Atheneho teória všetkého
BOH JE V NEURÓNOCH Ľudský mozog je sieť s hustotou približne 100 miliárd neurónov. Rôzne skúsenosti vytvárajú rozdielne nervové spojenia, čo so sebou prináša rozličné emócie. A v závislosti od toho, ktoré neuróny sú stimulované, určité prepojenia sa stávajú silnejšie a účinnejšie, zatiaľ čo ostatné sa môžu oslabiť. Dalo by sa to nazvať ako neurotvárnosť. Niekto, kto sa učí hrať na hudobný nástroj si vytvorí silnejšie nervové prepojenia, ktoré spájajú obe hemisféry mozgu, aby sa stal hudobne tvorivým.

V podstate každý talent a každú zručnosť možno vytvoriť tréningom. Rüdiger Gamm, ktorý sám seba označil za „beznádejného študenta“, zlyhával aj v tej základnej matematike, Keď však začal trénovať svoje schopnosti, stal sa známou „ľudskou kalkulačkou“ schopnou riešiť extrémne zložitú matematiku. Racionalita a emocionálna pružnosť pracujú na rovnakej úrovni. Sú to nervové spojenia, ktoré môžu byť posilnené. Čokoľvek a kedykoľvek robíte, fyzicky meníte svoj mozog, aby ste sa zlepšili. Pretože toto je základný mechanizmus mozgu. Ak si uvedomujete sami seba, môže to značne obohatiť vaše životné skúsenosti.

Spoločenská neuroveda Špecifické neuróny a neuroprenášače, ako je norepinefrín, spúšťajú obranné postavenie, keď cítime, že naše myšlienky musia byť ochránené pred vplyvom ostatných. Ak sme potom konfrontovaní odlišnými názormi, chemikálie, ktoré potom mozog vypúšťa, sú rovnaké ako tie, ktoré sa pokúšajú zaistiť naše prežitie v nebezpečnej situácii.

V tomto obrannom postavení primitívnejšia časť mozgu a racionálne zmýšľanie navzájom do seba zasahujú a limbický systém môže vyradiť veľkú časť našej pracovnej pamäte, čo fyzický zapríčiní „obmedzené zmýšľanie“. Môžeme to vidieť v politike strachu, v stratégii hráčov pokru alebo jednoducho vtedy, keď je niekto neústupčivý v rozhovore.

Nezáleží na tom, ako hodnotná je myšlienka, keď je mozog v tomto stave, má problém spracovať ju. Na nervovej úrovni reaguje, ako keby sme boli v ohrození, aj keby hrozba pochádzala z neškodných názorov alebo faktov, ktoré by sme za iných okolností vnímali ako užitočné a možno by sme s nimi aj súhlasili.

Keď však vyjadríme svoje názory a tieto názory sú ocenené, tieto „obranné chemikálie“ v mozgu poklesnú a prenos dopamínu aktivuje neuróny odmeny. Vďaka ním sa cítime posilnení, zvyšujú naše sebaúctu. Naše presvedčenie má hlboký dopad na našu telesnú chémiu, preto dokáže byť placebo tak účinné. Sebavedomie alebo sebadôvera je úzko spätá s neuroprenášačom serotonín. Ak ho máme dlhodobo málo, často to vedie k depresii, sebadeštrukčnému správaniu alebo dokonca k samovražde. Spoločenské uznanie zvyšuje úroveň dopamínu a serotonínu v mozgu a umožňuje nám zbaviť sa emočnej strnulosti a ľahšie sa stať sebavedomým.

Zrkadlové neuróny a vedomie Spoločenská psychológia často skúma základnú ľudskú potrebu niekam sa zaradiť a označuje ju ako „normatívny spoločenský vplyv“. Keď dospejeme, náš morálny a etický kompas je takmer úplne sformovaný naším prostredím, takže naše konanie je často výsledkom potvrdenia správnosti, ktoré dostávame zo spoločnosti.

Nové poznatky z neurovedy nám však umožňujú lepšie pochopenie kultúry a identity. Najnovší neurologický výskum potvrdil existenciu empatických zrkadlových neurónov. Keď zažijeme emóciu alebo vykonávame nejakú činnosť, aktivujú sa určité neuróny. Keď však sledujeme, ako niekto iný vykonáva túto činnosť, alebo keď si to predstavujeme, mnoho tých istých neurónov sa aktivuje opäť, ako keby sme túto činnosť vykonávali sami. Tieto empatické neuróny nás spájajú s inými ľuďmi, umožňujú nám cítiť, čo cítia ostatní.

A pretože tieto neuróny reagujú na našu predstavivosť, môžeme cez ne zažívať emočnú spätnú väzbu, ako keby prišla od niekoho iného. Tento systém nám umožňuje sebareflexiu. „Zrkadlový neurón nepozná rozdiel medzi sebou a ostatnými.“ (V. S. Ramachandran) ...a to je príčina, prečo sme tak závislí na spoločenskom uznaní ...a prečo sa chceme niekam zaradiť. Sme v ustavičnej dualite medzi tým, ako vnímame sami seba a ako ostatní vnímajú nás. Toto môže mať za následok zmätok z pohľadu identity a sebaúcty.

