na školskú vedu, najmä na vodné hospodárstvo, podnietilo celý rad politikov k tomu, aby poverili profesora Pöpela preskúmaním Schaubergerových rúr. S cieľom potvrdiť Schaubergera, alebo ho raz a navždy vyvrátiť.

Na tieto merania Schauberger poskytol Franzovi Pöpelovi niekoľko rúr. okrem iných túto rovnú medenú rúru a túto dvojito špirálovo zatočenú skrútenú rúru. Cieľom merania bolo preskúmať hydraulické pomery v tejto rúre, porovnať ich a zistiť, či tento tvar rúry umožňuje vode tiecť bez trenia. Počas týchto meraní bol zisťovaný vzťah medzi trením vody a rýchlosťou jej tečenia v rúre. Boli zistené výrazné rozdiely medzi rovnou rúrou a špirálovou rúrou. V prípade špirálovej rúry bol zistený určitý bod rezonancie, pri ktorom voda tečie cez rúru zdanlivo bez trenia.

V tejto práci však boli uskutočnené niektoré interpolácie, ktoré pri podrobnejšom vedeckom preskúmaní neobstoja. Profesor Pöpel vo svojich predbežných skúškach stanovil príliš málo meracích bodov, najmä na tých zaujímavých rezonančných miestach. Preto sa Združenie pre skúmanie implózie rozhodlo, pôvodné meranie zopakovať. Správa profesora Pöpela svojho času podnietila Schaubergera k tomu, aby špirálové rúry použiľ v kľúčovej časti svojho energetického stroja, napríklad vo forme domácej elektrárne z roku 1955.

S ňou má byť z vody a vzduchu vyrábaná energia. Pre Viktora Schaubergera je bežná explozívna technika technikou smrti. Svojou domácou elektrárňou chce implóziou vyvolať zmeny na atómovej úrovni, ktoré umožnia naplniť sen konvertora energie, ktorý nemá emisie a šetrí zdroje. V špirálových rúrach vzniká prúd vody s ohromnou silou spätného nárazu. No už počas prvej skúšky sa rúry roztrhli. Následný model navrhol Viktorov spolupracovník Scheriau a neskôr bol vyrobený v Kanade.

Teraz je táto sacia turbína bližšie skúmaná v Nemecku. Najskôr musí byť poháňaná motorom, kým sa dostane na pracovné otáčky. Potom sa do turbíny vpustí voda. A tangenciálnym striekaním vody z týchto dýz sa tento rotor dostane do autorotácie. To znamená, pohon začne odrazu bežať ako generátor a vyrába elektrickú energiu pre potreby jednej domácnosti. V spodnej časti sa nachádza systém regulácie pre celý tento proces. Tu sa jednou dýzou reguluje prúdenie vody.

Touto malou hlavicou sa v podstate nastavuje výkon generátora. Tu máme vstupné otvory. V strede tohto fixného dielca je zabudovaná skrutkovnica, tiež jeden z kľúčových dielcov Schaubergerovho stroja. Najskôr však treba prepracovať a prispôsobiť viaceré dielce, najmä pripojenie motora, resp. generátora. Až potom možno turbínu postupne urýchliť až na 3 000 otáčok za minútu. Júl 2007. Počas zasadania Združenia na výskum implózie Jorg Schauberger a Klaus Rauber vyberajú z debny dávno stratený agregát.

Je to posledná repulzína, ktorú dal vyrobiť Viktor Schauberger. Stratila sa v Amerike v roku 1958. Vznikla v časoch vývoja Wunderwaffe, zázračnej zbrane Tretej ríše, a po skončení vojny sa repulzína stala legendou. Jeden exemplár sa vraj vzniesol z pracovného stroja a roztrieštil sa nárazom do stropu. Z toho časom vznikol mýtus, že Viktor Schauberger vyrobil prvý lietajúci tanier. Čím však repulzína v skutočnosti bola? Podľa istého konštrukčného výkresu prototypu z roku 1940 mala repulzína okrem iného nehlučne a bez paliva poháňať lietadlo.

