Predslov
Pokiaľ sa pamätám, tak prvá akcia squattingu v Minsku (Bielorusko) bola akcia "okupácia" v 2001. Ja som sa jej vtedy nezúčastnil. Obsadila sa budova v centre mesta. Bola to demonštratívna akcia, pretože na ňu boli pozvaní ľudia z novej TV stanice "CTB", boli pozvaní aj nejakí hudobníci, a samozrejme v ten istý deň prišli aj policajti. Niekoľkých ľudí zatkli a ostatných rozohnali.

Táto akcia bola v solidarite s jedným českým squattom, ale bola to jednoducho solidárna akcia a nie pokus o vytvorenie niečoho. Ďalšia vec, ktorú si pamätám, bola v 2006. Vlastne to nebol squat, ale dom, ktorý sme si prenajali. Zaplatili sme za to peniaze, veľmi málo, ale .. Bola to päťposchodová budova ... ... vlastne, bola dvojposchodová s piatimi izbami. Nebola dostavaná.

Boli tam ale veľké izby, ktoré sme upratali. Vyviezli sme všetok odpad. Bola tam veľká izba pre filmové premietania, bola tam skúšobňa, kde mali svoj priestor kapely a hudobníci, bola tam knižnica a v dome bývalo neustále niekoľko ľudí. Avšak nevydržalo to príliš dlho. Bolo tam mnoho problémov a nakoniec, keď ste vstupovali do domu, videli ste všade odpadky, nikto za sebou neupratoval, na niektorých miestach boli zvratky a ako následok toho tento squat vymrel, a bol premenovaný na "byt".

Kapitola I. /Začiatok/
Túto budovu sme našli 30. mája. Táto myšlienka nás naháňala už dlhšiu dobu - - nájsť budovu, ktorú by sme obsadili, ale vtedy sa nám to zdalo úplne nerealistické. Prišli sme sem v noci... skoro o polnoci a tento dom bol v noci taký pochmúrny, s množstvom rozbitého skla, stavebného odpadu, dokonca sme sa báli vstúpiť dnu bez svetla. Ale inšpirácia ...tá zostala.

Prišli sme sem na druhý deň, keď už bolo svetlo a rozhodli sme sa, že "áno" - urobíme niečo, bez toho aby sme vedeli, čo presne urobíme, ale vo všetkých z nás bola túžba niečo urobiť. Bez toho, žeby sme vedeli, či to vydrží dlho alebo nie, začali sme jednoducho upratovať, vynášať odpad. Boli tam kopy odpadu, špiny. Tu a tam to smrdelo, neviem... ...za sračkami, ...alebo neviem...mŕtvolami, alebo niečím iným.

Všetko sme upratali a vyčistili. Prvé týždne sme začali opravovať dom, skrášľovali sme ho, maľovali. Po mesiaci, možno ešte skôr, niekedy okolo 20. júna, sme urobili párty, párty so "soya shahsli shash shashliks". Pozvali sme ľudí, aby sa presvedčili, že je tu dom, kde každý môže niečo robiť. Potom po určitej dobe, keď nastala možnosť vyrábať si elektrinu, najprv dočasne, urobili sme premietanie, pozvali sme ľudí a odvtedy sme začali robiť akcie neustále.

Kapitola II. /Každodenný život/
Toto je squat. Okupovaný úplne nelegálne. Musíte na to myslieť, keď o ňom s niekým rozprávate, keď sem niekoho privediete. Nerobíme tu len koncerty, a toto je náš prvý koncert, ale robíme tu aj rôzne iné udalosti, workshopy, premietania. Ak by vás zaujímali podujatia, ktoré sa tu dejú okrem zábavy, môžete sa zapísať do nášho mailing listu, ktorým budete informovaný, čo sa tu deje, aby ste sem mohli prísť aj pri iných príležitostiach.

Ešte jedna pesnička s názvom «Posledný diktátor» Wauu aaa rararara uuuu! Ďakujeme Odkedy sme začali okupovať túto budovu, prvé na čo sme sa sústredili bola renovácia a dekorácia, a toto bol náš hlavný cieľ. A potom - keď do squatu začal niekto vstupovať a kradnúť veci, začali sme zabezpečovať dom, a vždy, keď títo zlodeji našli dieru v zabezpečení, boli sme nútení vynájsť nové mechanizmy, ktoré by im zabránili vo vlámaní.