A sken mozgu ukazuje, že zažívame tieto negatívne emócie, dokonca ešte predtým, než si ich uvedomíme. Ak sme však sebauvedomelí, môžeme zmeniť nevhodné emócie, pretože ovládame myšlienky, ktoré ich spôsobujú. To je neurochemický dôsledok toho, ako sa spomienky stávajú nestabilné pri opätovnom vybavovaní... a ako sú obnovované syntézou proteínov. Sebavšímavosť významne mení spôsob, akým nás mozog pracuje. Aktivuje samoregulačné neokortikálne zóny, ktoré nám dávajú ohromnú silu v ovládaní našich pocitov.

Vždy keď to robíme, posilňuje sa naša racionálna a emočná odolnosť. Keby sme neboli sebauvedomelí, naše myšlienky a konanie by boli väčšinou impulzívne a predstava, že reagujeme náhodne a nerobíme rozhodnutia vedome, je inštinktívne frustrujúca. Mozog to rieši tak, že vytvára vysvetlenia pre naše správanie a fyzicky ich prepisuje do našich spomienok preusporiadaním pamäte. Nechá nás veriť, že to my sme riadili svoje konanie. Nazýva sa to aj „spätná logická racionalizácia“, a môže spôsobiť, že mnohé naše negatívne emócie ostanú nevyriešené a budú pripravené, kedykoľvek sa spustiť.

Stávajú sa trvalým zdrojom paliva pre náš zmätok, keď sa náš mozog snaží zdôvodniť, prečo sa chováme neracionálne. Toto zložité, takmer schizofrenické podvedomé správanie je výsledkom rozsiahleho paralelného systému v našom mozgu. Neexistuje žiadne špecifické centrum vedomia, navodenie jednoty je v skutočnosti aktivovanie každého z týchto samostatných obvodov a ich vyjadrenie v jednom konkrétnom okamihu. Naše zážitky ustavične formujú naše neurónové spojenia, fyzicky upravujú paralelný systém, ktorý je naším vedomím.

Jeho priama modifikácia môže mať vážne dôsledky, čo nás privádza k otázke čo je vedomie a kde sa nachádza. Ak by sa vaša ľavá mozgová hemisféra odpojila od pravej, ako je to v prípade pacientov s rozdeleným mozgom, stále by ste dokázali normálne rozprávať a myslieť z ľavej hemisféry zatiaľ čo vaša pravá hemisféra by mala veľmi obmedzené poznávacie schopnosti. Vašej ľavej hemisfére nebude chýbať jej pravá časť... dokonca ani vtedy, keď to podstatne zmení vaše vnímanie.

Jeden z dôsledkov toho je, že vtedy nedokážete opísať pravú polovicu tváre človeka. Vôbec si to však nevšimnete, ani to nebudete vnímať ako problém dokonca si ani neuvedomíte, že sa niečo zmenilo. Pretože to ovplyvní viac, ako iba vaše vnímanie sveta. Ovplyvní to aj vašu mentálnu predstavivosť. Nie je to len zmyslový problém, Pretože to ovplyvní viac, ako iba vaše vnímanie sveta. Ovplyvní to aj vašu mentálnu predstavivosť. Nie je to len zmyslový problém, ale od samého základu zmenené vedomie.

Boh je v neurónoch Každý neurón má elektrické napätie, ktoré sa môže zmeniť, keď ióny prúdia dnu alebo von z bunky. Keď elektrické napätie neurónu dosiahne určitú úroveň, vyšle elektrický signál k ostatným bunkám, ktoré zopakujú tento proces. Keď sa mnoho neurónov aktivuje v rovnakom čase, tieto zmeny môžeme zaznamenať vo forme vlny. Mozgové vlny sa podieľajú takmer na všetkom, čo sa deje v našej mysli, vrátane pamäte, pozornosti, dokonca aj inteligencie. Pretože kmitajú na odlišných frekvenciách, možno ich zaradiť do skupín ako alfa, delta a gama.

Každá z nich je spojená s inými úlohami Mozgové vlny umožňujú mozgovým bunkám naladiť sa na frekvenciu, ktorá zodpovedá ich osobitej úlohe, a ignorovať nepodstatné signály. Podobným spôsobom funguje rádio, ktoré na jednotlivých vlnových dĺžkach umožňuje naladiť príslušnú stanicu. Prenos informácii medzi neurónmi sa stáva optimálnym, keď je ich aktivita synchronizovaná. To je tá istá príčina, prečo zažívame poznávací nesúlad, kedy súčasné držanie protichodných myšlienok spôsobuje napätie.

Vôľa je vlastne snaha znížiť nesúlad medzi všetkými našimi aktívnymi nervovými obvodmi. Evolúciu možno vnímať ako ten istý proces, kde sa príroda snaží adaptovať alebo „rezonovať“ s prostredím. Týmto spôsobom sa človek vyvinul do bodu, v ktorom si začal uvedomovať sám seba, a začal uvažovať nad vlastnou existenciou. Keď človek čelí paradoxu toho, že niečo chce, zatiaľ čo premýšľa nad tým, že ľudská existencia je bezvýznamná, nastáva poznávací nesúlad. V priebehu histórie to mnohých podnietilo hľadať duchovných a náboženských vodcov, dať sa na dráhu vedy, ako následok neúspechu získať odpovede na existenčné otázky typu: Prečo som tu? Kto som?