Pohľad do vnútra prvej repulzíny. Replika, ktorá sa našla v istej pivnici v Bad Ischl. V turbíne sa nachádzajú nad sebou dva kotúče s vlnovým profilom. Cez žiabrové štrbiny bol medzi kotúče nasávaný vzduch. Viktor Schauberger tu chcel napodobniť energetické pomery generátora oblúkov riečneho koryta. Cez tieto štrbiny sa nasáva vzduch a vstupuje do vnútra membrány. Takže vzduch potom, tu v prstenci, prakticky obieha. Teraz zložíme prstenec, vytiahneme ho hore...

A tadiaľto medzi kotúčmi vzduch vystupuje von a týmito výstupkami je otáčaný. Hlavná myšlienka, ktorú tu Schauberger sledoval, bola transformácia látky. To znamená, zložky vzduchu - plyny sú premieňané v tomto repulzátore, ako nazval jadro repulzíny. A rôzne produkty, ktoré počas tejto transformácie vznikajú, sa tu delia, časť ide von cez vír v prstenci, a vyžarovaná energia - Schauberger hovorí o skoku syntézy - je tu v strede axiálne odovzdávaná. Preto chcel túto aparatúru použiť primárne v lietadle ako náhradu za vrtuľu.

Repulzína v princípe vytvára axiálne pred sebou niečo ako biologické vákuum, do ktorého je lietadlo nasávané. Tak ako pstruh, ktorý je vtiahnutý vírom. Revolučná koncepcia pohonu. O to dôležitejšia je otázka, čo sa stalo s poslednou repulzínou Viktora Schaubergera. V júni 2002 sa jedného seminára v Bad Ischl zúčastňuje aj Richard Feyerabend z Ameriky. Ukazuje fotografie repulzíny, ktorú objavil v Texase. Feyerabend je bývalý pilot amerického námorníctva. Kamaráti mu rozprávali mýty o lietajúcich kotúčoch Viktora Schaubergera.

Na tom istom seminári prednáša aj Angličan Callum Coats. Feyerabend nadväzuje s Coatsom kontakt, pretože Coats napísal prvú knihu o Viktorovi Schaubergerovi v angličtine. Architekt a odborník na Schaubergera Callum Coats žije v Austrálii a množstvo Schaubergerových textov preložil do angličtiny. Pre svojské a často ťažko zrozumiteľné formulácie Viktora skutočne náročný počin. V kapitole s nadpisom Čo sa stalo v Amerike? presne rekonštruuje udalosti, ktoré sa stali v lete 1958.

V Schaubergerovom archíve v Bad Ischl Ingrid Schauberger ukazuje Viktorovu korešpondenciu z tohto obdobia. Sú to posledné originálne svedectvá zo života Viktora Schaubergera. S týmto poznaním vnuk Jorg cestuje v roku 2004 do Ameriky. Prvou zastávkou je Fredericksburg v štáte Virgínia. Tu býva rodina Feyerabendov. Žiaľ, Richard Feyerabend medzičasom zomrel. Jorga Schaubergera prijala jeho vdova Patty. Patty Feyerabend ukazuje všetky podklady, ktoré sa jej mužovi podarilo získať a ktoré sa zatiaľ nevrátili späť do Európy.

Toto všetko sú originálne dokumenty, ktoré Rick Feyerabend doniesol z Texasu. Ja sám som prekvapený množstvom materiálu. Sú niektoré pôvodné fotografie, ale aj legendárna Pöpelova správa. To je tá práca, napísaná na Technickej univerzite v Grazi v roku 1952. My z nej síce máme kópie no táto práca je podpísaná profesorom. Pre Schaubergerov výskum má preto veľký význam. Je neskoro večer, keď sa Jorg Schauberger lúči s Patty Feyerabend. Repulzínu však zatiaľ nevidel.