Práve teraz sa sústredíme na organizovanie rôznych podujatí. Na začiatku sme robili premietania, dva filmy každý týždeň. A vyberali sme filmy, ktoré dokázali rozprúdiť diskusiu, ktoré hovorili o dôležitých témach. Ale nebolo to pravidlo. Niekedy boli tie filmy obyčajné. Okrem premietaní sme sa snažili robiť rôzne iné podujatia, diskutovať o veciach, ktoré nás trápia, naučiť sa niečo.

Každý kto vie niečo robiť, môže prísť a naučiť to ostatných. Taktiež tu chceme zorganizovať nejaké tématické podujatia, ako napríklad ZINEFEST, ktorý tu bude zanedlho. A môžeme tu robiť diskotéky. Práve teraz upratujeme pivnicu, aby sme mali priestor pre koncerty. A vo všeobecnosti, ak ľudia prevezmú iniciatívu, môžu tu niečo robiť a to je super, že je tu priestor, kde sa ľudia môžu vyjadriť určitým spôsobom - nakresliť niečo na stenu alebo vytvoriť skupinu.

Najhodnotnejšou vecou, ktorú môžme získať z tohto domu je skúsenosť, skúsenosť spolupráce a samoorganizácie. A všetko čo tu robíme ... vkladáme do toho všetko naše úsilie a nezáleží na tom, že nás stadiaľ môžu vysťahovať, pretože ak do toho nezapojíme všetko naše úsilie, aký by to malo potom zmysel?

Všeobecne možno najlepšou vecou tohoto squatu je to, že máme vlastnú budovu a robíme vlastné akcie - - robíme veci spolu, a keď robíme tieto veci spoločne, zbližuje nás to, spoznávame sa lepšie, a nie je to Urob to sám, ale Urobme to spoločne a je to skutočne kool. V zásade táto skúsenosť s domom, so squatovaním v malom kolektíve 10 - 15 ľudí, ktorí pracovali spolu a pracujú spoločne aj teraz, táto skúsenosť nás spojila.

Niektorí ľudia nás obviňujú zo sektárstva, že nevychádzame z tohoto domu von a podobne, ale sú to nezmysly. Neustále sa meníme, meníme sa navzájom, učíme sa nové veci, meníme svoje postoje k rôznym veciam, máme tu neustále debaty o rôznych politických veciach, je to skutočne dôležité.

A ako tu jedno dievča neustále hovorí, že aj keď nás stadiaľto vysťahujú, myslím si, že v živote každej osoby, ktorá tu bola, je to dôležitý krok smerom k anarchizmu a vlastne k vzťahom s ľuďmi, a je to skutočne krásne. Mám ťa! Vieš, že tu filmujem pre KGB?!

Kapitola III. /ZINE FEST/
Nuž, čo môžem povedať - milé, útulné, očividne je tu ešte veľa vecí, ktoré je potrebné urobiť, a samozrejme bolo by smutné, keby sa to všetko skončilo vôľou niekoho iného, ale je super, že ste do toho vložili kopec námahy a sú tu už aj výsledky, ktoré je vidieť v dobrej pohodovej atmosfére. Nuž, my sme tiež v 90. rokoch mali v Moskve squat, ktorý vydržal celkom dlho - rok a pol, ale nevložili sme do neho až toľko úsilia, ako ste do svojho vložili vy tu.

Možno preto, keď prišiel čas vysťahovania, nesnažili sme sa o ňho skutočne bojovať. Tak či tak, prajem vám, aby duch, ktorý vás tu všetkých spája, našiel uplatnenie aj potom, keď bude tento dom vysťahovaný, ale aj tak dúfam, že vám vydrží dlho.

« Žijem v asfalte, iba v metre, chodím po mramore, » « uprednostňujem starý sveter, dokonca tučný chlap sa vojde do mojich nohavíc, » « čiapku nosím našikmo, mikrofón držím v pästi » « chlapec z ulice, » « moje srdce nikdy nevychladne medzi týmito šedými stenami, » « s rozprestrenými krídlami ako vrana » « asfalt, sklo a mramor diktujú každému tvrdý zákon, » « a každý hrá hru dvoch miliónov » « a nezáleží na tom, kým si » « - bohatá, chudobná, tučná, chudá, každý sa ženie za ziskom, ľahkovernosťou, klamstvom. » « Je tým posadnutý, » « ale mňa nezaujíma váš systém poznania, » « vaše nápady, vaše životné ciele, » « nezaujímajú ma vaše plány ovládania sveta, » « kým neodídem, budete mať v živote problémy. ... » « Nepočujem vás?! » « AAAAAAAAAAAAAAAAaaaaa »

Samozrejme je veľmi dobré, že sme schopní robiť veľa vecí samostatne, bez pomoci iných, bez cudzých peňazí, bez investície, sponzorstva a iných blbostí spojených s kapitalizmom a tiež bez niektorých kultúrnych centier, vlastnených štátom, dokonca bez klubov, ktoré sa prenajímajú. Nuž nie úplne sebestační, ale aj tak sme sa oslobodili, prinajmenšom v niektorých aspektoch našich životov.