Som Athene „Zrkadlový neurón nepozná rozdiel medzi sebou a ostatnými.“ Ľavá mozgová hemisféra je do značnej miery zodpovedná za utváranie súdržného systému presvedčenia, na zachovanie zmyslu kontinuity počas našich životov. Nové skúsenosti sa začleňujú do existujúceho systému presvedčenia. Keď sa nehodia, sú jednoducho odmietnuté. Opakom tohto vyváženia je pravá mozgová hemisféra, ktorá ma opačnú tendenciu. Zatiaľ čo ľavá hemisféra sa snaží zachovať model, pravá hemisféra ustavične narúša status quo.

Keď sa odlišné anomálie stanú príliš veľkými, pravá hemisféra si vynúti zmenu nášho pohľadu na svet. Ak je však naše presvedčenie dostatočné silné, pravá hemisféra nemusí uspieť pri pokuse o zmenu nášho odmietnutia. To môže spôsobiť hlboký zmätok v styku s ostatnými. Keď nervové prepojenia, ktoré fyzicky definujú náš systém presvedčenia, nie sú dostatočné vyvinuté alebo aktívne, naše vedomie, jednota všetkých samostatných aktívnych obvodov v danom okamihu, môže pozostávať najmä z aktivity našich zrkadlových neurónov.

Tak, ako keď zažívame hlad, naše vedomie vtedy pozostáva najmä z nervových interakcií, týkajúcich sa konzumácie jedla. To nie je výsledok akéhosi kľúčového „Ja“, ktoré dáva príkazy odlišným oblastiam mozgu. Všetky časti mozgu sa stávajú aktívnymi a neaktívnymi a navzájom na seba pôsobia bez nejakého hlavného centra. Rovnako ako body na obrazovke sa môžu prejaviť ako rozpoznateľný obraz, keď sú v jednote, zbližovanie neurónových interakcií sa prejavuje ako vedomie.

V každom okamihu sme v skutočnosti odlišný obraz. Odlišné bytosti - keď sa zrkadlia, keď sú hladné, keď sledujú toto video. Každou sekundou sa stávame odlišnou osobou, ako prechádzame rôznymi situáciami. Keď využívame naše zrkadlové neuróny, aby sme pozreli na seba, máme možnosť vytvoriť myšlienku identity. Ak to však robíme s našim vedeckým chápaním, vidíme niečo celkom iné. Neurónové synergie, ktoré vytvárajú naše kmitajúce vedomie, siahajú ďaleko za naše vlastné neuróny.

Sme výsledkom vzájomného elektrochemického pôsobenia svojich hemisfér, ako aj výsledkom zmyslového spájania našich neurónov s ďalšími neurónmi v našom okolí. Nič nie je vonkajšie. To nie je hypotetická filozofia, to je základná vlastnosť zrkadlových neurónov, ktoré nám umožňujú pochopiť seba prostredníctvom iných. Vnímať túto nervovú aktivitu ako svoju vlastnú, s vylúčením aktivity okolia, by bolo chybou. Naše superorganické funkcie sa prejavujú aj v evolúcii, kde nám naše kolektívne schopnosti umožnili prežiť.

Neokortikálne oblasti si časom vyvinuli možnosť, dovoliť modulovať primitívne inštinkty a potlačiť pôžitkárske impulzy v prospech skupiny. Naše egocentrické gény začali podporovať vzájomné spoločenské správanie v superorganickej štruktúre, tým, že vyradili pojem „právo silnejšieho“. Mozgová neuroaktivita rezonuje najkoherentnejšie, keď nie je žiaden nesúlad medzi týmito pokročilými novými mozgovými oblasťami a staršími, primitívnejšími časťami.

To, čo tradične nazývame „sklony k sebectvu“, je iba úzka interpretácia toho, čo znamená sebecké správanie, v ktorom je ľudská charakteristika vnímaná cez chybnú paradigmu identity namiesto vedeckého pohľadu na to, čím sme: prejav ustavične sa meniacej jednoty bez akéhokoľvek centra v danom okamihu. Psychologické dôsledky tohto objektívneho systému presvedčenia dovoľujú uvedomovať sám seba bez napojenia na pomyslené Ja, čo spôsobuje dramatické zvýšenie mentálnej jasnosti, spoločenského vedomia, samoregulácie a toho, čo sa často nazýva ako „žiť v prítomnom okamihu".

Spoločné kultúrne presvedčenie bývalo väčšinou také, že potrebujeme epický, diachronický pohľad na náš život, na vytvorenie morálnych hodnôt. No s naším súčasným chápaním empatickej a spoločenskej povahy mozgu, už vieme, že čisto vedecký pohľad, bez väzby na našu identitu alebo „príbeh“, prináša oveľa presnejšiu, zmysluplnejšiu a etickejšiu paradigmu, ako naše subjektívne hodnoty. To je logické, pretože náš tradičný sklon definovať sa ako imaginárne individualistické konštanty nás neurologicky formuje a programuje náš mozog smerom k dysfunkčným poznávacím procesom, tak ako nutkavé škatuľkovanie a psychologická potreba zavádzať očakávania.