Na druhý deň pokračuje do Austinu, hlavného mesta štátu Texas. Jorg Schauberger ide navštíviť ústav, ktorý sa zaoberá technológiami budúcnosti. Spektrum výskumu siaha od studenej fúzie až po takzvanú energiu nulového bodu. Medzi odberateľov patrí dokonca aj americká vesmírna agentúra NASA. A tu ju máme, na meracom pracovisku. Repulzínu Viktora Schaubergera z roku 1945. Richard Feyerabend krátko pred smrťou odviezol repulzínu do Texasu. Chcel vedieť, či vyvinie vztlak.

To znamená, či môže prekonať príťažlivosť. Hal Puthoff, vedúci ústavu a uznávaný experimentálny fyzik ukazuje Jorgovi Schaubergerovi skúšobné pracovisko. Puthoffov spolupracovník Scott Little kontroluje pomocou stroboskopickej lampy, či sa materiál pri rastúcich otáčkach deformuje. Pri 2 000 otáčkach za minútu je skúška prerušená. Je tu obava, že stroj starý viac ako pol storočia sa rozsype. Musím povedať, že som bol ohromený kvalitou konštrukcie, ktorá pochádza z 1940-tych rokov.

Napríklad uloženie rotora, ktoré umožňuje otáčavý pohyb bez radiálneho hádzania. Takto som zistil účel stroja, vyrobiť istý druh vzdušného víru. Chceli sme zistiť, čo sa pri vysokých otáčkach podarí dosiahnuť vztlak. A aký bol výsledok? Žiaľ, žiaden vztlak sme nezistili. Nuž, sú tam dva nejasné body. Mali sme fotografie agregátu, a tak sme zistili, že najmenej dva dielce chýbajú. Z jedného dielca sme mali fotografie. A na základe nich sme vyrobili kópiu. A existoval ešte jeden menší dielec, ktorý nám bol poslaný dodatočne.

Ale bez akejkoľvek informácie. Nie sme si istí, či je tento dielec skutočne súčasťou stroja. Keď sme nezaznamenali žiaden efekt, nevedeli sme, či predsa nechýba niektorý dôležitý dielec. Jorg Schauberger prvý raz vidí vnútro poslednej repulzíny svojho deda. Aký je jeho záver? To, čo sa očakáva od Schaubergerových lietajúcich tanierov, to žiaľ nenastalo. Treba však tiež povedať, že nemáme všetky dielce. A najmä nemáme tie katalyzátory, ktoré sú podľa Viktora Schaubergera potrebné aby sa jeho stroje pohybovali podľa zákonov prírody a vyvinuli žiaduci efekt.

Ten efekt mal byť taký, že stroj mal získavať energiu bez plytvania zdrojmi. Tieto stroje mali bežať iba na vodu alebo vzduch. Uvidíme, čo sa z toho vyvinie. Zrejme uplynie ešte dosť času kým sa bude dať predstúpiť pred verejnosť s novými poznatkami. Jorg Schauberger má práve celkom iný cieľ. Sleduje stopy svojich predkov až na hranicu Texasu a Oklahomy. Po rieku Red River, známu z filmov o divokom západe. Čo sa stalo v Texase? . júla 1958 nastupuje Viktor Schauberger v New Yorku do lietadla smerujúceho do Dallasu v Texase.

Sprevádzal ho jeho syn Walter a jeho zať, lekár Walter Luib. Pobyt v USA mu spríjemnili americkí obchodníci. Najmä Američan nemeckého pôvodu, Karl Gersheimer. V technike založenej na explózii nevidel žiadnu budúcnosť. Dopočul sa o koncepciách Viktora na výrobu takpovediac bezplatnej energie. No vývoj a odbyt týchto obchodných nápadov chcel uskutočniť vo vtedajšej krajine neobmedzených možností. Projekt sa mal začať v Texase s bohatým americkým kapitálovým pozadím.