A robíme veci, ktoré sú pre nás dôležité. Máme tu ale problém s obsahom, myslím tým problém naplniť tento dom nejakým významom, pretože okrem premietaní a nejakých workshopov, ktoré prídu na rozum nejakým ľuďom, nie sú tu žiadne trvalé iniciatívy. Ale myslím si, že to príde časom, taktiež kvôli tomu, že tento squat je starý len niekoľko mesiacov a nie je to zrovna najdlhší čas pre obsadenú budovu a sociálne centrum.

Myslím si, že tu máme mnoho možností a tiež tu získame kopec skúseností, a dočerta je to skutočne paráda. Tu máme výstavu samizdatov, je to prvý deň festivalu. Zorganizovali sme skvelý hip-hopový koncert, máme tu rôzne pamflety, ziny, punkové ziny, osobné ziny. Viete, samozrejme, je to celkom odlišné, a veľmi zložité udržať si tento priestor, ako som počul a videl.

Ale rovnako zložité to je v Maďarsku, napríklad. Keďže tam nie sú žiadne squaty. Všetky squaty, ktoré sme tam mali, boli skoro ihneď vysťahované. Je skutočne zaujímavé ako v Maďarsku, myslím si, že väčšine sociálnych skupín alebo aktivistov ako celok,... ...skutočne nám chýba súdržnosť. Tu ozaj cítim, že sa ľudia navzájom poznajú, len podľa toho, ako sa tvária alebo ako si podávajú ruky.

Môžete vidieť, ako tu ľudia k sebe skutočne patria. V Maďarsku to takto nefunguje. Myslím si, že tam existuje aktivistická scéna, ľudia riešia veci spoločne, sú tam ľudia, ktorí sú veľmi dobrí priatelia, a možno sa aj v Maďarsku dejú nejaké komunitné veci, ale myslím si, že je to úplne odlišné. Taktiež v Litve som zistil, že je to podobne zle ako u nás.

Tu je to odlišné. Je to viac "spolu". Je tu komunita, je tu "gemeinwesen". Úžasné miesto! Keď som vstúpil dovnútra, mal som kopec nových pocitov, také neobvyklé. V Kharkove sme nikdy nemali takéto veci, a nikdy som nebol v takomto mieste, a tak, no neviem... Veľmi zapamätateľné.

A ľudia sú tu takí dobrí, všetko je super, neobvyklé, skutočný squat. Cítim sa tu príjemne a všetko sa mi tu páči. Keď sa toto miesto niekedy pokúsia vysťahovať prídem a spolu s vami ho budeme brániť, aby tu tento dom zostal. Bol by som rád, keby miesta ako je toto, pretrvali; tieto úžasné squaty.

Kapitola IV. /Vysťahovanie/
Včera sme zistili, že hrozba vysťahovania pre tento dom sa blíži, ktorá tu ale bola stále, lenže teraz... dnes vieme, že stavební robotníci ho majú prísť vyčistiť, zbúrať ho alebo ho len opraviť. Ešte sme to nezistili. Práve teraz sme v pasci a čakáme ako sa situácia vyvinie ďalej, a všetci sme nervózni, chceli by sme si udržať tento dom, pretože zanedlho to bude polrok, čo sme ho obsadili, ale všetko je teraz o náhode.

A dnes sme zorganizovali stretnutie s robotníkmi, aby sme sa s nimi porozprávali, aby sme sa porozprávali s majiteľom, a toto je zatiaľ náš hlavný cieľ. A tiež tu budeme mať "sedliacku" párty a ak sa niečo prihodí, dostanú slovo nože. Teraz filmujeme smutnú scénu nášho filmu, pretože nás vysťahovali. Pozrite sa.

Všetky tie veci, ktoré sme tu mali, všetky sme presunuli z prízemia a suterénu na prvé poschodie. Dnes sa dostanú do našich izieb, a bolia nás naše srdcia, ale my nezúfame, pretože toto nie je posledný squat v našom živote, a veci nám zostanú. Premiestnime ich do nášho nového squatu.