Praktické škatuľkovanie podchycuje všetky formy interakcií v našom každodennom živote. Ak však psychologicky zaškatuľkujeme seba ako vnútro a okolie ako vonkajšok, vynútime si vlastné neurochemické procesy a zažijeme klamlivé odpojenie. Rast a jeho evolučné vedľajšie efekty, ako sú šťastie a naplnenie, sú stimulované, keď nie sme zaškatuľkovaní v našich interakciách.

Možno máme mnoho odlišných pohľadov a v praxi nesúhlasíme jeden s druhým, ale interakcie, ktoré nás akceptujú takých, akí sme, bez posudzovania, sú neuropsychologické katalyzátory, ktoré pripájajú ľudský mozog k uznaniu ostatných a akceptovaniu racionálne overených systémov presvedčenia bez nesúladu.

Stimulovaním tohto druhu neuroaktivity a interakcie zmierňuje potrebu rozptýlenia alebo zábavy a vytvára cykly konštruktívneho správania v našom prostredí. Stimulovaním tohto druhu neuroaktivity a interakcie zmierňuje potrebu rozptýlenia alebo zábavy a vytvára cykly konštruktívneho správania v našom prostredí. Sociológovia sa zhodli, že fenomény ako obezita a fajčenie, emócie a myšlienky sa šíria a pulzujú spoločnosťou veľmi podobným spôsobom ako sa prenášajú elektrické signály neurónov, keď je ich aktivita synchronizovaná.

Sme svetovou sieťou neurochemických reakcií. A samozosilňujúci cyklus prijímania a akceptovania, podporovaný každodennými rozhodnutiami v našich interakciách, je reťazovou reakciou, ktorá nakoniec sformuje našu schopnosť prekonávať pomyslené odlišnosti a hľadieť na život ako na jednu veľkolepú súhru vecí.

VEĽKOLEPÁ SÚHRA VECÍ
Spravil som zjednodušený vyčerpávajúci prehľad na doterajší výskum Chirena Toto je moja interpretácia prvých niekoľko mesiacov jeho práce zjednocovania kvantovej fyziky a relativity. Aj keď to môže byť ťažké, sledovať dokument vzhľadom na zložitosť jeho témy, dokument má aj niektoré filozofické aspekty, ktoré sú spomenuté v epilógu. Počas minulého storočia mnohé prelomové objavy viedli k zmenám vedeckej paradigmy v porozumení nášho sveta. Einsteinova teória relativity odhalila, že čas a priestor majú tú istú štruktúru, zatiaľ čo výskum Nielsa Bohra pomohol pochopiť stavebné prvky hmoty pomocou kvantovej fyziky.

Sféru, ktorá existuje iba ako „abstraktný fyzikálny opis“. Neskôr Louis de Broglie zistil, že dualitu častice a vlny má všetka hmota, nie iba fotóny alebo elektróny. Tieto prevratné objavy viedli k novým školám myslenia o podstate reality a viedli k vzniku populárnych metafyzických a pseudovedeckých teórií. Napríklad, že ľudská myseľ je schopná ovládať vesmír pozitívnym zmýšľaním. Nech sú tieto teórie akokoľvek príťažlivé, nemajú overiteľné dôkazy a môžu spomaliť vedecký pokrok.

Einsteinove zákony špeciálnej a všeobecnej relativity boli aplikované v technológiách modernej doby, ako sú satelity GPS, kde nepresnosť výpočtov by posúvala polohu satelitov o viac ako 11 kilometrov za deň keby sa vo výpočtoch nezohľadnila dilatácia času. Dilatáciu času najlepšie znázorňujú ručičky hodín, ktoré sa pohybujú pomalšie. Medzi ďalšie dôsledky relativity patria kontrakcia dĺžky čo znamená, že pohybujúce predmety sa zmenšujú v dĺžke a relatívnosť súbežnosti.

Je nemožné povedať v absolútnom zmysle, či tieto dve udalosti nastávajú v rovnakom čase, keď sú rozdelené priestorom. Nič sa nepohybuje rýchlejšie, ako je rýchlosť svetla. To znamená, že ak by niekto posunul tyč dlhú desať svetelných sekúnd, trvalo by desať sekúnd, než sa akcia vykoná na druhom konci. Bez tohto časového intervalu desiatich sekúnd by tyč neexistovala vo svojej celistvosti. Toto nie je spôsobené obmedzeniami nás ako pozorovateľov, je to prirodzený dôsledkom relativity, kde čas a priestor sú navzájom prepojené a nemôžu existovať jeden bez druhého.

Kvantová fyzika poskytuje matematický opis väčšiny duality častice a vlny a interakcie energie a hmoty. Odchyľuje sa od klasickej fyziky, najmä na atómovej a subatómovej úrovni. Matematické formulácie sú abstraktné a dôsledky často neintuitívne. Kvant je najmenšia jednotka ktorejkoľvek fyzickej entity, zapojenej do interakcie. Elementárne častice sú základný stavebný prvok vesmíru. Sú to častice, z ktorých sú vyrobené všetky ostatné častice. Zatiaľ čo v klasickej fyzike môžeme veci vždy rozdeliť na menšie časti, pre kvantá to nie je možné.