A tak v lete 1958 Viktor a Walter Schauberger prichádzajú do odľahlej púštnej oblasti na severe Texasu. Vtedy 73-ročný Viktor znášal vysokú horúčavu veľmi zle. Dúfa však, že tu bude môcť dokončiť svoje životné dielo. Vnuk Jorg po stopách svojich predkov. Jediná fotografia, na ktorej sú spoločne jeho otec a dedo v Texase. Jorg sa vydáva do Denisonu, rodiska vtedajšieho amerického prezidenta, Dwighta Eisenhowera. Toto je pohľadnica rodného domu prezidenta Eisenhowera. Ukazuje dom, ako vyzeral v roku 1958 keď nám otec poslal túto pohľadnicu.

Poslal ju v júli 1958 a píše v nej: Máme sa skutočne dobre, máme výbornú náladu. Takže to bol začiatok tejto expedície v USA toho amerického dobrodružstva môjho deda a môjho otca. Jorg ide do blízkeho mestečka Sherman. Carl Gersheimer tu mal obchodného priateľa, Haralda Tottena. A ten vlastnil zlievareň, ktorá vyrábala rúry a vrtné mechanizmy pre ťažobný priemysel. Firma je doteraz vo vlastníctve rodiny Tottenovcov a volá sa rovnako ako vtedy: Washington Iron Works Keď som vystúpil z auta a prvý raz vstúpil do kancelárie Washington Iron Works, mal som zmiešaný pocit.

Skúšali sme nadviazať kontakt cez e-mail, nedostali sme žiadnu odpoveď, takže nebolo isté, ako ma prijmú. Šéf spoločnosti je však priateľský a Jorg sa môže v areáli voľne pohybovať. Našiel starú výrobnú halu, v ktorej mali byť vyrábané Schaubergerove aparáty. Žiaľ, nikdy k tomu nedošlo. Prototypy z Rakúska sem dorazili s dvojmesačným oneskorením a zaobchádzalo sa s nimi neodborne. Niektoré dielce potom skončili v garáži Carla Gersheimera kde ich o mnoho rokov neskôr objavil Richard Feyerabend.

Súčasný šéf Washington Iron Works, Wally Totten, predvádza svoje stroje na výrobu presných dielcov z hliníka. Wally Totten sa na Viktora Schaubergera dobre pamätá - najmä pre jeho bradu ktorá mu pripomínala deda Mráza. Mladý muž, ktorý sa tu vtedy učil remeslu, najskôr nedokázal projekt zaradiť. Až neskôr sa od svojho otca dozvedel podrobnosti, najmä o iniciátorovi projektu, Carlovi Gersheimerovi. Môj otec bol veľmi zatrpknutý z toho, ako Carl zaobchádzal s účastníkmi projektu.

Cítil, že Carl spôsobí neúspech projektu. Nikto nevie, prečo. Môj otec však bol presvedčený o tom, že Carl bude mať negatívny vplyv na celú situáciu a rozoštve ľudí proti sebe. Jorg Schauberger nie je prekvapený. Vie, že texaský projekt skončil fiaskom. Problémy s komunikáciou a nedorozumenia už po niekoľkých týždňoch zničili vzájomnú dôveru. Viktor sa zdráha ostať v Texase dlhšie ako tri mesiace. V tomto pohostinstve Viktor a Walter Schauberger často raňajkovali.

Šéf spoločnosti Wally Totten teraz odváža Jorga vo svojom Porsche do bývalého vidieckeho domu svojej rodiny, približne 10 km od Shermanu. Tu vonku boli rakúski vynálezcovia ubytovaní. Rodina Tottenova usadlosť pred 20 rokmi predala. Dnes je v zanedbanom stave. Wallymu Tottenovi je to ľúto, pretože v roku 1958 vyzerala celkom inak. Môj otec sa staral o gazdovstvo ako o golfové ihrisko. Mali sme drevený plot okolo rybníka. Mali sme dobytok a kone. Špeciálne - nie také, ako sú teraz.