Toto je len začiatok. Áno, všetko sa ešte len začína. Nemáme žiadné skúsenosti s odporom, žiadne skúsenosti s povstaním, aby sme obránili tento dom. Nemali sme príležitosť, nuž toto bol prvý skutočný squat v Minsku, ale myslím si, že nabudúce... Vlastne sme nemali žiadnu šancu ubrániť ho. Pokračovanie nabudúce...

Doslov
Môj osobný názor o tomto mieste sa vytvoril z chápania hraníc. Vtedy, keď sme začali hovoriť o squattingu v Bielorusku, každý hovoril "no tak ľudia, to je nemožné, o čom to tu hovoríte?! Dočerta, toto je Bielorusko, represie a bla bla bla." Nestarali sme sa o tieto hranice, ktoré sú vlastne vytvorené umelo ľuďmi a každá osoba, ktorá tu niečo robila, nuž, búrali sme tieto hranice ako sme len najlepšie vedeli, ale niekedy sa tieto hranice vracali v našich akciách a podobne.

Ale najdôležitejšou myšlienkou tohoto squatu bolo búranie hraníc v našom vnútri a všade inde. Prečo vlastne potrebujeme squat? Prečo potrebujeme autonómne priestory? Rád rozmýšľam nad tým, že ho potrebujeme, aby sme robili naše vlastné veci tak, ako ich chceme robiť. Myslím si, že squat, revolučný squat, squat ako kontrakultúrny priestor alebo ako nezávislý priestor, je len vtedy, ak v ňom niečo riešime.

A my sme tu nič nerobili. Samozrejme to nie je úplne naša chyba, tiež treba zobrať do úvahy bieloruskú realitu, ale toto je môj názor. Čo sa týka mesta Minsk, alebo všeobecne Bieloruska, je úžasné, že tu existoval squat 5 mesiacov a že sa tu objavili ľudia, ktorí o tom začali premýšľať, že je tu potreba budovať a bojovať za takýto autonómny priestor.

Po prvé, páčilo sa mi, že tu bolo okolo 10 ľudí, ktorí sa spolu stretávali a rozhodovali spolu a upratovali spolu. Moja kritika ohľadom kolektívu je taká, že ešte predtým než sa dal dokopy, bol rozhádzaný. Napríklad jeden deň sa kolektív rozhodol zorganizovať podujatie na veľmi politickú tému, premietnuť film o tejto politickej téme, a po filme mala nasledovať diskusia, ale každý na to zabudol a rozhodoli sa pozerať obyčajný film, a rozhodla o tom len jedna osoba z kolektívu.

A takéto veci sa diali častejšie, kvôli tomu sa objavili konflikty, pretože jedna alebo dve osoby robili rozhodnutia, a nepýtali sa druhých... Nuž pre mňa kolektív znamená, keď robíte rozhodnutia spoločne, a nie nakoniec takto, po jednom. Rozhodli sme o tom, tak to urobme. Samozrejme nie vždy všetko funguje ako má, ale ak rozhodnutia robia len dvaj, traja ľudia, a nekonzultujú ostatných a urobia niečo ... nuž to pre mňa nie je kolektív, a nie je v tom normálna orgnanizácia.

Bolo tu použitých kopec slov, ktoré analyzovali udalosti, ktoré sa tu stali, avšak prevažne mám z toho dobrý pocit, pretože... Niekto nás nazval sektou, ktorá si vytvára svoje vlastné pravidlá, a možno kvôli tomu, že sme boli kolektív, mali sme ten dobrý pocit tu zostať; ale myslím si, že mnoho ľudí sa pridalo do hnutia práve kvôli tomuto miestu, a myslím si, že to bolo 5 mesiacov nezávislej existencie od kapitalistickej spoločnosti, kde peniaze, tovar, konzumenti nedávali žiaden zmysel.

Ľudia sem chodili, pretože mali potenciál v umení a komunikácii, a tu dostali možnosť to vyjadriť. A napriek niektorým negatívnym chvíľam, ešte stále si myslím, že sme toto miesto opustili príliš jednoducho. Vlastne ako sme opustili tento dom, bez akéhokoľvek boja; neviem ... možno sa to stalo kvôli tomu, že sme nemali žiadne skúsenosti. Myslím si, že nabudúce by sme mali byť vytrvalejší, a nie opustiť priestor pri prvej hrozbe…