Následkom toho svet kvantov prináša mnoho jedinečných fenoménov, ktoré nemôžu byť vysvetlené cez klasické zákony, ako sú kvantová previazanosť, fotoelektrický efekt, Comptonov rozptyl a mnoho ďalších. Existuje mnoho exotických interpretácií nášho kvantového sveta. Fyzici najčastejšie prijímajú Kopenhagenskú interpretáciu ...a interpretáciu mnohých svetov. V súčasnej dobe možno sledovať celú súťaž alternatívnych interpretácií, ako napríklad holografický vesmír.

De Broglieho rovnice Zatiaľ čo kvantová fyzika aj Einsteinove zákony relativity sú základom nášho vedeckého porozumenia vesmíru, je tu mnoho nevyriešených vedeckých problémov a žiadna zjednocujúca teória. Niektoré z aktuálnych otázok sú: Prečo je vo vesmíre viac pozorovateľnej hmoty, ako antihmoty? Aký je charakter šípky času? (smer plynutia času) Čo je počiatkom hmoty? Jedným z najpodstatnejších kľúčov k nájdeniu odpovedí na tieto otázky sú de Broglieho rovnice, za ktoré dostal Nobelovu cena vo fyzike.

Tento vzorec dokazuje, že všetka hmota má dualitu častice a vlny. To znamená, že existujú okamihy, kedy sa správa ako vlna a inokedy sa správa ako častice. Vzorec kombinuje známu Einsteinovu rovnicu E=mc2 a kvantový charakter energie. Experimentálne dôkazy zahŕňajú vzor interferencie fullerénových molekúl C60 v experimente s dvojitou štrbinou. Skutočnosť, že naše vedomie sa javí byť zhotovené z kvantových častíc, bola predmetom mnohých mystických teórií.

A zatiaľ čo vzťah medzi kvantovou mechanikou a vedomím je nepravdepodobne tak magický, ako to tvrdia najnovšie ezoterické filmy a literatúra, predsa má hlboké dôsledky. Ak sa de Broglieho rovnica aplikuje na všetku hmotu, môžeme vo všeobecnosti tvrdiť, že C = hf, kde C = vedomie, h = Planckova konštanta, f = frekvencia. C je zodpovedné za to, čo práve zažívame. Je to kvantovaná alebo minimálna jednotka interakcií. Súčet všetkých okamihov C až do aktuálneho okamihu je to, čo formuje našu koncepciu života.

To nie je nejaké filozofické alebo teoretické tvrdenie, ale prirodzený dôsledok kvantového charakteru všetkej hmoty a energie. Vzorec ukazuje, že život a smrť sú abstraktné konštrukcie C. Ďalším dôsledkom de Broglieho rovnice je, že miera, v akej hmota alebo energia kolíše a tvári sa ako vlna či častica, je úmerná frekvencii referenčného systému. Nárasty frekvencie kvôli rýchlosti sú úmerné ostatným a prinášajú fenomény ako dilatácia času. Základným dôvodom je neovplyvnená skúsenosť času, úmerná referenčnému systému, kde čas a priestor sú vlastnosťami kvanta a nie opačne.

Antihmota a nerušený čas Antičastice sú vytvárané vo vesmíre všade tam, kde sa zrážajú častice s vysokou energiou. Tento proces je umelo simulovaný v urýchľovači častíc. Keď sa vytvorí hmota, súčasne sa vytvorí antihmota, a preto príčina, prečo je vo vesmíre nedostatok antihmoty, je jednou z najdôležitejších nevyriešených otázok vo fyzike. Keď zachytíme antičastice pomocou elektromagnetických polí, môžeme skúmať ich vlastnosti. Kvantový stav častíc a antičastíc možno zameniť aplikovaním konjugácie náboja (C), parity (P), a operátorov reverzácie času (T).

Na objasnenie: Ak by fyzik, ktorého telo by bolo vytvorené z antihmoty, robil experimenty v laboratóriu ktoré je tiež vyrobené za antihmoty, za použitia chemikálií a látok z antičastíc, dosiahol by takmer rovnaké výsledky, ako jeho hmotný protipól. Ak by sa však zlúčili, uvoľnila by sa obrovská energia, úmerná ich hmotnosti. Výskumné centrum Fermilab nedávno objavilo, ako sa kvantá ako mezóny bilióny razy za sekundu prepnú z hmoty do antihmoty. Keď skúmame vesmír z kvantovaného referenčného systému C, musíme vziať do úvahy všetky experimentálne dôkazy, aplikované na kvanty.

To zahŕňa fakt, že hmota i antihmota sa v urýchľovači častíc vytvárajú súčasne a že mezóny sa prepínajú medzi jedným a druhým stavom. To má významný dôsledok v prípade, že sa aplikuje na C. Z pohľadu kvanta, každá inštancia C ma svoje anti-C. To vysvetľuje chýbajúcu symetriu resp. chýbajúcu antihmotu vo vesmíre a úzko súvisí so svojvoľnou voľbou emitora a príjemcu vo Wheller-Feynmanovej teórii symetrie času. Nenarušený čas t v princípe neurčitosti je čas alebo cyklus potrebný na existenciu kvanta.