Trhá mi to srdce, vidieť to v takomto stave. Som rád, že môj otec to nevidí v tomto stave. Tu trávia Viktor a Walter Schauberger väčšinu času svojho pobytu v Texase. Píšu listy a články a kreslia výrobné nákresy, o ktoré sa však Američania náhle celkom prestali zaujímať. V prvých dňoch a týždňoch boli ešte plní optimizmu a presvedčenia, že tento projekt bude prelomový, že budú úspešní - tu v USA. Ako plynuli týždne, keď boli tu vonku odsúdení k nečinnosti, ich listy boli stále pesimistickejšie.

Až sa nakoniec všetci zúčastnení dostali do stavu, kedy nefungovalo už nič. Celé sa to ukončilo tým, že môj dedo podpísal zmluvu v ktorej všetky svoje nápady, patenty a myšlienky previedol na isté americké konzorcium. Len preto, aby sa mohol vrátiť domov. A ako vieme, o päť dní neskôr, ako sa vrátil domov, zomrel. Ja som ho vnímal ako človeka s veľkým poznaním. Keby sme v 1930-tych rokoch a neskôr počúvali Viktora Schaubergera, ušetrili by sme si všetky tieto katastrofy.

Tie súčasné a tie, ktoré ešte len prídu. Inak to nemôže byť. Nikto nepochopil problémy života tak dôkladne, ako on. Nemôžeme predsa žiť bez živej prírody, tak je to. PKS Waltera Schaubergera Viktorov syn, Walter Schauberger bol inžinier s vysokoškolským diplomom a pokúšal sa empirické poznatky svojho otca sformulovať do matematickej teórie. Študoval monochord. Strunový nástroj, na ktorý hral už Pytagoras, aby harmónii vesmíru dal zvuk. Keď strunu skrátime na polovicu, jej tón bude mať dvojnásobnú frekvenciu.

Keď strunu skrátime na tretinu, jej tón bude trojnásobne vyšší. Keď ju skrátime na štvrtinu, tón bude štvornásobne vyšší, a tak ďalej. Z tejto zákonitosti odvodil môj otec, Walter Schauberger, svoj zákon zvuku. Pre neho to bol univerzálny zákon - zákon univerza. Ak tento zákon znázorníme graficky, dostaneme hyperbolu. To je to krivka, ktorá prichádza z nekonečna a odchádza do nekonečna. Ak necháme hyperbolu rotovať okolo osi Y, dostaneme hyperbolický kužeľ.

Walter Schauberger ho nazval: Zvučiaca veža Ak tento kužeľ otočíme naopak, získame lievik. Hyperbolický lievik. Tento lievik a krútiaci sa prúd vody v ňom už poznáme. Lievik bol vyrobený v roku 1986. V auguste toho istého roka s ním Walter Schauberger robí prvú sériu skúšok. Z nepokojného chaosu vzniká stabilná, pulzujúca štruktúra. Walter Schauberger označil tento vír za energetický program prírody. Táto dvojitá špirála je riadená frekvenciou. A namiesto frekvencie hovoríme otáčky.

A špirála je dole biela. Okolo spletenca v strede sa krúti nespočetné množstvo bubliniek plynu, po špirálovej dráhe. Energetický vír s charakterom modelu. V prirodzených korytách sa vytvárajú pozdĺžne víry, ktoré vyzerajú takto. Viktorom požadovaný zvinujúci sa pohyb vody možno vidieť aj v priestorovej špirále okolo hyperbolického kužeľa. Keď tento kužeľ šikmo pretneme, získame oválny prierez, ktorá zodpovedá prirodzenému tvaru vajíčka. Už v roku 1609 astronóm Johannes Kepler predpokladal, že planéty sa pohybujú po oválnych dráhach, ktoré však neskôr opísal ako elipsy, pretože rovnica elipsy bola vtedy už známa.

Hyperbolický kužeľ, zvučiaca veža, je teda spojovacím článkom medzi harmóniou Pytagorasa a astronómiou Keplera. Walter Schauberger svoju matematickú teóriu zhrnul pod názvom Pytagorov a Keplerov systém (PKS). Pre Waltera, tu na filmovom zázname z roku 1972, bolo vajíčko ideálnym tvarom na technické zariadenia v ktorých možno vyrábať zmesi, roztoky alebo emulzie. Reaktor v tvare vajíčka mal ukázať nové možnosti získavania energie, no nedostatok peňazí ukončil pokusy.

Walter Schauberger dostal viacero patentov na systémy na báze zvinujúceho pohybu na úpravu tekutých a plynných médií. Takéto zariadenie bolo v roku 1967 použité v hamburských vodárňach. Vtedajší vedúci oddelenia, Gerhard Sprekelmeier, si pamätá tieto pokusy. Schaubergerove parabolické miešacie zariadenie bolo umiestnené na dne nádrže s vodou. Podvodný motor vytváral pomocou skrutky sajúci vír. Skúšali sme tým dávkovať chemikálie pretože dávkovanie chemikálii do vody je dosť problematická záležitosť, a mali sme dobré výsledky.

Schaubergera sme privítali s otvorenou náručou, bol to mnohostranne vzdelaný človek s mnohými záujmami. Preto sme ho nazývali aj „Schlauberger" (schlau = bystrý) a robili sme tieto pokusy. V konečnom dôsledku sme však to zariadenie nepotrebovali, pretože sme predsa len našli iné možnosti dávkovania. Napriek úspechu v znížení množstva potrebných chemikálií sa hamburský projekt skončil neslávne. Parabolická nádoba bola použitá na iný účel. Ako črepník s priemerom viac ako 2 metre.

Walter Schauberger bol nielen biotechnikom, ale aj aktivistom v prospech životného prostredia. Už v roku 1949 zakladá Zelený front. Jednu z prvých organizácií na ochranu životného prostredia v Rakúsku. Prvoradým cieľom bolo opätovné zalesnenie. Schauberger udržiaval úzke kontakty s Men of the Trees v Anglicku, a s ochranným združením Deutscher Wald. Tu na jednom z podujatí s nemeckým prezidentom Theodorom Heussom. V roku 1970 Walter Schauberger zakladá Školu Pytagora a Keplera PKS v Bad Ischl.

Semináre a prednášky slúžia na podporu prírodnej techniky. Inžinier a špecializovaný novinár Gottfried Hilscher často navštevoval PKS, a ako prvý nemecký autor opísal energetický prístup Waltera Schaubergera v knihe. Ak by tornádo bolo strojom, potom by zrejme nefungovalo. Pretože v učebnici sa uvádza, že energiu potrebnú na pohon nemožno odoberať z tepla okolia. Tornádo však očividne robí práve to. Pohybový a energetický program prírody je implózia, nie explózia.

A to znamená ťah namiesto tlaku. Pohyb smerom dovnútra, namiesto pohybu smerom von. Walterova žena Ingeborg Schauberger si aj vo vysokom veku spomína na odvážne tvrdenie. To, čo je tak presne vysvetľované v knihách, netreba presne papagájovať. Treba myslieť vlastným rozumom, a to vo svojom odbore. Tak ako otec učil svojho syna Waltera, ktorý je technikom. Treba myslieť o 180 stupňov opačne. Vtedy to bude správne. V roku 1996, dva roky po smrti Waltera Schaubergera sa na PKS obnovili semináre.

Medzi prvých prednášajúcich a podporovateľov patria Kurt Lorek Norbert Harthun a Uwe Fischer... Maximilian Mack, Konrad Richli a Wilhelm Martin. Od roku 2000 usporadúvajú semináre PKS Ingrid a Jorg Schauberger. V roku 2006 tu bol hosťom anglický odborník na prúdenie John Wilkes. Vyvinul takzvané flowforms, v ktorých voda rytmicky pulzuje cez kaskádovo usporiadané misky. Slúžia na oživenie vody a zároveň ako architektonický prvok. Jedna takáto flowform stojí teraz aj pred vilou PKS v Bad Ischl.