Podobne ako to bolo pozorované v prípade mezónov, naše osobitné zažitie času alebo úseku súčasného okamihu dosahuje svoj prah, keď C je zrušené svojim anti-C. Interpretácia C tohto okamihu vlastnej anihilácie je skoncipovaná v rámci abstraktnej šípky času. Ak by sme potom chceli definovať interakciu a pozrieť sa na základné vlastnosti duality kvanta (častica/vlna), všetky interakcie by sa skladali z interferencie a rezonancie. No keďže toto nestačí na vysvetlenie základných síl, musíme použiť iné modely.

To zahŕňa štandardný model, ktorý vysvetľuje dynamiku známych subatómových častíc pomocou silových prenášačov a Einsteinovu všeobecnú relativitu, ktorá opisuje makroskopické fenomény ako sú obežné dráhy planét, ktoré majú oblúkový alebo elipsovitý priebeh v priestore a špirálový priebeh v časopriestore.

Ale Einsteinov model časopriestoru neobstojí na úrovniach kvantov a štandardný model vyžaduje ďalšie silové prenášače na vysvetlenie pôvodu hmoty. Bez úspechu, zjednotenie obidvoch modelov alebo vytvorenie teórie všetkého je stále predmetom mnohých výskumov.

Teória všetkého Kvantová mechanika, to sú iba matematické opisy a ich praktické dôsledky sú často neintuitívne. Ku klasickým pojmom ako dĺžka, čas, hmota a energia možno tiež pristupovať podobnými opismi. Ak aplikujeme de Broglieho rovnice, za tieto pojmy môžeme dosadiť abstraktné vektory. To je pravdepodobnosťou orientovaný prístup k základným a už existujúcim pojmom vo fyzike, ktorý nám dovoľuje zjednotiť kvantovú mechaniku s Einsteinovou relativitou.

De Broglieho rovnice ukazujú, že všetky referenčné systémy sú kvantované, vrátane všetkej hmoty a všetkej energie. Urýchľovače častíc ukázali, že hmota a antihmota sa vždy vytvárajú súčasne. Paradox toho, že realita sa môže vytvárať z abstraktných stavebných prvkov, ktoré navzájom anihilujú, možno vysvetliť použitím kvanta ako referenčného systému. Povedané v zjednodušenej analógii: Potrebujeme sa pozerať na veci očami fotónu. Referenčný systém je vždy kvantum a definuje, ako je časopriestor kvantovaný.

Keď sa „zväčší“ alebo „zmenší“, urobí tak aj časopriestor. To sa odzrkadľuje v kvantovej mechanike ako matematický opis pravdepodobnosti amplitúdy vlnovej funkcie alebo v Einsteinovej relativite ako dilatácia času a kontrakcia dĺžky. Pre kvantovaný referenčný systém hmotu a energiu možno definovať ako abstraktné pravdepodobnosti alebo, ak chceme byť viac konkrétni a vytvoriť matematický rámec, ako vektory, ktoré môžu existovať iba vtedy, ak predpokladáme šípku času.

Môžu byť odvodené ako rezonancia a interferencia s referenčným systémom, ktorá definuje minimálnu jednotku alebo konštantu časopriestoru c, ekvivalent Planckovej konštanty v kvantovej mechanike. Experimenty ukázali, že konverzia hmoty na energiu cez jej antihmotu uvoľňuje gama lúče s presne opačným momentom. To, čo sa javí byť ako konverzia, je pomer medzi vektormi interpretovanými ako vzdialenosť a čas, hmota a antihmota, hmota a energia alebo interakcia a rezonancia v rámci abstraktnej šípky času C(teraz).

Súčet opačných vektorov je vždy nula. To je príčina symetrie alebo zákonov zachovania vo fyzike, alebo toho, prečo pri rýchlosti c čas a priestor sú nula z dôvodu kontrakcie dĺžky a dilatácie času. Dôsledkom je Heisenbergov princíp neurčitosti, ktorý tvrdí, že niektoré dvojice fyzikálnych vlastnosti, ako sú poloha a moment, nemôžu byť známe súčasne s vysokou presnosťou. V tom zmysle, že individuálna častica je jej vlastným poľom. To však nevysvetľuje náš zmysel kontinuity, kde C ruší samo seba v rámci vlastného, potrebného intervalu.

Ak sú však tieto vektory exponenciálne zosilnené alebo zrýchlené vzhľadom na abstraktnú šípku času a v rámci nej, príslušné matematické algoritmy, tiež opisujúce základné sily, môžu zapríčiniť konzistentnú realitu a mať abstraktné stavebné bloky. Z toho dôvodu sa pohybové rovnice používajú v mnohých oblastiach fyziky, vrátane periodických fenoménov ako sú kvantová mechanika a elektrodynamika alebo prečo Einsteinov princíp ekvivalencie, použitý na odvodenie modelu časopriestoru, uvádza, že medzi gravitáciou a zrýchlením nie je žiadny rozdiel.

Pretože gravitácia je sila iba vtedy, ak sa interpretuje vzhľadom na oscilujúci referenčný systém. To možno ilustrovať logaritmickou špirálou, ktorú súradnicový systém zredukoval na obyčajnú špirálu, dovoľujúc objektom mať spin a pohybovať sa po obežnej dráhe. Vizuálne zjednodušené, dve zväčšené alebo rastúce jablká sa budú javiť ako navzájom sa priťahujúce, ak budú pozorované zo zväčšeného referenčného systému, zatiaľ čo ich veľkosť sa bude javiť ako nezmenená.

S interferenciou nastane opak. V zjednodušenej analógii, zväčšenie alebo zmenšenie veľkosti objektu, keď sa približujeme alebo vzďaľujeme, je určená posunom vektorov súradnicového systému. Podobne ako rádio umožňuje naladiť rôzne rozhlasové stanice. Toto sa tiež aplikuje na vplyv gravitácie. V podstate, nezávisle od referenčného systému, neexistujú základné sily.

Všetky interakcie v našej abstraktnej kontinuite možno matematicky odvodiť pomocou interferencie a rezonancie, ak sa zohľadňuje stále sa meniaca a fluktuujúca minimálna jednotka alebo kvant, ktoré sú referenčným systémom. Experimentálne dôkazy zahŕňajú nepozorované efekty v štandardnom modeli, kde môžeme vidieť pôsobenie síl, nevidíme však samotné silové prenášače.

b) Kvantová superpozícia Konzistentná kontinuita reality nepotrebuje kvantá, aby mala špecifickú postupnosť v čase. Kvant nie je predmetom žiadnej predstavy priestoru alebo času a môže zaujímať všetky možné kvantové stavy súčasne. Tento jav sa nazýva kvantová superpozícia a bol demonštrovaný v experimentoch, ako sú experiment s dvojitou štrbinou alebo kvantová teleportácia, kde napríklad každý elektrón vo vesmíre by mohol byť presne rovnaký. Jedinou požiadavkou pre abstraktnú šípku času a konzistentnú kontinuitu reality je algoritmus opisujúci spôsob alebo abstraktná postupnosť vektorov.

Pretože táto kontinuita spôsobuje našu schopnosť sebauvedomovania, neodmysliteľne z nás robí predmet svojich matematických dôsledkov: základných zákonov fyziky. Interakcia je iba interpretácia niečoho, čo je v podstate abstraktný vzor. Kvantová mechanika môže poskytnúť iba matematický opis, pretože dokáže opísať iba vzory v rámci nekonečných pravdepodobností. Ak je pravdepodobnosť vyjadrená ako C, informácia potrebná na opis aktuálneho okamihu alebo amplitúdy pravdepodobnosti C je tiež tým, čo stelesňuje šípku času.

Podstata šípky času je jeden s najväčších nevyriešených problémov vo fyzike a bola zodpovedná za mnoho nových populárnych výkladov. Napríklad holografický princíp, vlastnosť kvanta gravitácie, a teórie strún, postulujú domnienku, že celý vesmír možno vidieť ako informačnú štruktúru iba dvoch dimenzií.

c) Čas Tradične chápeme pojem šípky času ako postupnosť udalostí, ktoré prežívame cez reťazec krátkodobých a dlhodobých spomienok. Spomienky môžeme mať iba na minulosť, nie na budúcnosť, a vždy sme sa domnievali, že to odzrkadľuje plynutie času. Vedci začal pochybovať o tejto logike až vtedy, keď výskum v kvantovej mechanike zistil, že niektoré fenomény nie sú viazané našou predstavou o čase, a že naša koncepcia času nie je nič iné, ako naše vnímanie zmien pozorovateľných hodnôt.

Tiež sa to odráža v dilatácii času a v kontrakcii dĺžky, ktoré sú súčasťou dôvodu, prečo bol Einstein presvedčený, že čas a priestor majú tú istú štruktúru. V absolútnom zmysle, pojem času sa vôbec nelíši od pojmu vzdialenosti. Sekundy sú rovné svetelným sekundám, ale navzájom sa rušia. Na vysvetlenie: so vzdialenosťou a s časom, kde každé je opakom toho druhého, plynutie času možno interpretovať ako vzdialenosť, ktorú prejde ručička hodín, keď sa hýbe v smere, ktorý je opačný voči smeru času.

Takže, keď sa hýbe smerom dopredu vo vzdialenosti, efektívne sa hýbe smerom dozadu v niečom, čo môžeme nazvať čas. To je aj dôvod, prečo je každá samostatná minimálna jednotka zážitku vždy ihneď anihilovaná v rámci bezčasovosti terajška. Toto poznanie uvádza na pravú mieru vzťah medzi kolapsom vlnovej funkcie a nekoherentnosťou kvanta. Pojmy ako život či smrť sú iba konštrukcie nášho rozumu. A akékoľvek špekulatívne duchovné predstavy o posmrtnom živote, ktorý sa odohráva vo svete, kde končí nekompromisný matematický aparát tejto reality, sú rovnako vymyslené.