Prislúchajúci biotop má, ako sa na zariadenie od Schaubergera patrí, tvar vajca. Vízia pohonu pstruhov. Koncepcie a príklady použitia biotechniky správnej z pohľadu prírody sú veľmi rozmanité. A vo svojom celku zďaleka nie sú podchytené. Jorg Schauberger a jeho výhľad. Poznanie Viktora a Waltera Schaubergera by ste mali vnímať ako inšpiráciu. Čiže rozvinúť ho do vlastných nápadov a myšlienok. Pre budúcnosť s prírodou, a nie proti nej. Celkom v duchu hesla môjho deda: Porozumieť prírode a napodobniť ju.

A mohli by sme pridať aj tretiu časť: s prírodou spolupracovať. Otmar Grober v Štajersku spolupracuje s prírodou už dlho. Tak, že svoje diela kladie priamo do rieky a chráni tak jej brehy a zároveň sa voda oživuje. Po svojom odchode do dôchodku plánuje Grober vyvinúť turbínu pre elektrárne postavené na hati. Má to byť bioturbína podľa zásad Viktora Schaubergera ktorá napriek vyššej energetickej účinnosti vodu už nerozbíja a umožňuje rybám plávať ďalej proti prúdu.

Švédska skupina Schauberger v Malmö so svojimi systémami na zvírenie vody oživuje už množstvo verejných a súkromných rybníkov. S viditeľným úspechom. Nový supervírič od Watreco vnáša do vody najjemnejšie bublinky vzduchu a vytvára takpovediac opak hmly. Čiže nie bublinky vody vo vzduchu, ale bublinky vzduchu vo vode. Účinná a perspektívna metóda napríklad na prevzdušnenie sedimentačných nádrží ČOV. Združenie pre implóziu v Schwarzwalde bude robiť ďalšie pokusy s repulzínou a katalyzátormi napríklad so silikagélmi.

A tam, kde nahadzuje tento rybár, zariadenie Felixa Hedigera na oživenie vody s názvom BELEBULA vyráža na svoju panenskú plavbu. Rybník zariasený prikrmovaním rýb sa má na čo tešiť. Pre toto zariadenie na oživenie vody potrebujeme celkovo štyri čerpadlá. Používame čerpadlá vlastnej konštrukcie. Tieto čerpadlá majú vodu čerpať z pohľadu prírody správnym spôsobom. Nemajú vodu rozbiť a poškodiť, ako to robia bežné odstredivé čerpadlá. Vidíme, že rotor má tvar špirálovej skrutky.

To je typické pre schaubergeroviny. Aj vývoj tohto čerpadla bol inšpirovaný Schaubergerom. A... Schaubergerova technika. Čerpadlá, poháňané solárnou elektrickou energiou, čerpajú chladnú vodu z hĺbky troch metrov. Tá sa najskôr dostáva do vajíčok s vložkou s minerálmi, kde sa voda zvíri. Voda potom pokračuje špirálovými rúrami smerom hore, aby sa napokon cez hyperbolické lieviky alebo voľným prúdom prepadla sama do seba. Čo by asi na toto zariadenie na oživenie vody povedal Viktor Schauberger?

Nevieme to. Napriek tomu má mať tento rakúsky univerzálny mysliteľ v tomto filme posledné slovo. Kto predvída na sto rokov dopredu ten súčasnosti nerozumie, a tomu ani súčasnosť nerozumie. Taký človek hovorí, vidí veci, celkom iným spôsobom. Hovorí jazykom, ktorý je súčasným vedcom cudzí. A teraz, povedzme v priebehu roka, je už natoľko vyzretý, že stojíme pred alternatívou, ktorá nadobudne obrovský hospodársky, politický, sociálny a iný rozmer. Ja dokonca tvrdím, že to spustí novú éru vývoja. Porozumieť prírode a napodobniť ju.