Dôležitým kozmologickým dôsledkom je skutočnosť, že teória veľkého tresku, podľa ktorej posunom späť v čase sa vesmír vracia do jediného bodu, je omyl. Tradičný pohľad na časopriestor, kde priestor je trojrozmerný, a čas je jeho štvrtý rozmer, je nepresný. Ak by sme chceli študovať počiatok vesmíru, museli by sme sa pozerať „dopredu“, pretože smer vektora času C smeruje proti ručičke vzdialenosti, z ktorej sledujeme rozpínajúci sa vesmír. Ak by sme chceli študovať počiatok vesmíru, museli by sme sa pozerať „dopredu“, pretože smer vektora času C smeruje proti ručičke vzdialenosti, z ktorej sledujeme rozpínajúci sa vesmír.

Aj keď toto časové mapovanie vesmíru poskytne iba abstraktné koncepcie bez vzťahu k jeho kvantovej opore. Experimentálne dôkazy zahŕňajú zrýchľujúce sa expandovanie vesmíru, nasledované tým, čo je známe ako metrika inverznej alebo časovo otočenej čiernej diery, rovnako ako mnohé problémy súvisiace s teóriou veľkého tresku, ako napríklad problém horizontu.

d) Neurologické dôsledky Tieto úvahy by mohli nastoliť otázky o slobodnej vôli, pretože uvedomenie, zdá sa, prichádza iba po akcii v rámci nášho vnímania času. Väčšina neurologických výskumov, ktoré objasnili túto otázku, ukazuje, že akcia sa skutočne uskutočňuje ešte pred jej uvedomením. Deterministický pohľad na vec je však založený na nesprávnej koncepcii času, ako je ilustrované opismi matematickej pravdepodobnosti v kvantovej mechanike.

Tieto základy budú dôležité pre ďalší neurologický výskum, pretože ukazujú, že každý nervový obvod je vektor so smerom, zakladajúci poznavací nesúlad a  interferenciu či rezonanciu v rámci C. Schopnosť pochopiť a vedome zmeniť tieto smery, nadobudnutá za miliardy rokov evolúcie, potvrdila, aké dôležité sú systémy presvedčenia pri rozširovaní nášho uvedomovania, a ako ovplyvňujú našu pracovnú pamäť, ktorá je zodpovedná za rozsah, v akom dokážeme tvoriť spojenia a za nervové procesy, ktoré vytvárajú názor. To tiež ukazuje, že umelé uvedomenie bude vyžadovať sieť nezávislých procesorov namiesto lineárnej postupnosti zložitých algoritmov.

e) Obmedzená interpretácia Atheneho veľké zjednotenie je jedno z riešení, ktoré zjednocujú kvantovú fyziku a Einsteinovu teóriu relativity. Zatiaľ čo odpovedá na mnohé problémy vo fyzike, ako ste práve počuli, je to moja obmedzená interpretácia prvých mesiacov jeho vedeckého výskumu. Nech bude na konci čokoľvek, je nadovšetko jasné, že sme vstúpili do éry, kde veda je otvorená všetkým. A ak dokážeme zachovať nefiltrovaný prístup k neutrálnemu internetu, môžeme otestovať platnosť našich myšlienok, môžeme zvýšiť svoju predstavivosť vytvorením nových korelácií, a môžeme sa stať súčasťou evolúcie v našom chápaní vesmíru a mysle.

Epilóg V kvantovej mechanike sme sa naučili pristupovať k realite inak, a vidieť všetko ako pravdepodobnosti namiesto istôt. Z pohľadu matematiky je možné všetko. Rovnako ako vo vede, tak aj v našom každodennom živote, rozsah, s ktorým dokážeme vypočítať alebo vyriešiť pravdepodobnosti, je daný našimi intelektuálnymi schopnosťami rozpoznávať vzory. Čím menej sme predpojatí, tým jasnejšie dokážeme identifikovať tieto vzory a založiť svoje konanie na rozumných pravdepodobnostiach.

Pretože naša ľavá mozgová hemisféra je tak uspôsobená, že odmieta myšlienky, ktoré nezapadajú do našej súčasnej paradigmy, tým viac inklinujeme k systému presvedčenia, a tým menej sme schopní robiť vedomé rozhodnutia pre seba. No pozorovaním tohto procesu rozšírime svoje uvedomenie a posilníme svoju slobodnú vôľu. Hovorí sa, že múdrosť prichádza vekom. No otvorenosťou a pochybnosťami, kľúčovými princípmi vedeckých metód, nepotrebujeme desaťročia pokusov a omylov na zistenie, ktoré z našich presvedčení môžu byť nepravdepodobné.

Otázkou nie je, či sú naše presvedčenia správne alebo nesprávne, ale či je pre nás prínosné, byť alebo nebyť k nim citovo pripútaní. Neexistuje niečo ako slobodná voľba, kým sme emocionálne pripútaní k systému presvedčenia. V okamihu, keď budeme dostatočne sebauvedomelí, aby sme si to uvedomili, dokážeme skutočne spolupracovať, aby sme zistili, čo je pre nás najviac prínosné.

„Evolúcia kvantovej mechaniky predstavuje jedno z najnezvyčajnejších skeptických preskúmaní našich klasických vedeckých paradigiem. Od sebauvedomenia a ochoty prehodnotiť svoje hypotézy, ktoré sú ustavične podrobované výzvam vedy a ľudskosti, závisí, ako hlboko pochopíme myseľ a vesmír.“